eHistory

25A. Prenikanie Slovanského obyvateľstva severozápadnou vetvou.

Odkiaľ sa vzali, kde dovtedy boli?

Slovanské obyvateľstvo pôvodne patrilo do spoločnej skupiny obyvateľstva vo východnej Európe komunikujúcej jedným spoločným indoeurópskym jazykom (do asi VI. tis. p. n. l.). Neustále globálne otepľovanie sa, uvádzanie ďalších spôsobov získavania obživy do spoločnosti (po zberačoch a lovcoch, prišli poľnohospodári a pastieri) a v neposlednej rade aj zvyšovanie počtov obyvateľstva, boli asi najhlavnejšími príčinami rozširovania sa resp. odchodu prvých skupín obyvateľstva do rôznych svetových strán. Aj vzdialenosti, prípadne aj odlišné prírodné podmienky vytvorili z pôvodného Indoeurópskeho jazyka dve nám známe jazykové skupiny – na východe v Stredoázijskej oblasti najprv spoločný severoiránsky jazyk a vo východnej Európe staroeurópsky jazyk. Niekedy koncom III. tis. p. n. l. započal medzi oboma jazykovými skupinami obyvateľstva pohyb v smere od východu na západ a za najbližších asi tisíc rokov východnú Európu z dôsledku prichádzajúcich kmeňov zo Stredoázijskej oblasti opustili veľké skupiny pôvodného obyvateľstva užívajúcich spoločný staroeurópsky jazyk, vydali sa v smere na západ a roztrúsili sa po Európe. U zanechaného pôvodného staroeurópskeho obyvateľstva vo východnej Európe následne vyše dvoch tisícročí sa ich jazyk vyvíjal v spoločnosti severoiránskych jazykov ako súčasť ich známejších ríš a kmeňov: Kimmeriov, Skýtov, Sarmatov, Alanov a ďalších. Práve priestor východnej Európy sa predpokladá za lokalitu vzniku staroslovanského spoločného jazyka, patriaceho do skupiny sametových jazykov kam patrili aj spomínané severoiránske jazyky.

Pre Slovanský fenomén nastal čas vlastného, resp. samostatného vývinu neskoršie, až v polovici prvého tisícročia nášho letopočtu. Tým hlavným impulzom mohli byť predchádzajúce udalosti spojené s príchodom ďalšieho cudzieho elementu – príchod Hunov a nimi vyvolané sťahovanie národov.

Ešte pred účinkovaním Hunov sa odohrala aj významná epizóda s pohybom Keltských a Germánskych kmeňov. Hlavne u Germánskych kmeňov, časté a dlhotrvajúce vojenské konflikty v oblasti východnej Európy (od konca II. do konca IV. stor. n. l.) akosi naznačovali stav vojny Germánov proti všetkým (Germáni proti celému Svetu), ako proti nomádskym kmeňom, tak aj proti starobylému prevažne roľníckemu obyvateľstvu. Preto by sa dalo predpokladať, že buď museli inoetnické nomádske a roľnícke kmene ustúpiť rôznymi smermi (Alani na východ za rieku Don a prevažná väčšina budúceho Slovanského obyvateľstvo na sever, kde ich zaznamenali od VI. stor. až po východné Nemecko), alebo časť pôvodného obyvateľstva aj ostala na mieste v sídlach svojich predkov a prenikali aj na juh (kde s nimi bojovali Góti až do odchodu Gótov koncom IV. stor. n. l.) odkiaľ slovanský Anti a Sklavi prenikali na Balkán.

