eHistory

20A. Anti a kultúra Peňkovka.

Samotné slovo Anti jazykovedci nepovažujú ani za slovanizmus a údajne môže byť iránskeho pôvodu, čo by podporovala aj skutočnosť, že v lokalite východnej Európy po dobu takmer dvoch tisícročí (XVI. stor. p. n. l. – III. stor. n. l.) boli prítomné aj nomádske etniká severoiránskeho pôvodu, ktoré týmto slovom mohli pomenovať pôvodné starobylé roľnícke obyvateľstvo hovoriace indoeurópskym resp. steroeurópskym jazykom a ich dialektmi. Podobný názor prezentuje P. J. Šafárik, ktorý význam slova Anti, považuje len za inú podobu slova Venedi (Veneti), keď k zmene mohlo dôjsť vo výslovnosti inými jazykmi a napríklad zo slova Veneti-Vanati-Vanti-Anti mohla vzniknúť podstatne jednoduchšia obdoba a potvrdzujúca nielen rímske pomenovanie Sarmatae Venedae s rozsahom ríše od Čierneho po Baltické more, ale aj súvislosti v prípadnom spojení a príbuznosti obyvateľstva v lokalite od Baltského mora po Čierne more, ktorá trvá dodnes.

Pod nadvládou nomádskych kmeňov prenikajúcich zo Stredoázijského priestoru sa z výhody lepšej organizácie spoločnosti, mobility a vojenskej zručnosti, ocitlo hlavne pôvodné starobylé obyvateľstvo hovoriace indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektmi, ktoré sa ani napriek veľkej prevahe (čo do početnosti) nedokázalo presadiť resp. predstaviť vlastným samostatným etnickým prejavom a ani pomenovaním. Vlastne každá lokalita sa prejavila existenciou nejakej spoločnosti resp. ríše, čo v prípade východnej Európy reprezentovali práve nomádske ríše od Kimmeriov, Skýtov, Sarmatov až po Alanov.

Od prelomu vekov (od začiatku nášho letopočtu), neustálym prúdením hlavne germánskeho obyvateľstva na územie Ukrajiny, sa od II. stor. n. l. natoľko posilňoval germánsky element, až to narušilo fungovanie nomádskych zväzov Sarmatov resp. Alanov, čo vyústilo na prelome II. / III. stor. n. l. k vzniku územného celku pod kontrolou germánskych Gótov. Úplne sa prerušili prípadné kontakty a spojenectvo medzi ostatnými nomádskymi a poľnohospodárskymi kmeňmi a etnikami v tejto lokalite. Sarmati a Alani sa rozpadli na menšie časti a ako oni, tak aj ostatné negermánske obyvateľstvo ostalo odrezané od vzájomnej možnej pomoci a sami napospas nedokázali čeliť germánskemu tlaku. Samostatne pôsobiace negermánske obyvateľstvo získalo vlastné pomenovanie, keď ho rímsky kronikári nazvali Antami. Tí najprv údajne ustúpili z oblasti Azovského mora, následne sa neúspešne dobývali do Besarábie a do oblasti dolného Dunaja (od r. 360 viedli boje so západnými Gótmi, neskoršími Vizigótmi), zároveň viedli vojnu aj proti východným Gótskym kmeňom (neskorším Ostrogótom), od ktorých okolo r. 376 údajne utrpeli obrovskú porážku (keď bolo popravených ukrižovaním náčelník Boza a až 70 antských kmeňových vodcov), ale bol to germánsky kmeň Vizigotov, ktorý ustúpili na západ za rieku Dnester a na západe Ukrajiny a v Moldavsku ich miesto zaujali práve Anti. 

