eHistory

22S. Miesto, vznik a prejav Slovanských etník.

          Európa poskytla obyvateľstvu usadenom v rôznych lokalitách odlišné podmienky na jeho kultúrny, i hospodársky prejav. Niektorým skupinám obyvateľov sa podarilo zaujať lokality, kde vyčkali času viacerých storočí resp. až tisícročia, kým vystúpili a dobývali si svoje miesto v Európe, alebo prípade prenikali aj ďalej do okolitého Sveta. Bytostne sa tento stav viac týkal južnej, západnej a severnej Európy, kde sa predstavili už aj po stránke etnickej, čím získali svoje pomenovania ako Grécke, Románske, Keltské, Germánske a ďalšie kmene. V úplne inej pozícii sa ocitala stredná, ale hlavne východná Európa, kde sa pôvodné indoeurópske obyvateľstvo, asi od polovice II. tis. p. n. l., dostávalo do kontaktu a područia sevoroiránskych kmeňov. Neustále prúdenie obyvateľstva rôznymi smermi vyvolávali dojem skôr rušivých momentov a nedoprial čas a pokoj k samostatnému vývinu pôvodného indoeurópskeho obyvateľstva, čím došlo k zdržaniu sa ich etnického prejavu, ako vo východnej Európe, tak aj v strednej Európe o viacero storočí resp. až o takmer tisícročie.

Medzi rokmi 2.200 až 1.100 z oblasti východnej Európy húfne odchádzali veľké skupiny kmeňov pôvodného obyvateľstva užívajúcich spoločný indoeurópsky resp. staroeurópsky jazyk. Tým, že sa každá skupina kmeňov uchýlila do inej časti Európy a tu sa mohla buď samostatne vyvíjať, alebo splynúť, prípadne sa dostať do susedstva, kde mohol prebiehať obchodný a vojenský ruch s tamojším obyvateľstvom, čo mohlo a malo mať aj vplyv na jazyk. Rovnaké porovnanie sa tým pádom ponúka aj pre obyvateľstvo, ktoré zotrvalo vo svojich pôvodných sídlach vo východnej Európe a ich jazyk sa vyvíjal v spojitosti s jazykmi kmeňov a etník, ktoré sa sem prebíjali resp. ustupovali zo Stredoázijského priestoru. Práve preto aj slovanské a baltské jazyky patria medzi sametové jazyky, do spoločnej jazykovej rodiny so severoiránskymi dialektmi (kým ostatné európske jazyky sú zaraďované medzi ketumové jazyky). Boli to práve stredoázijské nomádske kmene, ktoré vyvolali prvé známe veľké sťahovanie národov, početnejšie presúvanie sa indoeurópskeho obyvateľstva z východnej Európy na západ, čím došlo k dosídleniu Európskeho kontinentu obyvateľstvom podieľajúceho sa na vzniku budúcej európskej civilizácie. Avšak ostatné indoeurópske obyvateľstvo, ktoré zotrvalo vo východnej Európe, sa stalo obeťou a súčasťou bojovnejších susedov, na ktorých nevyzreli technicky, ani vojensky a ani organizáciou spoločnosti. V porovnaní s menejpočetnými nomádskymi spoločnosťami, pôvodné roľnícke a pastierske obyvateľstvo bolo nemobilné a aj s porovnaním s Keltmi, Germánmi a Rímanmi neschopný lepšej organizácie alebo organizovanejšej spoločnosti. Pôsobili len ako enklávy roztrúsené v dosahu a v odkázaný na poľnohospodársku pôdu.

