eHistory

24S. Vojenská konfrontácia Slovanských kmeňov na Balkáne a na juhu Európy.

          Balkán patril do záujmovej sféry Východorímskej (ďalej Byzantskej) ríše, ktorá si potrebovala udržať, resp. vytvoriť predmostie (nárazníkové územie) pred svojim hlavným mestom Konstantinopol (nazývané v slovanskom prostredí aj Carihrad). Kým východná hranica od Konstantinopolu bola od pevniny oddelená morom (Bosporským zálivom) a vzdialená od hraníc na viac ako tisíc kilometrov, na severe prv už aj Kelti, Germáni, Huni a po nich hlavne Slovania s Bulharmi prenikali do Moesie a Trácie, do priameho susedstva Konstantinopolu, kde bolo v dobe vojny problémom udržať hranicu aj na sto kilometrov od hlavného mesta. Asi aj preto Byzantská ríša pristúpila postupne k výstavbe viacerých radov mestských hradieb. Po výstavbe mesta a hradieb z r. 330 (cisárom Konstantinom Veľkým), o storočie neskôr za panovania cisára Theodosiusa II. boli pred mestom vystavané nové monumentálne hradby vysoké 18 m, ktoré boli prakticky nedobytné, ale rovnako ako aj prvé hradby boli len v blízkom okruhu okolo mesta a siahali od Marmarského mora po záliv Zlatý Roh. Až o ďalšie storočie na začiatku VI. stor., za panovania cisára Anastasiosa, sa pristúpilo k výstavbe predsunutého opevnenia po vzore „Limes Romanus“ cez celý Trácky polostrov, medzi Marmarským a Čiernym morom v dĺžke 60 km.

Z východnej Európy, hlavne cez Balkán do strednej Európy, neustále prichádzalo (prechádzalo a prúdilo) obyvateľstvo. Ich pohyb vyvolalo predovšetkým rušné dianie v Stredoázijskej oblasti od polovice II. stor. p. n. l., odkiaľ sa presúvali nomádske kmene a etniká do Európy, kde vyvolali tiež sťahovanie obyvateľstva, ktoré sa od I. stor. p. n. l. vydalo na Balkán a do Karpatskej kotliny. V I. stor. p. n. l. nastal vo východnej Európe veľký zvrat, keď odchodom časti lojálneho a podmaneného obyvateľstva na Balkán, výrazne oslabilo Zväz Sarmatských kmeňov. Účinkovanie Roxolanov, Aorsov a Alanov vo východnej Európe, v I. stor. n. l. neustále oslabovalo pozície Sarmatov, ktorý sa utiahli až k ústiu rieky Dneper a na polostrov Krym. Došlo síce k prerušeniu celistvosti t.j. susedstva rôznych etník a kmeňov s obyvateľstvom pod kontrolou Sarmatského zväzu, ale so Sarmatmi ich však aj naďalej spájalo, keďže ako prítomný (či dobrovoľne, alebo pod nadvládou), museli s panujúcim etnikom komunikovať ich jazykom, čím Jazygovia, Roxolani, Skýti, Slovania ovládali aspoň čiastočne aj jazyk vládnuceho etnika Sarmatov (prv Skýtov), ktorým mohli podľa potreby komunikovať aj naďalej na Balkáne. Podporuje to aj fakt, keď už od prítomnosti Skýtov, od V. stor. p. n. l., sú potvrdené aj veľmi čulé obchodné styky (hlavne obchod s obilím, ktoré iste nomádske etniká nepestovali) s Grékmi (prístavy na juhu Ukrajiny – Olbia) a Bosporskou ríšou (grécky hovoriaca krajina na juhu Krymu a v Gruzínsku) a rovnako ním mohli komunikovať aj obchodníci v ostatných lokalitách po obvode Rímskej ríše, kam dosiahlo prenikanie obyvateľstva nachádzajúceho sa pod niekdajšou Sarmatskou nadvládou. Tým pádom ovládanie jazyku Sarmatov, nemuselo vôbec znamenať, že sa jednalo aj o Sarmatov, ale len o obyvateľstvo nachádzajúce sa buď pod niekdajším sarmatským panstvom, alebo proste to mohli byť len ľudia prichádzajúci do kontaktu so sarmatským obyvateľstvom a ovládajúci aj ich jazyk a zrejme čiastočne jazyk buď Grékov, Rímanov alebo proste jazyk kam viedli ich obchodnícke cesty. Ešte po ďalšie storočia po zániku Skýtskej a Sarmatskej ríše trvalo, kým vlastne vymizla komunikácia týmito jazykmi z obchodnej a susedskej komunikácie a nahradili ich germánske jazyky a dialekty, následne slovanské jazyky a nastúpila hrozba slovanskej invázie a asimilácie.