O sile, početnosti Antov a aj o ich prípadných negermánskych spojencoch nasvedčuje vznik až troch archeologických kultúr: Korčak (na severe Ukrajiny), Koločin (v Bielorusku) na prelome IV. / V. stor. a Peňkovka v V. stor. Tieto kultúry prežili prítomnosť Hunov a následne sa rozšírili nielen vo východnej Európe, ale odtiaľ expandovali aj do strednej Európy a na Balkán. Teóriu vzostupu Antov aj na severe podporujú aj okolnosti úteku germánskych kmeňov, ktorý sa nerozhodli ustúpiť na sever, na územie kultúr Korčak a Koločin, resp. až do Poľska na územie kultúry Przeworsk, ktorej vznik a fungovanie sa úzko kladie práve aj s prítomnosťou Germánskych kmeňov. Potom aj víťazstvo Germánov nad Antami okolo r. 376 sa javí len ako úspech v menej významnej bitke (a či na koniec neboli Jordanesom zveličené aj počty popravených Slovanov?), keď samotná vojna pokračovala, mala aj ďalšie epizódy s už skôr katastrofálnym priebehom a prípadným ústupom viacerých germánskych a ostatných kmeňov z východnej Európy na Balkán a do strednej Európy. Antom mohol síce napomôcť príchod Hunov k rieke Don, čím pre Germánske kmene povstal ďalší protivník, keď nedokázali čeliť hneď dvom súperom. V prospech Antov resp. kultúr Korčak a Koločin hovorí aj ďalší priebeh sťahovania sa Germánskych kmeňov, vyzerajúci na prvý pohľad ako cesta do záhuby. Nepomýšľali sa zachraňovať v smere na sever (odkiaľ vlastne aj došli), ale volili ústup na západ a boj s Rímskym impériom, kde sa dostali zanedlho do zovretia a radšej sa nechali masakrovať Hunmi aj Rímanmi, kým sa niektoré neprebili na západ (na územie dnešného Francúzska, Španielska a do severnej Afriky), alebo tým ktorým sa tak nepodarilo, boli nútený prijať nadvládu Hunov alebo Rímanov.

Nadvláde Hunov sa nevyhli Alani, ani Germáni a zároveň aj s ostatnými unikajúcimi kmeňmi a národmi nekontrolovane a neorganizovane vyvolali Sťahovanie národov, keď sa v panike rozutekali na západ a juh, pričom sa z neznámych dôvodov vyhli severu východnej Európy a severu strednej Európy. Kladie sa otázka: či za menšiu prekážku považovali Rímske impérium, ako na severe zdržujúce sa nepomenované obyvateľstvo, ktoré prv nieslo všeeurópske pomenovanie Venedi resp. Veneti (čo už mohlo byť minulosťou), ale ich potomkovia a obyvateľstvo buď tu, alebo vo východnej Európe sa aj naďalej zdržiavalo, ako príslušníci Pomoranskej, potom Przeworskej a Zarubineckej kultúry. Tento ľud pomenovaný len archeologickými lokalitami pôvodne pochádzal z priestoru Indoeurópskej jazykovej skupiny obyvateľstva z oblasti juhovýchodnej Európy, odkiaľ pôvodne pochádzalo aj obyvateľstvo resp. predkovia Germánov, Keltov, Latinov, Grékov a ďalších kmeňov, ktorý pôvodne hovorili spoločným indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom a ich vznikajúcimi dialektmi. Takmer polovica rozlohy Európskeho kontinentu akoby bola osídlená obyvateľstvom, ktoré nenieslo pomenovanie ani po etnickej, ani po jazykovej stránke, pričom mohlo hovoriť pôvodne Indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom a ich dialektmi. Tento staroeurópsky ľud mohol a mal byť príbuzným k takmer všetkým ostatným európskym jazykom. Aj ich osud bol potom veľmi často podobný, príbuzný a to keď do strednej a východnej Európy prenikali Kelti, Germáni, Rímania, Skýti, Sarmati, čím mohlo dochádzať k čiastočnej asimilácii stareoeurópskeho ľudu, ktorý ovládal nielen svoj staroeurópsky jazyk, ale aj jazyk svojho suseda resp. jazyk organizovanejších spoločností, ktoré tieto oblasti získali a mali pod svojou kontrolou. Panstvo Keltov, Germánov, Rímanov, Skýtov, Sarmatov zaniklo, ale pôvodný staroeurópsky ľud tu aj naďalej zotrval a „znova čakal“ na svojho ďalšieho suseda resp. organizovanejšiu spoločnosť, ktorá by ju „znova ovládla a prípadne aj asimilovala“.

A vtedy na scénu prichádzali Huni, ktorý ovládli južnú polovicu východnej Európy a následne aj Karpatskú kotlinu. Len pre získanie obrazu o ich fungovaní, Huni prišli od východu, máme vedomosti o ich výpravách na juh a západ (na Balkán, na Apeninský polostrov, ale aj na územie dnešného Nemecka a Francúzska).

