eHistory

26. Chazarský kaganát & Arabský kalifát a vzťahy s krajinami v ich susedstve

(651 – do r. 737).

Po tom čo vojnu o východnú Európu Chazarská ríša rozhodla vo svoj prospech, zbavila sa jedného silného nepriateľa v priamom susedstve, Prvej Bulharskej ríše Onogurov – Ríše Bulharských kmeňov. Niektoré porazené časti bulharských Onogurov ostali na Kubáni a prijali nadvládu Chazarov, ďalšie malé rozdrobené bulharské kmene ostali v neďalekom susedstve v priestore medzi riekou Don a Dunaj; Kotrágovia a časti Utigurov ustúpili do severných okrajov svojej niekdajšej ríše, k rieke Volga až do oblasti povodia rieky Kama (kde posilnili tunajšiích bulharských Onogurov), iný zas skôr alebo neskôr odišli do strednej Európy a na Balkán (boli odvedený bulharskými chánmi Asparuchom, Kuberom a Altzekom).

Mierovou cestou a formou spojenectva sa odvíjalo susedstvo Chazarskej ríše s Byzantskou ríšou, keď spojivkom sa stal ich spoločný nepriateľ Perzská ríša a následne ich nástupcovia Arabi. Za niekoľko storočí sa však vyskytlo aj niekoľko situácii narúšajúcich ich vzájomné dobré vzťahy. V r. 695 došlo k zosadeniu byzantského cisára Justiniána II., ktorému jeho nástupca Leontius nechal odrezať nos a poslal ho do vyhnanstva do mesta Chersonesos na juhu polostrova Krym (nejedná sa o súčasné mesto Cherson na juhu Ukrajiny). V r. 703 sa Justiniánovi podarilo ujsť ku Chazarom (čím boli Chazari vtiahnutý do vnútorných byzantských sporov) a na dvore chazarského kagana Busira (nazývaného aj Ibizur Glavana) sa v r. 704 oženil s jeho dcérou Theodorou, ale ani tak sa mu nepodarilo od Chazarov získať vojenskú podporu. Justinián II. odišiel na Balkán k Bulharom, kde mu pomoc poskytol chán Tervel (15.000 bulharsko – slovanských vojakov) a v r. 705 sa znova dostal na byzantský trón. Cisár Justinián sa za svoje vyhnanstvo chcel odplatiť aj mestu Chersonesos a v r. 710 pripravoval proti nemu trestnú vojenskú výpravu. Správca v meste Chersonesos požiadal o pomoc Chazarov, ktorý prišli pod vedením kaganovho zástupcu tuduna. Cisár Justinián II. mesto pokoril, Chazarov porazil a zajal tuduna, ten však v zajatí zomrel. V r. 711 vypuklo práve na Kryme povstanie, povstalci získali podporu aj od Chazarskej ríše, ktorá obsadila polostrov Krym a aj mesto Chersonesos. Následne povstanie sa prenieslo do Konstantinopolu, došlo opäť k zvrhnutiu cisára Justinána II. a jeho nástupcom sa stal vodca povstalcov Bardanes Philippicus. Po podpísaní mieru chazarské vojská opustili mesto Chersonesos, ale ponechali si pod kontrolu step na východe polostrova Krym. Spolupráca oboch krajín sa prejavila aj v ďalšom arabsko – byzantskom konflikte, keď v rokoch 717 – 718 (podobne ako Peržania v r. 626) Arabi prenikli hlboko na územie Byzantskej ríše a pristúpili k obliehaniu Konstantinopola a zatiaľ Chazari vpadli na Širvánsku nížinu (dnes sa tu nachádza Azerbajdžán), čím zamestnali časť arabských vojsk na inom vzdialenejšom mieste. Arabské nebezpečenstvo doviedlo Chazarskú a Byzantskú ríšu v r. 732 uzatvoreniu aj dynastického spojenectva, medzi byzantským cisárom Levom III. a chazarským kaganom Virchorom (iné pramene ho uvádzajú aj pod menom Bihor čo sa dá čítať latinsky ako Vihor), keď sa v r. 733 zosobášili ich potomkovia Konstantin a kňažná Tizak (Tzitzakion). Tizak bola v Konstantinopole pokrstená, prijala meno Irene a z ich manželstva sa narodil syn a neskorší cisár Leo IV. Chazarský.