Podobne ako o vzniku slovanských jazykov aj o prípadnom príchode vládnu rôzne teórie. Veľká skupina historikov podsúva pôvod Slovanov do lokality východnej Európy, s tvrdením že nemohli byť starobylými obyvateľmi strednej Európy. Pritom nevysvetliteľným resp. chýba dôkaz o presune tak početných skupín obyvateľstva, keď v pozícii možného príchodu menších skupín v sprievode s inými známejšími kmeňmi sa ponúkajú príležitosti pri prenikaní nomádskych kmeňov zo Stredoázijskej oblasti do Európy, keď dochádzalo k lokálnym vojnám a s nimi súvisiacimi sťahovaniami sa kmeňov a nejakých skupín ich obyvateľstva. Tak napríklad východná Európa sa dostala pod kontrolu nových prichádzajúcich etník, akými boli Kimmeriovia (od XVI. stor. p. n. l.), Skýti (od VIII. stor. p. n. l.), Sarmati (od IV. stor. p. n. l.), Jazygovia a Roxolani (od pol. II. stor. p. n. l.), Alani (od pol. I. stor. n. l.), Germáni (od prelomu II. / III. stor. n. l.), Huni (na konci IV. stor. n. l.) a po nich aj ďalší, ktorý v dobe svojho pôsobenia mali možnosť prenikať popod resp. aj ponad Karpatské pohorie aj do okrajových častí strednej Európy. Asi aj preto rozsiahlu krajinu na sever od Čierneho mora až po Baltické more rímsky autori až do III. stor. n. l. pomenúvali „Sarmatae Venedae“, čo až príliš jasne vysvetľuje skutočný pôvod, prípadne aj prenikanie Venédskeho obyvateľstva resp. hlavne ich ozbrojených oddielov, ktoré sa prv nachádzali pod nadvládou Sarmatov. Potom však prečo ešte aj v III. stor. n. l., keď tieto etniká (s nimi aj ich predchodcovia Skýti) dožívali svoj existenčný kolaps na polostrove Krym, ich nedostatočne informovaný kronikári katapultujú za najdôležitejšie a jediné etniká komunikujúce s Rímanmi. Úpadok a zánik etnika je očakávaným a sprievodným javom menšinového podielu na zložení obyvateľstva buď jeho asimiláciou väčšinovým obyvateľstvom, alebo jeho porážke iným podobným nomádskym etnikom, ktorému sa tentoraz podarilo získať dočasnú prevahu a zrejme aj prípadnú podporu ostatného väčšinového aj nenomádskeho obyvateľstva. V takomto prípade ani nový uchvatitelia nemali istotu do budúcnosti a tiež museli rátať s týmito dvoma najčastejšími alternatívami svojho úpadku a možného zániku. Nomádske etniká a kmene získavali dočasnú výhodu v lepšie organizovanejšej spoločnosti, mobilite a vojenskej prevahe, čo im dovolilo ovládať väčšinové obyvateľstvo roztrúsené po veľkej krajine, bez možnosti vzájomnej komunikácie a spolupráce.