Kým starobylé obyvateľstvo indoeurópskeho pôvodu, nachádzajúce sa vo východnej Európe pod stáročiami trvajúcej nadvlády, sa mohlo čiastočne inkliminovať k nomádskym spoločnostiam, obyvateľstvo z priestoru Poľska a strednej Európy upadlo prv pod nadvládu Keltov, neskôr prechádzajúcich germánskych kmeňov, keď sa mohlo nemalou mierou podieľať nielen na ich expanzii, ale mohli tvoriť aj veľké percento ich obyvateľstva resp. lojálneho obyvateľstva pod germánskou kontrolou. To však potrebuje vysvetlenie. Aj v prípade Germánov sa len ťažko dá predstaviť, že by sa ženy a deti zdržiavali resp. zúčastňovali pri vojsku v dobe bojov a dobývania sa do ďalších lokalít. Do bojov resp. potulovania sa a rabovaniu okolia za získavaním potravín (Jordanes), s vojskami skôr tiahli vládnuci predstavitelia (šľachta) a až kým nezabezpečili nové lokality a nevybudovali si infraštruktúru (pevnosť, mesto), sa sem mohli presunúť aj ženy a deti. Tie boli iste neoddeliteľnou a trvalou súčasťou spoločenstva, a ak sa nemali možnosť sa sem s nimi presunúť dostatočné počty, čo by mohlo viesť aj ku konštatovaniu o postupnom (po niekoľkých generáciách) vyčerpávaní sa spoločenstva a úbytku germánskeho obyvateľstva, čím by asi aj ich vojenská sila musela byť už po niekoľkých generáciach v útlme resp. taktiež úbytok vojenských síl. Asi práve aj preto, väčšina germánskych kmeňov po asi storočí (v málo prípadoch dlhšie) by bola nútená pred hrozbou menejpočetnosti prípadne aj možnej asimilácie, sa presunúť do inej lokality. Ako aj pri Avaroch, ktorý údajne prišli bez žien, predsa v Karpatskej kotline zotrvali takmer 250 rokov (že by vďaka biblickej dlhovekosti) sa prípustnejším javí možnosť, podporujúca Germánsku expanziu resp. presunutie sa a zaujatie novej lokality asi bolo potrebné posilnenie sa vojsk z radov lojálneho starobylého hlavne roľníckeho obyvateľstva hovoriaceho indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom a ich dialektmi (aj Huni na vojnu používali zajaté etniká, s Avarmi sa vojenských výprav zúčastňovali aj Slovanské kmene, keď Fredegar tvrdí, že Avari si do postelí údajne brali slovanské ženy, čo nie je vylúčené ani pri predchádzajúcich nomádskych, keltských a germánskych spoločnostiach).

