eHistory

21M. Zväz Bulharských Onogurov – Zväz desiatich Bulharských kmeňov 

619 / 634 – 666?).

Časté nepokoje a vojny v centre Západnej Starotureckej ríši (Tu-kju; Göktürk, v preklade Starý Turci; prípadne Turkuti resp. Turkiti) v Džungársku a Sedemriečí (medzi r.  576 – 593), zamestnali Starých Turkov natoľko, že mimo ich pozornosti ostala lokalita východnej Európy, kde slábnuci vplyv Starotureckej ríše, opätovne sa pokúšala využiť Avarská ríša. Avari mali pod kontrolou územie od Karpatskej kotliny až po rieku Dneper. V ich východnej časti sa nachádzali predovšetkým bulharský Kutriguri (pod ich nadvládou boli od r. 560) a odtiaľ Avari znova prenikli na východ a postupne získali kontrolu nad etnikami Utigurov a Zväzom Onogurov v Severokaukazskom regióne. Kým na východe Stredoázijskej oblasti, v Sedemriečí (na východe Kazachstanu), v Džungársku (v západnej Číne) a v západnom Mongolsku prebiehali dynastické rozbroje, situáciu využili ostatný miestny staroturecký a hunský begovia, posilnili sa uzatvorením vlastných spojenectiev a utvorili v rámci ešte existujúcej Starotureckej ríše v oblasti Strednej Ázie separujúce zväzy Nušibi (na juhu) a Dulu (na severe). Tie konali nepozorovane na okraji krajiny, posilňovali sa o ďalšie etniká, aj o ich územia, aby sa prípadne takto posilnený mohli dožadovať väčšieho podielu na moci. Po rozpade ríše Starých Turkov novovzniknutá Západná Staroturecká ríša (v r. 604) bola nútená uznať podiel a účasť na moci a možnosť spravovania vlastných údelov aj kmeňovým zväzom Nušibi a Dulu. Kmeňový zväz Dulu (Dulovcov) sa pohyboval v smere na severozápad, kde sa ich aktivita prejavila ešte pred vznikom Západne Starotureckej ríše (pred r. 604) a vo východnej Európe za rôznych okolností získali spojenectvá alebo vnútili svoju prítomnosť a nadvládu viacerým tu zdržiavajúcim sa etnikám.

Ak niekedy po r. 590 upadli aj niektoré Onogurské kmene pod Avarskú nadvládu, asi muselo dôjsť k rozpadu ich spoločného štátneho útvaru a ďalšie Onogurské kmene Povolží aj naďalej ostali pod nadvládou Zväzu Dulov. Ako inak si potom možno vysvetliť, pre približne jeden časový úsek, lojalitu k Avarom u onogurského chána Houdbada (údajne bol dosadený Avarmi) a zároveň aj údajné spojenectvo Onogurov s kmeňovým zväzom Dulovcov na základe predpokladaného dynastického spojenia, sobáša príslušníka vládnucej dynastie Onogurov s príslušníčkou Dulovcov (zo Zväzu Dulu), keď z tohto zväzku pochádzal ich potomok, neskorší chán Kuvrat. Dokonca prítomnosť Dulovcom bola známa aj v poručníctve nad neplnoletým chánom Kuvratom, ktorého od zač. VII. stor. zastupoval chán Organ a ten mohol pravdepodobne byť bratom alebo príbuzným matky panovníka (mohol byť strýkom), keďže sa uvádza jeho pôvod z rodu Dulu (zo Zväzu Dulu). Chán Organ si ani počas neprítomnosti maloletého Kuvrata (Kuvrat sa nachádzal na dvore východorímskeho Konstantinopolu v r. 610 – 614) neuzurpoval moc, čo by sa dalo vysvetliť, že by nemusel byť akceptovaný etnickými Onogurmi (Bulharmi). Avšak z dôvodu pokračujúcich nepokojov na východe Západného Starotureckého kaganátu, aj Dulovia a ich vojenské sily boli častejšie zamestnané práve tam a okolo r. 614 je už znova spomínaná spolupráca Onogurov s Avarmi, alebo sa pravdepodobne znova dostali pod nadvládu Avarov. Okolo 20-tych rokov VII. stor. Avarská ríša nezvládla tlak okolia, na ktorý nedokázala odpovedať a po celom obvode kaganátu strácala kontrolu nad svojimi okrajovými časťami – v Strednej Európe, na Balkáne a aj na Ukrajine.

