eHistory

9A. Venedi resp. Staroeurópsky roľnícky ľud.

          Osudným pre obyvateľstvo pomenované archeologickým náleziskom a zaraďované len do Lužickej kultúry popolnicových polí sa  stalo, že nedokázali vytvoriť resp. dokončiť proces vlastného etnického vývinu s vytvorením vlastného etnického štátotvorného obyvateľstva a územného celku. Vyčíta sa im, že okrem archeológie, nedokázali sa ďalšími možnými spôsobmi predstaviť a obhájiť svoju prítomnosť medzi ostatnými rodiacimi sa krajinami (údajne chýbajúca obchodná a vojenská činnosť), ani nedokázali vytvoriť resp. zanechať rukolapnejšie dôkazy o svojej existencii, keď sa navyše ani nenachádzali v susedstve iných veľkých kultúr a civilizácii resp. rodiacich (vytvárajúcich) sa etník a jazykovo príbuzných spoločenstiev (budúcich národov), ktoré užívali aj ďalšiu vyspelejšiu formu komunikácie – písomné záznamy, čím by bola zaznamenaná správa aj o ich existencii a pôsobení.

V ostatných európskych lokalitách, v dobe Staroveku, nazývaného Európska Antika (do r. 395 resp. 475), došlo k dokončievaniu procesu etnicity obyvateľstva, jeho jazyka a vytvoreniu územných a štátnych celkov (najstaršími sa stali mestské štáty v Malej Ázii a na Balkáne, následne vytvárajúca sa Rímska ríša na Apeninskom polostrove, Kelti rozširujúci svoju civilizáciu od Francúzska do strednej Európy a približne v rovnakom čase vzostup a prenikanie Germánskych kmeňov zo Škandinávie do vnútroeurópskeho priestoru). V ostatných častiach Európy z dôsledku veľmi pohnutých časov t.j. neustáleho pohybu, príchodu, dobývania sa a vojenských konfliktov, tento proces bol narušený a meškal za ostatnou Európou. Medzi ne mohlo patriť aj obyvateľstvo Lužického kultúrneho okruhu (od východného Nemecka, cez Poľsko až po Bielorusko a severnú Ukrajinu), ktoré nedosiahlo počas Staroveku, stupeň vývinu na vzostup etnika, spoločnosti a jeho fungovaniu vedúceho k samostatnému prejavu s vytvorením územného a štátneho celku. A v podobnej situácii sa mohlo nachádzať aj obyvateľstvo v Karpatskej kotline, v Čechách, na Morave a Rakúsku, ale aj vo východnej Európe. Hlavne v posledne menovanej lokalite, vo východnej Európe, kde bola potvrdená trvalá prítomnosť resp. neustále striedanie sa vojensko-nomádskych etník, čím aj pre susediace lokality mohla nastať a zrejme aj bola reálna hrozba prenikania, ohrozovania, prípadne aj čiastočného ovládania vojensko-nomádskymi spoločenstvami. Následne pribúdali ďalší agresívnejší susedia a pomaly sa uzatváralo obkľúčenie. Od severu a severozápadu ich obklopili Germáni, od juhu a západu Kelti, od juhovýchodu Skýti a po nich Sarmati. Za tisícročie svojej existencie zanechali v Poľsku, východnom Nemecku a ďalších okolitých lokalitách výrazné stopy svojej existencie len pre archeológiu. Písomnou formou sa o lokalite Poľska a jej východnejších susedov zmieňujú až rímsky kronikári, ale obyvateľstvo z tejto lokality pomenúvali Veneti. Význam slova Venedi, najskôr pochádza z keltského slova Vindos, čo v preklade znamená Biely.

Asi prvý známy, s ktorými sa obyvatelia „Lužického kultúrneho okruhu“ resp. aj neskorší Venedi mohli a mali stretať boli Kimmeriovia a Skýti. Hlavne Skýti sa voči okoliu chovali obvzlášť nepriateľsky a dobyvačne. Následne po vypudení Skýtov z polostrova Malá Ázia do severných Čiernomorských stepí nie je vylúčené, že podobným agresívnym spôsobom sa mohli prejavovať aj voči severnejším a západnejším susedom, s čím asi úzko súvisí informácia o nesmiernom skýtskom pustošení v Karpatskej kotline až po predhorie Álp počas VI. stor. p. n. l., ktoré údajne bolo krutejšie ako invázia Hunov. Priam sa potvrdzuje trvalejšia prítomnosť skýtskych vojenských posádok v Karpatskej kotline (čo potvrdzuje aj archeológia trojhrannými skýtskymi hrotmi šípov), odkiaľ prenikali až k spomínaným Alpám a na juh Poľska. Potom v dosahu moci a v jeho schopnostiach bola kontrola bližších susediacich oblastí v okolí, ako aj zajatie roľníckeho a pastierskeho obyvateľstva Skýtmi, čo spomína aj grécky historik Herodos v pol. V. stor. p. n. l., keď v inej lokalite Európy, v priestore Ukrajiny a možno aj na území Bieloruska menoval neskýtske kmene Budínov a Neurov, aj obyvateľstvo pri Borysthenes (pri strednom a hornom toku rieky Dneper) a Alazonov (pri strednom a hornom toku riek Južný Bug a Dnester).

