eHistory

4M. Krajina, prírodné podmienky a hospodárstvo.

V súvislosti s dianím v Stredoázijskej oblasti, v dobe medzi r. 2500 – 1500 p. n. l., Indoeurópske etniká prenikli cez Barabinskú a Kulundskú step aj ďalej na východ až do oblasti rieky Jenisej, prípadne až k Bajkalskému jazeru, čím sa pohybovali v pásme nad 50°severnej zemepisnej šírky, čo predkladajú archeologické nálezy Afanasjevskej kultúry (medzi r. 2500 – 2000 p. n. l. a jej charakteristickým prvkom je prechod z loveckej k pastierskej činnosti) a Andronovskej kultúry (medzi r. 2000 – 1000 p. n. l. pričom sa už jednalo o pastiersko-poľnohospodárske spoločnosti), ale ani v jednej z nich sa zatiaľ nepotvrdila prítomnosť Uralských (Ugro-fínskych resp. Maďarsko-fínskych) kmeňov, ktoré v približne v tomto období (medzi r. 2500 – 2000 p. n. l.) mohli odtiahnuť od rieky Jenisej a vrátili sa do okolia rieky Tobol.

Čo sa týka podnebia, pri hornom toku rieky Jenisej, v dosahu pohorí Sajan a Altaj, ako a aj všeobecne v dosahu hôr, býva drsnejšia klíma a s ňou súvisejúce dlhšie a chladnejšie zimy (5 až 6 mesiacov). Pri rieke Tobol si Uralské (aj Ugro-fínske resp. Maďarsko-fínske) kmene na prvý pohľad zjavne nepolepšili, aspoň čo sa týka polohy a znova sa nachádzali nad 50°severnej zemepisnej šírky. Tentoraz sa navrátili do nížinatého prostredia (kde sa už zdržiavali aj v období približne medzi r. 6000 – 3500 p. n. l.), so zimným obdobím možno rovnako studeným (dĺžka sa pohybovala však už len v rozsahu 4 až 5 mesiacov) a letným obdobím dlhším a aj s vyššími teplotami.

Práve posudzujúc a hodnotiac z pohľadu klimatickej odlišnosti by mohol práve tento rozdiel byť vlastne hlavnou príčinou hospodárskej a spoločenskej orientácie, jej rozdielov a určenia priorít rôznych časti Východouralských (Ugro-fínskych resp. Maďarsko-fínskych kmeňov):

• Ak od východu došli, museli sa pohybovať inými smermi (ostatnými tromi svetovými stranami);

• Ak sa na západ vydali Fínske kmene, ostatné kmene (Obi a Ugor resp. Obské a Maďarské) sa buď pohybovali na Išimskej stepi alebo aj smerom na juh do oblasti mesta Turgaj (Torgaj);

• Ak museli kmene Obi odtiahnuť na sever už ani stred a juh nebol pre nich krajinou, kde by aj naďalej mohli prevádzkovať loveckú činnosť;

• Ak spoločne s Fínskymi a Obskými kmeňmi, nedokázali čeliť tlaku, uhájiť zvolenú krajinu, kam sa vydalo osamotené Maďarské (Ugorské) obyvateľstvo?;

• Ak Maďarské (Ugorské) obyvateľstvo ostalo v oblasti od Išimskej stepy po Turgaj, museli prijať iný spôsob získavania obživy a stali sa postupne nomádskym národom.

• Aj zmenou chodu spoločnosti, susedstvu a kontaktu s neuralskými etnikami uchovali si vlastnú identitu (kultúru, jazyk);

Ak etnikum Maďarov sa pohybovalo a najprv zaujalo priestor pri rieke Tobol, neskôr odtiahli až k rieke Jenisej a následne sa navrátili do priestoru medzi rieky Tobol a Turgaj, po každom sťahovaní sa, mohli pritiahnuť do síce riedko osídlenej krajiny (redšie osídlenou sú aj dnes), kde po každé mohli ovládnuť resp. mohli splynúť s tunajšími roztrúsenými skupinami obyvateľstva, ktoré aspoň po návrate k Uralu mohlo byť navyše aj im príbuzné uralské etnikum. Avšak aj takto posilnený isto netvorili v širšom priestore, hlavne v smere na juh, veľmi vážny vojenský subjekt, keď práve aj oni sa dostali pod nejakú kontrolu ešte početnejších okolitých veľkých nám známych ríš (Skýtov, Ogurov, Onogurov, Hunov, Sabirov, Turkov,...).

Jedná sa o rozsiahlu Stredoázijsku oblasť, ktorá zahŕňa viaceré menšie lokality ako púšte, náhorné plošiny, stepi a mokrade pri vodných tokoch a vodných plochách. Jej celková rozloha by sa dala odhadnúť na viac ako 3 mil. km2. V jej centre sa nachádza dnes vysychajúce (zmenšujúce sa) Aralské jazero a najväčšou časťou je Turanská nížina (s rozlohou okolo 1,5 mil. km2). Ohraničenie Stredoázijskej oblasti je na západe Kaspickým morom; na východe vyúsťuje do pohorí Tian Shan, Altaj a Hindu-Kush; na juhu Iránskou vysočinou; na severe Kazašskou a Turgajskou plošinou, medzi ktorými sa nachádza Turgajská brána (okolo 52°severnej zemepisnej šírky / rovnobežky) a je pomyselnou hranicou rozdeľujúcou veľkú Turanskú nížinu od Išimskej stepi (tej rozloha je vyše 300 tis. km2). Obraz o krajine by sa dal získať porovnaním prírodných podmienok:

• Klimatická stránka – Nejedná sa o veľké rozdiely: na Turanskej nížine sú v zime teploty pod bodom mrazu – priemerne v januári medzi -5 – -10, čím severnejšie tým je chladnejšie a na Išimskej stepi sa teplota pohybuje – priemerne v januári už okolo -17 – -22°C. V lete sa teploty pohybujú v Turanskej nížine na juhu v púštnej časti až v rozmedzí 30 – 40°C (max. denné až takmer 50°C), kým na severe na Išimskej stepi z dôvodu prenikajúcej subtropickej klímy od juhu sa priemerné teploty v júli pohybujú 20 – 24°C (max. denné aj vyše 30°C).

