eHistory

25. Vznik Chazarského kaganátu (631 – 666?).

Zánikom Západnej Starotureckej ríše by sa dalo očakávať rozdrobenie ríše na mnoho menších územných celkov (podľa etnického osídlenia), aj oslabenie nástupníckych subjektov, rozbroje medzi nimi navzájom a nakoniec upadnutie pod nadvládu ďalšieho etnika prichádzajúceho od východu (tak ako sa to dialo aj predtým, keď sa vo východnej Európe presadili Skýti, Sarmati, Huni, Avari a Starí Turci). Tento scenár sa viac menej znova zopakoval a predchádzal tomu sled udalostí od r. 567. Z oblasti medzi Kaspickým morom a Aralským jazerom sa do Dagestanu znova navrátili Chazari, k čomu im výdatne pomohli Starí Turci, s ktorými ostali v trvalom a vážnejšom spojenectve aj v ďalšom období a sú spomínaný v perzských aj byzantských prameňoch pri spoločných výpravách proti Perzskej ríši (aj v r. 589 a 626). Otázne je, za akých okolností práve Chazari ostali vo veľmi úzkom spojenectve so Starými Turkami a to nielen v období ich príchodu a fungovania Starotureckej ríše resp. Západných Starých Turkov (medzi r. 567 – 651), keď aj naďalej tolerovali ich vojenské nadradenie a nakoniec uznali predstaviteľa ich vládnucej dynastie Turksanata (z rodu Ašina) za svojho legitímneho panovníka – kagana (651). V dobe keď bol evidentný slabnúci vplyv a klesajúca prítomnosť Starých Turkov vo východnej Európe (približne od r. 576 – 620), je postrehnuteľná polarizácia spoločnosti, ktorá v r. 631 vyvrcholila zo strany Zväzu Dulu zvrhnutiu západného Starotureckého kagana, čo vyvolalo nespokojnosť ako u Starých Turkov, tak aj u kmeňov Nušibi. Preto Západný Starí Turci a Chazari dočasne zastavili svoje aktivity vo východnej Európe, Západný Starí Turci odtiahli na východ do Ázie a zapojili sa s Nušibmi do vojny proti Dulom na východe Stredoázijskej oblasti v Sedemriečí. Ak sa Bulhari s Chazarmi do r. 631 rešpektovali a nezasahovali do oblasti záujmu svojho suseda, dá sa predpokladať, že sa Bulhari cítili neohrozene. To môže naznačovať, pre dobu neprítomnosti Starých Turkov, mohli bulharský Onoguri / Onogunduri z Kubáne (zo svojho sídla) buď rozširovať svoje panstvo na východ a obsadiť aj územia pod kontrolou Západných Starých Turkov, keď mohli ohrozovať aj územie samotných Chazarov (keďže boli v ich neďalekom susedstve), alebo sa bulharský Onoguri / Onogunduri dokonca mohli vymaniť spod kontroly (nadvlády) aj Starých Turkov, aj Dulov a konali proti všetkým okolo seba.

Po r. 635, po skončení občianskej vojny v Západnej Starotureckej ríši, malo dôjsť nielen k uzatvoreniu mieru (prímeria) medzi starotureckými Ašinovcami, Zväzom Dulu a Zväzom Nušibi, muselo dôjsť aj k riešeniu bulharských Onogurov / Onogundurov, kvôli ich možnej agresii voči ostatným východoeurópskym kmeňom. O vážnosti situácie hovorí fakt, že v Severokaukazskom regióne, od 40-tych rokov VII. stor., bol zaznamenaný dlhodobý vojenský konflikt, ktorého vyústenie v 60-tych rokoch VII. stor. znamenalo odchod niektorých etník bulharských Onogurov do strednej Európy. Je pravdepodobné, že Chazari sa bulharským Onogurom mohli oplácať rovnakým metrom. Chazari a Starí Turci ak chceli proti bulharským Onogurom bojovať, museli by najprv prerušiť pomoc resp. prerušiť kontakt s možným spojencom so stredoázijskými Dulovcami. Proti tomuto spojenectvu sú však dve protirečiace informácie: mier (prímerie) v Západnej Starotureckej ríši (medzi Ašinovcami, Nušibmi a Dulovcami) a bulharský Onoguri / Onogunduri po svojej porážke nešli na východ za svojimi spriaznenými Dulami, ale väčšina z nich sa pobrala práve naopak na západ a zhruba len štvrtina na východ resp. severovýchod k rieke Kama. Ak zoberieme do úvahy polohu Chazarskej ríše rozkladajúcu sa v lokalitách Dagestanu, úzkeho pásu v delte Volgy (úzkej časti dolného Povolžia) až do oblasti nížiny a stepi na východ od Kaspického mora (až niekde po Mudžogarské vrchy), mali možnosť vsadiť klin a postaviť sa stredoázijským Dulom do cesty, alebo o zamestnanie Dulov sa mohli postarať Starí Turci v Strednej Ázii, kde od r. 638 znova vypuklo povstanie a neskôr aj naďalej prebiehali rozbroje, ktoré zamestnávali Zväz Dulu v Strednej Ázii.