Prípadná obrovská prevaha starousadeného a nenomádskeho obyvateľstva čo v porovnaní početnosti, keď nomádsky dobyvatelia a neskôr aj Kelti, Germáni a Rímania, sa mohli podieľať na celkovej skladbe tunajšieho obyvateľstva odhadom pohybujúceho sa v rozmedzí 10 - 20 % z celkového počtu obyvateľstva. Pôvodné indoeurópske obyvateľstvo (neskoršie podľahlo asimilácii Slovanov) z donútenia prijalo ich nadvládu (čo by sa dalo objasniť aj porovnaním, keď aj v Stredoveku podiel vládnucej šľachty sa pohyboval okolo 10% a prípadne s vojskom a s ďalšou časťou privilegovaného obyvateľstva len o nejaké percentá viac), čiastočne užívalo – preberalo niektoré prvky ich kultúry a fungovania spoločnosti (asi aj preto archeológia veselo tvrdí len ak o civilizácii a kultúre nomádov – pričom obchodovali s obilím, prípadne neskôr o kultúre Germánov od Baltu až po Čierne more – pričom najznámejšie kmene každé storočie resp. poldruha storočie menili lokality svojho pôsobenia, keď nik z historikov sa nepokúsil ozrejmiť dôvod, komu, kedy a prečo zanechali svoje predchádzajúce lokality). Avšak Lubor Niederle akoby pri takomto lokálnom sťahovaní národov resp. takejto etnickej výmene - neváhal pred príchodom Slovanských kmeňov vyľudniť celé Čechy, čo by asi nebolo možné (mohol byť ovplyvnený súvislosťou s osídlením Bavorska, keď podobne ako pri ústupe Keltov na západ aj v prípade Germánov to mal byť odchod hlavne do Bavorska - "ľud prichádzajúci z krajiny Bójov", čiže ľud prichádzajúci z Čiech). Je potrebné zdôrazniť, že ako nomádske, tak aj keltské a germánske obyvateľstvo reprezentovalo podstatne inú a vyspelejšiu kultúru, ktorú časom mohlo a malo pokojne užívať aj pôvodné indoeurópske (neskoršie aj Baltské a Slovanské) obyvateľstvo, alebo ak ho neužívalo, čomu v prípade Niederleho napovedá menej výrazná kultúrna, remeselnícka a vojenská vyspelosť nielen pôvodného starobylého obyvateľstva, ale aj podstatne výraznejší prejav prichádzajúceho obyvateľstva Kultúry Korčak (celkom iste vo vojenskej oblasti ak obsadili takmer pól Európy). Na zasiahnutých územiach, prv pod nadvládou spomínaných nomádskych, keltských a germánskych kmeňov, až po nejakom čase (desaťročiach resp. aj storočiach) sa začala prejavovať početná prevaha pôvodného indoeurópskeho (neskôr aj Slovanského) obyvateľstva, oslabovala sa aj funkčnosť a pozícia vládnuceho menšinového obyvateľstva (keď nebola vylúčená ani prípadná prítomnosť už pôvodného obyvateľstva v niektorých riadiacich a vládnucich postoch nomádskych, keltských a germánskych spoločností), po ktorých buď dochádzalo k asimilácii, ich porážke iným nomádskym etnikom a ich odchode do inej časti Sveta, pri ktorom ich mohla a zrejme aj sprevádzala časť pôvodného (neskôr slovanského) obyvateľstva, čím sa aj pred a aj počas Hunskej prítomnosti prejavovala prítomnosť inoetnického obyvateľstva a dokonca aj slovanských prvkov na Balkáne a na juhu Karpatskej kotliny (slovanské výrazy).

Čiže ani príchod Slovanského obyvateľstva z východnej Európy na Balkán a do Karpatskej kotliny nemusel byť až tak mohutný a vedený v krátkom časovom úseku, ale aj po celé storočia skôr sem prúdilo inoetnické a prípadne k budúcim Slovanom príbuzné obyvateľstvo. Udialo sa zrejme to isté, čo sa neustále odvíjalo aj vo východnej Európe a po súčte resp. oslabení neustále prichádzajúcich, odchádzajúcich a zanikajúcich údajne len nomádskych skupín obyvateľstva v konfrontácii s prv usadenými skupinami budúceho a vyvíjajúceho sa slovanského obyvateľstva, nadobudol Slovanský element rozmer prevahy nad ostatným obyvateľstvom, čo bolo badateľné až od prelomu V. / VI. stor. Avšak východorímsky (Byzantský) a západorímsky kronikári akoby si ich prenikanie (expanziu) všimli až vtedy, keď sa dostali nielen do pohraničia, ale aj hlbšie do ich vnútrozemia (až na Peloponéz). Nebol to náhodou len prejavenie sa pôvodného obyvateľstva hovoriaceho indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom a ich dialektmi, ktorému pôvod mylne mohli prisudzovať známejším etnikám (prezentujúcich sa hlavne vojenskou činnosťou) pohybujúcim sa v ich susedstve a v ich pohraničí. Nepretržite prichádzajúci ozbrojenci nomádskeho (jazdci) a nenomádskeho (pešiaci) pôvodu nebezpečne dopĺňali tunajšie etniká, ktoré získavalo prevahu a usádzalo sa v lokalitách svojich budúcich sídiel.