• V prírodnom reliéfe nie je veľká zmena a v podstate sa jedná o nížiny alebo náhorné plošiny a rovnako aj zrážky sú v lete len podpriemerné alebo až nedostatočné, tak aj v zime je snehová prikrývka len nízka.

• Omnoho väčší rozdiel je vo vodstve a využití pôdy na získavanie obživy. Turgajská brána je výraznou prírodnou prekážkou a prirodzenou líniou medzi nehostinnou a obyvateľnou krajinou. Na Turanskej nížine, presnejšie v jej severnejšej polovici, nepretekajú žiadne veľké rieky a tých niekoľko bezvýznamných tokov tvorí len samostatné prameniace, vysychajúce alebo toky ústiace do malých väčšinou do bezodtokových (slaných) jazier a trávnaté stepi sa striedajú s púšťami. Takéto prostredie len obmedzene ponúka možnosť obyvateľstvu prevádzkovať poľnohospodárstvo. Domestifikácia zvierat v dobe lovecko-zberačskej a poľnohospodárskej spoločnosti, sa stala vhodnou inšpiráciou na rozšírenie / prechodu na intenzívnejší spôsob chovu vytypovaných zvierat. Dokonca jedna časť medzi Turanskou nížinou a Kazaškou plošinou nesie dosť príznačné pomenovanie a je nazývaná Betpak Dala (Hladová step). Úplne opačný obraz ponúka Išimská step s meniacim sa charakterom stepi s prechodom do lesostepi, s veľkými riečnymi tokmi (Irtyš, Išim, Vagaj, Tobol a ďalšie), ale aj s veľkým počtom jazier (až 1.600) a veľkými barinatými oblasťami (zaberajú približne tretinu rozlohy).

Od prírodných a klimatických podmienok závisí aj možnosť symbiózy človeka s krajinou. Obyvateľstvo odkázané na potenciál prírody, si obživu dokázalo získavať len zberom plodov, alebo lovectvo. Práve tieto dve alternatívy získavania potravín si ľudstvo dokázalo zdokonaliť a zo zberačskej činnosti si vytvorilo poľnohospodárstvo a z loveckej činnosti si vytypované zvieratá domestifikoval a choval v dosahu svojich sídiel ako potravu resp. ľudia sa zdržiavali podľa potrieb v dosahu pasúcich sa stád. Každá z nich má svoje prednosti a negatíva. Kým poľnohospodárstvo si zberom dokáže vytvoriť nadprodukt do zásoby na obdobie od zimy až kým nedozrie nová úroda, ale jej negatívnou stránkou je, že len obmedzene alebo vôbec sa nedá prevádzkovať v suchých oblastiach. Výhodou pri pastierskej činnosti je, že sa dá prevádzkovať aj v suchších oblastiach v stepiach, ale jej negatívnou sú ťažkosti v zimnom období (pre statok nedokázali vytvoriť zásoby), keď zamrzne a snehom sa pokryje zem, kde si statok len s obtiažou hľadá potravu (vyhrabáva ju spod snehu) a dochádzalo aj k jeho čiastočnému úhynu (zmenšeniu počtov).

V prípade Východouralských (Ugro-fínskych resp. Maďarsko-fínskych) kmeňov, ich pozícia či už to bolo pri Strednom Urale, alebo pri rieke Jenisej, aj pod pohorím Altaj a potom aj po ich návrate k rieke Tobol, po každé to bolo približne na 55°severnej zemepisnej šírky. Len kvôli predstave v Európe sa 55°severnej zemepisnej šírky / rovnobežky nachádza na hraniciach Nemecka a Dánska, prípadne v Pobaltí v Litve. Je však rozdiel či sa 55° severnej zemepisnej šírky / rovnobežky nachádza na rozsiahlych nížinatých a stepných oblastiach, v susedstve hôr alebo nížiny v dosahu vlchšej morskej klímy. Kým pri pohorí Stredného Uralu sa už zoznámili s horským prostredím, omnoho nepríjemnejšie prírodné podmienky ich zastihli pod vysokohorskými pohoriami Altaj a Západný Sajan (dvojnásobne vyššími ako Ural), kde už o kúsok severnejšie začína oblasť tundry s trvalo zamrznutou pôdou (v lete rozmŕza len malá vrstva na povrchu). Iná situácia sa rysovala pri rieke Tobol v dosahu Išimskej stepi a v Turgajskej oblasti, kde sa pohybovali v nížinatej oblasti, kam od juhu od jari do jesene preniká teplejšia subtropická klíma.

Najjužnejšie etniká sa celkom určite nevyhli kontaktu, susedstvu a odchodu s indoeurópskym alebo neskôr altajsko-mongolským (turko-tatárskym) nomádskym a pastierskym obyvateľstvom, ktoré celkom iste malo vplyv na premenu južných častí Východouralského (Ugro-fínskeho / Fínsko-maďarského) obyvateľstva na nomádsky charakter spoločnosti.

Kým do VI. stor. p. n. l. sa len predpokladá skladba obyvateľstva v Stredoázijskom prostredí a v jeho dostupnom okolí (k prieskumu napomáha len archeológia), od VI. stor. p. n. l. sa pridávajú aj prvé písomné správy o udalostiach a etnikách v tejto lokalite. 

​