eHistory

29M. Chorezm – Chorézmia – Khorezm (do r. 712).

Chorezmia sa nachádzala v Strednej Ázii na juh od Aralského jazera. Bola známa už od VI. stor. p. n. l. a pôvod obyvateľstva sa prisudzuje ku Skýtskym kmeňom v strednej Ázii známych pod pomenovaním Massageti a Sakovia. Existovala v spojenectve s viacerými príbuznými kmeňmi a v susedstve alebo pod nadvládou krajín ako Perzia, Baktria, Kušáni, hunský Heftaliti a Starí Turci. Nachádzalo sa tu asi 600 osád (uviedol S. P. Tolstov) a okolo stovky hradov resp. opevnených miest, kde sa združovali z okolia produkty z poľnohospodárskej, pastierskej a remeselníckej činnosti, ktoré sa následne stávali artiklom pre obchod, karavánne cesty ležiace na hlavnej obchodnej tepne nazývanej "Hodvábna cesta". O vyspelosti hovorí aj údaj, že v krajine bola vybudovaná sieť zavlažovacích kanálov a panovníci Chorezmie razili vlastné mince. Od IV. stor. n. l. najprv Heftaliti a následne Starí Turi, výrazne zasiahli do chodu karavánnej prepravy, boli im odvádzané podiely z obchodu, čím neostalo dostatok prostriedkov na chod, rozvoj miest a pevností a navyše k tomu ešte veľké vojenské konflikty v stredoázijskej oblasti, do ktorých sa zapojili Číňania, Peržania a neskôr aj Arabi. Klesal počet obyvateľov a na zač. VIII. stor. sa na území Chorezmie zo stovky pevností nachádzali fakticky už len tri významné centrá obchodu: Urgenč, Kjap a Hazárasp (uvádza Milasko). Zánik Chorezmie dokonali Arabi, keď v r. 712 arabské vojská vedené vojvodcom Kutajbom ibn Muslimom obsadili krajinu, zničili kultúru a literatúru a krajina upadla na úroveň málo významnej provincie na severnom okraji Arabského kalifátu. Chorezmia ešte raz zažila slávnu éru, medzi X. až XIII. stor., ale to je už iná epizóda dejín. 

V r. 712, pred Arabmi, údajne ušla vládnúca dynastia panovníka Bulana, s početným sprievodom, v ktorom sa nachádzali aj učenci a náboženský predstavitelia. Byzantský kronikár Joannes Kinnamos poznamenal: „panovnícky rod Kabarov unikol do Chazarskej ríše, kde sa osobnou strážou kagana stali Khorezmovia, ktorý postupne prevzali moc v Chazarskej ríši“. V stave akom sa nachádzala spoločnosť a panujúca dynastia v Chorezmii od IV. stor. a predovšetkým na zač. VIII. stor. už nemohla predstavovať vážnejšiu prekážku a dlho odolávať presile. Skôr naopak, predchádzajúce aktivity Arabov v Stredoázijskej oblasti, ak chceli do nej preniknúť od juhu, nemohli obísť Chorezmiu a nechať si možného nepriateľa za svojim chrbtom. Voči početnejším a bojovnejším Arabom neodolali ani ostatné okolité mestské štáty ako Buchara, Taškent a ďalšie obchodné mestá z karavánovej Hodvábnej cesty nachádzajúce sa vo Ferghane a Sogdiane. Arabi v r. 705 uskutočnili veľkú vojenskú výpravu, prenikli do Stredoázijskej oblasti, ich postup však v r. 706 najprv zastavili Türgeši a v r. 708 pri Buchare ich ešte raz porazil türgešský chán Soge a vytlačil zo Stredoázijskej oblasti, ktorú krátko kontrolovali Türgeši. Namiesto toho aby turko-tatárske národy hľadali možnosť spoločnej obrany proti Arabom bojovali vzájomne proti sebe a oslabovali sa. V r. 710 boli Türgeši porazený Kutlugským chanátom, tým sa ale nepodarilo obsadiť aj juh a západ Stredoázijskej oblasti, keď v r. 711 boli už v Sogdiane porazený Arabmi a do vzdialenejšej Chorezmie ani nedošli, tá však už mohla byť po návrate Arabov opäť v ich rukách. Preto ak sa uvádza, že údajne Židia museli z krajiny ujsť po neúspešnom povstaní, najskôr to môže súvisieť s veľmi rušnými rokmi a častou zmenou nadvlády, spojenectva (s Türgešmi alebo Arabov) alebo aj samostatnej existencie Chorezmie. Dá sa predpokladať opätovný návrat Arabov do Chorezmie a z toho dôvodu sa mohlo jednať o represiu zo strany Arabov proti domácej vládnucej dynastii, ktorá po porážke Arabov pri Buchare (708) mohla buď vypovedať (zrušiť) vazalskú dohodu s Arabmi alebo sa vzbúrili proti nim a vypudili ich z krajiny. Po znovu nastolení arabského panstva v Chorezmii, už kvôli zrade nemuseli Arabi byť až tak zhovievavý k domácej dynastii.

