eHistory

31M. Prijatie judaizmu v Chazarskej ríši (750 – 800).

Do konca VIII. stor. územie Chazarskej ríše, po viacerých vlnách prílevu novoosídlencov, sa stáva aj dôležitým centrom zvýšenej obchodnej činnosti (pribudla Obchodná cesta po Volge zo severu Európy). Chazarská ríša vo svojej podstate poskytovala tolerantnú spoločnosť aj pre život cudzincov, obchodníkov a utečencov. Stáročiami prebiehala etnická a náboženská konfrontácia, ktorá bola šikovne – účelne zapracovaná do fungujúcej správy a riadenia krajiny, s plnením si záväzkov v oblasti daňových a vojenských povinností, s ponechaním určitej etnickej a náboženskej slobody.

Hospodárske činnosti, obchod, obrana krajiny alebo vojenské výpravy sa stali spoločným záujmom veľkej zmesi národov. Nažívali v susedstve a pre potreby krajiny sa v jednom vojsku zišli mnohé etniká, ktorých odlišnosti boli nielen po jazykovej, ale aj po náboženskej stránke. V VIII. stor. práve v náboženskej otázke je možné sledovať pokusy o spojenectvo, ktorej výsledkom mohlo byť aj prijatie nejakej obdoby spoločného náboženstva.

Ak vezmeme do úvahy kresťanské misie z Východorímskej (Byzantskej) ríše a vojenský tlak moslimov zo strany Arabov, Chazarská ríša sa ocitla v situácii, keď mohla podľahnúť jednému z nich a prijať aj náboženskú správu susediacej krajiny. Ďalšou možnosťou a preto aj pochopiteľnou voľbou chazarských panovníkov sa mohla stať sloboda nepodriadenosť a obhájenie si odstupu od susedov vo svetskej a duchovnej správe. Jedným z riešením bolo zotrvať pri svojom pôvodnom náboženstve k uctievaniu boha Tengrichána (monoteistické božstvo svetla, slnka a života prezentované rituálnymi kňazmi – šamanmi) a odolávať všetkým ostatným susedom osamotene ako aj doteraz. Staroturecké vierovyznanie dostávalo vážne rany v podobe útokov Arabov a nedostatočnej spolupráce s Byzantskou ríšou.

Rozhodnúť o osude krajiny mali najvyšší predstavitelia Chazarskej ríše:

• kagan – panovník, užívajúci politickú moc;

• beg – najvyšší vojenský predstaviteľ a vojvoda, bol buď kráľom určený zástupca rodovej šľachty, alebo šľachta spomedzi seba zvolila zástupcu ako kaganovho bega, ktorý od kagana mohol získať aj titul šad (arab. išad – iša, čo znamenalo knieža). Práve beg od konca VIII. stor. bola osoba, ktorá získala aj politickú moc a arabi ho pomenovali malik (žid. maluch, čo znamenalo malý kráľ);

• tarkhan, tarchan – vojenský dôstojník a aj vodcovia rodovej šľachty (čím sa mohlo jednať, že predstavitelia rodov tarkhani osobne viedli svoje vojská vo vojenskej výprave a jeden z nich mohol byť begom poverený viesť aj väčšie vojská, čiže velil aj viacerým tarkhanom) a údajne tarkhan bol dosadený aj u rôznych nechazarských etník a mal na starosti organizovanie ich vojsk;

• elterbeg, karcha, kende, dulu ... – panovníci pokorených a lojálnych národov, etník, kmeňov);

• tudun – kaganov vyslanec u podrobených národov (pod nadvládou Chazarov sa v VIII. a IX. stor. nachádzalo 30 – 35 národov a etník).