Prítomnosť Slovanského obyvateľstva na Balkáne zaznamenávajú hlavne rímske kroniky a cituje ich aj viacero ďalších neskorších autorov:

V období Rímskej ríše –

P. J. Šafárik predpokladá prítomnosť Slovanov v Európe od nepamäti. Neúčinkovali ako celok, ale ako viaceré, menej početné kmene, často pod rôznymi cudzími menami a boli súčasťou iných väčších štátnych útvarov (ríš, zväzov, spoločností). Popri už

Plíniusom a Tacitom menovaných rôznych kmeňov (dokonca hovoriacich panónskym jazykom, keď uviedli výrazy "Pelso a Voda" resp. správajúcich sa a žijúcich buď podľa Germánov alebo podľa Sarmatov). Asi rovnako nepriamymi dôkazmi o etnickej rozmanitosti krajiny (o možnej prítomnosti Slovanského obyvateľstva) napovedá aj dianie v IV stor. Jednalo sa o niekoľko vojenských konfliktov, odohrávajúcich sa na severných hraniciach Rímskej ríše, vo východnej časti Karpatskej kotliny (v Potisí a Sedmohradsku) a po vonkajšom obvode Bastarnských Álp (Karpatského pohoria, dnes v južnom a východnom Rumunsku a Moldavsku), uvádzané rôznymi rímskymi autormi (veľakrát si aj protirečiacich) na čo poukazujú aj P. J. Šafárik (v pol. IX. stor.) a L. Niederle (XX. stor.). Už okolo r. 330 sa pri rieke Tisa do konfliktu dostali Góti (prenikajúci od rieky Dnester) s Vandalským kmeňom Hasdingov, ktorým na pomoc prišli ich príbuzný vandalské kmene Zilingov (zo Sliezka). Konflikt medzi germánskymi kmeňmi ukončil až zásah rímskeho cisára Konstantina I., ktorý presídlil Vandalov na rímske územie v provincii Panónia. Podobný priebeh so sťahovaním má aj konflikt z r. 332, keď vo vojne s Gótmi sa ocitli kmene Sarmatae Limigantes, znova zasiahol rímsky cisár Konstantin, ktorý tentoraz dal presídliť až do Korutánska 300 tisíc Gótov (avšak Góti do Panónie prišli až o storočie neskôr s Hunmi). Avšak pri rieke Tise sa v r. 334 spomína pre zmenu vnútroetnický konflikt u Sarmatae limigantes, keď rímske pramene uvádzajú Sarmatov slobodných – vládnucich (Sarmatae domini, Sarmatae liberi, Sarmatae Ardaragantes) a Sarmatov neslobodných – poddaných (Sarmatae servi, Sarmatae limigantes). J. P. Šafárk s L. Niederlem sa pokúsili aj identifikovať oboch aktérov a domnievajú sa, že pod pojmom Sarmatae Liberi to mohli byť vládnuci čiže Veľký Sarmati, ktorých v tomto regióne mohli zastupovať nomádsky Jazygovia a tých napadli Sarmatae Servi, čiže Malý Sarmati, čo najskôr mohli byť tunajšie starobylé roľnícke a pastierske obyvateľstvo komunikujúce okrem jazyka svojho dobyvateľa aj jazykom svojich predkov - indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektami. Tými predsa pôvodne hovorili aj predkovia Grékov, Latinov, Keltov, Germánov, Sarmatov, Jazygov, Slovanov a ďalších, čím sú k sebe tieto jazyky v bližšom alebo vzdialenejšom príbuzenstve. Čiže aj pôvodné obyvateľstvo strednej a východnej Európy, keďže žilo vo svojom susedstve resp. veľakrát aj pod rovnakým vládnucim etnikom (Skýti i Sarmati prenikli predsa až do strednej Európy a aj rímske záznamy až do IV. stor. nazývajú krajinu od Čierneho mora až po Baltické more výrazom Sarmatae Venedae (aj napriek tomu, že v tomto období boli jej rôzne časti osídlené aj Germánskymi kmeňmi), čo skôr napovedá aj o tom, že obyvateľstvo mohlo a malo hovoriť aj jazykom prv panujúceho etnika, i keď už neskôr nemuseli tými vládcami byť, ale dokonca ani nemuseli byť prítomný.