V r. 619 do Konstantinopolu prišla delegácia bulharských Onogurov vedená už chánom Kuvratom (v sprievode jeho manželky a aj strýka Organa). Chán Kuvrat nazval, že je chánom bulharských Onogundurov, s byzantským cisárom Heracliusom uzavrel mierovú dohodu, na jej podmienkach Onoguri / Onogunduri vystúpili z Avarského zväzu a v prípade vojen ostali neutrálny. Bulharský predstavitelia prijali kresťanstvo (zrejme tým je myslený krst chána a jeho sprievodu) a byzantský patriarcha nechal zriadiť na území bulharských Onogurov / Onogundurov dve misijné biskupstvá, jedno pre oblasť gótsko – byzantskú v meste Varač (asi na polostrove Krym, kde sa Góti nachádzali až do XVIII. stor.) a druhé pre Onogurov / Onogundurov v Kubáni (dá sa predpokladať, že v mieste sídla chána vo Fanagorii na polostrove Taman, prípadne v neskoršom jeho sídle pri Poltave pri rieke Dneper). Tento byzantský údaj je dôležitým faktom, keď hlavne misijné biskupstvo pre Gótov je na území dovtedajšieho panstva Avarov, čím by mohlo dôjsť aj k prehodnoteniu dosahu panstva Avarov, ich postupného ústupu nielen z Kubáne, ale aj z Meotisu (od Azovského mora) a ústupu až za rieku Dneper už pred rokom 619. Preto už pred r. 619 Utigurovia zdržiavajúci sa v Meotise mohli byť súčasťou ríše bulharských Onogurov / Onogundurov. Avarské panstvo na východe bolo na ústupe, zúžilo sa na západnú polovicu Ukrajiny a Besarábiu (dnešné Moldavsko) a ich susedstvo s bulharskými Onogurmi / Onogundurmi asi nebolo v priateľskom duchu, ktorého výsledok sa dostavil v r. 634 (iné pramene uvádzajú r. 630), keď chán Kuvrat vyvolal povstanie proti Avarom a spoločne so Zväzom siedmych slovanských kmeňov (zdržujúcich sa v severnom Bulharsku) a Gepidmi v Sedmohradsku porazili Avarov (zaznamenal patriarcha Nikephoros) a definitívne Avarov vytlačil aj z Ukrajiny (Avarom ostalo len panstvo v Strednej Európe). Chán Kuvrat získal kontrolu nad Kutrigurmi a aj nad ďalšími menšími a menej známymi bulharskými etnikami a pri Čiernom mori (na Ukrajine a južnom Rusku) vytvoril chanát Veľké Bulharsko. S Byzantskou ríšou aj naďalej pretrvávali dobré vzťahy a pri ďalšej Kuvratovej návšteve v Konstantinopole cisár Heraclius v r. 635 udelil chánovi Kuvratovi titul "patriarchu".

