eHistory

17A. Černjachovská kultúra.

Asi najznámejšími účastníkmi v európskom dianí od prelomu nášho veku boli Rímania a  Germánske kmene. Zameraním sa na oblasť strednej a východnej Európy významným elementom boli predovšetkým Germáni, ktorý sa veľkou mierou zapojili a zúčastňovali na jej vývojovom procese. 

Aj predkovia Germánov prv užívali staroeurópsky jazyk a po asi tisícročnom izolovanom pôsobení v Škandinávii a na Jutskom polostrove, sa ich jazyk v spoločnosti tamojšieho severského obyvateľstva dostal do fáze vlastného jazykového vývinu, čím sa vytvoril starogermánsky dialekt resp. germánsky jazyk. Pol tisícročia pomaly zahusťovalo germánske obyvateľstvo vnútroeurópsky priestor a prenikali aj do priestoru Ukrajiny, kde postupne narastala ich prítomnosť. Niekde pôsobili samostatne, inde spoločne, alebo len v susedstve s pôvodným starobylým negermánskym obyvateľstvom hovoriacim indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektmi, prípadne prenikali aj do okrajových oblastí resp. zúčastňovali sa na vytváraní nových kultúrnych prejavov zaraďovaných do germánskeho vplyvu. Táto rôznoetnická kombinácia s pravdepodobne menším podielom germánskeho obyvateľstva, sa prezentovala najprv pri vytvorení Zarubineckej kultúry. Neustále prúdiace resp. presúvajúce sa ďalšie skupiny germánskeho obyvateľstva, posilňovali prítomnosť Germánov vo východnej Európe, ktoré sa zlučovali do vlastných organizovaných kmeňových spoločenstiev a vytvárali lokálne enklávy získavajúce vo svojom susedstve a potom aj v dosahu svojej moci kontrolu nad rozľahlejšou krajinou. V menšom priestore lokálnej enklávy, zrejme len v mieste kontrolných bodov (hradiská, mestá, križovatky ciest a toky veľkých riek), sa pokojne mohlo jednať o vysoké percento podielu resp. prevahu Germánov na skladbe obyvateľstva, čo sa v prípade premietnutia s rozšírením ich moci do susediacich lokalít prípadne získania aj kontroly nad ešte širším priestorom, mohlo rapídne klesať a sotva dosahovalo dolnú hranicu dvojciferných čísel pohybujúcich sa v rozmedzí len ak medzi 10 – 15 %. Jednalo sa hlavne o germánske obyvateľstvo prichádzajúce z Wielbarkskej kultúry (Góti), a z jej okolia aj o menšie skupiny Vandalov - Hasdingov (snažiacich sa z východného Slovenska, Sedmohradska a východného Maďarska prenikať cez Karpaty do Moldavska), Herulov a ďalších, ktoré v spoločnosti resp. v susedstve Trákov, Dákov, Rímanov, nomádskych kmeňov, pôvodného starobylého indoeurópskeho roľníckeho ľudu a obyvateľstva zo Zarubineckej kultúry vytvorili podmienky k vzniku Černjachovskej kultúry (pôsobiaca medzi I. – zač. V. stor. n. l.). Tá sa rozširovala resp. prenikala na takmer celé územie Ukrajiny, Moldavska, potom zasiahla aj časti Rumunska, Bulharska a východného Maďarska. Bola pomenovaná podľa archeologickej lokality nachádzajúcu sa blízko Kyjeva. Na rozlohe až takmer pól milióna km2 sa ani nepredpokladá, že by mohlo rôznoetnické obyvateľstvo fungovať ako jednotný celok. O rôznoetnickosti hovorí aj fakt o viacerých spôsoboch pochovávania (kostrové, urnové), keramika (na hrnčiarskom kruhu a aj ručná), príbytky (polozahlbené do zeme, čo korešponduje z neskoršími kultúrami pripisovanými slovanskému obyvateľstvu, ďalej nadzemné zruby a aj šiatre) a niekoľko ďalších rozdielov. U väčšiny historikov na