Ale vráťme sa ku konfliktu. Ohrozovaný Sarmatae Domini hľadali pomoc aj u germánskych Victofalov a Kvádov (J. P. Šafárik), i tak nakoniec boli porazený sluhami roľníkmi - Sarmatae Servi. Ako v predchádzajúcich prípadoch zrejme aj tentoraz došlo za asistencie Rímanov k presídleniu 300 tisícovej vládnucej skupiny Sarmatov (Sarmatae Domini, Sarmatae liberi) do Malej Skýtie na Balkán ku Gótom (do oblasti Dobruže), do Trácie, Makedónie a Talianska. Čiže v Potisí ostali neslobodný Sarmati (Sarmatae servi), ktorý prv ohrozovali spomínaných vládnucich Sarmatov. Asi sporným v týchto troch prípadoch sa stávajú údajne počty presídlencov (koľko potom počtom mohlo byť tých neslobodných Sarmatov, keď údajne ohrozovali 300 tisícovú nomádsko - vojenskú skupinu obyvateľstva), čo vo veľa historických prameňoch bývajú premrštené počty a v skutočnosti mohli predstavovať oveľa menej (pohybujúcou sa medzi desatinou až polovicou uvádzaných počtov ľudí).  

Až tri rôzne udalosti (konflikty), keď sa asi najskôr jednalo len o jeden vojenský konflikt, podaný v troch rôznych verziách a za prispenia viacerých autorov, keď asi tá posledná verzia by mohla byť najpravdepodobnejšia, čím nie je vylúčená ani účasť ostatných germánskych kmeňov. 

Asi nebezpečenstvo a vzostup pôvodne poddaného obyvateľstva (Sarmatae Servi), prerástol až do pohraničného incidentu s Rímskou ríšou. L. Niederle k r. 358 uvádza, že cisár Constans doprevadil prv vládnucich Sarmatov Domini späť do svojich sídiel k rieke Tisa a Rímania im pridelili vládcu s menom Zizais. U P. J. Šafárika jeho interpretácia má vzápätí ďalšie pokračovanie, ale tentoraz už bez identifikácie (keď rímskych autorov opäť nezaujímalo či to boli Sarmatae Domini, alebo Sarmatae Servi) a prosto ich nahádzali do jedného vreca a preto uvádzajú, že kmene Sarmatae limigantes sa aj naďalej rozpínali (asi sa rozpínali aj pred príchodom Sarmatae Domini) a v r. 359 sa už dobíjali do Ilýrie a Moézie. Prekročili rieku Dunaj a v Sirmii (neskorší Sriem) napadli tábor rímskeho cisára Konstantina II. s bojovým pokrikom „mar ha, mar ha“, ktorý sa dá považovať za slovanský výraz a zrejme ho tak chápal aj Samo Chalúpka, ktorý tento pokrik použil na názov svojej básnickej zbierky „Mor ho“. Útočiaci Sarmatae limigantes najskôr po príchode armády museli ustúpiť za Dunaj, ale aj potom tento región mohol byť poznačený trvalými konfliktmi v pohraničí počas celého IV. stor. Jeden z vážnejších vpádov hlbšie do vnútrozemia Moezie bol spomínaný v 374 a proti Sarmatae limigantes museli zasiahnuť byzantské vojská, ktoré ich porazili a vyhnali z Moezie.

Počas prítomnosti Hunov v Európe –

A.) Rétor Priscos zapísal výrazy „Proso a Medos“, ktoré obyvateľstvo zdržiavajúce sa na hraniciach Východorímskej (Byzantskej) a Hunskej ríše, bežne používalo, keď pocestných pohostilo osúchom z prosa a nápoj Medos ponúkli aj byzantským poslom smerujúcich k hunskému panovníkovi wangovi Atilovi (448). Priscos zaradil ten ľud medzi Skýtov a po Šafárikových Sarmatoch, znova len výstrel naslepo medzi východoeurópskych nomádov, ktorý v tej dobe už nehrali dôležitú rolu ani na polostrove Krym, kde sa ešte mohli pred asimiláciou okolitého ľudu nachádzať ich posledné zvyšky a práve, že aj slovo medos až nápadne pripomína všeslovanský výraz med a výrobok z medu.

B.) Východorímsky (byzantský) historik Jordanes v r. 453 zaznamenal v súvislosti so smrťou hunského wanga Attilu pohrebný zvyk nazývaný „strava“, ktorým ešte aj v stredoveku Slovania pomenúvali pohrebnú hostinu (kar).