Silnejúci tlak okolia navodil medzi najvyššími predstaviteľmi krajiny otázku hľadať vo vhodnej náboženskej orientácii strategického partnera, čo mu mohlo naznačovať spojenectvo s Byzantskou ríšou potvrdené aj dynastickým sobášom (v r. 733). Prijatie novej viery je ale zdĺhavým procesom, v dĺžke niekoľkých generácii, prípadne aj viac ako storočie. Dá sa predpokladať, že podobne ako Byzantská ríša pri nebezpečenstve požiadala o koordinovaný postup proti perzským a neskôr aj proti arabským útokom Chazarskú stranu, rovnako mala postupovať aj snaha chazarských predstaviteľov moci (kagana, bega), ktorým mali v prípade vojenského útoku od spoločného nepriateľa prísť na pomoc ich spojenci. Táto orientácia na kresťanov sa v dobe potreby nedočkala pomoci od Byzantskej ríše, alebo presnejšie upútala na seba ešte väčšiu pozornosť Arabov, snažiacich sa, zakročiť proti započatému procesu väčšieho zbližovania sa ich kultúr. V r. 737 do krajiny vpadli Arabské vojská, ktoré niekoľkokrát porazili chazarské vojská vedené tarkhanom Hazerom. Pokorený chazarský kagan Bihor musel prijať diktát prímeria, ktorého následky pre krajinu neboli až tak katastrofálne, ako pôvodne boli pri prímerí prijaté. Keďže sa v krajine zatiaľ mierovými prostriedkami nepresadili kresťania, staroturecký predstavitelia chazarských vojsk neuspeli svojimi silami, moslimská viera z dôvodu tohto arabského víťazstva ostala otvorenou možnosťou. Odstupom času je v chazarsko-arabských vzťahoch badať ústretovosť a pre zmenu v r. 758 došlo k uzavretiu ďalšieho sobáša dcéry chazarského kagana Baghatura, ktorá sa stala manželkou významného predstaviteľa arabského dvora vojenského miestodržiteľa v Arménsku Yazid ibn al-Usayd Sulu. Chazarská princezná však o rok zomrela za nie úplne vyjasnených okolností. Niektoré správy jej smrť uvádzajú pri pôrode (čo by sa asi nebolo posudzovalo ako vražda), ale potom čo sa do Chazarskej ríše vrátil princeznin sprievod, do prípadu sa vniesli pochybnosti a špekulácie (údajne bola otrávená niektorou arabskou opozičnou skupinou neprajúcou si mier na Kaukaze) a chazarský dvor jej smrť označil ako vraždu. Chazarská ríša vyhlásila vojenskú výpravu proti Arabskému kalifátu. Vedením bol poverený chorezmiansky (kabarský) beg Ras a niekoľko mesiacov pustošil na území kalifátu, na juh od Kaukazu, v dnešnom severozápadnom Iráne. Beg Ras viedol aj ďalšiu veľkú vojenskú výpravu proti Arabom v r. 764. Tiahol pri pobreží Čierneho mora, postúpil do Gruzínska, donútili k ústupu Arabov a obsadili mesto Tiflista (Tbilisi).

