eHistory

6S. Skýti & Bosporská ríša.

     Ako vojensko-nomádske spoločenstvo (zväz) kmeňov známe pod gréckym názvom Skýti (pričom Skýti sami seba nazývali Skolotoi, Peržania ich nazývali Sakovia), pochádzali z indoeurópskej jazykovej skupiny národov z jej severoiránskej vetvy jazykov (ich dialekt patril medzi sametové jazyky). 

Pôvodne Skýtmi boli nazývané resp. medzi nich zaraďované všetky kmene zdržiavajúce sa v Stredoázijskej oblasti. Aj príchod kmeňov Kimmeriov do východnej Európy v pol. II. tis. p. n. l. sa predpokladá z dôvodu ich ústupu pred zväzom Skýtskych kmeňov, ktoré získali kontrolu nielen nad Stredoázijskou oblasťou, ale následne prenikali aj ďalej na východ do západnej Číny a južnej Sibíri. V VIII. stor. p. n. l., v Stredoázijskom priestore, vrcholil ďalší vceľký vojnový konflikt. Vytvorili sa tu dva rôzne skupiny – koalície resp. zväzy Skýtskych a Massagetských kmeňov. Skýti boli porazený, rozpadli sa a rozptýlili sa vo viacerých lokalitách, keď tá najznámejšia časť Skýtov najprv ustúpila do južného Povolžia a následne do severného Čiernomoria (južného Ruska a do Ukrajiny). Severné Pričiernomorie pred Skýtmi opustili Kimmeriovia a vydali sa na polostrov Malá Ázia do Anatolie, kde ešte takmer dve storočia svojou agresiou ohrozovali okolité krajiny (Frýgiu, Lýdiu, Asýriu a Urartu). Skýti svojim útokom rozdelili Kimmeriov a jej východnú časť v r. 714 p. n. l. prenasledovali až do susedného Urartu (do oblasti Arménskej vysočiny), ale zrejme z dôvodu, že táto hornatá krajina nebola v tej dobe ešte ich cieľom, ustúpili a pokračovali v dobývaní severného Pričernomoria, kde asi potrebovali všetky vojenské sily, keďže sa tu zamestnali niekoľko desaťročí (približne medzi r. 720 – 670 p. n. l.). Na získanie kontroly nad krajinou sa Skýtom podarilo definitívne poraziť aj ostatné, západné časti Kimmeriov a donútili ich najväčšie časti k odchodu cez Balkán do Malej Ázie. Menšie skupiny Kimmeriov buď ustúpili, alebo sa aj naďalej zdržiavali v strednej Európe.

Skýti sa zrejme neuspokojili len so severným Pričiernomorím a po zlikvidovaní možnej odvety resp. hrozby od Kimmeriov sa opätovne mohli v 70-tych rokoch VII. stor. p. n. l. sústrediť na juh. Po pobreží, popri pohoriu Kaukaz, prenikli do Urartu, ktorý bol už dlhodobo v spojenectve s Asýriou. Pre Skýtov však Asýria bola veľkým sústom a ich konflikt sa čoskoro ukončil. Počas panovania asýrskeho panovníka Assarhaddona (680 – 669 p. n. l.), malo dôjsť k ich urovnaniu vzťahov a uzavretiu spojenectva Skýtov s Asýriou, čomu nasvedčuje aj informácia od gréckeho Herodotosa, ktorý do r. 675 – 672 p. n. l. kládol sobáš Assarhaddonovej dcéry so skýtskym panovníkom Partatuom (Bartatua).

