eHistory

32. Kmene Plavcov, Oguzov, Kimakov a Kypčakov

v susedstve Chazarskej ríše

(do pol. IX. stor.).

Kým dianie v VIII. a na zač. IX. stor. na juhu od Chazarskej ríše v Arabskom kalifáte a Byzantskej ríši je pomerne známe, podstatne menej informácii pochádza o dianí na východ od Chazarských hraníc v Stredoázijskej stepi. V VII. až IX. stor. sa tvár a osadenstvo v tejto lokalite neustále menili čoho sprievodným javom boli vojny a lokálne sťahovania národov. S porovnaním s predchádzajúcimi storočiami, sa tentoraz už nevytvorila v tomto priestore tak silná a expandujúca ríša, ktorá by rozšírila svoje panstvo aj do východnej Európy alebo tam presunula svoje sídla. Veľkou veličinou sa stala Chazarská ríša, ktorá bola ako neprekonateľná prekážka a na jej hraniciach skončili všetky aktivity ázijských turko-tatárskych národov postupovať v smere na západ do Európy.

Po zániku ríše hunských Heftalitov a Starotureckých kaganátov, vymanili sa spod ich panstva viaceré národy a pokúšali sa o vytvorenie vlastných štátnych útvarov a zväzov z príbuzných kmeňov (podobne ako aj vo východnej Európe postupne vznikli ríše Sabirov, Bulharov a Chazarov). V Stredoázijskej oblasti sa odvíjal podobný scenár (možno za väčšieho a dlhšie trvajúceho vojenského ruchu), v dobe fungovania Chazarskej ríše, sa v druhej pol. VIII. stor. v jej susedstve vytvorili tri turko-tatárske štátne útvary: Oguzov, Pečenehov a zväz Kypčakov a Kimakov. Turko-tatársky pôvod všetkých menovaných ich zaraďuje do spoločnej altajsko – mongolskej jazykovej skupiny národov, jej turko-tatárskej vetvy a pôvodné sídla ich predkov sa nachádzali v Mongolsku a Zabajkalsku (v čínskom prostredí nazývaný Tielö a turecky Türk). V prvom tisícročí p. n. l. prenikali do širšieho priestoru, najprv dosídlili priestor od Mongolska až po pohoria Altaj a Sajan, následne aj do podhoria na juh od Altaja a na sever od Sajanu. Jednalo sa hlavne o nomádske spoločenstvá pasúce veľké stáda s dobytkom, ktorý im zabezpečoval hlavný zdroj obživy (u turko-tatárskych etník sú známe však aj menšie skupiny poľnohospodárov). Do úzkeho styku prišli aj s podobne existujúcimi altajsko-mongólskymi kmeňmi (zväzmi), z ktorých ako prvý a zároveň aj najznámejší z tejto skupiny národov boli Huni, po nich nasledovali Avari a Starí Turci a títo všetci sa predstavili až v Európe (keď Huni došli až do západnej, Avari do strednej a Starí Turci len do východnej Európy). Ďalšie vlny nomádskych kmeňov sa na dlhé storočia presadzovali už len v Stredoázijskej oblasti. Je postrehnuteľná výrazná stopa zanechaná Hunmi a aj ostatné turko-tatárske kmene dlho s nimi spoločne pôsobili. Kým sa zdržiavali ostatné zanechané turkotatárske kmene ďaleko na východe, na Sibíri, prípadne aj na severe Mongolska, čiže sa pohybovali po oboch stranách pohoria Sajan a niesli ďalšie spoločné pomenovania Tielö a neskôr Oguz.

