eHistory

39M. Medziriečie – Etelköz

(po r. 870 – 895).

Uralské kmene (Magyar a Nyék z Uralskej jazykovej skupiny) ako súčasť alebo aspoň sused ďalších kmeňov v niekdajšom Levedovom Tureckom zväze, v ktorom sa nachádzali nielen Staroturecké, ale aj starobulharský Onoguri, Sabiri a Kabarské kmene. Najpočetnejšími zrejme boli Staroturecké kmene (podľa čoho niesol pomenovanie aj celý zväz) pod panovaním karchu Leveda (maď. nazývaný titul harka, horka), ktorý bol nadriadeným aj ostatným okolo zdržiavajúcim sa etnikám a zrejme sa jednalo o pôvodné resp. najdlhšie zdržujúce sa turko-tatárske obyvateľstvo v tejto lokalite. Samotným Maďarským kmeňom vládol panovník s titulom kende a spolu s nimi s Povolžia došli aj Starobulharské kmene (zmes obyvateľstva Onogurského a Sabirského pôvodu), ktoré viedol panovník s titulom dulu (maď. gyula; slov. ďulo). K týmto trom spomínaným etnickým skupinám kmeňov sa v Meotise pridali tri kmene Kabarov vedené panovníkom s titulom kagan-chán. Štyri etnické skupiny obyvateľstva (až 11 kmeňov), čo pre budúcnosť tohto mikroregiónu neveštilo nejakú pevnejšiu spoluprácu a k tomu ešte navyše boli zaregistrované rôzne vojny so susediacimi etnikami, ako s Chazarskou ríšou (vpády na východ od rieky Don), tak aj vpády na sever proti slovanským kmeňom a prenikanie na západ za rieku Dneper. Následné asi pol storočie nejaké spoluúčinkovanie kmeňov v Tureckom zväze, zdržiavajúceho a pohybujúceho sa v oblasti juhovýchodnej Ukrajiny, čo z pohľadu nezainteresovaného pozorovateľa, mohlo pripadať ako úspešné roky uchvatiteľov rozširujúcich svoju ríšu z Meotisu až do Medziriečia. Za jej obrovským vzostupom a expanziou sa však vynárajú aj nepriaznivé a nepríjemné okolnosti a ich postup naprieč Ukrajinou, z východu na západ, dostáva trhliny a nakoniec sa po podrobnejšom preskúmaní javí skôr menej úspešné obdobie, ktorého zavŕšením bol odchod do Karpatskej kotliny. Ich prenikanie a rozširovanie sa na západ však bolo skôr vyvolané okolnosťami, ktorým nedokázali čeliť vlastnými vojenskými silami. Aj vznik tzv. Tureckého zväzu sa udial po zásahu od východu, keď sa kmene z Tureckého zväzu (Maďarské, Kabarské, starobulharský Onoguri, Sabiri a Staroturecké kmene) poddali Chazarskej ríši (okolo 830), boli donútené prijať panovníka karchu Leveda a došlo k vytvoreniu nejakej malej ríše Turkov resp. kmeňov v Tureckom zväze, ktorý musel ukončiť so svojimi výbojmi smerom na východ na územie Chazarskej ríše. Počiatočné úspechy z druhej štvrtiny IX. stor., keď sa Tureckým kmeňom podarilo zaujať Meotis a následne prenikali do širokého okolia (predpokladá sa, že zaujali veľkú časť východnej Ukrajiny a susediaceho Ruska), sa zanedlho zmenili po vzostupe a prenikaní Slovanských kmeňov, ktorým zjavne napomohla prítomnosť severských Varjagov, stali sa organizovanejšou spoločnosťou a od druhej pol. IX. stor. sa stali najdôležitejším štátotvorným a rozrastajúcim sa útvarom vo východnej Európe. Pre potreby kmeňov z Tureckého zväzu sa v podstate zmenšoval manévrovateľnejší priestor a z dôvodu stupňujúceho sa tlaku od severu dochádzalo k veľkým územným stratám (10, ...20% rozlohy), tlak od severu a územné straty aj naďalej pokračovali, čím pre nomádov dochádzalo k úbytku tak potrebných pastvín.

