eHistory

7S. Sarmati.

     Pôvodom vojensko–nomádske kmene Sarmatov (Herodotos ich menuje ako Sauromatov) a ich jazyk patril do indoeurópskej resp. severoiránskej skupiny jazykov nazývaných aj sametové jazyky. Ich pôvodné pôsobiská sa nachádzali v severnej časti Stredoázijskej oblasti nad Aralským jazerom. Po tlaku Massagetov sa vydali za Skýtmi do východnej Európy, kde mohli zaujať priestor v Povolží, odkiaľ mohli viesť aj vojenské nájazdy do širokého okolia. Asi aj preto rôzne pramene ich pôsobiská ohraničujú do VII. stor. p. n. l. v oblasti od rieky Don až po už spomínané jazero Aral. Sarmati sa dostali do nie úplne známeho kontaktu so Skýtmi a to buď ako spojenci, alebo ako im podriadený. Tým že nie sú známe Skýtske aktivity aj v Stredoáziskej oblasti, asi túto lokalitu mali na staroti ich spoločníci Sarmati, čo však môže znamenať, že sa Sarmati nemuseli nachádzať v podriadenom stave, čomu by nasvedčovali aj ďalšie okolnosti, keď Skýti dovliekli do oblasti rieky Don tisíce zavlečeného obyvateľstva z Médie a Asýrie (VII. stor. p. n. l.) a ich osadenie na hraniciach by sa dalo vysvetliť aj ako pokus na vytvorenie nárazníkového územia, medzi oboma príbuznými národmi, medzi Skýtmi a Sarmatmi. Do V. stor. p. n. l. je evidovaná forma spoluúčinkovania (spoločná obrana a vojenské výpravy) ako napríklad v dobe vpádu Perzie do Skýtie (513 / 512 p. n. l.) sú pri obrane Skýtov spomínaný aj Sarmati, čím sa dá predpokladať, že Perzia napadla Skýtiu nielen cez Balkán, ale aj cez Kaukaz, čiže perzský útok mohol ohrozovať obe krajiny. Susedské nažívanie oboch známych etník vo východnej Európe v V. stor. p. n. l. mohol narušiť aj vývoj politických a vojenských udalostí v Stredoázijskej oblasti, kam v tom istom období smerovali svoju pozornosť Peržania, obsadili Chorezmiu a aj ďalšie krajiny v jej okolí, čiže od juhu získali kontrolu až po jazero Aral, čím mohli vyvolať ústup ostatných kmeňov v Massagetskom zväze na sever a západ. Následne od poslednej štvrtiny V. stor. p. n. l., po oslabení panovníckej moci perzských Achajmenovcov, znova narastala moc a rozloha ríše Massagetov. K obdobiu V. stor. p. n. l. napovedá aj archeológia, keď v oblasti východného Povolžia, po dovtedajšom skýtsko-sarmatskom vplyve, nastúpila Prochorovská kultúra nesúca stredoázijské prvky, čo však navodzuje dve možnosti, buď sem prenikli stredoázijské kmene z už spomínaného dôvodu nebezpečenstva pred Perziou, alebo až následne v dobe rozrastania sa ríše Massagetov sem prenikli kmene z ich ríše napríklad aj Roxolani, Aorsovia a ďalšie kmene. Sarmati ustúpili nielen od jazera Aral, ale aj od pohoria Ural, až do oblasti rieky Don, čím prenikli na územie Skýtov. Vo IV. stor. p. n. l. Skýti zas vyvíjali zvýšený tlak proti Trákom v Besarábii a prenikali aj na Balkán, kde sa dostali do konfliktu s macedónskymi panovníkmi, ktorý ich v pol. IV. stor. p. n. l. vypudili nielen zo severovýchodného Balkánu, ale aj s Besarábie. Skýti svoje centrum moci preniesli z východnej Ukrajiny do oblasti ústia rieky Dneper, stratili aj kontrolu nad časťou dovtedy ovládanej krajiny a jej obyvateľstva, nomádskymi kmeňmi Jazygov, Sirakov a ďalších, a keďže neustúpili ani na sever Ukrajiny a severnejšie asi sa ponúka aj strata kontroly nad pôvodným starobylým roľníckym obyvateľstvom hovoriaceho im taktiež príbuzným indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektmi. Osamotením sa mala prejaviť menejpočetnosť vládnuceho etnika Skýtov voči ostatným zjednoteným nomádskym kmeňom (ktoré ovládali ekonomickými výhodami a podiele na moci) a aj voči pôvodnému asi nejednotnému starousadenému a starobylému roľníckemu obyvateľstvu hovoriaceho indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektmi (ktoré ovládali hlavne svojou organizovanosťou, vojenskou prevahou resp. výhodou akú predstavovala mobilita u jazdeckých národov voči roľníckemu ľudu a prípadne proti ich chabo ozbrojenému ľudu).

Kto vlastne vo východnej Európe mohol mať početnú prevahu?

