eHistory

32A. Adaptabilnosť Slovanov v Stredoeurópskom priestore.

Kým o Slovanoch na Balkáne nás informujú byzantský kronikári, severnejšie lokality Európy nesusedili so žiadnou civilizovanejšou krajinou komunikujúcou aj písomnou formou, čím sa len sporadicky objavujú informácie o obyvateľoch a národoch v stredoeurópskom priestore. Dokonca rímsky autori v I. (Tacitus) a II. stor. n. l. (Ptolemaios), v dobe rozrastania sa Rímskeho impéria t.j. civilizačného vzostupu, priniesli o Karpatskej kotline, aj o východnejších a severnejších lokalitách viac informácii ako sa zachovali v ďalších štyroch storočiach. Tieto následné štyri storočia (ak nie aj viac, ak nie aj prv, ak nie aj neskôr) priniesli strednej a východnej Európe znova útlm, úpadok. Rímania v tomto priestore identifikovali niekoľko Germánskych kmeňov (meniacich svoje sídla každé storočie alebo nanajvýš niekoľko desaťročí navyše), niekoľko keltských enkláv resp. kmeňov (prežívajúcich hlavne na území kontrolovanom Rímanmi, niekoľko kmeňov hovoriacich panónskym jazykom (v Karpatskej kotline) a viac desiatok kmeňov hovoriacich jazykom Venetov (vo východnej Európe a v Poľsku). Síce už od I. stor. n. l., ale až od konca II. stor. narastala prítomnosť Germánov, následne sa sem dobývali Húni a po nich Bulhari a Avari. Náhle od príchodu Germánov nastal úpadok regiónu resp. aj ostatného veľkého priestoru (východnej a strednej Európy), čiže „kam stúpila noha Germánov“, čo v prenesenom význame sa snažila využívať hitlerovská propaganda ako dôvod útoku na Rusko, prinieslo regiónu skazu. Vohnala ho do vojny a o storočie alebo až o dve storočia zastavila a zvrátila rozvoj regiónu (podobnú katastrofu znamenal aj príchod a nájazdy Skýtov, Keltov, Hunov, Avarov). Najväčšiu moc Germánske kmene dosiahli v dvoch obdobiach – v III. a IV. stor. (v lokalite východnej a strednej Európy) a od polovice V. do polovice VI. stor. (už len v stredoeurópskom priestore), keď najprv z východnej a následne aj zo strednej Európy sa definitívne vytratili resp. zanikli (Germáni rovnako dopadli aj v ďalších európskych regiónoch – Taliansko, Francúzsko, Španielsko, severná Afrika). Z tohto výčtu až tak slávne pobyt a panstvo Germánov aj v Karpatskej kotline nevyzerá a v konečnom dôsledku sa tu pred nimi a aj pred Keltami nachádzalo starobylé obyvateľstvo hovoriace indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektmi (náhodou z tejto skupiny obyvateľstva pochádzali aj budúci Kelti, Germáni, Latinovia a ďalší) a po nich nastala vlna migrácie vojenských skupín obyvateľstva z východnej Európy, z priestoru osídleného Venetmi, nazývaných aj Slovanmi, Sklávmi, Slávmi a podobne znejúcimi výrazmi.