Omnoho dramatickejšie sa vyvíjalo susedstvo Chazarov s Arabským kalifátom. Chazari sa nemohli dlhšie venovať bulharským Onogurom / Onogundurom a ich niekdajšiemu veľkému panstvu Dulov, a preto Ukrajinu (od rieky Don po Dunaj) a aj veľkú časť dolného a stredného Povolžia museli zatiaľ ponechať osudu a venovať sa ožehavejšiemu problému na juhu krajiny, konfliktu s Arabmi, kde sa vytváral dlhodobejší vojnový charakter susedských vzťahov. Arabi, ktorý na Blízkom východe zanedlho nahradili zanikajúcu Perzskú ríšu, snažili sa presadzovať aj s novou vierou – s moslimským náboženstvom (invázia Arabov z Arabského polostrova začala v r. 633). Až neuveriteľne rýchlo a do konca VII. stor., arabský kálifovia z rodu Umajjovcov, okrem domovského Arabského polostrova, získali kontrolu nad Perzskými oblasťami na Blízkom východe, v Mezopotámii, Iránom, ďalej prenikli do Egypta a severnej Afriky. Invázia Arabov veselo pokračovala aj v VIII. stor.: na západe sa Arabi preplavili cez Giblartar do Európy a zanedlho obsadili takmer celý Pyrenejský polostrov (711); aj na východe sa dostali až k rieke Indus (tiež v r. 711); prenikli do Stredoázijského priestoru a obsadili Chorezmiu (712) odkiaľ prenikali ďalej do okolia a obsadili mestá Taškent, Ferghana, Chodžent (všetky tri v r. 713). Iná situácia sa odvíjala s Byzantskou ríšou, ktorá mala dostatok vojenského potenciálu na odolávanie a odvracanie útokov, i keď prišla o získané dŕžavy (od Perzie) na Blízkom východe a v oblasti pohoria Kaukaz. V prípade Chazarov, Arabom zo začiatku napomáhala aj momentálna situácia a zaneprázdnenosť Chazarov vo vojne Bulharmi. Arabi od 50-tych rokov prenikli do Kaukazu, kde najprv do roku 653 získali čiastočnú kontrolu nad Arménskom, Gruzínskom a nad Širvanskou nížinou (dnešný Azerbajdžan, tu sa držiavali kaukazský Alani nazývaný aj Albáni). V r. 654 prenikli cez priesmyk a pevnosť Derbent (Kaukazskú bránu), vpadli na územie Chazarskej ríše, kde boli pri dagestanskom meste Belendžer porazený Chazarmi a prinútený ustúpiť (v boji padol aj arabský vojvodca Abd ar-Rahman ibn Rabiah). Arabi poľavili a načas ponechali Severokaukazský región na pokoji, čo sa snažili využiť miestny vládcovia, vymanili spod ich nadvlády a konali samostatne. Dokonca až tak, že sabirský chán Alp Ilitver prenikol do Širvanskej nížiny obsadil a zdanil Albaniu, za manželku pojal albánsku kňažnú, z rúk byzantského misijného biskupa Izraela prijal krst a kresťanstvo pre svoju krajinu a nechal v hlavnom meste Varachan a aj v iných lokalitách po krajine budovať kresťanské kostoly (od r. 682). Chazarský kagan v r. 684 zasiahol proti chánovi Alp Ilitverovi, prinútil ho k poslušnosti a odviedol jeho dcéru ako rukojemníčku do svojho háremu.

Chazari v nasledujúcom roku (685) pokračovali vo vojenskom ťažení aj proti ďalším krajinám v tomto regióne, pustošili (pálili) a rabovali v kaukazských krajoch, v Albanii (Azerbajdžan), Iberii (Gruzínsko) a v Arménsku a pri bojoch padol aj arménsky kráľ Juraj Mamikonjan.