Ak vierovyznaním v Chorezmii bola zmes mazdaizmu s judaizmom, dá sa Chorezmia považovať za druhú krajinu na Svete (po Júdei), kde sa judaizmus alebo jej obdoba stala štátnym náboženstvom. Z Chorezmie odišlo ohrozované obyvateľstvo, predstavitelia Židov, čím nielen zvýšili ich počty v Chazarskej ríši, ale zanedlho sa zvýšila ich aktivita na jej území. Obyvateľstvo Chorezmie nieslo však rôzne iné pomenovania spôsobené mnohopočetnou prítomnosťou rôznojazyčných etník na území Chazarskej ríše a ich výslovnosťou znelo veľakrát trochu inak. V prácach ruského archeológa a historika Sergeja Pavloviča Tolstova zaoberajúceho výskumom Stredoázijských kultúr pomenovanie Chorezm dostávalo slovné podoby: Chavar – Kabar – Kavar a postupne sa s odstupom desaťročí a storočí rôznou výslovnosťou menil do tvaru Chvar – Chovar – Kovar. Rôzne obdoby pomenovania Chorezm mal aj u ďalšieho susedného etnika u iránskych kočovných Alanov (zdržujúcich sa v oblasti medzi Chorezmom a Chazarskou ríšou, medzi Kaspickým morom a Aralským jazerom), ktoré Chorezmianov nazývali Chval a neskôr prešiel do iných tvarov Choval – Chal – Chaliz – Kalaz. K čomu maďarský autori pridávajú, že viaceré obdobia vývinu vo výslovnosti Chorezm sa neskôr uplatnili aj na území Uhorska, kde sa okrem potvrdenia príchodu a existencie Kabarov na území Uhorska, mohli súvisieť aj pomenovania sídiel Kalaz (dnes Kalász – Klasov) v Nitrianskej stolici a Kalaznó v stolici Tolna. U maďarských etník prevládalo ich historické pomenovanie Kabar – Kavar. Do Karpatskej kotliny došli nedlho po maďarských kmeňoch (okolo r. 900), čím posilnili ich aktivity, ktoré sa prejavili výpravami a rabovaním po západnej Európe. Kabari sa sa stali pevnou súčasťou v neskoršom Uhorsku, kde ich predstaviteľ Samuel z rodu Aba sa stal uhorským kráľom (1041 – 1044). Aj samotné meno Samuel napovedalo na židovský pôvod a jeho snahy na uhorskom tróne, vyvolali v spoločnosti negatívne odozvy. Kráľ bol zvrhnutý a zavraždený, spoločnosť bola rozvrátená, korunu si pomocou nemeckej podpory uchvátil Peter Orseolo, ktorého postihol podobný osud ako jeho predchodcu, ale tentoraz rozvrat spoločnosti bol ešte väčší a vyvolal vzápätí veľké pohanské povstanie so snahou o návrat uhorskej spoločnosti k starým pohanským tradíciám a pohanskému náboženstvu boha Tengrichána.

​