Aj odchod časti obyvateľov „Lužického kultúrneho okruhu“, ktorý sa okolo polovice I. tisícročia p. n. l., presunuli do susedstva Etruskov, do severného Talianska môže úzko súvisieť s tlakom na územia ich pôvodu odkiaľ museli odísť. Toto obyvateľstvo susedia nazývali Veneti a v Taliansku ostala po ich prítomnosti pamiatka po názve mesta Venezia (slov. Benátky). Podobnými výrazmi „Winden, Wenden a Windisch“ nazývali Germáni negermánske obyvateľstvo na východ od rieky Odra resp. aj na východ od rieky Visla. Práve germánske kmene od pol. V. stor. p. n. l. postupne prenikali najprv po pobreží do severného Poľska a neskôr, už počas nášho letopočtu, do strednej Európy a na Ukrajinu. A nielen Germáni, ale navyše aj Kelti najneskôr v IV. stor. p. n. l. započali prenikať do Čiech, na Slovensko ale aj na juh Poľska. Podobne, ako aj iný susedia, aj Kelti obsadili časť územia, na ktorom prv pôsobila Lužická kultúra, a preto nie je vylúčené, že mohli zajať aj časť obyvateľstva s miestnymi veľmožmi, zaoberajúcimi sa obchodom (Jantárová cesta). O dôležitom postavení nekeltského obyvateľstva (nielen z Lužickej kultúry, zo Skýtskeho prostredia, ale aj prenikanie obyvateľov rímskeho pôvodu), ktoré sa po desaťročiach mohlo zaradiť do keltskej spoločnosti ako rovnocenný element poukazujú razené mince z I. stor. p. n. l., na ktorých nápisoch sa objavujú mená miestnych veľmožov resp. panovníkov, medzi ktorými na nápisoch figurujú aj mená nekeltského pôvodu (Biatec, Maurus a ďalšie). 

Čo sa mohlo udiať medzi VII. až V. stor. p. n. l. na území obývanom obyvateľstvom nachádzajúcom sa v priestore a susedstve „Lužického kultúrneho okruhu?“ Ponúka sa hneď viacero možností:

• Klimatické zmeny, ktoré mohli byť od polovice V. stor. p. n. l. výrazným javom, keďže sa približne v rovnakej dobe, cez Jutský polostrov, smerom na juh, dali do pohybu aj Germánske kmene.

• Rôzne vnútorné nepokoje či už príčinou boli dynastické spory alebo spory medzi jednotlivými kmeňmi, čomu by napovedalo aj nepríliš jednotné účinkovanie rôznych kmeňov v neskoršom období medzi Slovanskými kmeňmi a etnikami.

• Vojenský tlak od okolitých krajín. Táto možnosť by sa dala považovať za najpravdepodobnejšiu a mohla byť hlavnou príčinou vedúcou k oslabeniu s pomalým a postupným zánikom Lužickej kultúry, jej útlmom a rozpadom na viaceré len lokálne kmeňové spoločenstvá resp. aj odchodu, čím sa mohli postupne v rôznych častiach Európy vytvárať jazykové a etnické skupiny (Baltovia a Slovania).