Až na tretí pokus Skýti prenikli ďalej ako do Urartu. Na konci vlády asýrskeho panovníka Aššurbanipala (668 – 627), v 30-tych rokoch VII. stor. p. n. l., Skýti s vojskami plienili nielen v Malej Ázii, ale prenikali až na Blízky východ a v r. 630 – 625 p. n. l. ohrozovali aj Egypt, ktorého faraón Psammetich I. darmi odvrátil ich nájazdy do krajiny. V r. 633 – 605 p. n. l. Skýti vládli resp. sa podieľali na vláde v oslabenej Asýrii odkiaľ buď viedli vojenské výpravy do okolitých krajín, alebo dostávali od nich tribút prípadne aj ovládali viaceré okolo nachádzajúce sa krajiny (Urartu, Babylóniu, Médiu a Egypt). Podľa gréckeho historika Diodorusa Sikulusa z Agyrie na Sicílii (80 – 20 p. n. l.) Skýti odvádzali veľké skupiny obyvateľstva z Asýrie a Médie k rieke Tanais (Don), kde ich usadili na hraniciach so Sauronautmi (Sarmatmi). Osudným sa Skýtom stala hostina v r. 616 p. n. l. poriadaná médskym panovníkom Kyaxaresom (625? – 585 p. n. l.), kde boli pozvaný dôležitý skýtsky vojenský predstavitelia, ktorých nechali opiť sa a údajne potom ich zavraždili. Skýti následne niekoľko rokov už len odolávali tlaku Médov a na konci VII. stor. ustúpili za Kaukaz do stepí severného Pričiernomoria, kde si udržali dominantné postavenie. Svoje sídla mali hlavne medzi riekou Don a Dneper a krajiny na východ od rieky Don (Sarmatov) a na západ od rieky Dneper (pôvodné obyvateľstvo nazývané podľa gréckeho pomenovania rieky Dneper Borysthenesov), až po rieku Dnester len kontrolovali a ovládali. Rovnako mohli prenikať aj severnejšie až do Bieloruska.

V r. 513 / 512 p. n. l., v dobe perzsko-gréckych vojen, Peržania, za vlády panovníka Dareia I., zaútočili aj proti Skýtom, na ktorých strane bojovali kmene Sarmatov, Gélonov a Budínov (uvádza Herodotos). Skýti proti presile nemohli prijať otvorenú bitku, a preto napádali protivníka len príležitostne, podarilo sa im postup Peržanov narušiť a natoľko oslabiť, že sa obrátili na ústup.

V VI. stor. p. n. l. Skýti prenikli nielen ku Karpatskému pohoriu, ale aj ďalej, do Sedmohradska, aj za ústie rieky Dunaj do Dobruže, do Karpatskej kotliny. Keďže ich výpravy (údajne nesmierne kruté vraždenie) viedli až do oblasti východného Rakúska, južného a východného Poľska, a predpokladá sa, že až do príchodu Keltov práve Skýti mohli mať pod kontrolou aj Karpatskú kotlinu, aj za priamej prítomnosti Skýtskych vojsk a skýtskych miestnych vládcov. Na východe Balkánskeho polostrova v Dobruži a Moldavsku (nazývaného Trácky Cherzonezos) sa dostali do konfliktu s Trákmi. Po vzostupe Tráckej ríše boli Skýti vytlačený z Balkánu, čomu im nepomohla ani odvetná výprava v r. 495 p. n. l. proti Trákom. Skýti však nestrácali dosah svojej moci len mimo svojej krajiny, ale prichádzali aj o kontrolu priamo na svojom výsostnom území. Dochádzalo k prenikaniu predovšetkým gréckeho obyvateľstva, nastalo obdobie gréckej expanzie s obnovovaním zaniknutých osád, rozširovaním existujúcich a zakladaniu nový osád po pobreží Čierneho mora a aj na území Skýtov. Na území severného Čiernomoria (južná Ukrajina) medzi najznámejšie patrili osady Tyras a Olbia, na pobreží polostrova Krym Chersones a Theodosia, na Kerčskom polostrove Pantikapaion, na polostrove Taman Phanagoreia, v Meotise (pri ústi rieky Don) Tanais a v Kolchide (pobrežia Gruzínska) Phasis, Dioskurias a Pityos. Zmenami panovníkov u Skýtov dochádzalo k novému uplatňovaniu Skýtskeho panstva aj nad gréckymi osadami, keď niektoré vzdialenejšie a menej chránené osady sa stali aj terčom ich útokov a rabovania, ale nakoniec Skýti akceptovali ich existenciu, aj svoje výhody z obchodu z remeselníckej, loveckej (kožušiny) činnosti a poľnohospodárskych produktov (vývoz obilia do Grécka). Fungovanie osád, zakladanie ďalších nových osád poukazuje na výrazné oslabenie resp. nefunkčnosť Skýtskeho elementu získať prevahu a uplatnenie sa vo všetkých lokalitách svojho dosahu – svojho panstva a v obchodných činnostiach. Grécky osadníci a obchodníci poučený z minulosti si zanedlho svoje významnejšie osady obklopili hradbami alebo aj valmi. Grécke obyvateľstvo, blízkosť viacerých osád a obchodné aktivity sa stali základom k uzatvoreniu spojenectva a následne vytvorenia Zväzku pod názvom Kimmersky Bospor, ktorý sa nachádzal na východe polostrova Krym na Kerčskom polostrove. Postupne sa k nemu pripojili aj ďalšie osady na pobreží polostrova Krym, Tamanského polostrova a Kolchydy. Kimmerský Bospor resp. neskôr nazývaný Bosporská ríša vznikol okolo prelomu VI. a V. stor. p. n. l., v dobe konfliktu Grécka s Perziou, keď nedochádzalo k potrebnej gréckej podpore, a tie si z nutnosti vytvorili vlastnú obrannú a funkčnú samosprávu, čím si uchovali svoju existenciu. Založenie sa prisudzuje gréckej dynastii Archaianoktov, ktorú od r. 438 p. n. l. vystriedala trácka dynastia Spartokovcov. V dobe svojho rozkvetu, rozrastania sa krajiny a zakladania nových osád nebránili miestny grécky obyvatelia prenikaniu a usadzovaniu sa na území svojich osád neskýtskemu roľníckemu obyvateľstvu, čo mohli byť pôvodný roľnícky obyvatelia z povodia riek a úrodných nížin.