Koniec občianskej vojny v Sedemriečí (630 – 635) bol vlastne pre jej troch účastníkov (Ašina, Dulu a Nušibi) podieľajúcich sa na spravovaní ríše, len prímerím vyčkávajúcim na koniec – na zánik Zapadnej Starotureckej ríše a spoločenstvo trpeli už len ako susedstvo cudzieho etnika a sami podnikali opatrenia (organizovali si vlastné vojsko) získavali si podporu u ostatných menších etník, alebo ich proste pokorili a vytvárali si priestor na založenie vlastnej ríše. Preto ani bulharská ríša Onogurov / Onogundurov nepôsobila neohrozene, ani samostatne vo východnej Európe. Kým sa Bulhari venovali záležitostiam na západe proti Avarom a pomyselne boli ešte vo zväzku so Zväzom Dulu, v ich východnom susedstve pri Kaspickom mori narastala moc Chazarov, ktorý udržiavali vzťahy a spojenectvo so západným Starotureckým kaganom z dynastie Ašina a už od r. 635 prostredníctvom Chazarov zachraňovali Ašinovci vo východnej Európe celistvosť, fungovanie, predošlú veľkosť, prítomnosť, dosah a príslušnosť k Západnej Starotureckej ríši. Do r. 651 však kontrola územia Dulami (aj Onogurmi) a ani aktivita Západných Starých Turkov (aj Chazarov) v ich susedstve asi neboli považované za vzájomné možné ohrozovanie, veď predsa sa jednalo o potvrdenie príslušnosti k spoločnému štátnemu útvaru, k Západnej Starotureckej ríši. Avšak po r. 651 a vzápätí hlavne po zániku Západnej Starotureckej ríše (657), sa spolunažívanie medzi rôznymi etnikami radikálne zmenilo. Došlo k rozpadu organizovaného spoločenstva jej troch aktérov: Starých Turkov, Zväzu Dulu a Zväzu Nušibi a zároveň došlo aj k zániku tolerantnosti a rešpektu niekdajších susedských vzťahov medzi etnikami a razom sa zo všetkých stali rivali a nepriatelia. Pozícia Chazarskej ríše (nástupníckeho etnika po Západne Starotureckej ríši) nadobudla vo Východnej Európe charakter veľmoci uzurpujúcej si svojim pôvodom právo nadradenosti a kontroly aj nad ďalšími časťami niekdajšej Západnej Starotureckej ríše v jej okolí. Práve z dôvodu príslušnosti k Dulom, bulharský Onoguri / Onogunduri pútali na seba pozornosť západných Starotureckých kaganov a následne aj pozornosť chazarských kaganov.

Zatiaľ Onoguri konali vojenské aktivity mimo území niekdajšej Západnej Starotureckej ríše, za jej hranicami, v smere na západ a svoju pozornosť obrátili proti slabnúcej Avarskej ríši a obsadili západnú Ukrajinu, Moldavsko a pripojili tunajšie obyvateľstvo bulharských Kutrigurov k Prvej ríši bulharských Onogurov / Onogundurov chána Kuvrata. Je pravdepodobné, že už v priebehu 30-tych alebo 40-tych rokov VII. stor. musel chán Kuvrat, z dôvodu blízkeho susedstva s Chazarmi a možného nebezpečenstva v budúcnosti od nich, presťahovať svoje panovnícke sídlo za rieku Don (až k rieke Dneper). Ani archeologické nálezy z oblasti polostrova Taman nepotvrdzujú trvalé a dlhšie bulharské osídlenie. Avšak iný vzácny archeologický nález z r. 1912, z hrobu v Maloje Pereščepino (20 km od mesta Poltava), s 800 predmetmi (mince, šperky, zbrane, riad) zo zlata (asi 25 kg), striebra (asi 50 kg) a drahokamov sa považuje za hrob chána Kuvrata, čo skôr potvrdzuje, že aj sídlo chána Kuvrata sa mohlo nachádza pri rieke Dneper. Arménsky záznam kladie smrť Kuvrata do r. 654, čomu by napomáhal aj archeologický dôkaz a to mince byzantského cisára Konstantina III. z r. 647 nájdenej v spomínanom hrobe. Pre neskoršiu smrť chána Kuvrata zas hovorí predpoklad, že dôvodom porážky a rozpadu Veľkobulharskej ríše mohla byť smrť chána Kuvrata, čo by však kládlo jeho smrť až do 60-tych rokov, keď sa už jedna odčlenená bulharská skupina obyvateľstva odlúčila od Bulharov a pred r. 668 sa nachádzala už v Karpatskej kotline a znova pod nadvládou Avarov. Ak by sme chceli odhadnúť dĺžku panovania chána Kuvrata, asi by nám mohla napomôcť približná dĺžka dosiahnutého veku. Vieme s určitosťou, že sa mohol narodiť okolo r. 600, keďže v tomto roku namiesto, už žijúceho neplnoletého Kuvrata, sa chánom v zastúpení stal jeho strýko Organ. Ak vezmeme do úvahy, že aj v byzantskom zajatí v r. 610 – 614 bol Kuvrat ešte neplnoletý a v r. 619 sa už ako plnoletý chán prišiel predstaviť do Konstantinopolu. Priemerná dĺžka života sa mohla pohybovať medzi 40 až 50 rokov a len výnimočne 60 a viac. V tomto prípade v 60-tych rokoch VII. stor. mohol mať Kuvrat 60 až 70 rokov, čo by za bežných okolností (vojny, choroby), je asi len ťažko dosiahnuteľný vek. Tým aj smrť chána Kuvrata by sa najpravdepodobnejšie mohla klásť na prelom 50-tych rokov a nemusela korešpondovať s dátumom zániku Bulharskej ríše (ten došiel o asi desaťročie neskôr).  