takmer dve storočia, v období od prelomu II. / III. až do poslednej štvrtiny IV. stor., je priestor Ukrajiny teritóriom germánskych Gótov. Už spomenuto boli lepšie organizovaný, v niektorých lokalitách (v blízkom okolí centra svojich panovníkov a sídiel - pri Done a Dnestri) mohli byť aj najpočetnejším etnikom v porovnaní s ostatnými etnikami a tie vo svojom susedstve mohli kontrolovať a zrejme v dobe boja proti stredoázijským nomádom (Alanom, Aorsom, Sarmatom, Skýtom a ďalším), mohli získať podporu aj u ostatných tunajších dovtedy zajatých etník. Sarmati nachádzajúci sa na juhu Ukrajiny boli Gótmi porazený a donútený ustúpiť až na polostrov Krym, kde na zač. III. stor. Sarmati porazili Skýtov a zničili aj ich hlavné mesto Neapolis. Germánske kmene Gótov podnikali vojenské nájazdy, prípadne sa pridávali sa k ďalším stredoeurópskym germánskym kmeňom na výpravy na Balkán, do vnútrozemia rímskej Moezie a Trákie, keď v r. 268 sa pri jednej z takých výprav dostali až hlboko na grécke územie a vyplienili dokonca aj Atény. V polovici IV. stor. pri strednom toku rieky Dnester sa objavuje záhadný kmeň Antov, ktorý údajne prenikol z východu Ukrajiny, z oblasti nad Azovským morom.

Kto vlastne mohli byť Anti?

Zrejme sa jednalo o pôvodné obyvateľstvo indoeurópskeho pôvodu zanechané resp. zotrvajúcich na pôvodných miestach (mnohé tisícročia), odkiaľ sa (po dobu už viacerých tisícročí) na západ do Európy vydali viaceré skupiny kmeňov a ich obyvateľstvo. Zanechané obyvateľstvo pri takmer dvojtisícročnom kontakte, susedstve a nažívaní v područí prichádzajúcich nomádskych stredoázijských kmeňov (Kimmeriov, Skýtov, Sarmatov, Alanov), čo malo výrazný vplyv aj na čiastočnú zmenu vo vojenskej činnosti a hospodárstva aj u pôvodného roľníckeho a pastierskeho obyvateľstva využívajúceho v prípade vojny nielen pechotu, ale neskôr podľa vzoru nomádov aj jazdectvo. Túto teóriu podporuje aj názor P. J. Šafárika, ktorý Antov nielen považuje za Venetov, ale dokonca tvrdí, že je to len iná podoba pomenovania s rovnakým významom. Rôznymi národmi a každý inou výslovnosťou sa dopracovali od výrazu Veneti – Vanati – Vanti – Anti, ktorého posledná podoba podľa jazykovedcov môže byť severoiránskeho pôvodu, čo len ešte výraznejšie podporuje kontakt Venetov resp. Antov so severoiránskym obyvateľstvom a etnikami. Nomádske kmene, ktoré vôbec nemuseli mať prevahu do počtu obyvateľstva, ani v dobe svojej nadvlády, ale mohli mať prevahu len vo vojenskej činnosti (účinnosti) hlavne výhodou mobility (jazdectva). Ako trvalá súčasť nomádskych ríš, museli sa aj oni podieľať buď na obrane, alebo sa zúčastňovať ako povinné posily pri vojenských výpravách do širokého okolia. A tu sa postupne mohla meniť aj štruktúra a zloženie vojska, keď popri pešiakom, mohla časť vojsk byť pokojne pretvorená už aj na jazdeckú a tak isto aj časť obyvateľstva po storočiach spolunažívania mohla fungovať ako nomádi (ak náhodou nomádi neboli postupne asimilovaný väčšinovým podriadeným obyvateľstvom). Inou možnosťou by ešte mohla byť prítomnosť menších nomádskych kmeňov, žijúcich tiež pod nadvládou dominujúceho kmeňa, ako sa o tom zmieňuje aj grécky historik Herodotos (v polovici V. stor. p. n. l.) o Veľkých Skýtoch (tí čo boli pri moci), Malých Skýtoch (podriadených nomádskych kmeňoch) a Skýtoch Oráčoch (o podrobenom roľníckom ľude). To by mohlo znamenať, že sa pri roľníckom ľude zdržiavalo aj nomádske menšinové obyvateľstvo. Prenesene o pol. tisícročia neskôr (do obdobia II. – IV. stor. n. l.), na území Ukrajiny sa okrem germánskych Gótov mohlo a malo nachádzať aj negermánske nomádske a roľnícke obyvateľstvo označované aj zaniknutými resp. neexistujúcimi ríšami známymi z minulosti, čím sa neznáme obyvateľstvo nepomenúvalo svojim menom, ale krajinou odkiaľ prišlo. Ak sa ešte vôbec v IV. stor. dalo ešte hovoriť o obyvateľstve Sarmatského, Skýtskeho a podobného nomádskeho pôvodu, keď boli naposledy zaznamenaný už len na polostrove Krym na zač. III. stor., ktorý zanedlho obsadili Góti a tí tam dokonca prebývali ešte aj viacero storočí (v VIII. stor. od Byzantskej ríše získali krymský Góti aj formálnu autonómiu). Nomádske kmene sa mohli vyskytovať ešte na ostatnom území Ukrajiny, ale to mohli byť už len malé roztrúsené nomádske kmene (enklávy) odkázané spolufungovať s ostatným väčšinovým obyvateľstvom ako ich súčasť, keď prv nie je vylúčené, že práve malé skupiny nomádov sa zdržiavali pri roľníckom ľude, ovládali ho, kontrolovali. Preto nebolo vylúčené, že z nutnosti sebazáchovy a prežitia sa po zániku nomádskych východoeurópskych ríš, pridali a bojovali za záujmy väčšinového obyvateľstva, čiže mohli sa nachádzať ako medzi Gótmi, tak aj medzi Antami a Sklávmi. Východorímsky kronikár Prokopius z Cesarei v prvej pol. VI. stor. k Antom poznamenal, že sú to nomádi, ktorý hovoria tou istou barbarskou rečou ako Sklavíni a kedysi obaja boli v spoločnom kmeni Sporoi. Prokopius ďalej poznamenáva, že Spori od pradávna sa zdržujú za Dunajom (asi tým myslel jeho ľavú stranu), žijú roztrúsene po obrovskej krajine. K výrazu Sporoi sa vyjadril aj J. P. Šafárik, keď sa domnieva, že by sa mohlo jednať jedine o Srbov. Ich výslovnosť pre cudzinca môže však byť problematická a preto staroveký (aj súčasný) cudzinci vsúvajú rôzne samohlásky Sporoi - Spori - Srbi (dnes Serbia). Srbi v lokalite východnej Európy sú však spomínaný naozaj aj skôr ako výraz Slovan a to Plíniusom (v I. stor. n. l.) a Ptolemaiosom (v II. stor.) pri Azovskom mori, kde boli spomínaný ako súčasť Alanských a Aorských kmeňov.     

Je zaujímavé, že údajne nomádsky Antovia, na vedomie kronikárov prichádzajú práve v období ústupu a zániku Alanov, Sarmatov, Skýtov v priebehu III. a IV. stor. a následne od IV. stor. v lokalite ich predchádzajúceho pôsobenia nachádzajú bojovných, útočiacich nomádskych Antov. A navyše podľa Prokopiusa údajne hovorili rovnakou barbarskou rečou ako Sklávi. Problematickým sa však stáva aj nomádsky charakter chodu spoločnosti u niektorých kmeňov a aj u časti Antov, čím sa komplikuje určenie skutočného pôvodu obyvateľstva a neznalosť pomerov v lokalite východnej Európy stále vracia do diania už aj nefungujúce a neexistujúce krajiny a ich údajné obyvateľstvo (Skýtov, Sarmatov), pričom o ich pôvod sa môžu podeliť viac-menej len germánske alebo ešte pravdepodobnejšie len antské a sklávske kmene. Čiže pod názvom Sarmatae Venedae, užívaného rímskymi kronikármi spred príchodu germánskych Gótov na Ukrajinu (I. stor. p. n. l. – II. stor. n. l.) sa nenachádza len Sarmatské a Skýtske obyvateľstvo, ale aj obyvateľstvo Venédske resp. Antské prípadne už len Venédske a Antské.