Pomenovanie Oguz (nazývaný aj Úz) sa prvýkrát spomína v VI. stor. v čínskych zápisoch, keď boli súčasťou Starotureckého zväzu (552 – 604) a v tej dobe sa zdržiavali medzi pohorím Altaj a jazerom Bajkal, cez krajinu pretekala rieka Selenga, pri ktorej sa nachádzalo aj sídlo zväzu deviatich Oguzkých kmeňov. Oguzov ako na svojich predkov sa odvolávajú súčasné národy: Turci, Turkméni a hlásia k nim aj Azerbajdžanci. Po niekoľkých desaťročiach nezávislosti, v 80-tich rokoch VII. stor., po veľkých bojoch upadli pod nadvládu Kutlugského kanganátu, kde sa nachádzali až do jeho zániku do r. 744. Oguzi následne odtiahli na juhozápad najprv do Sedemriečia medzi jazerá Balchaš a Issyk-kuľ, kde pôsobili aj s ďalšími kmeňmi, ale zanedlho došlo k rozpadu tohto väčšieho kmeňového zväzu (utrpeli porážku od Ujgurov). Karlukovia ostali približne, alebo neďaleko tejto lokality, samotný Oguzi odtiahli na západ do stepi pri jazere Aral, Kypčakovia na sever ku Kimakom, Pečenehovia (Plavci) na západ až ku Kaspickému moru a jeden kmeň na juh na územie Samanidského emirátu rozkladajúceho sa aj na území niekdajšej Sogdiany. O poldruha storočia, na konci IX. stor., Oguzi pustošili na území Samanidského emirátu. Odveta vyvolala reťazovú reakciu čo by sa dalo nazvať ako tzv. Malé sťahovanie národov. Samanidské vojská v r. 893 napadli Oguzov, ktorý ustúpili na územie Pečenehov (Plavcov). Oguzi spoločne s Chazarmi napadli Pečenehov (Plavcov) a donútili ich k odchodu na západ, severnom obvode chazarskej ríše (na hraniciach s Povolžským Bulharskom), do priestoru medzi rieky Don a Dneper. Pečenehovia v spojenectve s Bulharmi niekoľkokrát porazili Turko-tatárske, Kabarské a Uralské kmene (aj Maďarov) a vytlačili ich do Karpatskej kotliny.

Pečenehovia – Pečenegovia (nazývaný v ruskom a slovanskom prostredí Plavci; maď. Besenyők) sú prvýkrát spomínaný až v VII. stor. v čínskych záznamoch pod názvom „Pejšu“. V tej dobe sa pohybovali v oblasti stredného toku rieky Syrdarja v okolí mesta Taškent a tam ich lokalizoval v VIII. stor. aj tibetský písomný zdroj, ktorý uviedol, že žijú v susedstve Kypčakov, Kimakov a Oguzov (Úzov). Ich pôvod by sa dal lokalizovať severnejšie niekde k jazeru Bajkal, kde boli buď susedmi alebo súčasťou oguzských kmeňov. V r. 692 boli medzi riekami Čierny Irtyš a Syrdarja spomínaný Kypčakovia spoločne nažívajúci s Kangarmi, ktorý patrili do severoiránskej jazykovej skupiny a Kangarovia sa neskôr stali súčasťou Pečenehov (Plavcov). V VIII. stor. tunajšie kmene vystupujú pod menom Bečanag – Bečeneg – Pečeneg a ich zväz sa skladal z 8-mich kmeňov, z ktorých 5 bolo starotureckého pôvodu a pod ich nadvládou sa nachádzali aj tri kmene Kangarov. Na zač. IX. stor. Oguzi (Úzi) v spojenectve s Karlukmi a Kimakmi porazili Pečenehov (Plavcov), ktorý museli ustúpiť na západ na územie Chazarskej ríše do priestoru severozápadne od Aralského jazera (kde ohrozovali tunajšie turko-tatárske kmene) odkiaľ prenikali až po Kaspické more, prípadne aj za rieku Ural, kde ohrozovali ďalšie turko-tatárske a aj uralské kmene v Dolnom Povolží, čím sa nebezpečne priblížili do blízkosti chazarského hlavného mesta Itil, nachádzajúceho sa v delte rieky Volga. Pečenehovia svojim príchodom asi nezmenili svoj bojovný ráz, keďže to malo za následok, že z východného Povolžia okolo r. 815 ustúpili alebo aj odišli viaceré turko-tatárske a uralské kmene (medzi nimi aj Maďari) do Kubáne a Meotisu pri Čiernom mori.