Dalo by sa predpokladať zapojenie prípadne príchod obyvateľstva, hlavne ozbrojencov z niekdajšej Lužickej, Pomoranskej, Przeworskej kultúry s Germánmi do strednej a východnej Európy. Až príliš pestré etnické zloženie obyvateľstva sa nahrnulo a stretlo v strednej a vo východnej Európe a to ešte následne koncom IV. stor. etnický kolorit prifarbil aj príchod kmeňov z Hunského zväzu, ktorých pôvod bol altajsko-mongólsky, keď sa nedá vylúčiť ani prípadná účasť Uralských kmeňov na Hunskom dobrodružstve. Mohla nastať vzácna symbióza obyvateľstva, keď najprv mohli výdatne napomáhať, zaraďovali sa medzi germánske kmene resp. boli ich súčasťou, ale následne, po tom čo tunajšie východoeurópske štátne útvary (ríše) sa ocitali na úpadku, ústupe alebo zanikli, nastala pre nich medzera bez prítomnosti nejakých cudzích kmeňov a etník z iných častí Sveta (neprichádzali ani zo Stredoázijskej oblasti, ani zo severu Európy) a vytvoril sa nielen priestor, ale aj čas na vlastný etnický prejav. Nomádsky Sarmati, Alani a Huni zanikli, Germánske kmene odtiahli do strednej Európy a na západ a tunajšie nenomádske a negermánske obyvateľstvo dostalo nakoniec čas na vytvorenie vlastnej existencii. Mohlo sa jednať hlavne o starobylé obyvateľstvo hovoriace indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektmi zotrvávajúce vo svojich pôvodných sídlach od nepamäti, čo uvádza aj Prokopios "Predtým mali Slovania aj Anti jedno meno; oboch za pradávna (to palaion) volali Spormi..., že bývajú roztrúsene po svojich osadách, a tak zaujímajú rozsiahle územie.“ K tomu sa vyjadruje P. J. Šafárik, keď zdôrazňuje, že výraz "to palaion" sa nepoužíva aj v súvislosti predchádzajúcich časoch (vzdialených len niekoľko storočí), ale len vo význame pradávny (starobylý). Pre Slovanské kmene nastal voľný, slobodný priebeh a vývin, čo za niekoľko generácii položil základy k vytváraniu sa novej etnicity a nového jazyka v budúcnosti patriacich do veľkej rodiny Slovanských jazykov. Slovanské obyvateľstvo resp. slovanské vojenské oddiely asi by mali byť povďačné všetkým okolitým etnikám, ríšam, ktorých súčasťami boli po dlhé stáročia a aj s nimi podnikali a prenikali do veľkej časti východnej a strednej Európy. Hlavne zánikom posledného známeho Hunského zväzu bol určený smer a nimi uvoľnený priestor, bola prvá etapa, kam všade expandovali Slovania, Anti a Sklávi v nasledujúcich storočiach (ak tu ostalo nejaké neslovanské obyvateľstvo, nevyhlo sa asimilácii). Jednalo sa podstatne o jednoduchšiu (chudobnejšiu) kultúrnu, remeselnícku a vojenskú vyspelosť, čo mohol byť dôsledok, že dovtedy užívali prvky iných kultúr, ktoré sa rátali k predchádzajúcim neslovanským prejavom a zrejme ani v neskoršom období, po identifikácii a vzostupe Slovanských etník, nepomer medzi dobyvateľmi a pôvodným obyvateľstvom nejako výrazne nemenil, keď keď počty prichádzajúcich a vládnucich etník mohli byť vo výraznej menšine (mohli tvoriť niekedy len okolo alebo málo prekračujúcich 10 %, podobné percento ako predstavovala aj vládnúca šľachta počas Stredoveku a podobné percento mohli predstavovať aj predchádzajúce vládnuce etniká - Rímania, Germáni, Kelti, Sarmati, Skýti, ...). Za povšimnutie iste stojí obrovský územný nárast rozlohy užívaných a osídľovaných slovanskými etnikami medzi V. – VII. stor., ktorý by sa dal dosiahnuť len za dostatočne veľkého počtu obyvateľstva. Ak sa podozrivým javil veľký územný nárast za germánskej expanzie, podobný scenár sa mohol znova zopakovať aj za slovanskej expanzie, keď do lokalít svojho prenikania sa mohlo zapojiť aj ostatné obyvateľstvo, o ktoré sa posilnili a mohli podniknúť inváziu do strednej Európy, na Balkán, do podalpských lokalít a do východného Nemecka. Tentoraz prítomnosť vládnuceho etnika nebola len na niekoľko storočí (ako pri predchádzajúcich spomínaných ríšach Sarmatov, Germánov, ....), ale trvala už nepretržite, čím sa dokonala úplná asimilácia a zaradenie aj väčšinového obyvateľstva medzi Slovanské a Baltské etniká.

Síce len v pozícii teórie by mohol byť buď skorší príchod prvých ešte menších skupín slovanského obyvateľstva resp. ozbrojencov slúžiacich u stále spomínaných, ale asi už ani neexistujúcich Skýtov, Sarmatov, alebo prijateľnejšou verziou môže byť pravdepodobná bližšia jazyková príbuznosť medzi obyvateľstvom užívajúcimi slovanské jazyky a ostatným východoeurópskym obyvateľstvom užívajúcim indoeurópsky resp. staroeurópsky jazyk alebo ich dialekty, ktoré kronikári pomenovali resp. zaradili medzi spomínaných Skýtov a Sarmatov, ale veľmi určite existovalo, keďže za dve storočia (od zač. VI. do konca VII. stor.) sa ich vynorilo viac ako milióna vo východnej a v strednej Európe. Ak sa dá uvažovať o podpore známeho faktu, že nomádske etniká nielen mohli dodatočne posilňovať svoju vojenskú údernú silu aj o pôvodné obyvateľstvo a kmene, ale preto že po svojich neúspechoch dokonca mohli časť pôvodného obyvateľstva strhnúť k ústupu z východnej Európy do strednej Európy a už v období pred naším letopočtom (po dvoch po sebe nasledujúcich úpadkoch ríš (Skýtov na prelome IV./III. stor. p. n. l. a Sarmatov na prelome II./I. stor. p. n. l.) sa mohlo podieľať východoeurópske obyvateľstvo a kmene na zasídľovaní, Balkánu a strednej Európy, čím položili prvé základy ešte len praslovanského osídlenia aj v týchto lokalitách, avšak aj naďalej nazývaných len ako neexistujúce Skýtske a Sarmatské obyvateľstvo.