Práve grécke osady v Malej Ázii, ale aj na severnom pobreží Čierneho mora (Bosporskú ríšu), okolo pol. V. stor. p. n. l., navštívil grécky historik Herodotos z Halikarnasu (484 – okolo 430 p. n. l.), kde sa stretol aj s obyvateľmi susediacich krajín, ktorý sem dovážali na trhy svoj tovar. Tak napríklad v gréckej osade Olbii (nachádzajúcej sa pri ústi rieky Južný Bug ukr. Pivdenij Buh) sa stretol so správcom skýtskeho panovníka Ariapithom a prípadne od neho a aj tam kupčiacich cudzincov mohol získavať informácie o susedných krajinách a ich obyvateľoch. Podľa popisov Herodota pod nadvládou kočovných kráľovských Skýtov, v oblasti medzi riekami Dneper a Dnester, sa nachádzali aj kmene Budínov pri rieke Borysthenes (rieka Dneper) a Neurov pri riekach Tyres a Hypanis (Dnester a Južný Bug) a ďalej na sever až do krajov Nurce a Narvy (keď podobne nazývaná Nurská krajina sa nachádza až v Poľsku), ktorých neskôr menujú obyvatelia Olbie aj Alazonmi. Herodotos a Budínoch navyše tvrdí, že jazyk Budínov je odlišný od skýtskeho a gréckeho jazyka, aj keď pritom Budínov a Neurov na inom mieste nahradil termínom Skýti Oráči, čo je v prípade Skýtov ako vojensko-nomádskeho spoločenstva minimálne sporné. Práve o všetkých menovaných prevláda názor, že sa nejednalo o obyvateľstvo skýtskeho pôvodu a keďže neodišli prv ani s Kimmerianmi, s veľkou pravdepodobnosťou sa mohlo jednať o starobylé roľnícke obyvateľstvo hovoriace okrem jazyka, ktorým komunikovali s Kimmerianmi aj indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo jeho dialektmi. Jednalo sa o pôvodné obyvatestvo zdržiavajúce sa tu od nepamäti, čiže už aj mnoho tisícročí spred doby prenikania severoiránskych nomádskych kmeňov do východnej Európy (spred r. 2.000 p. n. l., keď aj seveoiránske jazyky a ich dialekty mali svoj historický pôvod práve vo východnej Európe v oblasti medzi Čiernym a Kaspickým morom), keď z dôsledku ich tlaku odchádzali do južnej, západnej a strednej Európy iné indoeurópske kmene, ktoré po príchode do rôznych európskych lokalít s tamojším obyvateľstvom vytvorili budúce etniká Grékov, Keltov, Latinov, Germánov, obyvateľov Lužickej kultúry a ďalšie.