C.) P. J. Šafárik k obdobiu rozpadu Rímskej ríše a Hunskej prítomnosti predpokladá, že ďalšie Slovanské kmene mohli preniknúť do Moezie a Ilýrie, kde sa stali spojencami Rímanov proti vpádom Germánskych kmeňov južnejšie od riek Dunaj a Dráva. V r. 430 sa Slovania spolčovali s Rímanmi proti Hunom, ale od r. 450 sa hunskému panovníkovi wangovi Atilovi podarilo do svojich vojsk zaradiť aj Slovanov, ktorý bojovali a prenikali ďalej do Ilýrie, kde zaujali a rozširovali teritória obývané Slovanmi. Preto Šafárik predpokladá, že Slovania sa mohli zúčastniť aj povestnej výpravy do Gálie v r. 451 ako súčasť niektorých známejších etník.

Počas posledných rokov existencie Západorímskej ríše –

P. J. Šafárik po smrti hunského wanga Atiliu a porážke Hunov od zväzu Germánskych kmeňov, vo svojom diele zaznamenal delenie Hunského panstva: Gepidi obsadili Dáciu; Ostrogóti Panóniu; Skíri a Alani (keď Alanov vnímajú viacerý autori za miestnych vodcov resp. aj ich šľachtu) Dolnú Moeziu a časť územia medzi riekami Dunaj, Tisa a Aluta; preto sa z poslednej menovanej oblasti museli odsťahovať Slovanské kmene do povodia riek Dunaj a Dráva až po Maribor, kde sa dostali do susedstva už iných Slovanov v Kraňsku a Chorvátsku. Tu však zanedlho upadli pod nadvládu Ostrogótov, keď na v iných lokalitách sa zapájali do miestnych vojenských konfliktov medzi rôznymi Germánskymi kmeňmi a v r. 472 v takom konflikte účinkovali aj slovanské kmene, ktoré bojovali na strane germánskych Svébov. Slovania získali do svojej moci mesto Singidunum (dnešný Belehrad), ale v r. 473 Ostrogóti porazili Slovanov, obsadili mesto Singidunum, pričom v boji padol aj slovanský náčelník a Ostrogóti si aj naďalej udržali nadvládu nad Slovanmi až po Kraňsko.

Prenikanie Slovanov na územie Východorímskej ríše –

Na územie Východorímskej resp. Byzantskej ríše Slovania prenikali buď spoločne s Germánskymi, neskôr Hunskými a Bulharskými kmeňmi, alebo bojovali spoločne s Východorímanmi práve proti Germánom, Hunom a Bulharom. Slovania po odchode Hunov aj naďalej ostali vo svojich zaujatých sídlach, čo by naznačovalo, že sa stali spojencami Germánskych kmeňov, keďže ich útoky viedli predovšetkým do Moézie, Ilýrie a prípadne pokračoval ďalej na juh. Slovanské kmene dokázali byzantský kronikári identifikovať až v dobe, keď sa Slovania dostali do konfliktu práve s Germánskymi kmeňmi. Preto znova sa až príliš jasne opakuje situácia z východnej Európy, Balkánu a Karpatskej kotliny, keď po storočia pred naším letopočtom a aj počas prvých storočí nášho letopočtu grécky a rímsky kronikári pokojne strčili aj inoetnické obyvateľstvo k známejším etnikám a to len z dôvodu, že sa nachádzalo nielen pod nadvládou Skýtov, Sarmatov a Keltov, užívalo ich kultúru, komunikovalo okrem svojho materinského jazyka aj jazykom vládnuceho menšinového etnika, ale navyše aj bojovalo spoločne so spomínanými panujúcimi etnikami. Aj od druhej pol. V. stor. sa zatiaľ rétorika rímskych kronikárov len veľmi ťažko menila. Nestačil im odchod Hunov, ale pokojne ich nahradili rovnako nomádskym etnikom Bulharskými kmeňmi, ktoré operovali na Balkáne, ale pritom kronikári nakoniec o storočie neskôr priznávajú, že Slovanské obyvateľstvo už preniklo hlboko do gréckeho vnútrozemia, aj na Peloponéz, do Malej Ázie a dokonca až do Sýrie (len mimochodom aj práve Bulharské obyvateľstvo o niekoľko storočí neskôr podľahlo slovanskej asimilácii). Najprv Slovania v susedstve, alebo spoločne s Germánmi pokračovali v zasídľovaní južnej Európy (presnejšie pridávalo sa k nim aj starobylé prevažne roľnícke obyvateľstvo, ktoré vystúpilo z tieňa svojich známejších susedov) a následne s Hunmi a Bulharmi zasídlili aj Balkán (presnejšie boli tu a prihlásili sa k svojej slovanskej etnicite). Práve na Balkán sa, od r. 465 z Besarábie, vracali Hunské kmene vedené chánom (hunský titul šan-jü – knieža) Dengizikom, jedným zo synov hunského panovníka wanga Atillu. Zrejme sa jednalo o obyvateľstvo prevahou Bulharského pôvodu, preto kronikári po r. 500 upustili od pomenovania Hunské kmene a nahradili ho pomenovaním Bulharské kmene s titulom chán namiesto hunského titulu šan-jü. Po dvojročnej vojne (467 – 469) byzantská ríša dosiahla rozhodujúceho víťazstva, Bulhari boli porazený, o život prišiel aj chán Dengizik, ktorému odťali hlavu, nastokli na oštep, doviezli do mesta Konstantinopol pred cisára a potom nosili po uliciach mesta. Ďalší cháni Ernak (najmladší syn wanga Attilu) a po ňom aj chán Labertem uzavreli s Východorímskou (Byzantskou) ríšou mier, preto bola ich prítomnosť na Balkáne potrebná pre Byzantskú ríšu, čím sa dajú rozlišovať balkánske Bulharské kmene a Čiernomorské bulharské kmene (k tej posledne menovanej skupine boli zaraďované kmene Onogurov, Sabirov, Kutrigurov, Utigurov a ďalších).