Je však nutné spomenúť, že o pôvode a vzniku Slovanských etník a ich jazykov existuje veľa názorových rozdielov, z ktorých prevažujú teórie:

• Východná – jej zástancovia pravlasť Slovanov lokalizujú do oblasti stredného a horného toku rieky Dneper a jeho početných prevažne pravostranných (západných) prítokov;

• Poľská – jej zástancovia pravlasť Slovanov umiestňujú medzi rieky Visla a Odra;

• Všadeeurópska prítomnosť Slovanov;

• Stredoeurópsky vznik;

• Náhoda vzniku podľa Curtu;

• Hitlerom propagovaný vznik v bažinách a opare močiarov rieky Pripiať;

• Stredoázijský, Iránsky a Indický pôvod a aj niekoľko ďalších teórii.

Za istých okolností pravdepodobnými by mohli byť dokonca aj viaceré, alebo aj všetky spomínané alternatívy, keď minimálne môžu mať podiel na ich skutočnom vzniku, ale v rôznych časových obdobiach. Viacerými bádateľskými odbormi ako archeológiou, jazykovedou, botanikou, zemepisom a hydrológiou, keď hlavne posledné dva menované ponúkajú zemepisné pomenovania (lokalít, horstiev a pod.) a pomenovania vodných tokov, ktoré sú slovanizmami aj v lokalitách s údajne skoršou prítomnosťou obyvateľstva len neslovanského pôvodu: Venedov, Germánov v oblasti Poľska a Kimmeriov, Skýtov, Sarmatov, Alanov vo východnej Európe. Ak však podľa veľkej väčšiny svetových historikov Slovania ako etnikum vznikli až neskôr (v VI. stor. n. l.), mali by na území Poľska, Bieloruska a Ukrajiny, bez údajnej prítomnosti slovanského obyvateľstva, figurovať aj pomenovania, prípadne pomenovania s prevahou pôvodom z jazykov obyvateľstva predchádzajúcich kultúr, čiže Lužickej, Pomoranskej, Przeworskej, Zarubineckej alebo etník Venedov, Germánov, Kimmeriov, Skýtov, Sarmatov, Alanov, Keltov, Rímanov, Dákov, Ilýrov a mnohých ďalších. Absencia alebo len malé percento slov predchádzajúcich kultúr v neskoršej slovanskej slovnej zásobe nie je charakteristickým znakom ani o ich predchádzajúcej, trvalej, dlhej a jedinej prítomnosti v lokalite, ale znižuje ich skutočnú dominanciu v regióne a ich identifikácia tým pádom bola len obmedzenosť v pomere jedného známeho etnika resp. jednej archeologickej kultúry k pomeru k viacerým neznámym alebo presnejšie k pomeru viacpočetnejším etnikám v zasiahnutých resp. spomínaných lokalitách. Nedostatok informácii a susedstvo len niektorých z mála menovaných etník s civilizáciami na vyššom spoločenskom stupni, síce dovolil vstúpiť na scénu medzi známe kmene, etniká a národy, kým ostatné nemenované a neznáme etniká tu boli, ale aj naďalej ostali mimo povedomia a mylne boli priraďované ku Keltom, Germánom, Skýtom, Sarmatom, ... Až evidentne sa navyšovala skutočná prítomnosť napríklad Keltských, Sarmatských a Germánskych kmeňov, čoho dôkazom sú obrovské územné nárasty práve všetkých troch menovaných etník, ktoré buď ani nemali záujem o také rozsiahle panstvo, alebo ak áno, nedokázali krajiny cez, ktoré prechádzali, resp. do ktorých sa dobývali, prípadne v ktorých sa zdržiavali, obhájiť pre svoje etniká a kmene. Túto situáciu podporuje aj názor P. J. Šafárika „Slovania boli kmeň, ktorý existoval od nepamäti ukrytý v rôznych skorších, ale v neskôr zaniknutých kmeňoch “. Zrejme aj preto sa na vysvetlenie ponúka nielen spomínané susedstvo a prípadne aj prítomnosť a prenikanie Lužickej, Pomoranskej a Przeworskej kultúry a jej obyvateľstva aj na východ, ale veľmi pravdepodobnou mohla byť aj bližšia etnická a jazyková príbuznosť s obyvateľstvom zdržujúceho sa ako na území Poľska, tak aj v Bielorusku a severnej Ukrajine. K tomuto neustálemu prúdeniu obyvateľstva z východu na západ a následne aj naopak, napomáhajú historici svojimi opismi o Keltskej a následne o Germánskej invázii do strednej a východnej Európy. K ich veľkému územnému nárastu bol potrebný aj nárast počtov obyvateľstva, resp. dostatočná podpora obyvateľstva. V prípade krajiny pod kontrolou Germánskych kmeňov v období od začiatku nášho letopočtu do IV. stor., keď ich prenikanie v smere na východ a juhovýchod muselo prechádzať aj cez územia predtým Lužickej a neskôr Pomoranskej a Przeworskej kultúry, čiže aj cez ich obyvateľstvo, rôzneho etnického pôvodu. Predpokladom je zaužívaný osud zasiahnutého obyvateľstva, ktorého časť sa mohla stať obeťou, ďalšie časti sa buď podriadili a pridali k prichádzajúcim Germánom, či to bolo dobrovoľná spolupráca, prípadne ich zajatie, alebo útek a ústup (to sa zrejme týkalo len ak vojenskej a vládnucej časti, ktorá bola nahradená novým dobyvateľom) v smere germánskej invázie, v smere z územia Poľska na Ukrajinu. Práve príchodom a prítomnosťou Germánskych kmeňov a prítomnosťou obyvateľstva Zarubineckej kultúry, sa skončila éra nomádskych kmeňov sarmatskej a alanskej príslušnosti. Prevaha slovanizmov vo všetkých sférach ľudskej prítomnosti (presnejšie: jej etnickej príslušnosti) spoločenských a existenčných potrieb, prípadne aj hospodárskych a prírodných termínov sa môže meniť na fakt o trvalej existencii a prítomnosti slovanských kmeňov ako súčasť údajného Keltského a Germánskeho impéria, keď práve Kelti a Germáni boli tí, ktorý nedokázali svoje údajné impérium obhájiť. Znižuje sa skutočná výpovedná hodnota a neobjektívnosť antických autorov, ktorých po kritickom hodnotení ich nadobúdania informácii, sa potvrdzujú skutočnosti o ich nezáujme sa venovať hlbšie problematike Keltov, Germánov a Sarmatov, keď dokonca žiaden z nich sa ani len nedostavil osobne do strednej alebo východnej Európy, kde by mohli získať ďalšie informácie priamo od zajatcov alebo obchodníkov prichádzajúcich z krajov mimo Gréckeho územia alebo Rímskeho impéria, prípadne obchodujúcich za jeho severnými hranicami.