Chán Kuvrat mal údajne až päť synov:

Bezmer (nazývaný aj Bayan, Batbayan) bol chánom Utigurov.

Kotrág bol chánom Kotrágov;

Asparuch ostatným Onogurským / Onogundurským etnikám (Chagakarom, Vindurom a ďalším);

Kubera bol chánom Kutrigurov;

Kňaz Altzek bol chánom Altzekov.

Chánom Prvej Bulharskej ríše resp. Ríše bulharských Onogurov sa stal najstarší z bratov Bezmer. S mladšími bratmi údajne veľmi nevychádzal a práve z dôvodu nesúdržnosti sa len urýchlil zánik Veľkého Bulharska. Dokonca aj legenda o Svätoplukových prútoch známa z Veľkomoravského prostredia, bola len čerpaná z ešte starších prípadov (obdobia), ktoré použili perzský a neskôr arabský kronikári najprv pri rozpade Hunskej a neskôr aj Ríše bulharských Onogurov. Rovnaké ponaučenie údajne použil aj chán Kuvrat. Nechal si pred seba zavolať všetkých synov a poukazujúc na veľké nebezpečenstvo od Chazarskej ríše, preto podal každému z nich zviazaný balík prútov a nariadil im ho prelomiť. Nikomu z nich sa to však nepodarilo. Potom Kuvrat nechal balík prútov rozbaliť a každému zo synov podal len jeden z prútov a vyzval ich aby ho prelomili. Každému z nich sa podarilo prút zlomiť. Ak by niekto nevedel záver legendy ponaučenie z nej plynie, že ak bratia budú držať svorne pri sebe a podporovať sa navzájom, skôr sa i podarí odolať nebezpečenstvu a nepriateľom a ak by svoje sily rozdelili sami nedokážu uchrániť ani seba a ani svoj ľud.

Prvá ríša Bulharských Onogurov viedla vojnu proti okolitým krajinám: Chazarom, Slovanom, Byzantskej ríši a Avarom. Po smrti bulharského chána Kuvrata pokračoval vo vojne chán Bezmer, ktorý rovnako ako aj chán Kuvrat, ustupoval k rieke Don, respektíve ustúpil až za rieku Don. Strata územia resp. ústup Onogurov z Kubáne a Kotrágov na západ za rieku Don, musel vyvolať reťazovú reakciu u ostatných bulharských etník a Utiguri museli opustiť východnú Ukrajinu a ustúpili za rieku Dneper, odkiaľ zas vytlačili na západ do Besarábie a do Karpatskej kotliny ďalšie bulharské etniká (Kutrigurov). Ústup zasiahnutých etník sa už nedal považovať za organizovanú obranu, ale vzdanie sa krajiny ich predkov a odchod z tejto krajiny. Takto okolo polovice 60-tych rokov chán Kubera s bratom kňazom Altzekom odtiahli s Kutrigurmi na západ na Balkán a usadili sa v Srieme (Sirmium), kde sa dostali pod avarskú nadvládu a ich počty kronikári odhadli na asi 70.000 ľudí. V r. 668 kňaz Altzek so svojimi prívržencami zdržiavajúcimi sa v Pannonskej stepi (tou stepou pravdepodobne mohla byť Pusta v Potisí) sa vzoprel, napadol Avarov, ktorý ich však porazili. Kňaz Altzek so zvyškom svojich kmeňov v počte okolo 9.000 ľudí musel ujsť do Bavorska, kde sa im síce dovolili usadiť, ale zanedlho po zrade, franský kráľ Dagobert II. nariadil v noci útok proti nim (ten však bol kráľom v inom období, v r. 656 – 661 a po návrate v r. 676 – 679 a ak to bol on musel mať inú funkciu a len mimochodom franským kráľom bol Childerich II. 662 – 675). Došlo k vyvraždeniu etnika a posledných 2.000 ľudí (z toho 700 bojovníkov) kňaz Altzek odviedol najprv do severného Talianska (v r. 668), kde sa po súhlase lombardského kráľa Grimwalda usadili, ale nakoniec odišli do okolia mesta Neapol, usadili sa v provinciách Benevento a Salerno, kde neskôr splynuli s tamojším obyvateľstvom a zanikli v dôsledku asimilácie.