Kmene v Tureckom zväze nezvládli tento boj, nedokázali rozšíriť a ani obhájiť prv zaujaté svoje územie na východ a ani na sever. Po prijatí pokory a podriadeniu sa Chazarskej ríši od východu, už neostala iná cesta, len si hľadať svoj životu potrebný priestor na západe za riekou Dneper. Nachádzalo sa tu niekoľko veľkých riek tečúcich od severu na juh a ústiacich do Čierneho mora, rozdelili túto krajinu na veľa dielov, ktoré boli zaraďované do dvoch resp. až troch multiregiónov, nazývaných Medziriečie (medzi riekami Dneper, Južný Bug a Dnester), Besarábiu (medzi riekami Dnester, Prut a Seret) a prípadne aj tretia časť Južná Dácia (neskôr nazývané Valašsko; len mimochodom vtedajšia severná Dácia sa neskôr premenovala na uhorské Sedmohradsko). V maďarskej terminológii sa pre Medziriečie zaviedol názov Etelköz, kam však z dôvodu ich častých vojenských výprav prenesene patrili aj Besarábia a južná Dacia.

Úvahou o najčastejšom dôvode sťahovania prípadne zániku národov bolo neúspešné vojenské vystúpenie v regióne. V prípade kmeňov z tzv. Tureckého zväzu (Starotureckých, starobulharských Onogurov, Maďarských a Kabarských kmeňov), sa častá zmena ich pôsobísk nedá považovať za veľkú cestovateľskú a dobyvačnú vášeň s prenikaním do širokého okolia, ale v skutočnosti sa jednalo o komplikovanú púť a hľadanie nových a bezpečnejších pôsobísk pre svoje obyvateľstvo.

Medziriečie (maď. Etelköz) sa stalo ich ďalším pokusom o získanie a adaptovanie sa pre nich tak životu potrebnom priestore. V dnešnom ponímaní sa táto oblasť rozprestiera na území až troch štátov:

Na Ukrajine:

• Chersonská oblasť s rozlohou 29 tis. km2;

• Kirovogradská oblasť – // – 25 tis. km2;

• Nikolajevská oblasť – // – 25 tis. km2;

• Odeská oblasť – // – 33 tis. km2;

• Čerkaská oblasť – // – 21 tis. km2; na západ od rieky Dneper sa nachádza okolo 19 tis. km2.

• Vinická oblasť – // – 27 tis. km2;

Moldavská republika (východné Moldavsko) s rozlohou 34 tis. km2;

V Rumunsku:

• Multánsko (západné Moldavsko) s rozlohou 38 tis. km2;

• Valašsko (Južná Dácia, dnes multiregióny Muntenia a Oltenia) s rozlohou 77 tis. km2;

Celková rozloha spomínaných oblastí je okolo 307 tis. km2, to však neznamená, že celá krajina sa naraz a natrvalo ocitla pod kontrolou Tureckého zväzu: Uralských (Magyar a Nyék), Kabarských, Starobulharských (Onogurských a Sabirských) a Starotureckých kmeňov. Niektoré časti krajiny spomenuté v tomto súčte patrili pod kontrolu:

• Byzantskej ríše (južné pobrežie s kupeckými osadami od Krymu po rieku Dnester);

• Kyjevského kniežatstva (sever krajiny s oblasťami Vinica a Čerkasy);

• Bulharska (Južná Dácia neskôr známa pod pomenovaním Valašsko);

• Ostatným Slovanským kmeňom (severné Multánsko a severná Moldavská republika).

Tým sa aj rozloha užívaná kmeňmi Tureckého zväzu (Maďarskými, Kabarskými, starobulharskými Onogurmi a Starotureckými kmeňmi) na západ od rieky Dneper zmenšila o približne polovicu prípadne až o dve tretiny zmieňovanej veľkosti, čo mohlo predstavovať približne len 150 tis., alebo len asi 100 tis. km2. Ak k tomu prirátame aj územie na východ od Dnepra, kde odhadom ostatné Turecké kmene (asi sa jednalo už len o kmene ovládané starotureckým karchom) užívali krajinu s podobne veľkou rozlohou od 100 do 150 tis. km2 vytvára sa nám celkový obraz ich krajiny medzi r. 870 – 880 dlhý takmer 1.000 km (Kristó uvádza dĺžku až 1.200km), ale len v pomyselnej šírke koridoru 200 až 300 km. čo po matematickom súčte predstavuje 200 až 300 tis. km2.