Jedna vojna skončila a ďalší vojenská konfrontácia vyrastala na severozápade, kde germánsky Ostrogóti už v r. 472 prenikli do západnej Moesie do oblasti Sriemu a už v spomínanom konflikte, od Slovanov dobyli aj mesto Singidunum (dnešný Belehrad). Vo vojne sa ocitli Slovanské kmene ustupujúce od Belehradu na Balkán (na juhovýchod) do pohraničia Východorímskej (Byzantskej) ríše, kde sa mohli pridať do ich koalície, ktorá spoločne s Bulharmi, tráckymi Gótmi a Hunmi (neskoršími Bulharmi) viedla obranu proti vpádom germánskych Ostrogótov, keď sa predpokladá, že na strane Ostrogótov sa výpravy mohli zúčastniť aj iné, ich vazalské slovanské oddiely z oblasti chorvátskeho Slavónska a Mariboru. V Srieme v r. 480 Ostrogóti vedený Teodorichom utrpeli porážku, v r. 487 Ostrogótov viedol Triarius (syn Teodoricha), ktorý zamestnával koalíciu vojsk východorímskeho cisára Zenona (474 – 491) v Srieme (kde v jednej bitke padol aj hunský resp. bulharský chán Labertem), kým iné ostrogótske vojská vedené Teodorichom vpadli do Talianska. Najprv smrť chána Labertema a zanedlho umrel aj cisár Zenon (491), čím sa už neobnovilo byzantsko-bulharské spojenectvo a obnovili sa vpády Bulharov do pohraničia Byzantskej ríše, pri ktorých sa predpokladá aj účasť Slovanov (buď na jednej alebo druhej strane). V r. 514 sa aj písomne spomína spoločný nájazd Bulharov so Slovanmi do Trákie, čo by malo napomáhať Slovanským kmeňom v posilňovaní ich prítomnosti aj v lokalitách Moesie, Ilýrie, kam následne v r. 517 sa z Besarábie pokúšali aj slovanský Antovia prenikajúci cez Trákiu do Macedónska, ale tento vpád a ich postup prerušili byzantské vojská a Antov zničili a vyhnali. Slovania a Antovia však nepôsobili jednotne a k r. 533 byzantský kronikári uvádzajú vojnu medzi Slovanmi a Antami. P. J. Šafárik uvádza „Slovania medzi r. 534 – 547 podnikali nájazdy na územie Ilýrie, Trácie, až k mestám Adrianopol a Byzantion, kde ich však odrazili.