Na prvý pohľad sa zdá, že príchodom Hunov došlo k otupeniu a zastaveniu germánskej agresie voči okoliu, ale bolo vôbec zapojenie sa Hunov do tohto zápasu tým prijateľným, želateľným a potrebným pre starobylé pôvodné obyvateľstvo, z ktorého sa formovali Slovanské kmene? Či potom pokračoval ústup, alebo sa nevyhli povinnej nadvláde Hunov, asi v oboch prípadoch to malo znamenať smerovanie ich ďalšieho skoro storočného pohybu v priestore ponad Karpatské pohorie na územie Poľska až po rieku Labe, kde ich zaznamenal aj rímsky autor Vibius Sequester (už na zač. V. stor.). Veľmi nápomocným nám v tomto ohľade je rímsky Tacitus, ktorý zrejme čiastočne ovládal keltský i germánsky jazyk, potom asi aj preto pod pojmom Svébi chápe veľmi široko – ako všetky kmene medzi Dunajom a Baltským morom. Čiže nielen výslovnosťou si veľmi podobne znejúce výrazy Suebi - Srbi, ale hneď aj istá mnohoetnickosť celého regiónu, keď sa jasne črtajú vládnuci a poddaný Suebi - Srbi, čím sa ľahko vysvetľuje údajne neobyčajne vysoký nárast najprv germánskeho obyvateľstva a následne od VI. stor. potvrdený neskutočne vysoký podiel starobylého obyvateľstva tentoraz priraďovaného k slovanskému obyvateľstvu. Ale i Slovania môžu a mali by byť posudzovaný rovnako ako aj predchodcovia resp. vládnuce etniká v lokalite východnej a strednej Európy: Kimmeri, Skýti, Sarmati, Alani, Aorsovia, Kelti, Germáni a Rímania, keď hlavne u posledných Rímanov bol podiel na skladbe obyvateľstva najprv len čo do vojenských posádok (to iste bol tak akurát jednociferný podiel z celkového počtu obyvateľstva lokality) a až po príchode rodinných príslušníkov a ostatných rímskych občanov (napr. vojaci po odslúžených rokoch dostávali majetky aj v okrajových provinciách) sa podiel mohol pohybovať medzi 10 až 20 %. K tomuto prirovnaniu sa natíska aj historické heslo z obdobia feudalizmu "Kto je tu pánom toho náboženstvo uctievaj" resp. "Koho chleba ješ toho pesničku spievaj", čím ako posledný dobyvateľ konečne a definitívne asimiloval pôvodné alebo starobylé obyvateľstvo a v tomto prípade Slovanské obyvateľstvo asimilovalo možno príbuzné tunajšie obyvateľstvo dovtedy hovoriace nielen jazykom niektorých predchádzajúcich dobyvateľov, ale pôvodným jazykom svojich predkov, ktorým mohol byť indoeurópsky resp. staroeurópsky jazyk alebo ich dialekty (Grékmi nazývaný ilýrskym a Rímanmi nazývaný panónsky jazyk).  

K prenikaniu a prítomnosti východného obyvateľstva sa pripája aj archeológia, ktorá v priestore Durínska vykopala kostrové nálezy a anomáliou týchto nálezov sú deformované lebky, čo bolo príznačné pre nomádov podľa vzoru hunskej šľachty. Historici durínske hroby zaraďujú do prirodzeného susedského vzťahu Alanov s Hunmi, trvajúceho už od pol. II. do V. stor., na pomedzí Stredoázijskej oblasti s Povolžím.

Nadvládu nad miestnym starobylým obyvateľstvom, by sa dalo približne prirovnať k fungovaniu neskorších feudálnych spoločností, keď šľachta a predstavitelia správy v stredovekých spoločnostiach predstavovali len malý jednociferný podiel v pomere k počtu obyvateľstva (pripočítaním aj vojsk sa tento podiel mohol pohybovať medzi 10 - 20 %). V tomto prípade nie je prehľadnuteľné riadenie a ovládanie menej vyspelej slovanskej spoločnosti Hunmi prípadne ich vazalmi Alanmi a Aorsami. Aktivity nomádskych kmeňov vo východnej Európe tým pádom dostávajú vážnu trhlinu až potom, keď mohlo zlyhať centrálne resp. najvyššie riadenie a to buď po zániku Hunov alebo aj po nasledujúcej strate podpory a oslabení vplyvu Alanov a Aorsov. Práve oblasť okolo resp. ponad Karpatské pohorie, od stredného toku rieky Dneper až po rieku Labe vo Východnom Nemecku, ktorá v priebehu ďalšieho storočia (od konca V. do zač. VII. stor.) stala cieľom slovanských kmeňov a zároveň bola osídlená resp. postupne ovládaná práve týmto jediným etnikom (presnejšie jej vládnucou a vojenskou mocou). Pekný výkon, keď za vyše storočia ovládli krajinu s veľkosťou možno až okolo milióna km2. Jednalo sa o územie východného Nemecka, Poľska, Bieloruska, severnej Ukrajiny a priľahlých oblastí Ruska. A touto severnou trasou navyše následne prenikli aj na územie Slovenska, do severného Maďarska, severného Rumunska, na Moravu, do Čiech, Rakúska a Bavorska, kde sa buď v priebehu VI. stor. ešte nachádzali aj staršie inoetnické skupiny obyvateľstva (ustupujúce germánske kmene), alebo pribudli nové neslovanské etnické skupiny obyvateľstva (kmene z Avarského zväzu). Obrovský územný nárast, keď neboli kronikármi zaznamenané žiadne veľké vojenské manévre???