Okolo r. 880 Maďarské kmene prenikli až do priestoru dolného Dunaja do Moldavska a Multánska a južnej Dácie (neskoršieho Valašska). V r. 881 na pozvanie slovanského kniežaťa pri rieke Morava Svätopluka práve z Valašska, alebo dokonca už zo Zátisia (maď. Tiszántúl), čiže už z priestoru východnej časti Veľkej Dunajskej kotliny (maď. Alföld) prenikli Turci (mohli to byť Maďarské a starobulharský Onoguri, prípadne aj Kabarské kmene) do západnej časti Karpatskej kotliny a pustošili vo Východofranskej ríši (vo Východnej marke). Otázne je však, kde a za akých okolností sa mohli Maďari so Svätoplukovými vyslancami stretnúť? Ak Slovanské knieža o dianí na Ukrajine nemohlo mať ani správ ani poňatia (je nepravdepodobné aby si spojenca hľadal až tisíc km vzdialenom Etelköze za Karpatským pohorím). Skôr sa tu už ponúka priestor na konšpiráciu, že pravda by sa dala hľadať v súvislosti vojenských dohôd najskôr v susedskom pôsobení oboch resp. až troch aktérov (Veľkomoravskej, Východofranskej ríše s kmeňmi z Tureckého zväzu), prípadne aj naďalej sa tu nachádzali bulharské kmene, ktoré trvale pôsobili na východe Karpatskej kotliny. Ale jedna udalosť sa predsa len v spojitosti moravských Slovanov s Maďarmi udiať mohla a to v r. 882 pri ceste moravského arcibiskupa Metóda (staršieho brata Konstantina Solúnskeho) do Konstantinopolu, keď sa ten stretol s Maďarmi (údajne priamo s kendem Arpádom) niekde na juhovýchode pri Dunaji. Ak prirovnávame prítomnosť Maďarských kmeňov v X. stor. v Karpatskej kotline v súvislosti s ich nájazdmi do západnej a južnej Európy, rovnako mohli podnikať svoje nájazdy do Valašska a prípadne až do Karpatskej kotliny (kde sa mohli potulovať niekoľko mesiacov, ako to robili aj neskôr po západnej Európe), kým svoje skutočné sídla mohli mať hlboko na území Ukrajiny. Preto sa dá pokojne súhlasiť s viacerými maďarskými historikmi s tým, že Maďarské kmene už niekoľko rokov resp. niekoľko desaťročí pred svojim oficiálnym príchodom do Karpatskej kotliny pohybovali v tejto lokalite a mali dobrú vedomosť o situácii minimálne na jej východe v Banáte, Báčke, Zátisí a Bihorsku (maď. Alföld és Tiszántúl).

V 90-tych rokoch začali už pravidelné vpády Maďarských kmeňov na územia Východofranskej ríše a Slovanského kniežatstva pri rieke Morava. Najprv sa spolčili s Východofranskou ríšou, keď bavorský humanista Aventinus (skutočným menom Johannes Turmair síce až v XVI. stor.) uviedol, že turecký vyslanci vedený „kráľom Cusalom“ sa v máji 892 zúčastnili ríšskeho snemu, kde sa dohodli o spoločne vedenej vojenskej výprave na územie kniežaťa Svätopluka, za čo ako odmenu mali dostať krajinu Daciu, čo ani nemusel byť až taký neskutočný dar, keď sa tam a aj do Zátisia (maď. Tiszántúl) už dobývali zrejme aj viac ako desaťročie (len je nutné pripomenúť, že Južná Dácia aj severná Dácia aj Zátisie boli pod kontrolou Bulharska, čím vzniká nejaký nesúlad s posolstvom Východofranskej ríše v tom istom období so žiadosťou do Bulharska na zastavenie dodávok sedmohradskej soli do Veľkomoravskej ríše).

Tu sa Cusal mohol dozvedieť o nepriateľoch Východných Frankov, ktorými boli aj Longobardi v severnom Taliansku, kam po r. 898 viedlo najviac maďarských vojenských výprav. Pod pomenovaním Dacia myslel bývalú rímsku provinciu (dnes Sedmohradsko a Valašsko) to bolo pôvodne pod kontrolou Bulharska, s ktorým z času na čas, podľa potreby udržiavali spojenectvo aj Východný Frankovia, čomu nasvedčuje aj spomínaná východofranská žiadosť k Bulharom z r. 893 aby zastavili svoje dodávky soli zo Sedmohradska na Moravu. Tým sa dá predpokladať, že Aventinus v XVI. stor., s odstupom viac ako šesť storočí, buď Maďarov vnímal zo svojej prítomnosti ako trvalých obyvateľov Valašska, alebo slovo Dácia použil v nadnesenom význame, keď si skôr myslel, že krajina Maďarov je za Dáciou, pre Východných Frankov na tú dobu neznámou a vzdialenou oblasťou, prípadne asi najpravdepodobnejšie sa pomýlil zaradil ich do Karpatskej kotliny skôr ako sem došli. V r. 892 na územie Slovanského kniežatstva na Morave a v Nitriansku vpadli z troch rôznych smerov Frankovia, Bavori a Švábovia od západu, Poliaci od severu a Maďari od juhovýchodu a po dobu štyroch týždňov pustošili a podpaľovali sídla a úrodu na poliach, lúpili, zabíjali ľudí a statok. K osobe „kráľa Cusala“ ten je spájaný ako kagan-chán Kabarov spomínaný aj pod menom Kursán a zrejme sa Kabari mohli pohybovať niekde po Alfölde v susedstve Panónie buď už rok predtým alebo najneskôr skoro na jar r. 892, kde mohli prísť do kontaktu s Východnými Frankami, od ktorých získali informácie alebo pozvanie na východofranský ríšsky snem. V r. 894 Maďari opäť pritiahli do Karpatskej kotliny a tentoraz na žiadosť slovanského kniežaťa Svätopluka, pustošili v Panónii, ale tentoraz na území pod kontrolu Východofranskej ríše.