Osoba chorezmianskeho (kabarského) predstaviteľa bega v chazarskej najvyššej spoločnosti už odzrkadľuje vysoký vplyv na dianí v ríši. Za obranu a organizovanie vojenských výprav bol v Chazarskej ríši zodpovedný kaganov miestodržiteľ beg alebo kaganbeg, ktorému kagan mohol udeliť aj titul šad (arab. iša, čo znamenalo ako malý kráľ, malý panovník, malý knieža) a vojenských výprav sa väčšinou aj osobne zúčastňoval. Po domácich osobách (starotureckého pôvodu) na poste bega, potom aj po nejakých ďalších begoch, ktorý sympatizovali s kresťanmi alebo s moslimami, post bega získal predstaviteľ niektorej skupiny tarkhanov (miestnej šľachty, aristokracie), prípadne sa ním stal vplyvný zástupca Chorezmianov (Kabarov). Ten už mohol preferovať vlastnú komunitu a jej kultúru. Na prelome 50 / 60-tych rokov VIII. stor. už mohol vznikať priestor na konfrontáciu dvoch kultúr, dvoch národov, dvoch náboženstiev. Politickú moc a štátnické rozhodnutia však stále mali patriť panovníkovi – kaganovi, ktorý bol startureckého pôvodu z rodu Ašina (Ashina). Otázne sa javí, prečo osoba kagana sa od poslednej tretiny VIII. stor. spomína len ako titul a u žiadnych kronikárov, dokonca ani o storočie neskôr, pri misii Konstantin Solúnskeho (v r. 861), nie je spomenuté meno kagana rodu Ashina). O potomstvo v prípade vedeného háremu v kaganovom paláci asi nemalo byť pochybností, tých potomkov bolo iste mnoho ako aj mnoho bolo kaganových manželiek v háreme. Ústup politickej moci pred vojenskou mocou sa mohol udiať za okolnosti nástupu slabého, nevýrazného kagana, keď jeho radcom sa stali iný vysoký ríšsky úradníci (ako beg – šad) alebo v prípade nástupu neplnoletého kagana, keď jeho tútorom sa mohol takisto stať nejaký vplyvný predstaviteľ ríše. Prevzatie štátnických záležitostí práve aktívnejším begom (šadom) alebo tarkhanom, mohla dať do rúk jednej osoby veľkú moc na dôležité vojenské a politické rozhodnutia. Smerovanie krajiny v ďalších rokoch vedúcich k prijatiu judaizmu za štátne náboženstvo už naznačuje vysoký vplyv a preniknutie židov a ich sympatizantov do dôležitých úradov a na posty štátnych predstaviteľov. K pôvodnému písomníctvu Chazarskej ríše starému hunskému resp. starotureckému písmu, mohla a začala konkurovať iná kultúra. V VIII. stor., po príchode početnej a aj vplyvnej židovskej komunity z Chorezmie, mohla ich komunita fungovať ako štát v štáte s ich vlastným písomníctvom, nižším úradníctvom. Pre porovnanie Chorezmovia (aj Kabari) prišli do podstatne menej civilizovanejšej a menej organizovanejšej spoločnosti, fungujúcej skôr s prevahou vojenskej organizácie, povinnosti a účasti na vojenských výpravách a preto buď si tu našli útočisko viaceré iné menejúspešné a menejpočetné etniká, alebo sa po vojenskej expanzii pokorené kmene a etniká ocitli pod nadvládou Chazarskej ríše. Dalo by sa povedať, že do riadenia štátu Chorezmovia priniesli civilizovanejšie prvky, ktoré sa v Chazarskej ríši dovtedy nedokázali presadiť ani kresťanskými misiami, ani arabskou expanziou. Po r. 759 v Chazarskej ríši získavali prevahu protiarabské nálady a otváral sa priestor pre iné náboženstvá. Ešte viac poškodený inváziou Arabov boli Chorezmovia (Kabari), ktorý došli pred pol storočím aj o vlastnú krajinu pri Aralskom jazere. Vo vhodnej chvíli sa chopili príležitosti. Aj kaganová osobná stráž pozostávala z Chorezmianov, na poste bega alebo aj na postoch nejakých jeho prívržencov sa už postupne mohli nachádzať ľudia pôvodom z Chorezmie komunikujúci aj judaistickým jazykom a o judaizme ako náboženstve, ktorý sa mohol dostať do bezprostrednej blízkosti kagana a bolo už len otázkou času, kedy, ako a akým spôsobom sa zavedie do všeobecného užívania a zriadenia štátu. Ak v Chorezmii sa judaizmus presadil len čiastočne a užíval sa aj s mazdaizmom (zoroastrizmom), v Chazarskej ríši to tiež bola obdobná situácia, kombinácia judaizmu so startureckým zvykovým právom. Čiže z judaizmu sa údajne užíval len Tanach (Biblia) ako uctievanie, sviatky, písomníctvo, ale nie Talmud (zakladanie škôl, vyučovanie, štúdium a výklad viery) a zo starotureckého náboženstva kagan sa stal zástupcom boha Tengrichána na zemi, ktorého uctievali za svojho najvyššieho duchovného predstaviteľa staroturecké kmene a národy.

Paradoxom potom vyznie, že ak Byzancia vo viacerých etapách vyháňala Židov zo svojho územia a aj arabská invázia iste nebola milosrdná a tolerantná k Židom (ani k ostatným „neveriacim“), obaja dosiahli nakoniec opačný efekt a Židia sa za ich hranicami stretli, získali dôležité úradnícke, obchodnícke, vojenské, štátnické funkcie, čím dosiahli vplyv na zmenu zriadenia a štátneho vierovyznania najprv v Chorezmii a následne aj v susednej Chazarskej ríši.