Na prelome II. / III. stor. n. l. vrcholil tlak germánskych kmeňov, ak rátame s asi 10 až 15 % podielom (sotva približujúceho až k 20%), zrejme mohli a museli získať podporu u starobylého pôvodného obyvateľstva hovoriaceho indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektmi, alebo pravdepodobnejšia verzia skôr poukazuje, že si pôvodné obyvateľstvo mohli podrobiť (ako to pred nimi spravili aj nomádske kmene) a použili na spoločné vojenské ťaženie proti dovtedajšej nadvláde nomádskych kmeňov Sarmatov, Alanov a Aorsov.

Avšak aj napriek tomu, že rímsky autori (Plinius, Tacitus, Ptolemaios, ...) podrobnejšie zmapovali aj priestor na sever a východ od rieky Dunaj, i tak Rímania veľmi príznačne pomenúvali túto krajinu mimo svojej kontroly resp. mimo svojho panstva prívlastkami

„Barbarikum“ alebo „Hic sunt leones – Tam žijú levy“. Neustále presuny obyvateľstva (migrácia) akoby destabilizovali situáciu na viac ako 50% územia Európy (okrem západnej Európy aj v strednej a východnej Európe). Ťažiť by z nej mali hlavne germánske kmene, keď až do dnes prevláda názor o rozsiahlom panstve Germánov a veľkom Germánskom exoduse do západnej Európy, ale aj do strednej, južnej a východnej Európy, asi môžeme poďakovať hlavne trom autorom. Tým prvým bol Ammianus Marcellinus (325? – 395?), sýrskeho pôvodu a ako vojak sprevádzal ceasara Juliana (podriadeného bratrancovi cisárovi Constantiusovi II.) vo vojenských výpravách proti Germánom na území Nemecka a Francúzska (356 – 361). Ceasar Julian sa vzdal kresťanskej viery, nechal sa podľa pohanského germánskeho rítu prevolať cisárom, viedol prípravy na vojnu s cisárom Constanciusom II., po ktorého nečakanej smrti sa v r. 361 stal jediným rímskym cisárom. Odvolával podporovateľov kresťanstva (niektorých aj popravil) a uskutočňoval zmeny k návratu pohanských tradícii v rímskej ríši. Aj z diela autora Ammianusa Marcellinusa (31 zväzkov pomenovaných „Rerum gestarum libri – O tom, čo sa udialo“) je cítiť podporu pohanských náboženstiev, čo len dokazuje, že ani autor nikdy neprijal kresťanskú vieru. Ďalším autorom bol Cassiodorus Senator (488 – 583), ktorému nariadil gótsky cisár Theodorich napísaním dejín Gótov. Cassiodorus vytvoril rozsiahle dvanásť zväzkové dielo „Historia Gothorum“ (dielo sa nezachovalo). Ostrogótskeho panovníka Hermanrika (greuthunský kráľ Ermanaric) označil ako vládcu veľkej skýtskej krajiny „Oium“, čo následne zaznamenal resp. podporil aj gótsky historik Jordanes (zomrel po r. 552) tvrdeniami: gótsky panovník Hermanrik je vládcom všetkých národov Germánov a Skýtov. Jordanes vytvoril impozantné dielo „De origine actibusque Getarum – Getica“ a práve on čerpal hlavne z Cassiodorusovho diela. Dočítame sa o velebení a tendenčnom opise, keď Gótom resp. Ostrogótom vytvoril resp. daroval európsku veleríšu. Ešte ďalej zachádzajú niektorí súčasný nemecký a britský autori, ktorý svoje nadšenie zamieňajú za realitu a pod časťou krajiny Oium ponúkajú, že nielen Góti, ale