Obyvateľstvo Slovanského pôvodu do pol. VI. stor. vytvorilo už súvislý pás osídlenia od Kraňska až po rieku Dnester. Práve v tomto priestore Slovanov nachádzali aj okolité bojujúce strany a ak práve nebojovali proti sebe, získavali si od nich pomoc. Známe je vynútené spojenectvo Slovanov s Ostrogótmi v Kraňsku, Slavónsku a Srieme. Kým v Srieme mohlo trvať do r. 488, keď zo Sriemu a Trákie odtiahli Ostrogóti a trácky Góti do severného Talianska, čím ale nie je vylúčené, že sa tak stalo aj v Slavónsku a Kraňsku, keďže táto oblasť sa nachádzala uprostred ríše Ostrogótov, do ktorého patrilo severné Taliansko a Panónia. Sriem následne obsadili germánsky Gepidi, ale záujem oňho prejavila aj Byzantská ríša, čím vznikol dlhoročný konflikt medzi oboma spomínanými účastníkmi. Byzantská ríša na ochranu svojej severnej hranice proti Germánskym kmeňom zamestnala aj rôznoetnické skupiny kmeňov, preto pod nejakou spoluprácou si je možné vysvetliť zápis byzantského historika Prokopiusa z Ceasarey, ktorý zaznamenal v Knihe I, kap. 27 „Dvadsať dní po páde mesta a prístavu Portus (pri Ríme, v r. 537) dorazili Martinus a Valerius (velitelia vojvodu Belisaria), ktorí priviedli 1600 jazdeckých vojakov. Väčšinou to boli Huni (Bulhari), Sklabenoi a Anti, ktorí sídlili za riekou Istros (Dunaj)“. Bol to vôbec prvý zápis pomenovania Slovanov ako Sklavíni a Anti, kým dovtedy (od V. stor., prípadne aj o niekoľko storočí skôr) obyvateľstvo v týchto miestach dostávalo pomenovania Skýti, Sarmati, Alani, čím ich prítomnosť nejako záhadne rýchlo zanikla (resp. mohla mať omnoho menší podiel) a na jej mieste sa nečakane vo veľkých počtoch vynorilo resp. nahradilo obyvateľstvo Slovanského pôvodu. To by znamenalo, že sídla Slovanov boli aj severnejšie až v Banáte v oblasti dolného toku a ústia rieky Tisa do Dunaja a ak v tejto výprave sa nenachádzali Gepidi, zrejme Slovania a Bulhari tvorili už spomínanú akúsi predsunutú obranu Byzantskej ríše, alebo aj vojská využívané na vojnu s nimi. O tom, že Slovanské kmene sa zdržiavali v lokalite od Sriemu po Kraňsko sa spomína aj v súvislosti úteku longobardského následníka trónu Hildigisa (okolo r. 535) k Slovanom, ktorých sídla sa mohli nachádzať niekde v oblasti Slavónska a Kraňska, keďže práve Hildigis v r. 549 prišiel na čele 6-tisíceho vojska Slovanov na pomoc ostrogótskemu kráľovi Totilovi, čím by sa týchto Slovanov dalo zaradiť buď pod zvrchovanosť Ostrogótov, alebo Gepidov. Slovania v oblasti Benátska stretli a porazili menšie byzantské vojsko, ďalej už nepokračovali a Hildigis sa vrátil aj s vojskom k Slovanom. Hildigisové očakávania na získanie longobardského trónu sa zatiaľ nenaplnili (nezískal dostatočnú podporu ani od Ostrogótov, ani od Gepidov) a preto sa zrejme so svojimi nenaplnenými ambíciami dostal aj do Konstantinopolu. Tu vyčkával na vhodnú príležitosť, avšak po uzatvorení byzantsko-longobardského spojenectva proti Gepidom, nakoniec práve jemu hrozilo prípadné vydanie Longobardom a preto Hildigis odišiel ku Gepidom, kde však po r. 552 nečakane umrel.

Aj na severovýchodnej hranici prebiehalo veľmi rušné dianie, kam smerovali vpády rôzne etnických kmeňov z východnej Európy. Medzi nimi sa nachádzalo aj Slovanské obyvateľstvo a Prokopius k r. 545 uviedol, že Antovia pomáhali Byzantskej ríši za čo dostali mesto Tyras pri rieke Dnester a boli poverený ochraňovať severovýchodnú hranicu proti vpádom bulharských Kutrigurov a Sklávov, ktorý prenikali, pustošili (546), lúpili, zabíjali a brali do otroctva mužov (v r. 548; Prokopios v Knihe III., kap. 29), pri svojom preniknutí do Uyrika (do Ilyrika), a znova Prokopios v Knihe III, kap. 38 a 40 (550, 551) zabíjali ľudí narážaním na koly a odviedli so sebou ľudí, zvieratá a získali korisť.

Slovanské obyvateľstvo až keď sa prejavilo v susedstve aj na území Byzantskej ríše po stránke vojenskej agresie, alebo aj ako ich spojenci a pokúšali sa vydobýjať si životný priestor na usadenie vlastného obyvateľstva, až vtedy si ich všimli kronikári, čo znova len podporuje teóriu, že dejiny sú dejinami vojen a kto nebojoval ani neexistoval.