Sídlo ich panovníka wanga sa od okolo r. 380 malo nachádzať v oblasti medzi riekami Don a Dneper a od r. 425 pri rieke Tisa. Asi práve najbližšie okolie okolo svojho centra aj v smere na sever, asi by ani náhodou, neponechali Huni ako nechránené predmostie. Germánsky Góti v oblasti Ukrajiny v posledných rokoch zvádzali veľké boje hlavne s Antami, ktorých sa im, v už raz spomínanej, bitke okolo r. 376 podarilo poraziť. 

Asi si je na čase položiť otázku: kam sa na storočie potom vytratili Antovia (po dobu prítomnosti Hunského zväzu), keď sa následne dovalili aj so Sklávmi ako veľká voda, ešte bojovnejší a početnejší. Ak germánske kmene do vtedy ešte Antom odolávali, tak od konca V. stor. pred nimi a pred Sklávmi ustupovali. Potrebným by asi mohlo byť vyhodnotenie hneď dvoch okolností, ako sa vyhýbanie Germánov územiu východnej Európy a Poľska a dlhšie zdržanie sa Hunského zväzu na Ukrajine, kým prenikli do Panónie. Pri Germánoch to boli asi nie veľmi úspešné vojenské konflikty v zmieňovaných lokalitách a neustále ustupovanie na juh resp. na západ. Pri Hunoch, zdržanie sa vo východnej Európe, môže pokojne súvisieť so zdĺhavejšími bojmi, dobývaní a podrobovaní si územia Ukrajiny, aj susediacej a dostupnej severozápadnej Ukrajiny, prípadne aj Poľska. Archeologické nálezy zdeformovaných lebiek až v Sasku a Durínsku (z prvej polovice V. stor.) navodzujú pravdepodobnú cestu prenikania Hunov a nimi podrobených kmeňov aj cez severozápadnú Ukrajinu, Poľsko (ponad Karpatský oblúk) až do východného Nemecka, čo je dokonca orientačne uvádzané aj v publikácii „A Magyarok Kronikája – slov. Kronika Maďarov“ (malo sa to diať medzi r. 400 – 438, čiže ešte skôr ako Huni prenikli do bližšej Panónie). Potom sa nadvláde Hunov nemohli a nemali ako vyhnúť ani Anti. Severnejšie oblasti zrejme neboli hlavnou prioritou Hunov, a preto skôr boli kontrolované ich vazalmi, akými v prípade Panónie, Sedmohradska, Slovenska, Moravy a Čiech boli Germánske kmene a potom v prípade Bieloruska, Poľska a východného Nemecka mali byť im podriadené etniká, ktoré sa tam nachádzali aj po ich odchode v V. a VI. stor., čiže od konca IV. stor. už ustupujúce vojenské oddiely a vládnuca šľachta Antov, Sklavov, Alanov, Aorsov. V prípade posledne spomínaných Alanov a Aorsov, ktorý v I. stor. sa zdržiavali nad Azovským morom, kde pod ich panstvom sa nachádzali aj kmene Srbov a Chorvátov. Huni okrem Germánskych kmeňov dostali do pohybu aj množstvo iných etník a ich kmeňových spoločenstiev. Zrejme z dôvodu prítomných Hunov tento pohyb kmeňov severne od nich bol zaznamenaný rímskymi autormi až po ich odchode, na konci V. a v priebehu VI. stor. Dá sa predpokladať podobný scenár, ako pri odchode Germánskych kmeňov z východnej Európy, keď sa jedným podarilo ustúpiť mimo dosah Hunov a mnohé ďalšie kmene upadli pod ich nadvládu. Nebezpečný sused donútil konať a niektoré kmene Antov pokúšali unikať na sever. Z dôvodu nedostatočnej mobility (ani Antovia, ani Góti neboli nomádske spoločnosti s dostatočným počtom koňov a ak vozov, tak ťahaných nanajvýš rožným statkom) veľká časť sa mohla stať obeťou a donútená prijať nadvládu prichádzajúceho Hunského zväzu. Tu sa v lepšom prípade dostali do zajatia a zrejme sa nevyhli osudu aj ostatných zajatých etník a kmeňov a stali sa súčasťou Hunského zväzu s vojenskými povinnosťami.