Kým do V. stor. neboli veľmi známe a ani publikované ozbrojené konfliktmi so Slovanmi, Venetmi, Sklávmi, od VI. stor. sa ponúka, že ich vzostup bol prejavom vojenských skupín obyvateľstva. Rovnaký charakter však niesli aj predchádzajúce invázie od Staroveku – od Kimmeriov, cez Skýtov, Sarmatov, Alanov, Jazygov, Roxolanov, Keltov, Germánov, Rímanov, Húnov, Avarov, keď prichádzajúci dobyvatelia predstavovali sprvu len vojenskú časť obyvateľstva (pohybujúcu sa v pomere so starousadeným obyvateľstvom odhadom len na 10%) a až neskôr sa prípadne za nimi presunula ostatná časť spoločnosti (ženy, deti a starší ľudia, čím mohli navýšiť počty dobyvateľov na 15 % a len niekedy o čosi viac). Nízky podiel vojakov a vládnuceho etnika, však vôbec nie je podozrivý a nízky, keďže aj v Stredoveku podiel vládnucej šľachty, ich rodín a vojska sa pohyboval medzi 10 až 15 % v spoločnosti. Ani v prípade prichádzajúcej slovanskej vlny osídlencov, hlavne ich vojenských skupín z východnej Európy to nemohlo a nemuselo byť inak a podiel príchodzích sa mohol pohybovať niekde medzi 10 – 15%, len ťažko viac, inak by došlo k evidentnému vyľudneniu východnej Európy, čomu však nedošlo. Skôr naopak v nasledujúcich storočiach, v dobe prenikania severských Varjagov (VII. a VIII. stor.), ktorý tiež tvorili len nepatrné percento a v priebehu IX. stor. splynuli s početnejším ruským národom. Zaujímavým sa javí zasídlenie Balkánu Slovanmi a po nich prichádzajúca vlna Bulharských kmeňov (680), ktorých počty sa odhadovali medzi 70 – 100 tisíc, pritom sa ocitli v nevýhodnej situácii a v priebehu IX. stor. boli asimilovaný Slovanským obyvateľstvom, to je však iná situácia, keď už aj Slovanské kmene mali vybudovanú nejakú organizovanú spoločnosť a tá konkurovala resp. počtom aj prevýšila enklávy prichádzajúcich Varjagov, Bulharov a bolo len otázkou času, kým prichádzajúci podľahli asimilácii.

Iná situácia však bola od Staroveku v stredoeurópskom priestore a na Balkáne, teda oblasti kade za posledné vyše tisícročie (od VIII. stor. p. n. l. do IV. stor. n. l.) sa prehnali nespočetné etnické skupiny obyvateľstva, čiže aj nespočetné množstvo jazykov. Veľká rozmanitosť obyvateľstva resp. aj jazykov, ktorými hovorili a mohlo medzi nich patriť aj prevažne roľnícke obyvateľstvo hovoriace ešte spoločným indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom (prichádzajúce sem v období od VI. – I. tis. p. n. l.), zrejme bezbrannú (organizovanú len do malých – lokálnych útvarov), ale tvoriacu najpočetnejšiu časť spoločnosti. Nasledovali mnohé vlny ďalších osídlencov (zaoberajúcich sa prevažne pastierskou činnosťou) presadzujúcich sa vojenskou činnosťou, hlavne v priestore málo organizovaného roľníckeho obyvateľstva (od druhej polovice III. tis p. n. l. až do Stredoveku). Mnohé vlny a časté striedanie sa dobyvateľov, sa dali považovať za dočasné, kým ich nevystriedal ďalší dobyvateľ (medzi najznámejších patrili Kimmeriovia, Skýti, Kelti, Dáci, Sarmati, Roxolani, Jazygovia, Alani, Germáni, Rímania, Húni, Bulhari, Slovania, Avari), keď zas a zas sa mohla rozširovať pestrosť spoločnosti resp. etnické zloženie obyvateľstva (k pôvodnému obyvateľstvu pribudlo percento predchádzajúcich dobyvateľov a aj percentá nasledujúcich dobyvateľov). Spoločnými prvkami tzv. dobyvateľov bola dostatočná vojenská podpora resp. vojenský charakter spoločnosti schopnej obsadiť hradiská, pevnosti, veľké sídla, z ktorých mali možnosť kontrolovať dôležité cesty, brody cez rieky, obchodnú, remeselnú a poľnohospodársku činnosť. Ich sídla, resp. ich osídlenie predstavovalo len málo percent z rozlohy územia nimi kontrolovaného (5, 10, 15%), čím sa aj predpokladá podobný podiel na celkovom počte obyvateľstva v nimi obsadenej lokalite. Ich nadvláda však potrebovala schopnosť komunikácie s podriadeným obyvateľstvom a z dôvodu nadradenia sa predpokladá komunikácia v jazyku dobyvateľa, čo znamená, že pôvodné obyvateľstvo okrem svojho jazyka muselo komunikovať aj jazykom svojho pána, čím krajina pre cudzieho resp. susedného pozorovateľa dostala prívlastok podľa dobyvateľa, aj keď v krajine ich etnikum mohlo tvoriť napríklad len 10%.

