eHistory

27M. Chazarská prítomnosť v Povolží & Sabirtoi Asphaloi

(po r. 737 – 820).

Arabi snažiaci sa získať trvalú kontrolu v priestore Širvanskej nížiny (dnes Azerbajdžan), teda v priamom susedstve Dagestanu, vystavovali obyvateľstvo nachádzajúce sa v jeho pohraničí do neustáleho ohrozovania a sužovania z vojenským vpádov a vojen. Z pohľadu Chazarov, sa dá nazvať, že prebiehal boj o predmostie k prístupu k ich jadru ríše, čo sa dá považovať za vážne nebezpečenstvo a ohrozenie hlavného mesta. V r. 732 Chazari opäť stratili kontrolu nad celou Širvanskou nížinou, ktorá v čase nebezpečenstva a vojen mala slúžiť ako nárazníkové územie, kde sa mali zadržať útoky nepriateľov a mali tu prebiehať vojny. Preto pri vojnách s Arabmi sa vo vojnovom nebezpečenstve ocital už priamo chazarský Dagestan, aj sídlo kagana Semender. Bolo už len otázkou času, kedy Arabi uskutočnia ďalšiu vojenskú výpravu. A Arabi to s pokorením Chazarov mysleli naozaj vážne, v r. 737 sa neuspokojili len vpádom do Dagestanu, niekoľkokrát Chazarov porazili, prenasledovali ich vojská až do Povolžia, kde po ďalšej porážke donútili kagana Bihora (nazývaného aj Virchor) prijať podmienky mieru, podradenia sa chazarského kagana a jeho ríše arabskému kálifovi a prijatia moslimského náboženstva pre jeho krajinu. Len súhrou priaznivých okolností pre Chazarov (z dôvodu povstania v Sýrii a zvrhnutie Umajjovcov z trónu) nedošlo k naplneniu kaganových záväzkov a zároveň kagan Bihor získal čas na reorganizáciu vlastnej krajiny. Zanechal boje s Arabmi, už sa nesnažil o vydobytie Severokaukazského regiónu a Širvanskej nížiny, ale venoval sa najprv severu a východu krajín. Sídlo svojho hlavného mesta z dagestanského Semenderu preniesol do Itilu, nachádzajúceho sa na ostrove v delte rieky Volga (v blízkosti dnešného Astrachanu, sídlo sa doteraz nepodarilo archeológom nájsť). Preto po prenesení hlavného mesta a aj centra ríše severnejšie muselo dôjsť k zabezpečeniu územia v jeho susedstve – vytvorenie predmostia po obvode Chazarského kaganátu resp. obklopiť sa ďalším územím, ich obyvateľstvom vo svojom pohraničí. Tieto etniká by v tzv. nárazníkovom obvode, znášali ako prvé útok nepriateľa a na ich území spoločne aj s posilami z okolia a vojskami z Chazarskej ríše zachytili a odrazili prípadný vpád nepriateľských vojsk. Južná časť dolného Povolžia síce bola trvalo súčasťou Chazarskej ríše, ale jednalo sa hlavne o zabezpečenie širokého okolia aj ostatnými svetovými stranami. Opakoval sa podobný scenár ako viackrát predtým a do područia dominantného národa sa dostali viaceré menšie etniká, ktoré okrem odvádzania povinných tribútov a daní, boli povinné sa zúčastňovať aj vojenských výpravách a podieľať sa na obrane krajiny:

• Na severovýchodnej hranici sa Chazarom poddali Povolžský Bulhari, pod ktorých nadvládou sa nachádzali zrejme aj niektoré Uralské kmene (aj Maďari) a Sabirské kmene a zadržiavali útoky od severozápadu od slovanských kmeňov.

• Na juhovýchode, na sever a východ od Kaspického mora sa pod nadvládou Chazarov nachádzali Barsilovia, Buržani a ďalšie menšie menejznáme staroturecké a bulharské kmene a títo všetci znášali útoky hlavne od východu od ďalších stepných kmeňov zo Stredoázijského priestoru od Kumánov (v Rusku nazývaných Polovci a pôvodne boli západnými časťami Kipčakov), od Arabov z Chorézmie, od Oguzov, neskôr aj Pečenehov (v Rusku nazývaných Plavcami).

• Na juhu, pod pohorím Kaukaz, sa zdržiavali kaukazský Sabirovia, Onoguri, kaukazský Alani (nazývaný aj kaukazský Albáni), ktorý všetci trpeli z dôvodu vpádov Arabov od juhu zo Širvanskej nížiny, z Gruzínska (usadený v starobylej Kolchyde) a z Arménska.

• Na západe, po rieku Don, sa pod Chazarskou moc dostali niektoré južné slovanské etniká (kmene) Vjatiči, Severjania a Poljania, kmene zanechaného starobulharského a starotureckého obyvateľstva.

Presnejšia lokalizácia pohybu (zdržiavania sa) tej časti Uralských kmeňov, v ktorých sa zdržiavali aj Maďari medzi V. - VIII. stor. sa dá určiť len ťažko (chýbajú písomné informácie) a ak by sa vôbec nejako dalo vypátrať i tak je to viac menej len vylučovacia metóda (dokážeme určiť len polohu a dosah osídlenia ostatných veľkých národov), prípadne pomocou nepriamych indícií sa len predpokladajú kontakty, etnická príbuznosť alebo hospodárske smerovanie (dosah pastierstvom živiaceho sa obyvateľstva). Niečo sa snaží napovedať aj údaj od byzantského autora Menandrosa z r. 569, ktorý v dobe užívania pomenovania Onogur (pre viacčlenné spoločenstvá a spoločné bulharské kmene) zaznamenal aj prítomnosť etnika Ogur pri dolnom toku rieky Volga. Otázne je, či Menandros, ktorý popri pomenovaniu Onogur spomenul navyše aj výraz Ogur a či tým myslel iné – cudzie etnikum, keďže v tomto priestore sa neskôr pohybovali aj niektoré kmene uralského pôvodu (možno aj Maďari). Ďalší písomný záznam je až z pol. VIII. stor., keď Chazarská ríša získala kontrolu aj nad časťou stredného Povolžia, až po rieku Kama. Tu sa pod ich nadvládu dostali Volžský Bulhari, Sabirovia a kmene spomínané pod menom Sabirtoi Asphaloi (čo by mohlo byť aj vo význame ako kmeň zo Sabirskeho Zväzu resp. pod Sabirskou správou, alebo kmene nachádzajúce sa pri Sabiroch). K identifikácii národa pod týmto názvom, napomohli neskoršie údaje, keď práve z lokality Povolžia, kde sa zdržiavali Sabirtoi Asphaloi, prišli do Meotisu pri Azovskom mori bulharské, sabirské a Uralské kmene (medzi nimi aj Maďari). K už prv používaným tradičným pomenovaniam obyvateľstva vtedajšími analistami ako Skýt, Turk, Hun a Ogur, pribudli ďalšie nové pomenovania Ungr, Sabar – Savar. Síce Sabirovia sú kronikármi naďalej registrovaný aj v Povolží, ale pomenovanie Savar putovalo aj ďalej na západ a dostalo sa až do Strednej Európy, kde sa na území neskoršieho Uhorského kráľovstva používalo až do začiatku XIII. stor. Preto je etnikum Sabirtoi Asphaloi resp. Sabar alebo Savar časťou maďarských historikov prisudzované k starším pomenovaniam medzi ktorými sa mohol a mal nachádzať kmeň Maďarov, ktorý sa do asi r. 815 podieľal na obrane Chazarskej východnej hranice v Povolží.

​