Po r. 454 Huni boli zo strednej Európy donútený opustiť a pod kontrolu ju dostali hlavne germánske kmene (tie sa už však nepokúšali o prenikanie do východnej Európy), dosah ríše Hunov rovnako rýchle upadal aj na Ukrajine, ustúpili z oblastí Medziriečia (medzi riekami Dneper a Prut), kde vzrastala moc Antov, Sklávov a Bulharov. Od konca V. stor. sa pozornosť Antov obrátila aj na západ a juh (cez Balkán), kde ohrozovali ako Germánske kmene, tak prenikali aj na územie Východorímskej ríše. Zväz Hunov síce zanikol, ale v rôznych častiach Európy po sebe zanechal obyvateľstvo altajsko-mongolského pôvodu. Jednými z nich boli Bulharské kmene, ktoré sa ešte vyše storočia nezbavili pomenovaní v spojitosti s Hunmi. Tie v druhej pol. V. stor. na východe Európy nepôsobili kompaktne a zdržiavali sa vo viacerých lokalitách ako v Severokaukazskom regióne, tak aj na území južnej Ukrajiny, odkiaľ prenikali a dobýjali sa na Balkán a do Karpatskej nížiny. Spoločne s Bulharmi, alebo prípadne aj samostatne, sa na Balkán dobíjali aj Antovia a Sklávi. Práve za prítomnosti altajsko-mongólskych nomádskych kmeňov (hlavne Bulharských kmeňov), aj malých skupín germánskych Gótov (na Kryme), ale s prevahou tunajšieho starobylého obyvateľstva hovoriaceho indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom a jeho dialektmi (kam mohli patriť aj kmene Antov, Sklávov) venujúcemu sa rôznym spôsobom fungovania hospodárstva (poľnohospodárstvo a pastierstvo) sa vytvorila kultúra Peňkovka. Pomenovanie dostala podľa archeologickej lokality v Kirovogradskej oblasti na juhu Ukrajiny a jej trvanie sa kladie od konca V. stor. do zač. VII. stor. Je tu postrehnuteľná príbuznosť s kultúrou Korčak (tá vznikla približne o storočie skôr), čo poukazuje na jej prenikanie na juh po zániku Hunského zväzu v druhej polovici V. stor. Pôvod je prisudzovaný Antskému obyvateľstvu, spomínaného aj Jordanesom. Rozšírila sa od rieky Dneper až k toku dolného Dunaja. Charakteristickými znakmi bola v ruke tvorená nezdobená keramika a šperky. Niektorými autormi sú predkladané za vecné dôkazy o prítomnosti Slovanov a Antov v tomto priestore aj dva archeologické nálezy – jeden z Martynivky (110 km juhovýchodne od Kyjeva) objavený v r. 1907 so striebornými predmetmi a druhý pri osade Mala Pereščepina (pri Poltave) objavenom v r. 1912 s množstvom zlatých, strieborných predmetov, rôznych šperkov a nádobia. Z dôvodu ich lokalizácie na východ od rieky Dneper sa vedú spory so zástancami o ich pravdepodobnejšom bulharskom pôvode, keď hlavne pri druhom sa našli aj mince datované do r. 647, keď Antov už nebolo (rozplynuli sa do okolitých etník). K sporom o určenie príslušnosti ako spomínaných predmetov a ich obyvateľstva skresľujú aj okolnosti, keď nie je vylúčené využívanie a preberanie podobných prvkov pri vzájomnom spolužití s predchádzajúcimi nomádskymi kmeňmi s postrehnuteľnými prvkami čiastočného nomádskeho a vojenského charakteru spoločnosti. Ďalší vývoj poukazuje, že Anti boli zjavne odlišný od Sklávov a boli skôr vnímaný ako nomádske spoločenstvo. Východorímsky kronikár Prokopius z Cesarei v prvej pol. VI. stor. k Antom poznamenal, že sú to nomádi, ktorý hovoria tou istou barbarskou rečou ako Sklavíni a kedysi obaja boli v spoločnom kmeni Sporoi, čo by mohol byť skôr ťažšie vysloviteľný výraz Srbi. Boli v kontakte a v spojení s ostatnými Slovanskými kmeňmi do približne III. stor., kedy sa kladie odčlenenie Antov od ostatných Slovanských kmeňov a to práve v dobe, keď na územie dnešnej Ukrajiny pritiahli Góti a ďalšie Germánske kmene, ktoré nielenže definitívne rozbili Sarmatský a Alanský zväz, ale zároveň po získaní kontroly nad podstatnou časťou Pričernomoria, svojou prítomnosťou mohli vytvoriť aj prirodzenú hranicu medzi ostatnými budúcimi Slovanskými kmeňmi (aj údajnými Venedmi resp. Venetmi) a Antami. Koncom IV. storočia z dôvodu nepriaznivo vyvíjajúceho sa susedského nažívania s germánskymi kmeňmi a následne príchodom Hunského zväzu do východnej Európy, Antovia ustúpili niekoľko stovák kilometrov severnejšie, znova sa dostali do kontaktu s ostatným starobylým obyvateľstvom hovoriacim indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom a ich dialektmi (aj obyvateľmi kultúr Korčak, Koločin, Kyjevského typu, Przeworskej), čím sa mohli výrazne za storočie posilniť, čo sa prejavilo od konca V. stor., keď sa znova navrátili do ukrajinského Pričernomoria, odkiaľ podnikali vojenské výpravy a prenikali na Balkán a na územie susediacej Východorímskej ríše. Ich prvé útoky na Balkán sú spomínané od r. 493, následne aj v r. 514 až 527 a konali ich buď sami alebo spoločne so Sklávmi a Bulharmi. V r. 533 Antovia viedli krátku vojnu proti svojmu niekdajšiemu spojencovi proti Sklávom a v r. 545 spoločne s Byzantskou ríšou viedli vojnu aj proti Bulharom. V VI. stor. sú spomínané aj mená antských vodcov Mezamir a Dabragez, ktoré už znejú slovansky. Antovia z oblasti rieky Dnester sa zúčastňovali spoločných vojenských výprav aj počas druhej pol. VI. stor. ako so Slovanskými kmeňmi (Sklávmi), Byzantíncami, Bulharmi a nakoniec aj s Avarmi, viackrát aj navzájom.