Kde vzali potrebný ľudský potencionál, keď ich postup, prenikanie na nové územia prekonal rýchlosťou resp. krátkosťou času a veľkosťou rozlohy dokonca aj predchádzajúce prenikanie Germánských kmeňov do tejto oblasti, keď aj účinkovanie Keltov (tí prenikli len do dolnej polovice Poľska), je podporené aj archeológiou, ale i tak iste neprenikali do ľudoprázdnej krajiny. Kam by sa potom podelo resp. pobralo dovtedajšie obyvateľstvo. Neboli predsa zaznamenané nejaké veľké sťahovania etník po Európe, okrem už spomínaných Keltov, Germánov, Hunov a Avarov. Pôvodné obyvateľstvo vo veľkej väčšine zrejme nevolilo možnosť odchodu a ostalo vo svojich sídlach viazané k pôde (už tisícročia sa tu nachádzali a ostali v krajine svojich predkov), buď za dobrovoľného alebo násilného spolužitia s prichádzajúcimi cudzími etnikami, keď sa pripúšťa aj nejaké percento asimilácie pôvodného obyvateľstva. Kelti i Germáni zanechali síce výrazne črty svojej prítomnosti (keramika, architektúra, spôsob pochovávania, spôsob boja a výzbroj), ktorú zrejme malo možnosť využiť resp. použiť aj tunajšie pôvodné starobylé obyvateľstvo hovoriace indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektmi, čo túto lokalitu ponecháva v „pomyselnom“ resp. pod „údajným“ germánskym panstvom aj po ich odchode z priestoru medzi riekami Dneper a Labe. Sem Germánske kmene prenikali od prelomu na nášho letopočtu, preto až nepochopiteľne znie, ak túto oblasť anglicky a nemecky píšuci historici jednoznačne prisudzujú pod germánske panstvo až do VI. stor., pričom v dobe svojho ohrozenia, po príchode Hunov, sa tejto lokalite obrovským oblúkom vyhli už aj v IV. stor.!!!

Prečo sa potom tejto oblasti nevyhlo Slovanské obyvateľstvo???

Ak vezmeme do úvahy, že východná Európa nikdy nemohla byť v pozícii prebytku obyvateľstva, odkiaľ by vzali taký počet obyvateľov, aby okrem východnej Európy dobývali a zasídľovali Balkán a strednú Európu. Nadmieru početné skupiny obyvateľstva, resp. údajný prebytok obyvateľstva vo východnej Európe iste by neušiel pozornosti gréckym a rímskym obchodníkom a kronikárom. Asi by sa invázia Slovanov mohla udiať potom aj omnoho storočí skôr, pokojne aj v dobe Keltov, keď sa relatívne zdalo, že zaľudnenie strednej Európy malo byť veľmi nízke a niekoľko tisíc resp. len niekoľko desaťtisícové skupiny keltských kmeňov pohodlne prenikali do rôznych lokalít a v konečnom dôsledku obsadili Európu od Britských ostrovov až po Karpatské pohorie. Ako to, že následne aj Germánske a po nich Slovanské kmene (len sotva v početnejších zástupoch), práve do priestoru medzi riekami Dneper a Labe prenikli azda najľahšie a najrýchlejšie, akoby tu práve nachádzali spojencov.

Kto sa tak dobrovoľne k nim pridával?

A predsa sa na jednu skupinu obyvateľstva akosi pozabudlo. Boli nimi predchodcovia Keltov a Germánov v týchto lokalitách, ktorý sa iste nepominuli pod ich nadvládou a neskôr v VI. stor., v podobe Slovanského obyvateľstva, sa z hmly a pripiaťskych bažín vynorili a zasídlili strednú Európu a Balkán (to je totiž do 2. Svetovej vojny Nemeckom propagovaná verzia vzniku Slovanov). Od pol. II. tis. p. n. l. sa v priestore medzi riekami Dneper a Labe zdržiaval ľud Lužickej kultúry a neskôr v tomto priestore sa mali zdržiavať Venedi (aj Germáni tak nazvali obyvateľstvo v ich susedstve). Kým prvú skupinu obyvateľstva po mene nedokázal nik zaregistrovať (dostali meno po rieke Lužica, a bola po nej pomenovaná archeologická lokalita predgermánskeho a predkeltského obyvateľstva), Venetov evidovali rímsky kronikári aj po mene etnika, keď sa im v VI. stor. p. n. l. prišli predstaviť a prenikli až na sever Talianska (zdržali sa tu až do prelomu III. / II. stor. p. n. l.), neskôr sa pridali ku Keltom a v I. stor. p. n. l. sa nachádzali niektoré ich kmene až vo francúzskom Bretaňsku, kde po tejto južnej resp. aj západnej enkláve končia správy. Táto skupina Venetov zo severného Talianska mohla byť južnou časťou kam mohlo dosahovať osídlenie Venetov z Poľska a východného Nemecka. Pred príchodom Keltov do Strednej Európy iste táto lokalita nebola ľudoprázdna, keď len na území dnešného Slovenska je v dobe Neolitu, Eneolitu a doby Bronzovej lokalizovaných niekoľko stoviek archeologických lokalít. Grécke pramene dokázali lokalizovať na sever od svojej krajiny len svojich susedov: Trákov, Dákov a Ilýrov, keď práve panstvo ríše Ilýrov na severe malo údajne siahať do celej Karpatskej kotliny a jedným z Ilýrskych kmeňov mali byť aj Veneti. Ich príbuznosť a ani spoločné účinkovanie sa nepotvrdili, keď jedni sa pridali ku Keltom a Ilýrovia v II. stor. p. n. l. upadli pod nadvládu Rímskej ríše, ustúpili do západného Balkánu, kde o nich skončili správy a zanikli (Albánci sa považujú za ich potomkov).