Ak odtiaľ, už predtým, po tisícročia, prirodzeným rozpínaním ako v smere do Európy, tak aj v smere do Stredoázijskej oblasti prúdilo obyvateľstvo, asi by nebolo ďaleko od skutočnosti, že práve vo východnej Európe bola najvyššia prítomnosť resp. početnosť obyvateľstva komunikujúceho buď Indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom, alebo ich príbuznými dialektmi, ktoré dopĺňali prichádzajúce resp. navracajúce sa východné indoeurópske etniká severoiránske. Stredoázijská oblasť ani vtedy nemohla a ani dnes nepatrí medzi ľudnatejšie lokality, preto asi stojí za úvahu o aké počty prichádzajúcich vojensko-nomádskych kmeňov sa mohlo jednať resp. skôr o asi aký pomer mohol byť k starobylému staroeurópskemu vtedy najskôr poľnohospodárstvom zaoberajúcom ľude Aj keď sa o starobylom obyvateľstve zo strany archeológov a historikov stále mlčí resp. sa s ním akoby ani nerátalo, ale na druhej stránke až veľmi okázalo sa vyjadrujú o príchode ďalších a ďalších skupín obyvateľstva do východnej Európy, keď sa iste nevyhýbali ani strednej Európe. Odkiaľ sa potom vzalo obyvateľstvo prichádzajúce na Balkán (od budúcich Gréckych, Tráckych, Ilýrskych kmeňov), na Apeninský polostrov (budúce Latinské kmene), do západnej Európy (budúce Keltské kmene) do severnej Európy (budúce germánske kmene). Ak aj dnes medzi Stredoázijskou oblasťou (len okolo 10 obyv. na km2) a v porovnaní napríklad s Ukrajinou (asi 90 obyv. na km2) čo do počtu obyvateľstva je až desať násobne menšia hustota obyvateľstva, preto sa reálne mohli počty prichádzajúcich vojensko-nomádskych kmeňov pohybovať len okolo desatiny ak tak nanajvýš jednej pätiny voči starobylému roľníckemu obyvateľstvu. Nie je to ani prekvapivé, veď práve aj stredoveké krajiny (kráľovstvá) fungovali približne na rovnakom podiele, keď šľachta predstavovala asi 10% a ďalších 10% dokázalo kráľovstvo zmobilizovať ako vojakov v prípade vojny, pričom až 80% obyvateľov kráľovstva bolo niekomu podriadených, poddaných a otrokov.

Vojensko-nomádske kmene boli pri každom väčšom konflikte viac-menej odkázané aj na podporu ako podmanených nomádskych kmeňov, tak možnú podporu mohli a mali získavať aj u pôvodného starobylého roľníckeho obyvateľstva hovoriaceho indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektmi, ktoré sa bolo povinné prispôsobovať a poskytovať aj vojenskú podporu. Ak neboli až tak zručný, aby aj jazdili, mohli byť len pešími vojakmi. Avšak úplne ináč mohol vyznieť vo vzájomnom konflikte dvoch vojensko-nomádskych etník, so Sarmatmi, ktorý mohli Skýtov pripraviť o podporu podmanených nomádskych a nenomádskych kmeňov a etník. Práve takúto možnosť naznačil aj grécky historik Herodotos a niekoľko ďalších rímskych kronikárov (Mella, Plínius Starší a Marcellinus), keď uvádzajú, že Sarmati získali podporu aj u pokoreného obyvateľstva, ktoré identifikovali ako obyvateľstvo pôvodom z Médie a Asýrie. Sarmati pokorili Skýtov, ktorý ustúpili k ústiu rieky Dneper a na polostrov Krym.

V II. stor. p. n. l., po rozpade a zániku ríše Massagetov v Stredoázijskej oblasti, sa do spojenectva so Sarmatmi mohli dostať aj odtiaľ unikajúce kmene Roxolanov a Aorsov a ríša Sarmatov sa mohla rozkladať na východe od Povolžia, na západe po dolný Dunaj a po pohorie Karpaty. Či práve zhodou okolností, ale približne v dobe vzostupu Sarmatov (od IV. stor. p. n. l.), Keltov, Macedóncov končila éra inej susediacej kultúry nazývanej Lužická kultúra, čím nie je vylúčené prenikanie kmeňov zo Sarmatskej ríše aj do oblasti dnešného Bieloruska a juhovýchodného Poľska, kde sa zaviedlo vtedajšie latinské pomenovanie „Sarmatae Venedia“, ako to uvádzajú rímske záznamy obchodných ciest na mapách „Tabula Peutingeriana“ ešte aj v neskoršom období z I. až IV. stor. n. l., t.j., alebo aj rímsky autori Plinius Mladší, Publius Cornelius Tacitus, Klaudios Ptolemaios aj ďalší v dobe keď bola éra Sarmatov a ich slávy už na ústupe a Germáni sa v tejto lokalite objavujú ešte len sporadicky a výnimočne.

V II. stor. p. n. l. kmene Roxolanov prenikli aj do oblasti Čiernomoria, kde postupne prevzali kontrolu nad časťou sarmatskej krajiny, čím Sarmati museli ustúpiť na juh na pobrežie do oblasti dolných tokov riek Dneper a Južný Bug. V I. stor. n. l. sa až k pohoriu Ural posunuli turkicko-mongólske kmene, ktoré sa dostávali pod nadvládu a kontrolu Hunského zväzu. To spôsobilo ďalší a už omnoho väčší chaos vo vnútri Sarmatského zväzu kmeňov, ktoré sa dali do pohybu, vtiahli na územia svojich západných susedov a viedli proti sebe vzájomné vojny, čím došlo k rozpadnutiu spoločenstva kontrolovaného len Sarmatským zväzom na viaceré časti, dochádzalo k samostatnému účinkovaniu viacerých nomádskych spoločností, čím sa ako celok nomádskeho zväzu výrazne oslabil a v najbližších storočiach k ich postupnému odchodu, zániku alebo včleňovaniu sa do nových vznikajúcich ríš v tomto priestore.