Slovenský autor A. Námerová cituje Herodotosa a krajinu pod kontrolou Skýtov ako štvorec, ktorého každá strana sa rovná dvadsiatim dňom pochodu a je dlhá čtyritisíc štádií (približne dnešných 700 km, čo predstavuje 35 km denného pochodu vojakov). Ich územím pretekalo veľa riek: od Istros (Dunaj), Tyres (Dnester), Hipanis (Južný Bug), Borysthénes (Dneper), Pantikapes, Hypakyris, Gerros, až po Tanais (Don), čo predstavuje práve asi 700 km, ale v tom prípade už nemuseli mať pod kontrolou územie za riekou Don, odkiaľ v VII. stor. p. n. l. prenikali na Blízky východ, ktorú zrejme mali pod kontrolou Sarmatské kmene. 

V V. a IV. stor. sa Skýtom podarilo presadiť sa aj proti Trákom, žijúcim pri Dunaji a za vlády skýtskeho panovníka Atea (v pol. IV. stor. p. n. l.) dosiahli najväčší územný rozsah krajiny na západ. Sídlo ich panovníka sa nachádzalo pri ústi rieky Dneper, na mieste dnešnej osady Kamenskoje Gorodišče. Postup Skýtov na západ zastavil až macedónsky panovník Filip II. (v r. 339 p. n. l.), ktorý ich porazil, vytlačil za rieku Dnester a v boji padol aj panovník Atea. Ďalšie pramene dokonca tvrdia, že sa Skýti poddali Macedóncom, to by však asi boli zaviazaný povinnosťami zúčastniť sa ťaženia do Ázie, ale ich vojská sa nespomínajú. Avšak Skýti sa dostali do konfliktu s Macedónskom aj o niekoľko rokov neskôr už počas panovania Alexandra Veľkého, v dobe jeho veľkej výpravy proti Perzii, preto proti Skýtom zasiahol vojvodca Zópyrius, ktorý ich zahnal až k rieke Dneper.

To bola však už predzvesť ich ďalších neúspechov a od konca IV. stor. p. n. l. nastalo aj obdobie bojov so Sarmatmi, ktorý v priebehu ďalšieho storočia obsadili väčšinu niekdajšieho skýtskeho panstva v severnom Pričiernomorí. Samotný Skýti ustúpili do stepi k východnej strane dolného toku rieky Dneper a na polostrov Krym (v tej dobe nazývanom Tauridský Chersonezos), kde si zriadili nové sídlo panovníka, ktoré nazývali Neapolis (pri dnešnom Simferopole).

Dovtedy rozrastajúca sa Bosporská ríša, majúca podporu z Grécka a Macedónska (stala sa aj členom spolkov gréckych mestských štátov), svoje panstvo postupne rozširovala na takmer celom juhu polostrova Krym po polostrov Kerč, pokračujúc od polostrova Taman, cez nížiny a stepi okolo dolného toku rieky Kubáň ako až na sever k ústiu rieky Don tak aj na juh do Kolchydy a všade v spomínaných lokalitách dochádzalo k rozrastaniu sa do vnútrozemia. Bosporská ríša musela odolávať častejším vpádom Skýtov nasťahovaných v ich blízkom susedstve, ktorý vo svojom neúspešnom období (od konca IV. stor. p. n. l.), keď museli opustiť veľké stepi na Ukrajine, obracali väčšiu pozornosť na slabšie a zraniteľnejšie oblasti, kde ich upútavalo bohatstvo bosporských miest, ktorých zisky plynuli hlavne z obchodu a ako sprostredkovatelia sa im najviac darilo s obchodovaním s obilím z Ukrajiny do Grécka a tkaninami z gréckych miest pre Skýtov.