prípadne aj Germáni vládli resp. ovládali územie od Čierneho mora po Baltické more a od dolného Dunaja až po pohorie Ural (čo by do rozlohy znamenalo, že len na východe Európy germánske kmene ovládali územie o rozlohe možno aj viac ako 1,5 mil. km2, prípadne so západnou Európou a Škandináviou ovládali až takmer 5 mil. km2). Táto teória má veľmi veľké nedostatky a je možno veľmi vzdialená od reality. Ich kultúra sa našla na viacerých miestach, pričom sa do niektorých lokalít ani len nedostali (na východ od rieky Don), ale aj ostatnými európskymi lokalitami síce prechádzali, zdržali sa tam však nanajvýš jedno až dve storočia, ale nikdy nie v rovnakom období, ani nie na viacerých miestach naraz, ani nejako slávne v týchto lokalitách neúčinkovali (po údajných! úspechoch, veľkých víťazstvách svojich najznámejších zdôrazňujem "Veľkých" panovníkoch, práve oni opustili krajinu) a rovnako neslávne aj dopadli a zanikli. Pričom už prv, za nie úplne známych okolností, opustili pobrežie Baltu, následne aj horný tok rieky Visla v Poľsku, odkiaľ prenikali na juh, k Čiernemu moru. Tu sa im podarilo využiť konflikt medzi nomádskymi kmeňmi Sarmatov, Skýtov, Aorsov, Alanov, Venedov, zrejme ich porazili, keď Alanov vyhnali až do Povolžia, čím sa dá predpokladať, že mohli pokračovať vo výbojoch aj na východ až za rieku Don, kde asi najskôr neuspeli resp. nepokračovali z dôvodu vojny s Antami. Ak by naozaj Góti boli pánmi aj oblasti od severu Ukrajiny k Baltickému moru, iste v dobe obrovského nebezpečenstva po útokoch Hunov mali možnosť ustúpiť sem, ale namiesto toho aby sa vrátili k rieke Visle (odkiaľ sa pred dvoma storočiami presúvali), vrhli sa do boja ešte aj proti Antom a vzápätí aj proti Rímanom, čo sa javí ako nepochopiteľný postup vedúci k možnej vlastnej záhube. Góti zrejme viedli vojny proti všetkým, až ich dostihol osud predchádzajúcich kmeňov a etník v tejto oblasti, rozpadli sa (historici ho kladú približne na zač. IV. stor.) a vyčerpali sa vojnami. To už nastávala doba, keď sa na scéne spomínali Anti. Hlavné ťažisko pôsobenia Antov sa mohlo nachádzať na západe Ukrajiny (medzi riekami Dneper a Dunaj), kam Anti ustúpili okolo r. 360 z oblasti od Azovského mora, odkiaľ ich vyhnali Hermanrikovi východný Góti (neskorší Ostrogóti; keď aj Jordanes tvrdí: Gótske kmene pravidelne a často viedli výpravy a získavali korisť a potravu na území susedných e Slovanov) a tam ich miesto zaujali Herulovia. Zjavný záujem východných Gótov (neskorších Ostrogótov) smerujúci na východ rýchle skončil, keď už okolo r. 370 narazili nielen na Alanov, ale aj na Hunov, ktorý v Povolží najprv v r. 372 porazili Alanov. Časť Alanov unikala na západ, cez územia východných Gótov, západných Gótov (neskôr nazývaných Vizigotov; zdržujúcich sa v južnej Dácii, v neskoršom rumunskom Valašsku), prenikli až na Veľkú Uhorskú nížinu (do priestoru dnešného maď. Alföldu a Puszty), kde sa pridali ku germánskym Vandalom a Herulom. Už v r. 375 aj východný Góti (neskorší