Starobylé, prípadne aj ďalšie rôzne etnické skupiny obyvateľstva, mohli a museli nejakým jazykom komunikovať a tým najskôr mal byť jazyk posledne prichádzajúceho etnika – dobyvateľa. Ak sú však slovanské jazyky v Stredoeurópskom priestore a na Balkáne jazykovedcami zaraďované medzi východoeurópske dialekty, tými poslednými prichádzajúcimi etnikami boli vychodoeurópske slovanské etniká. Slovanským etnikám táto krajina nepripadla ako dar, ale museli si ju vojensky obsadiť, ako aj ich predchodcovia (napríklad Skýti, Kelti, Germáni, Húni atď), práve preto neustále rástol počet vojenských útokov a tým aj rozrastala sa krajina obsadzovaná slovanskými kmeňmi, od východného Nemecka, cez Čechy, Bavorsko, Korutánsko až po Slovinsko. Údajne nie sú známe žiadne písomné pamiatky na jazyk pôvodného starobylého obyvateľstva hovoriaceho indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom, prípadne hovoriacim panónskym jazykom (spomínaného Tacitusom). Ale ojedinelých niekoľko výrazov stojí za spomenutie: „Pelso“ z I. stor. n. l., v jazyku obyvateľov Panónie nazývané jazero Balaton, alebo Neziderské jazero; „morho, morho“ – pokrik údajných Sarmatov pri Dunaji z polovice IV. stor. (použil ho aj Samo Chalúpka); „Medos“ názov nápoja z V. stor.; „strava“ názov hostiny na kare hunského panovníka Atilu.

Slová znejúce až príliš slovansky, čím sa kladie otázka, či nešlo o veľkú príbuznosť medzi indoeurópskym resp. staroeurópskym a panónskym jazykom v porovnaní so slovanskými dialektmi. Vysvetlením je predsa, že aj predkovia Slovanov patrili prv a hovorili indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom, ktorým prv hovorili aj predkovia Latinov, Keltov, Germánov a ďalšie európske národy. V prípade budúcich Slovanov ich jazyk sa rozvíjal pomalšie a tým pádom sa ani nemusel tak veľmi odlišovať od indoeurópskeho resp. staroeurópskeho jazyka. Budúci obyvatelia lokalít obývaných Slovanmi prišli do styku hlavne so stredoázijskymi dialektmi, keď boli väčšinou pod nadvládou resp. pod vplyvom často striedajúcich sa dobyvateľov vojenských, ale hlavne vojensko – nomádskych kmeňov a tento jazykový kontakt s inou civilizáciou nemusel mať až taký vplyv na budúce slovanské dialekty.

Nezáujem Germánskych kmeňov o návrat do východnej Európy (od pol. V. stor.), pomalý ústup zo strednej Európy (od druhej pol. VI. stor.), keď z priestoru Poľska ustupovali už od I. stor. a zanedlho ustupovali aj z Rakúska, Bavorska a východného Nemecka. Od I. stor. n. l. sa k popisu obyvateľstva hlavne v Karpatskej kotline vyjadril Tacitus, ktorý bol znalý germánskeho a keltského jazyka, identifikoval aj ľud hovoriaci panónsky jazyk (čo navodzuje dojem, ak sa týmto jazykom nehovorilo v budúcnosti, musel to byť jazyk, ktorým hovorilo obyvateľstvo v minulosti a zjavne sa muselo jednať o obyvateľstvo spred germánskej prítomnosti a veľmi pravdepodobne aj spred keltskej prítomnosti. V II. stor. sa Ptolemaiosovi podarilo zhromaždiť informácie o obyvateľstve aj za hranicami Rímskeho impéria, kde uvádza vo východnej Európe a v Poľsku mnohonásobne viac Slovanských kmeňov ako Germánskych, čo neznamená len ich existenciu, ale aj ich organizovanosť, plnenie si vojenskej obrany vlastného územia. A vôbec nemuselo ostať len pri údajnej venédskej (neskôr premenovanej na slovanskú) obrane, ale zrejme spojenectvo venédskych kmeňov buď vzájomne medzi sebou, alebo aj za spoluúčinkovania s dovtedajšími nomádskymi, nedávnymi vládnucími etnikami proti Germánom (nie je vylúčená prítomnosť alanských vojvodov – archeológmi nájdené zdeformované lebky nomádov v Durínsku zo zač. V. stor., keď v tej istej dobe, na prelome IV. / V. stor. rímsky autor Sequester rieku Labe uviedol ako hranicu medzi germánskymi a venedskými kmeňmi, čiže medzi Svébmi a Srbmi). O prítomnosti a silnejúcom tlaku Venedov vo východnom Nemecku nasvedčuje aj ďalšie obdobie, keď v druhej pol. V. stor. odtiaľ odtiahli Longobardi, ktorý sa nevydali ani na sever (kde ich porazili alebo im nedovolili ustúpiť Sasi, už okolo r. 300), ani na západ (kde sa nachádzali Durínčania), ale vydali sa na juh cez Čechy do Rakúska (Rugiland kam dorazili okolo r. 488). Aj v tomto prípade anglický a nemecký autori veselo referujú o najsilnejších kmeňoch v lokalite a sú medzi nimi práve len tri spomínané germánske kmene (Longobardi, Sasi a Durínčania) a odchod Longobardov pripisujú slabej úrode, ale aj napriek tomu poľnohospodárstvo v tejto lokalite prekvitalo aj pred germánskym prenikaním zo Škandinávie (pred VIII. stor. p. n. l.), aj počas ich prítomnosti a aj po odchode Germánov (od pol. V. stor. n. l.). A navyše, ak ani Sasi a ani Durínčania sa nezmocnili údajne voľného územia, ale boli nimi Slovanské kmene, čím aj dôvod odchodu Longobardov mohol pokojne byť výsledok dlhodobého vojnového konfliktu a víťazom vojny (!) o východné Nemecko resp. prečo ho obsadili, boli práve Slovanské kmene. A tie v priebehu VI. stor. zasídlili navyše od Balkánu, cez strednú Európu až Korutánsko a Bavorsko.