Väčší ozbrojený konflikt Chazarov s Arabmi, o udržanie si vplyvu na Kaukaze, vypukol až koncom VII. stor. Arabi sa nehodlali vzdať straty a v r. 692 vyslali vojsko vedené arménskym správcom Muhammedom ibn Ogbajom, ktorý prešiel cez Albaniu a na chazarskom území obsadil pevnosť Derbent, ale zanedlho ich Chazari odtiaľ donútili ustúpiť. Aj v r. 708 Arabi znova obsadili Derbent a v r. 710 museli znova odtiaľ ustúpiť. Na ďalší pokus o výpravu na Chazarské územie sa Arabi odhodlali v r. 713 pod vedením Chabíba ibn Maslama. Obsadili pevnosť Derbent, zbúrali jeho hradby, pokračovali hlbšie do vnútrozemia Chazarskej ríše až po hlavné mesto Semender, ale odtiaľ bez boja ustúpili do Gruzínska. Iniciatívu na chvíľu prebrali Chazari, na ktorých strane bojovali aj viaceré pokorené etniká z tejto lokality, Sabirovia, Utigurovia, Saraguri a ďalší. Chazarské vojská najprv obsadili Albaniu a časť Širvanskej nížiny (dnes Azerbajdžan) a v r. 721 vpadli do Arménska. Odveta prišla asi v r. 723 (prípadne 724), keď Arabi zorganizovali vojenskú výpravu proti Chazarskej ríši. Vojvodcom povereným na obranu Chazarskej ríše bol kaganov syn Bardžel, ktorý utrpel porážku od menej početnejšieho arabského vojska vedeného arménskym miestodržiteľom Džerrachom ibn Abdaláchom. Arabi pokračovali po pobreží Kaspického mora do vnútrozemia, obsadili pevnosť Derbent, hlavné mesto Semender a po veľkých bojoch aj mesto Belendžer a na severnom podhorí Kaukazu pokoril kočujúcich iránskych Alanov, ktorý od r. 724 odvádzali tribút Arabom. Pokoriť sa im však nepodarilo tunajších Burdžanov (bulharských Barindžarov), na ktorých sa kruto vypomstili a v rieke Terek utopili až 20.000 zajatcov. Tento veľký masaker donútil Burdžanov po r. 736 odísť k dolnému toku riek Volga a Ural.

Arabi si upevňovali moc v Severokaukazskom regióne a niekoľkokrát sa pokúšali o výpravy do hĺbky chazarského územia (727, 728). Odpoveďou Chazarov bola výprava proti Arabom (729), vtiahli však len do kaukazskej Albánie (dnešný Azerbajdžan) a arabské záznamy uvádzajú, že vojská Chazarov viedla žena Parsbit alebo Barsbeg. Vedenie armády mal na starosť beg, ktorý bol predstaviteľom tarkhanov (miestnej rodovej šľachty, aristokracie) a od kagana mohol získať titul šád (arab. iša; slov. knieža). O rok neskôr, v decembri 730, kaganov syn Bardžel (v arabských prameňoch uvádzaný Barjik, iný prameň v tomto období uvádza kagana s podobným menom Bardžil) uskutočnil ďalšiu vojenskú výpravu do severného Iránu (údajne v počte až 300 tisíc bojovníkov, čo môže byť prehnaný údaj, lebo odhadom to mohol byť vtedajší celkový počet obyvateľov Severokaukazského regiónu), v bitke pri Ardabile bolo menšie arabské vojsko porazené (v boji padol aj ich vojvodca al-Džerrach Haka), zajatci a muslimské obyvateľstvo bolo chazarskou armádou vyvražďované. Po tom čo sa viaceré časti chazarských vojsk rozptýlili do širšieho priestoru, ich hlavné sily utrpeli pri Mósule (v r. 731) od Arabov porážku a v bitke padol aj Barjik. V r. 732 Arabi znova obsadili pevnosť Derbent, ktorá im v r. 737 poslúžila ako nástupisko k ďalšej výprave, ktorú viedol arabský správca Marván ibn Muhamed (neskôr sa stal chálifom) a údajne so 150 tisícovými vojskami (počty môžu byť znova prehnané) obsadili Širvanskú nížinu, odtiaľ pokračovali do Dagestanu, odkiaľ pred nimi ušlo (resp. boli vyhnaný) sabirské, saragurské, burdžanské a onogurské obyvateľstvo (údajne až 50.tis obyvateľov opustilo svoje domovy). Arabi nevyčkávali a nečakane zaútočili na 40 tisícové vojská Chazarov vedené tarkhanom Hazerom, ktorý utrpeli porážku a dali sa aj s kaganom Bihorom (Virchorom) na ústup na sever do Povolžia. Arabi sa vydali na ich prenasledovanie, Chazari preto prešli na ľavú stranu rieky Volga a ustupovali po brehu aj naďalej na sever. Ani to im však nepomohlo, Arabi postupovali za nimi po pravej strane rieky, podnikli prekvapivý nočný útok a uštedrili Chazarom ďalšiu porážku. Chazarský kagan Bihor bol donútený požiadať o mier, v ktorom mu arabský správca Marván diktátom nastolil svoje podmienky. Kagan Bihor musel formálne prijať islám a stať sa vazalom kálifa, avšak možnosť kontroly ich plnenia nebola momentálne možná, čo si zrejme uvedomoval aj Marván nachádzajúci ďaleko od územia Arabského kalifátu. Po tom čo