Dôvod prečo sa väčšina historikov prikláňa k názoru, že práve z východu smerovala expanzia Slovanov, čiže tieto kmene, ich jazyky a dialekty buď zvíťazili aj nad ostatnými roztrúsenými aj prípadne neslovanskými kmeňmi, alebo svojim postupom z východu sa definitívne dostali do vzájomného kontaktu, spojili sa s nimi, zaradili sa, alebo vytvorili spoločný slovanský tábor. O prenikaní a dominancii slovanských kmeňov z východu podporuje aj fakt o príslušnosť slovanských jazykov do východnej sametovej skupiny jazykov, kam patrili aj nomádske dialekty Alanov, Sarmatov, Skýtov a ďalších. Preto by za najpravdepodobnejšiu lokalitu vzniku spoločného všeslovanského jazyka sa mohla klásť lokalita buď pod panstvom alebo v susedstve nomádskych severoiránskych kmeňov. Tou lokalitou sa potom priam núka oblasť severnej Ukrajiny, južného Bieloruska a juhovýchodného Poľska.

O oneskorenom etnickom vzniku, etnickom prejave a etnickom raste slovanskej spoločnosti skôr vystupuje problém o nejednotnosti, o účinkovaní v rôznych spoločnostiach, prípadne aj fungovanie za nejakej samostatnosti, ale nikdy neboli pomenovaný podľa užívaného jazyka, ale skôr vystupujú pomenovania podľa užívanej lokality (pomenovania rôznych archeologických kultúr), alebo podľa pomenovania vládcov a ich titulov, prípadne podľa toho ako ich pomenoval susedný národ, čo však veľakrát vôbec nekorešpondovalo ani s pomenovaniami v iných lokalitách s tým istým obyvateľstvom (užívajúcim okrem jazyka dobyvateľa aj vlastný jazyk), ani o ich etnickom príbuzenstve.