Azda najdôležitejšou udalosťou v Severokaukazskom regióne bol vznik samostatnej Chazarskej ríše. Znova to úzko súvisí s dianím na území Západného Starotureckého kaganátu, kde bol v r. 651 zavraždený ďalší západostaroturecký kagan Irbis Šeguj a jeho potomkovi Turksanatovi sa podarilo ujsť ku Chazarom, ktorý ho prijali za svojho panovníka – kagana. Tým definitívne došlo k pretrhnutiu starých spojenectiev, odtrhnutiu a vytvoreniu samostatnej Chazarskej ríše a navyše príchodom Turksanata do Chazarskej ríše sa zlegitimizovali oficiálne nároky Západných Starotureckých kaganov na územia pôvodne tiež patriace pod nadvládu buď pôvodnej Starotureckej resp. jej nástupkyni Západnej Starotureckej ríše (práve aj tie ktoré mali pod kontrolou bulharské etniká) vo východnej Európe až po rieku Dneper. Do pokojnejšej Chazarskej ríše mohlo z dôvodu neustálych vojen v Stredoázijskom priestore, prísť aj ďalšie staroturecké resp. západné staroturecké obyvateľstvo (okrem iných sem došiel kaganov veľmi početný sprievod a jeho osobné vojenské oddiely – stráž) a zvýšili počty zrejme tu už aj prv nachádzajúceho západného starotureckého obyvateľstva.

Ak si Chazari nevyriešili blízke susedstvo s bulharskými Onogurmi / Onogundurmi už prv (v 40-tych rokoch), potom už posilnený aj Starými Turkami, vážne mohli ohrozovať postavenie bulharských Onogurov / Onogundurov na Kubáni, čím sa Chazarská ríša snažila vytvoriť predmostie (nárazníkové územie) okolo svojho kaganátu, kde by v prípade vojenského útoku mohli zachytiť (zastaviť) postup nepriateľských vojsk. V 50-tych rokoch VII. stor. by sa dalo predpokladať, že boje medzi Chazarmi a bulharskými Onogurmi už prebiehali vo vzdialenejšej lokalite, niekde v smere ústupu bulharských Onogurov (presunuli sídlo svojho panovníka z Kubáne do Meotisu na západ od rieky Don), keďže sa v r. 654 o vpád do južného Dagestanu pokúsili Arabi, ktorý ako sa dá predpokladať mohli využiť neprítomnosť chazarských vojsk v tejto oblasti. Chazari asi vážnejší problém videli v Bulharoch, keďže kým sa zapodievali vo vzájomných bojoch, od juhu Peržanov vystriedali Arabi, ktorý omnoho okázalejšie a agresívnejšie presadzovali svoju nadvládu a navyše aj nové náboženstvo – moslimskú vieru. Arabi od r. 640 prenikali do oblasti Kaukazu, kde do r. 653 obsadili Arménsko, Gruzínsko, kaukazské Albánsko (Širvanskú nížinu – dnešný Azerbajdžan), ale potom v r. 654, keď prenikli do Dagestanu boli Chazarmi porazený. Po zániku Západnej Starotureckej ríše (v r. 657), sa dá predpokladať, že aj na územie Chazarskej ríše z nepokojnejšej Stredoázijskej oblasti mohla prísť vlna utečencov (veď takými boli aj Turksanat a známa je aj veľká skupina utečencov z Chorezmie z r. 712). Z dôvodu vyostrujúcich sa susedských vzťahov v Stredoázijskej oblasti hlavné ťažisko Chazarov a neskôr aj celej ríše sa prenieslo do Dagestanu a Kalmyckej oblasti. Hlavným mestom sa stalo sídlo Balanjar v Dagestane (o storočie neskôr, po stúpajúcom ohrozovaní od juhu cez Kaukaz od Arabov, bolo založené nové hlavné mesto Itil, ležiace v delte rieky Volga).

Chazarom sa postupne podarilo zlomiť odpor bulharských Onogurov / Onogundurov, časť ich pokoriť (niektoré kmene zo Zväzu bulharských Onogurov ostali v Severokaukazskom regióne), iné ustúpili mimo dosahu Chazarov (buď do západnej Ukrajiny a na Balkán alebo na sever do stredného Povolžia k rieke Kama. Tentoraz sa nečakalo na inváziu z východu (Arabov sem nevpustili) a najschopnejší a najsilnejší národ sa našiel priamo medzi tunajšími východoeurópskymi kmeňmi. Najprv krátka epizóda, keď sa o hegemóniu pokúsili bulharský Onoguri, po konfrontácii na scénu prišli už Chazari získali kontrolu nad najdôležitejšími prístupovými cestami medzi východom a západom, uzavreli vstupný koridor do Európy (takto sa dá chápať priestor medzi pohorím Ural a Kaspickým morom, tak aj prípadne od juhu cez Kaukaz) na viac ako dve storočia (678 – 896), čím sa zastavil prílev ďalších turko-tatárskych etník a obyvateľstva do Strednej Európy, zakonzervovali aktuálny stav a zadržali tunajšie národy vo svojich lokalitách.

​