Účinkovanie Longobardov malo ešte pokračovanie práve v už spomínanom Rugilande. Pred nimi ustúpili Herulovia, ktorý následne po dvoch desaťročiach vojen (okolo r. 509) opustili aj severnú Panóniu (Zadunajsko), západné Slovensko a južnú Moravu a vydali sa na sever. Prokopios v tejto súvislosti zaznamenal, že prechádzali územím obývanom Slovanmi a preto neustúpili len do susedstva, ale cez územia obývané Slovanmi museli sa navrátiť do krajiny svojho pôvodu až do Škandinávie. Český autor Milasko uvádza ich pravdepodobnú trasu odchodu popri povodí rieky Labe, čo len podporuje tézu slovanskej prítomnosti a dôvod odchodu Longobardov z východného Nemecka.

V tejto súvislosti aj ďalší český autori – J. Bednaříková, A. Homola a Z. Měřínský v diele „Stěhování národů a východ Evropy“ – uvádzajú síce príchodom Avarov migračné pohyby tzv. odštartovanie „Druhej Slovanskej osídľovacej vlny“, čo však by bolo neskoro, keďže organizovanie a pohyb vojenských skupín obyvateľstva v priestore Poľska nastal o niekoľko storočí skôr a mohol súvisieť buď s príchodom Alanov (I. stor. n. l.) alebo príchodom Hunov (koncom IV. stor.) na Ukrajinu, odkiaľ sa buď pred nimi vydali niektoré časti budúcich slovanských kmeňov na odchod na západ alebo pravdepodobnejšou verziou je, že nomádsky vojvodci a nomádska šľachta doviedla vojenské oddiely Slovanov do rôznych kútov strednej Európy a podobne ako Avari v neskoršom období použili Slovanov, Ostrogótov a Gepidov pri svojich výpravách, aj pred nimi Alani zneužívali na vojenské účely Slovanov a Huni už za známych okolností použili Germánov na výpravy do západnej Európy a prečo už etablované Slovanské kmene nepoužili na rovnaký účel v Poľsku a vo východnom Nemecku (už spomínané zdeformované lebky podľa vzoru hunskej šľachty až v Durínsku, kam práve Germáni už nešli resp. Germáni sa až vyše pol tisícročia vyhýbali práve východnému Nemecku). Ten kto donútil budúcich Slovanov k vojenským útokom mohli byť rovnaké okolnosti, za akých fungovali aj neskôr za Avarov, keď podnikali útoky do okolitých krajín, preto sa z pohľadu už informovanosti kontaktov Avarov so Slovanmi aj oni získavajú zvýšenú pozornosť.