arabské vojská odtiahli z krajiny, sa všetko vrátilo späť do starých koľají, Chazari sa nestali vazalmi Arabov a neprijali ani islám. Hlavnou príčinou sa stala občianska vojna v Arabskom kalifáte (medzi Arabmi, Sýrčanmi a Berbermi a z jej dôsledkov v r. 741 do Španielska prišlo až 30-tisíc utečencov, hlavne zo Sýrie) a následne aj povstanie proti panovníckej dynastii Umajjovcom (so sídlom v Damašku), ktorý boli v 749 zvrhnutý z trónu Abbásovcami (tí si hlavné mesto v r. 750 zvolili Baghdád). Došlo k vyvraždeniu rodu Umajjovcov a uniknúť sa podarilo len mladému Abdurrahmánovi, ktorý ušiel do Španielska, kde založil Cordobský kalifát nezávislý od Abbásovcov (bol zakladateľom tzv. „zlatého veku“ kordobského kalifátu, architektúri a vysokých škôl). Abbásovci sa v r. 751 pokúsili predstaviť aj v Severokaukazskej oblasti, dostali sa až do Dagestanu, kde bol uzavretý mier s Chazarskou ríšou, výhodný však bol hlavne pre Arabov, ktorým ostala pod kontrolou väčšia časť Dagestanu. Do r. 751 v dôsledku chazarsko – arabskej vojny opustili Severokaukazský región ďalšie veľké zástupy ľudí z tamojšieho obyvateľstva z kmeňov Onogurov, Sabirov a Saragurov. Po odchode hlavných arabských síl sa chopili príležitosti iné kmene – iné etnické skupiny obyvateľstva. Vodcovskú úlohu prevzali, asi najviac vojnou postihnuté, kmene Sabirov, ku ktorým sa pridali Onoguri a Saraguri. Tie vyjadrili veľkú nespokojnosť a pokračovali vo vojne. Kmeňom Sabirov a ich spoločníkom Saragurom a Onogurom sa Arabské posádky podarilo vytlačiť nielen z Dagestanu, ale cez priesmyk Daryal, aj zo Širvanskej nížiny (nížina medzi Veľkým a Malým Kaukazom, dnes v Azerbajdžane), kde si založili Sabirský kaganát (751 – 756) so sídlom panovníka v meste Gude (pri rieke Kura). V r. 756 arabské vojská napadli Sabirský kaganát, porazili tunajšie obyvateľstvo, ktoré ušlo na sever, kde sa včlenili medzi tamojšie kmene v južnom Povolží.

​