Veneti asi nemali práve najľahšie obdobie, keď nedokázali čeliť ani Keltom, ani Germánom, ani Rímanom a ani východoeurópskym Sarmatom. Rímsky kronikári následne Venetov na obchodných mapách (do III. stor. n. l.) uvádzajú síce na severe od Karpatského pohoria v priestore okolo rieky Visla, ale v spojitosti resp. pod pomenovaním Sarmatae Venedae, keď táto spoločná ríša sa rozprestierala od Čierneho mora po Baltické more.

Najdotknutejšími etnikami vo východnej a strednej Európe asi boli Germáni, ktorý svojich susedov, neskôr len východných susedov poznali pod menom Vindisch – Venden. Aj východorímsky kronikár Jordanes (pôvodom Gót) vo svojom diele "O pôvode a dejinách Gótov" uvádza (výber z citátu) „na nesmiernych priestranstvách od úbočí Álp (myslel Karpaty) až k prameňom rieky Vistuly (rieka Visla) sa usadil ľudnatý národ Venetov. Pomenovanie Venetov sa mení podľa rodín a lokalít a volajú sa Sklaveni a Anti“. Antov osadil k pontskému moru (Čierne more) od rieky Dnester po rieku Dneper. Sklávov osadil od mesta Novietum a Mursianského jazera (čo by sa dalo hľadať niekde v Kraňsku pri rieke Mura prípadne na sever od tejto rieky a jazerom mohol byť buď Balaton alebo Neziderské jazero) až po Danastar (rieka Dnester) a odtiaľ na sever až po Vikslu (znova rieka Visla).

Čo sa týka uvádzaných údajov a doby pôsobenia Jordanesa (do pol. VI. stor.) to nemôže odzrkadľovať nasledovné dianie súvisiace s príchodom Avarov do Karpatskej kotliny, keď sa zvyšovali počty prenikajúcich Slovanov a aj boje s nimi t.j. s neprenikajúcimi Slovanmi narastali na intenzite, keď bojovali hlavne na strane Avarov. Preto prenikanie ďalších skupín Slovanského obyvateľstva z východu na Balkán a do strednej Európy by sa dal rozdeliť do dvoch etáp:

• 1. – Pomalá etapa. Nepretržite prebiehala a súvisela s príchodom, dianím a sťahovaním kmeňov vo východnej Európe hlavne v období medzi VIII. stor. p. n. l. až do r. 560 n. l. Jej najznámejšia časť prebiehala počas prítomnosti a hlavne po zániku Hunského zväzu, došlo k pomenovaniu Slovanského etnika a prípadne ak už došlo k pomenovaniu, bol to len názov veľkej etnickej skupiny kmeňov Sklavov, Antov, Venetov. Počas takmer poldruha tisícročia absentujú dôveryhodné informácie a z dôvodu pravdepodobnej prítomnosti v inoetnických kmeňových spoločenstvách bola účasť Slovanských etník často zamieňaná so Skýtskymi, Sarmatskými, Alanskými, Germánskymi a Bulharskými kmeňmi.

• 2. – Intenzívna etapa. Jej spustenie súvisí s príchodom Avarov a trval približne od r. 560 až do r. 1.000, za ktorých prítomnosti dochádzalo k identifikácii nielen slovanského etnika v širšom pohľade, ale aj k pomenovaniu jednotlivých slovanských kmeňov, ich lokalizácii a dosahu ich panstva.