Niektoré stručnejšie záznamy opisujúce prijatie judaizmu v Chazarskej ríši, pripisujú zásluhy Bulanovi vodcovi prichádzajúcich Chorezmianov (Kabarov), ktorý ich sem doviedol okolo r. 712. Celý akt prijatia judaizmu sa však mohol započať až niekoľko desaťročí neskôr po ich príchode do Chazarskej ríši, po r. 765, čiže mohol prebehnúť až niekedy medzi r. 780 – 800 a to už Bulan iste nežil a musel to byť len jeho potomok alebo najskôr až niekto z ďalšej generácie (vnuk). Bulan si poctu o zavedení judaizmu zrejme doniesol ako tradíciu z Chorezmie, čím sa de facto dajú posúdiť jeho zásluhy o zavedenie judaizmu v spoločnosti, ktoré sa mohli vzťahovať len ku Chorezmii. Je zaujímavé, že po prijatí judaizmu v Chazarskej ríši je známa celá plejáda begov (melechov, šadov, išadov) z bulanovej dynastie, ale nikde sa už nespomína mená chazarských kaganov. Poslednými menovanými kaganmi sú spomínaný Virchor (známy z 30-tych rokov VIII. stor.), Baghatur (spomínaný na prelome 50 / 60-tych rokov VIII. stor.) a ďalším panovníkom je spomínaný Obadia až z prelomu VIII. / IX. stor., ten však už nie je kaganom, ale židovským melechom (arab. malikom, menším panovníkom), nad ktorým musel byť predsa vyšší panovník – kagan (arabské pramene malikom nazývajú všetkých Bulanových potomkov).

Britský autor Athur Koestler a ďalší autor Filip Fidelité kladú prijatie judaizmu približne do roku 740, čo je ale z ďalšieho priebehu politického vývoja v krajine asi predčasné, ak aj oni uvádzajú ako prvého židovského melecha (malika) Obadiu. Kompromisom sa asi potom môže stať zmienka o údajne prvom chazarskom židovskom melechovi pod menom Mojžiš (Moeses; maď. Mózes) a židovskom rabínovi Jicchak ha-Sangari, ktorý priviedli Chazarov k judaizmu, tieto mená však uvádza len ojedinelý prameň a nie sú nijako inak potvrdené. Aj keby bol pred Obadiom melechom ešte aj predchodca z priam archajickým menom Mojžiš i tak uzurpovanie moci sa najskôr mohlo udiať až v období medzi r. 765 – 800. Otázne je však aj uplatnenie novej viery v spoločnosti. Tým že o presadení judaizmu aj do prostredia rodovej šľachty a lojálnych (zajatých) národov a kmeňov nie sú žiadne zmienky (iste by ich doprevádzali nepokoje) dá sa predpokladať, že náboženská otázka bola odsunutá mimo zasahovania do politiky a vojenskej organizácie v krajine. Pri moci sa nachádzali predstavitelia židovskej aristokracie, kontrolujúci politické rozhodnutia krajiny. Vojenským predstaviteľom bol beg, ktorý neskôr užíval titul melech a tiež bol v rukách židov. Na prvý pohľad židia mali v krajine neobmedzenú moc, ale len na najvyšších postoch krajiny, kde akoby podmienkou na získanie alebo pôsobenie v nejakom úrade musel byť židovský pôvod. Do nižších kmeňových a etnických štruktúr však už nemala nová viera žiaden dosah a aj naďalej väčšina spoločnosti užívala svoje pôvodné vierovyznania. Asi aj preto sa v Chazarskej spoločnosti nevyvinul judaistický Talmud (zakladanie škôl, výklad viery, stavby chrámov). Judaizmus bol ostatným obyvateľstvom skôr chápaný len ako iný (lepší) spôsob chodu krajiny a navyše sa zaviedlo písomníctvo v úradoch. Navonok judaizmus chápali okolité krajiny ako hlavné náboženstvo, keď v úrade melecha sa nachádzal žid, ale v skutočnosti to skôr malo fungovať ako symbióza s ostatnými národmi a vierovyznaniami. Písomníctvo ako dôležitá forma zanechaného odkazu skôr opisovala preto židov, lebo opisovali vlastné etnikum, ktorému sa v Chazarskej spoločnosti iste nadmieru darilo, ale popri ňom tu existovalo mnoho iných národov a mohli byť aj omnoho početnejší, ale u nich neexistovalo vlastné písomníctvo. Ako inak si je možné vysvetliť, že kagan bol aj naďalej uvádzaný do úradu startureckými rituálmi, čím vysokú váhu malo stále aj pôvodné náboženstvo. Židia boli iste dôležitou časťou spoločnosti, snažiacou sa udržať takýto rozmanitý štátny celok pokope. V náboženskej otázke mohla to byť uzavretá komunita a viacmenej mohli fungovať ako štát v štáte – ako dobre fungujúca náboženská enkláva (zrejme aj vládnúca).

​