Kmene z Tureckého zväzu (Staroturecké, starobulharský Onoguri, Sabirovia, Kabari a Maďari) boli na Ukrajine vnímané ako celok. Paradoxom je potom fakt, že v 90-tych rokoch začali podnikať vojenské výpravy do Karpatskej kotliny, ale už v r. 995 nezvládali obhájiť svoju prítomnosť nielen v Meotise, ale o rok neskôr ani v Etelköze. Nezodpovedanou otázkou, so zamyslením sa stáva, prečo potom nezachraňovali vlastné sídla a aj obyvateľstvo? Akoby sa Maďarských, starobulharských Onogurov a zrejme aj Kabarských kmeňov pohybujúcich sa na západ od Dnepra netýkal osud ostatných Starotureckých kmeňov na východ od rieky Dneper? Akoby tam už Maďarské a Kabarské kmene ani neboli.

Vznik a rozrastanie sa kniežatstva Kyjevskej Rusi v 60 až 80-tych rokoch mal za následok najprv odchod niektorých kmeňov z Tureckého zväzu z Meotisu (maď. Levedie) do Medziriečia (maď. Etelközu), keď sa v tejto počiatočnej fáze sťahovania mohlo jednať o kmene Maďarov, prípadne aj o starobulharské kmene Onogurov a Sabirov, na prelome 80 / 90-tych rokov odchod aj ďalších kmeňov z Tureckého zväzu Kabarov. Osamotené Staroturecké kmene (vedené karchom; maď. horkom resp. harkom) zanedlho tiež opustili Levédiu, pritiahli do Etelközu, čím donútili k ústupu tunajších, prv sa tu pohybujúce Maďarské kmene a starobulharských Onogurov do Besarábie, čoho dôkazom sa stávajú ich výpravy do susediaceho Valašska a Karpatskej kotliny. Ak kmene Maďarov, starobulharských Onogurov a zrejme aj Kabarov podnikali výlety aj ďalej na západ a nie na pomoc na východ, naznačuje to minimálne vzdialenie sa ak nie až odlúčenie a rozpad (nefunkčnosť) Tureckého zväzu. Rozdelenie vojenskej sily Tureckého zväzu na viacej častí je najjednoduchším vysvetlením neúspechov v Levedii a Etelköze pri Čiernom mori. Krajina bola údajne dlhá až 1.000 km, čím aj vzdialenosť a prírodné podmienky (brody ce veľké množstvo riek) mohli byť vážnou prekážkou spoločného alebo dostatočne rýchleho fungovania, ale navyše existovali aj rozdiely etnickej príslušnosti, ktoré mali najväčší podiel k ich aj snahám o získanie k samostatnej a nezávislej činnosti.

Vytvára sa nám obraz rozloženia 10-tich resp. 11-tich kmeňov z Tureckého zväzu z obdobia okolo r. 890:

• 2 Maďarské kmene (Magyar a Nyék, vedené kendem) sa mohli pohybovať v oblasti dolných tokov Dnester, Prut a Dunaj;

• 3 Kabarské kmene (vedené kagan-chánom) sa mohli nachádzať niekde v oblasti stredných tokov riek Južnij Bug, Dnester, Prut a Seret;

• 2 starobulharské kmene (Onogurov a Sabirov, vedené rodom Dulu) sa pohybovali na západ od rieky Dneper (v Etelköze);

• 4 Turecké kmene (vedených karchom) sa mali zdržiavať na východ od rieky Dneper v Levedii. 

​