Asi približne od r. 150 p. n. l., za panovania skýtskeho vládcu Skilurusa, Skýti postupne získali kontrolu nad oblasťou od dolného toku rieky Dneper až po obe strany rieky Južný Bug, keď neskôr obsadili aj veľkú kupeckú osadu Olbiu nachádzajúcej sa v ústi Južný Bug. Ambície Skilurusa viedli následne aj na juh polostrova Krym, kde ohrozoval mesto Chersonezos a ďalšie osady patriace do Bosporskej ríše. Okolo r. 110 p. n. l. Bosporská ríša už len s ťažkosťami odolávala skýtskym útokom, preto bosporský panovník Périsadés V. bol nútený požiadať o pomoc pontského panovníka Mithradata VI. V r. 108 p. n. l. po pobreží popri pohorí Kaukaz pontské vojská vedené vojvodcom Diofantusom pritiahli až k obkľúčenému mestu Chersonezos porazili Skýtov a v bojoch utrpel vážne zranenia aj skýtsky panovník Skilurus, ktorý zraneniam podľahol. Práve v spojitosti so Skilurusom sa tradovala udalosť, keď si k svojej smrteľnej posteli povolal svojich synov (údajne ich malo byť osemdesiat), každému z nich podal zväzok šípov a kázal im ho prelomiť, čo sa im nepodarilo. Potom im podal po jednom šípe, ktorý sa im podarilo zlomiť. Rovnako to opisoval aj so skýtskou krajinou, ktorá ak ostane pohromade bude silná, ale ak by sa rozpadla bude slabá. Skilurus bol údajne pochovaný vo svojom sídle v Neapolise na Kryme. Skilirusov nástupca syn Palacus v nasledujúcom roku (107 p. n. l.) získal pomoc aj od Roxolanov a viedol vojenskú výpravu proti Bosporskej ríši (vojská Skýtov údajne viedol Saumak). V boji padol bosporský panovník Périsadés V., Skýti síce získali kontrolu aj nad niektorými oblasťami na Kryme, ale len do času, kým ešte v tom istom roku na Krym nepritiahol znova pontský vojvoda Diofantus, porazil Skýtov (uviedol Strabón) a pripojil ku Bosporskej ríši aj mesto Olbiu s okolím na južnej Ukrajine pri ústi rieky Južný Bug. V Bosporskej ríši sa za panovníka prehlásil pontský panovník Mithradates VI. V 80-tych alebo 70-tych rokoch I. stor. p. n. l. Mithrades vládu v Bosporskej ríši zanechal synovi Macharovi a odtiahol do severného Turecka, kde sa venoval Pontskej ríši, ktorá sa dostala do konfliktu s Rímskou ríšou. Panovanie Machara a aj jeho ďalších nástupcov, jeho bratov Farnakésa II. (ten prijal v r. 63 p. n. l. zvrchovanosť Rímskej ríše) a Mithradatesa VII. (ten bol v r. 47 p. n. l. dosadený rímskym vojvodcom Juliom Ceasarom). Pontská dynastia vládla v Bosporskej ríši viac ako štyri storočia – od r. 107 p. n. l. až do r. 342 n. l., s podporou Rímskej ríše a zanikla až keď ich ríšu vyvrátili germánsky Góti.

Vzájomné boje medzi Skýtmi a Bosporskou ríšou pokračovali aj naďalej, asi aj preto bolo Rímanmi v Chersónezose zriadené sídlo námornej posádky a v pevnosti Charaxe ďalšia rímska posádka, odkiaľ mohli zasahovať proti prípadným útokom Skýtov (v 60-tych rokoch I. stor. n. l. Skýti obsadili Olbiu, ohrozovali aj Chersonezos; v polovici II. stor. n. l. Skýti znova podnikali útoky na Olbiu). Od prelomu II. / III. stor. n. l. najprv nastal u Skýtov veľký útlm, pred tlakom Sarmatov ustúpili od ústia rieky Dneper na polostrov Krym, následne utrpeli porážku aj od bosporského panovníka Sauromatésa II. (174 – 210) a na zač. III. stor. n. l. na polostrov Krym vpadli Sarmati, obsadili mesto Neapolis a Skýti ako samostatné etnikum zaniklo, resp. zmiesili sa so svojimi príbuznými Sarmatmi a pomaly zanikali v ich kmeňovom zväze. Asi definitívnou pohromou pre Skýtov sa stal príchod germánskych Gótov na Krym, ktorý nahradili tamojšie obyvateľstvo a vytrvalo útočili aj proti Bosporskej ríši a tým sa už nedostávalo ani dostatočnej podpory od Rímskej ríše. Posledným známym panovníkom Bosporskej ríše bol Rhescuporis VI. (303 – 342), ktorý podľahol germánskemu tlaku a ak prípadne ostali samostatne fungovať nejaké opevnené osady zanikli v dobe príchodu Hunov koncom IV. stor.