Pretože Antov rímsky a východorímsky (byzantský) autori vnímali ako nomádske kmene, asi naznačuje o prítomnosti pastierov a jazdcov. Tým pádom nie sú prekvapivé ani už spomínané archeologické nálezy až z Durínska, o deformovaných hlavách predstaviteľov šľachty podľa hunského vzoru, čím by sa dalo tvrdiť nielen o aktívnej účasti, ale skôr predstaviteľoch alanskej alebo aorskej šľachty (ktorá si v Povolží, v susedstve Hunov tiež podľa ich vzoru deformovala lebky od III. stor. n. l.). Títo nomádsky predstavitelia viedli ozbrojencov ako jazdcov, tak aj peších na získavanie kontroly aj do severnejších lokalít východnej a strednej Európy, kde sa svojou mobilitou, vyspelejšou vojenskou zručnosťou a následne vnútením vlastnej organizácie získavali kontrolu nad rôznymi skupinami obyvateľstva hovoriaceho prevažne indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom a ich dialektmi, od východu Európy až po rieku Labe, kde pri tejto príležitosti a čase, ako Srbov spomína rímsky historik Vibius Sequester okolo r. 400 n. l. Len mimochodom v tejto lokalite a v jej okolí sú spomínaný od VII. stor. Srbský Glomači od Durínska až po severné Bavorsko a Lužický Srbi pri rieke Lužica. Pri samotných Antoch zrejme ovládaných nomádskymi veliteľmi a disponujúcich početnejšími jazdeckými vojskami, čo v ich prípade na jednej strane mohlo byť výhodou pri ich mobilite a presunoch pri nájazdoch na Balkán, ale na druhej strane aj keď momentálne nemali adekvátneho silnejšieho nomádskeho súpera (Bulharske kmene pôsobili skôr rozdrobene alebo s Antami pôsobili spolu), čo sa však po príchode Avarov zmenilo, ktorý za svoje relatívne väčšie nebezpečenstvo považovali nomádske spoločenstvá (bulharské kmene od konca VI. stor. mali výrazný podiel v ich spoločnosti a Anti sa zrejme odmietli stať ich súčasťou). Práve Avari v r. 602 uštedrili údajným nomádskym Antom definitívnu porážku, po ktorej ich už nespomínajú žiadne pramene. Nedlho potom zanikla aj archeologická kultúra Peňkovka a nahradila ju kultúra Korčak – Pražský typ.

 

​