Ostrogóti) utrpeli od Hunov a Alanov porážku a začal ich ústup k rieke Dneper. Z dôvodu osobného zlyhania údajne spáchal samovraždu panovník východných Gótov Hermanrik (376), čo ale vôbec nemuselo znamenať samovraždu panovníka, ale skôr neúspechy a do záhuby (do samovraždy) smerujúcich východných Gótov, ktorý nebojovali len proti Hunom, ale dlhé roky, desaťročia aj proti skýtskym, sarmatským resp. nomádskym Antom a buď smrť, alebo zranenie a následne smrť v boji mohli zapríčiniť práve Antovia, keďže namiesto Hunov sa východný Góti (neskorší Ostrogóti) viac venovali práve im a nehľadali riešenie ako spoločne s Antami sa vzoprieť Hunom. Rovnako nebezpečne sa chovali aj Anti a ich agresia bola známa aj neskôr medzi V. až zač. VII. stor., preto tento konflikt, v dobe Hunského nebezpečenstva sa skôr javí, ako ústup niektorých Gótskych kmeňov na územia nomádskych Antov, za riekou Dneper a prípadne aj pokus Gótskych kmeňov ustúpiť na sever, kde však neuspeli (ak tam neunikli ani v dobe najväčšieho nebezpečenstva). Ani ďalší nastupujúci východogótsky panovník, ktorým sa údajne stal Hermanrikov synovec Vinitharius (nem. Winithar; slov. Vithimir, Vitimir), hneď neuspel a utrpel od Antov porážku. Až v ďalšej veľkej vojenskej bitke (okolo r. 376) sa Vitimirovi podarilo nad Antami zvíťaziť. Nechal antského panovníka Boza (Busa, Boxa, Bozha, Bož) s jeho synmi a s ďalšími 70 vyššími kmeňovými náčelníkmi popraviť krutým spôsobom ukrižovaním na výstrahu (uviedol Jordanes), ktorá skôr pripomína ako akt pomsty (možno práve za smrť panovníka Hermanrika). Zaujímavým je meno východogótskeho panovníka Vitimira majúceho aj slovanskú podobu, čo navodzuje dojem o prítomnosti slovanského obyvateľstva a spoluúčinkovaní s germánskymi kmeňmi, keď dokonca Slovan mohol zastávať aj dôležitý vojenský a vládnuci post (možné dynastické spojenectvo, prípadne že sa ku Germánom pridávalo aj cudzie etnické obyvateľstvo zaoberajúce sa roľníctvom), alebo prípustnou je aj možnosť, že úhlavný nepriatelia Antov boli pomenovaný aj Slovanmi, čím ich meno získalo slovanskú podobu. Avšak ani Vitimir – Winithar (z rodu germánskych Amalov) nezotrval na svojom poste dlho a asi už v nasledujúcom roku (377?) utrpeli Góti pod jeho vedením porážku od Hunov, keď samotného Vitimir – Winithara premohol hunský vojvodca a prebodol ho (uviedol P. J. Šafárik). Anti ustúpili z dosahu Ostrogótov, ale na inom mieste sa pokúšali prenikať aj na územie západných Gótov (Tervingov) neskôr nazývaných Vizigóti (nem. Westgoten) za panovania ich vládcu Athanaricha (364 – 381), zdržujúcich sa v južnej Dácii (neskoršom Valašsku), priestore medzi dolnými tokmi riek Dnester a Dunaj. Prítomnosť Antov v oblasti ústia rieky Dunaj zaznamenali od r. 360 aj rímsky kronikári. Protichodným sa však stáva nasledujúci politický a etnický vývoj v danej lokalite, ak Germáni uspeli a vyhrali dôležitú bitku, prečo to boli práve Germáni, ktorý ustúpili, utekali, unikali do strednej a západnej Európy?