Kimakovia (Kimäck, Jimak a Jemek) pôsobili spoločne s ďalšími kmeňmi a boli príbuznými Hunov a s nimi v r. 160 n.l. vytvorili ríšu Jüe-ban na území Džungárska, Sedemriečia a pri dolnom toku rieky Irtyš. Zanikla v r. 490 po veľkých suchách a prispením kmeňov Tie-lej patriacich do ríše Ting-ling. Od r. 552 kmene Kimakov sa nachádzali pod nadvládou Starých Turkov (552 – 583) resp. Západnej Starotureckej ríše (583 – 657). Od pol. VII. stor. sa kmene Kimakov presunuli severozápadnejšie a pohybovali sa v oblasti od stredného toku rieky Irtyš po rieku Tobol a boli pod nadvládou Kutlugského kaganátu. Po zániku Kutlugského kaganátu (okolo r. 744), na severovýchodnom okraji Stredoázijskej oblasti vznikla Ujgurská ríša (740 – 840), ktorá v oblasti pohoria Altaj (horné toky riek Irtyš a Ob) porazila pozostatky hunských a starotureckých kmeňov (medzi ktorými sa nachádzali aj Karlukovia, Pečenehovia, Kypčakovia, Oguzi). Jedna časť Hunov (Čujský Hunovia) upadli pod nadvládu Ujgurskej ríše, ďalšie časti si uchovali nezávislosť a Kypčakovia odtiahli na severozápad ku Kimakom. Tu sa stali tvorcami a súčasťou novovznikajúcej Kimackej ríše (743 – 1050) zloženej zo siedmych kmeňov spomínaných v arabských prameňoch: vedúcim kmeňom boli Kimakovia a ďalšími menovanými boli Kypčakovia, Imi, Tatári, Bajundurovia, Lanikazovia a Ažladi. Od druhej pol. VIII. stor. sa Kimacký zväz viacerí bádatelia už pomenúvajú ako Kimacko – Kypčacký kaganát (zrejme pre väčšiu početnosť a aktivity Kypčakov rozširujúcich kaganát na juh k rieke Syr-darja a na západ k pohoriu Uralu). V r. 840 jenisejský Kyrgyzovia zničili ríšu Ujgurov, ktorých západné časti, dva kmene sa pripojili ku Kimakom. Kypčatský element nabral dôležitejšie postavenie, ríša je spomínaná už len ako Kypčacký kaganát, ktorý na prelome IX. a X. stor. tvorilo dvanásť kmeňov a rozkladal sa od riek Tobol a Irtyš ku Kaspickému moru a Aralskému jazeru.

Kypčakovia z minulosti nie sú až tak známy, a preto sa o ich pôvode vedú dohady. Keďže ich jazykom bol staroturecký dialekt a aj oblasť Altaja boli oblasti kam siahala ríša Teleskov, ktorej poznáme viaceré kmene ako Ujguri, Kibi, Se (Sir) a Janto spomínané už v IV. stor. n. l. Posledne menované kmene Se a Janto zrejme pôsobili v užšom spoločnom zväzku, čím ich čínsky kronikári spojili aj písomne do tvaru Sejanto. Teleskovia sa v V. stor. dostali pod nadvládu Juan-juanov (Avarov), od r. 552 ich ovládli Starí Turci, ale po delení ríši okolo r. 583 sa západné časti Teleskov aj kmene Sejanto sa stali vazalmi Západného Starotureckého kaganátu. Následne vyvolali povstanie (605), ktoré z prestávkami trvalo až do r. 627, keď odtiahli do Mongólska, kde sa dostali pod nadvládu Východného Starotureckého kaganátu. Tu však tiež boli nespokojný, kvôli vysokým daniam, spojili sa so svojimi príbuznými s Ujgurmi, v r. 628 porazili východného Starotureckého kagana a spolu s Číňanmi sa pričinili o zánik Východného Starotureckého kaganátu (v r. 630). Ujguri a Sejanto v nasledujúcich rokoch vystupujú už ako nepriatelia. Ujguri dokonca v menej významnej bitke kmene Sejanto porazili, ale ustúpili a vyhýbali sa vzájomným rozbrojom. Vojenské útoky na čínske územie a nespokojnosť Sejantov v r. 646 spečatili Číňania spoločne s Oguzmi (zdržiavali sa na severe pri jazere Bajkal) zavraždili sejantského kagana, vyvraždili celý vládnuci rod, aj množstvo šľachty a obyvateľstvo upadlo pod nadvládu Číny. Po znovu vytvorení Východného Starotureckého resp. Kutluckého kaganátu (684 – 744) aj obyvateľstvo kmeňov Sejanto sa nachádzalo na jeho území. Počas ďalšieho úpadku Východného Starotureckého resp. Kutluckého kaganátu, spod ich nadvlády sa vymanili zajaté kmene, ale o kmeňoch Sejanto, už nieto žiadnych správ. Viacero bádateľov zánik Sejanto spája so vznikom kmeňov Kypčakov, čo by sa dalo vysvetliť dvoma možnými variantmi, buď sa do čela obyvateľstva Sejanto, z dôvodu vyvraždenia vládnucej dynastie, dostala nová dynastia, ktorá preferovala svoj pôvod, kmeň, lokalitu, sídlo, alebo kmeňový predstavitelia a vládnúca dynastia premenovala svoj potupený národ novým menom Kypčak, ktorý v starotureckom preklade znamená aj nešťastný národ, čo podporuje tézu o premenovaní kmeňov. V r. 740 pri vzostupe Ujgurov, Kypčakovia (Sejanto) boli Ujgurmi porazený znova, ustúpili spod pohoria Altaj do oblasti Sedemriečia a neskôr ďalej na západ k rieke Tobol pri pohorí Ural ku Kimakom, kde sú už spomínaný ako Kumáni to však už je iná epizóda dejín.