Nestranný pozorovateľ by asi povedal, že obyvateľstvo Lužickej kultúry následne po nich aj Venedi sa dostali medzi mlynské kamene, všetci susedia sa na nich vrhli, viedli s nimi a proti nim vojenské výpravy. Najvážnejší nepriateľ, s ktorým asi najskôr došli do vojenského konfliktu mohli byť Skýti a prípadne pod ich nadvládou a zajatím resp. aj pod zajatím ich nástupcov Sarmatov, sa nachádzalo obyvateľstvo na východe Lužickej kultúry (v Bielorusku a na severe Ukrajiny, prípadne aj na juhovýchode Poľska a v Karpatskej kotline) asi najdlhšie. To sa za pol tisícročného dobrovoľného alebo nedobrovoľného kontaktu s nimi a s ďalšími severoiránskymi nomádskymi kmeňmi mohlo prejaviť ako dôsledok prečo Slovanské jazyky patria medzi satémové jazyky (patria sem aj Baltské jazyky), kým západoeurópske jazyky patria do skupiny kentumových jazykov. V VI. stor. p. n. l., pod vplyvom južného resp. juhovýchodného susedstva s nomádskymi spoločnosťami, je spomínaná aj účasť Venedov na obchode s koňmi s nomádskymi etnikami v Karpatskej kotline ako Siginnami, Agathyrsami a Kimmerijcami (spomínajú ich grécky autori Herodotos a Apolonios Rodský). Keďže obyvatelia Lužickej kultúry a aj ich prípadný nástupcovia Venedi boli zaradený do európskych popolnicových kultúr ich pôvod k nomádskym severoiránskym kočovným kmeňom je síce nepravdepodobný, ale nie je vylúčené ich dlhodobé (ba až tisícročné) pôsobenie v spojení s nomádskymi spoločenstvami (Kimmerianmi, Skýtmi a Sarmatmi, prevádzkujúcich kostrové resp. mohylové pochovánie). Viac informácií o východnej Európe a o území Poľska (od Čierneho po Baltické more) prichádzalo až prenikanutí vojsk rímskeho impéria do oblasti Karpatskej kotliny (obsadenie Dácie v r. 106 n. l. za panovania cisára Trajanusa, ktorý následne dokončil aj obsadenie východného Balkánu a Bosporskej ríše, čiže ešte spred obdobia prenikania Germánskych kmeňov do východnej Európy, Karpatskej kotliny a na Balkán. Rímania sa dostali do priameho susedstva tejto lokality, čo sa prejavilo aj záujmom rímskych kronikárov. Viacerých citoval aj P. J. Šafárik:

• učenec Pytheus z Massillie (dnes Marseille, žil v IV. stor. p. n. l.) sa plavil na sever, kde sa dostal až k ostrovu Bannona (resp. Vannona), s čím môže úzko súvisieť fínske pomenovanie slovanov Vanovia (fín. Wanamaa, Wennemaa, Wenahenmaa). 

• Gaius Plinius Secundus (známy aj ako Plinius starší; žil v r. 23 – 79), rímsky encyklopedista v diele Naturalis Historia spomína Sarmatae Venedi.

• Publius Cornelius Tacitus (55? – 117?) rímsky senátor a historik v diele Germania odlišuje od seba Germánov, Keltov, Venetov a Sarmatov.

• Klaudios Ptolemaios (85? – 165?) grécky geograf a astronóm v diele Geographia spomína Venedsky záliv, ktorý osadil do Poľska na mieste Baltského mora.

• Na mape Tabula Peutingeriana, (mohla vzniknúť medzi I. až IV. stor. n. l.), ktorá bola zhotovená pre potreby obchodných ciest po Rímskej ríši. Dodnes sa nám zachoval len jej odpis vyhotovený niekedy v období medzi XI. – XIII. stor., ktorý bol objavený v XVI. stor. Konrádom Peutingerom a dnes sa nachádza vo Viedenskom múzeu. Na mape sú zakreslený Venedi pri Čiernom mori a Venedi Sarmati severne od Karpatskej kotliny v Poľsku. 

• cisár Volusianus (III. tor. n. l.), Tinaeus zo Sicílie (III. stor. p. n. l.) a ďalší. 

Týto autori síce pôsobili vo väčšom časovom rozsahu, ale hlavne Ptolemaios (v II. stor. n. l.) prispel svojou  výrečnosťou a zmienil sa o mnohých desiatkach kmeňov a etník od Čierneho mora po Baltské more (t.j. od Ukrajiny, cez západné Rusko, Bielorusko, Pobaltské republiky a Poľsko), s ktorých  P. J. Šafárik snažil identifikovať a priradiť k jazykovým skupinám resp. priradiť podľa ich hospodárskej orientácii:

• medzi nomádske kmene patrili Alani, Aorsi, Jazygovia, Roxolani (nazývaný aj Rakalani, Reukachalci, Racanali), Sarmati, Sirakovia, Skýti. 

• medzi Germánske kmene patrili Avarini (Avareni), Burgundi (nazývaný aj Burgioni), Gepidi, Góti (nazývaný aj Gutóni, Gythoni), Heruli, Longobardi, možno aj ďalšie. 

• medzi Keltské kmene: Ombroni, Anartofraktovia, Bastarni, Peucini (keď u niektorých autorov sa u Bastarnov a Peucinov jedná o jedno etnikum a na prelome letopočtu zaraďované aj medzi Germánov).  

• medzi Čudské kmene (dnes nazývané Uralské) patrili Finnovia.  