Zatiaľ v bojoch s Chazarskou ríšou údajne padol do zajatia chán Bezmer, kde aj umrel. Utiguri, Kotrágovia a Onoguri vedený chánom Asparuchom bojovali síce aj naďalej proti Chazarskej ríši, ale museli ustúpiť okolo 60 až 70-tych rokoch až za rieku Dneper, čo mohlo vyvolať medzi bratmi rozbroje o životný priestor pre svoj ľud, čoho dôsledok bol odchod ďalších bulharských etník, Kotrágov a časti Utigurov, na severovýchod do Povolžia k rieke Kama (do okrajových častí niekdajšieho panstva bulharských Onogurov / Onogundurov), kde neskôr vzniklo Povolžské Bulharsko. Bolo to ďalšie a opäť výrazné oslabenie bulharských etník pri Dnepri. Chán Asparuch ustupoval a v r. 674 – 678 sa jeho Onoguri a väčšia časť Utigurov (celkovo v počte asi 30 – 50 tis. ľudí) zdržiavali v Besarabii (v dnešnom Moldavsku a Rumusku), odkiaľ v r. 679 prišli až k rieke Dunaj. V r. 680 chán Asparuch prekročil Dunaj a vtiahol do severného Bulharska (do Moesie), kde v r. 681 dosiahli v bitke pri Ongale víťazstvo nad byzantskými vojskami. Chán Asparuch založil Veľkú Bulharskú ríšu, ktorú v septembri 681 uznala aj Byzantská ríša (po sérii jej porážok) a v tejto lokalite Bulharsko existuje aj v súčasnosti.

Práve príchodom aj poslednej veľkej skupiny bulharských etník do Moesie (na Balkán), ostala a dodnes veľmi výrazná stopa v spojitosti s výrazom Ogur / Onogur / Onogundur. V skutočnosti Onogur znamenalo aj pomenovanie zoskupených etník v Bulharskej ríši (Alzekovia, Utiguri, Kutriguri, Kotrágovia, Chakagarovia, Vindurovia .... a ďalšie bulharské kmene, prípadne Zväz siedmych Slovanských kmeňov) aj pomenovanie lokality, kde sa zdržiavali. Čiže ak sa bulharské etniká usadili a pohybovali na Balkáne, v Potisí a v Pannonii už od V. stor. tento kraj niesol resp. sa tu používalo pomenovanie aj Onoguria – Onguria – Unguria – Hunguria – Hungaria – Ungaria – Ungar. Takáto postupná skomolenina bola vytvorená inou výslovnosťou vo viacerých európskych jazykoch, s ktorými už od V. stor. prichádzali bulharské etniká do kontaktu – s Byzantskou ríšou (grécky píšuci kronikári), Franskou ríšou, Talianskymi kniežatstvami a cirkevnými predstaviteľmi (latinsky píšuci kronikári), Slovanskými kmeňmi na Balkáne (Zväz siedmych slovanských kmeňov), Slovanskými kmeňmi v Ilýrii (Srbi, Chorváti, Slovinci a ďalší), Slovanskými kmeňmi na západe (Korutánci a Česi) a Slovanskými kmeňmi na severe (Sclávi pri rieke Nitra a Morava). Také množstvo jazykov a aj dnes znie v týchto jazykoch odlišné pomenovanie Onogurov a Hungarov a aj dnes si pod týmto pojmom neprednáša skutočný pôvod, ale len jeho najmenej pravdepodobný význam.

​