• medzi Venédske kmene (nachádzajúce sa na severe a dnes nazývané Slovanské, Srbské a Chorvátske kmene): Akivochovia (Akivi), Alazoni, Amadokochovia (Amadoci), Arsieti (Arsietochovia), Biessochovia (Biesi), Bodenochovia (Bodini), Boruskochovia (Borusci), Borystheneiti, Budíni, Bulani (v niektorých rukopisoch Sulanes), Gevini, Idrovia, Igyllionochovia (Igylioni),  Ivionochovia (Ivioni, Vibioni), Jevinochovia, Karboni, Kareoti, Karpianochovia (Karpiani), Karvonochovia, Karyonochovia (Karyoni), Kostoboci (Coestoboki), Naskochovia (Nasci), Navarochovia (Navari), Neurovia, Pagyritochovia (Pagyriti), Piengiti, Saboci, Savarochovia (Savari), Stavanochovia (Stavani), Sturnochovia (Sturni), Tagri, Tranomontanochovia (Tranomontani), Tyrangitochovia (Tyrangiti), Vanovia, Velti a ďalšie. 

• u Šafárika nezaradenými (buď mohli byť zmesou viacerých etník, alebo ťažko etnicky identifikovateľnými) ostali kmene: Agatyrsovia, Arrechovia, Hamaxobiovia (Amaxobiovia), Exobygiti, Fennovia, Frugundioni, Galindovia, Hirrovia, Chunovia, Kaivoni, Lýgovia (Lugiones), Maeotčanov, Ofloni, Orinaeiovia, Osilovia, Ossiovia (Hossiovia), Psesiovia, Sciri, Sudimi, Salovia, Sargati, Tanaiti, Tauroskýti, Teutóni, Toregati, Valovia (Vali), Vandalovia, Zingovia a ďalšie.   

Za zmienku ešte stojí spomenúť ďalšie názory, ktoré Venedov zaraďujú medzi Ilýrov ako možnú severnú časť dosahu ich panstva, ale táto verzia sa dá pokojne vyvrátiť, keď Venédskych kmeňov boli iste aj v stredoeurópskom priestore omnoho viac, čím aj v početnosti mohli prevyšovať Ilýrov, čo v tomto prípade by sa skôr dalo posudzovať aspoň ako potrebné, dočasné alebo nútené spojenectvo Venedov a Ilýrov.

Potom sa asi rovnako javí aj osídlenie Karpatskej kotliny a aj ďalších susediacich oblastí, keďže sa Veneti resp. Venedi dostali až do oblasti severného Talianska (osídlili oblasť Benátok). Práve prenikanie nomádskych spoločenstiev (od východu) a Keltov (od západu) do Karpatskej kotliny, zrejme mohlo zapríčiniť rozdelenie (roztrhnutie) a oslabenie celistvosti tunajšieho zasídlenia ako Ilýrov tak aj Venedov. K vysvetleniu napomáha osud severotalianskych Venedov, o ktorý vieme, že sa vydali až na Bretaňský polostrov v západnom Francúzsku, kde figurovali už ako Keltské obyvateľstvo, kým ostatný kelti zo severu Talianska odtiahli na sever do Rakúska a Čiech. Aj Karpatská kotlina sa v dobe Laténu mohla javiť a považovala sa ako Keltská krajina, ale potrebným by asi bolo vedieť aj rozlíšiť medzi možnosťou či sa nemohlo jednať len o krajinu pod nadvládou a kontrolou Keltov. 

Zaujímavo potom vyznievajú dve rôzne interpretácie resp. hľadanie enicity Venedov, keď ich veľmi nedôsledný Gréci v IV. stor. p. n. l. zaradili medzi Ilýrov, následne v II. stor. p. n. l. ich Rímania zaradili medzi Keltov a od II. stor. n. l. Germáni pred Venedmi opúšťali Poľsko, Východné Nemecko a východnú Európu.    

Anonymita resp. málo známa prítomnosť Venedov asi nasvedčuje o nesúčinnosti množstva venedských kmeňov, čo dovolilo Keltom získať kontrolu nad územím väčšiny stredoeurópskej krajiny. Možno za úvahu stojí skôr fakt, že práve v lokality prv osídlené obyvateľstvom Lužickej kultúry a neskôr rozrastajúcimi sa Venedmi, boli medzi VI. – VII. stor. lokalitami, kde sa zjavili Slovanské kmene resp. ich obyvateľstvo. 

Veneti a aj obyvatelia „Lužického kultúrneho okruhu“, ak vôbec niekedy pôsobili ako spoločný štátny útvar, sa rozpadli, rozdelili sa na viacero častí, stali sa súčasťou iných spoločností v rôznych kútoch Európy a buď zanikli, alebo sa práve priestore ich pôsobenia a existencie dokázali vyvinúť možno až neskôr do už známych Slovanských kmeňov.

​