eHistory

3M. Uralská jazyková skupina.

Z prítomnosti Maďarov (Magyar) v spoločnej Uralskej jazykovej skupiny až po samostatné pôsobenie je časovo a aj vzdialenosťou dlhá etapa ich existencie, z ktorej by sa dala približne vytvoriť rozsiahla mapa ich putovania od pohoria Altaj až po strednú Európu.

Najprv to bola Uralská jazyková skupina, ktorej prapôvodné sídla sa mohli rozprestierať v Kaspickej nížine (severovýchodne od Kaspického mora, asi v priestore od 45 – 52°severnej zemepisnej šírky / rovnobežky) a hovorili jedným spoločným jazykom Prauralčinou. Niekedy medzi r. 6000 – 5000 p. n. l. sa spoločná Uralská skupina presunula asi o 1.000 km na sever, kde sa usadili na východ od pohoria Stredný Ural, v oblasti okolo toku rieky Tobol (v priestore od 53 – 60° severnej zemepisnej šírky / rovnobežky) a pravdepodobným dôvodom odchodu mohol byť tlak zo západu, od prenikajúcich etník indoeurópskeho pôvodu. Okolo r. 5000 p. n. l. sa v rámci spoločnej Uralskej skupiny vytvorili dve vetvy: Západná a Východná uralská vetva. Deliacou čiarou mohla byť výrazná prírodná prekážka, ktorá v tomto prípade mohla byť spomínaná rieka (Tobol), prípadne aj pohorie Ural, keďže západná uralská jazyková vetva nazývaná Samojedská sa pohybovala pri pohorí Ural a Východná uralská jazyková vetva nazývaná Ugro-fínska pohybujúca sa v priestore riek Tobol, Išim a Irtiš. Vrátiac sa k samotnému pomenovaniu Ugro-fínska, to však vzniklo až v pol. XIX. stor. (keď dovtedy nebola ani určená a ani pomenovaná), preto adresnejšie by malo skôr niesť pomenovanie podľa názvu kmeňa alebo jazyka kmeňa, prípadne podľa etnika s najväčším počtom obyvateľstva, akými boli kmene Fínov Maďarov, čiže výstižnejšie pomenovanie by najskôr mohlo znieť Maďarsko-fínska jazyková vetva. Sporným sa javí aj samotný výraz Ugor – Ugri, ktorého pôvod zrejme inou výslovnosťou vzniklo s tureckého výrazu, resp. pomenovania starotureckého obyvateľstva Ogur resp. Onogur, ktoré v tejto lokalite bolo väčšinovým obyvateľstvom, čím aj Maďarské etnikum získalo ďalšie pomenovanie resp. preto že sa pohybovali na okraji tohto priestoru, keď v najvzdialenejšej dobe (pred r. 1000 p. n. l.) nie je úplne isté, či sa aj nachádzali v tomto spoločenstve národov a ak áno či boli dobrovoľnými alebo podrobeným etnikom.    

Medzi r. 4.000 – 3.500 p. n. l. toto etnické delenie doviedlo k väčšiemu odlúčeniu a odchodu obyvateľstva z Východouralskej (nazývanej aj Ugro-fínskej resp. Maďarsko-fínskej) jazykovej vetvy v smere na východ (okolo 1.500 km) až k hornému toku riek Ob a Jenisej pod pohorím Altaj a Západný Sajan (asi do priestoru 52 – 58° severnej zemepisnej šírky / rovnobežky). V miestach svojich pôsobísk však neostala ani Západná uralská / Samojedská jazyková vetva a zanedlho ustúpili severozápadnejšie do východnej Európy, do oblasti západne od pohoria Ural do povodia rieky Kama a jej veľkých prítokov Belaja a Viatka, odkiaľ sa postupne rozišli ďalej na sever a severovýchod. Do tejto severnej Samojedskej jazykovej vetvy patria etniká: Nenci (dnes sa k nim hlási ešte 40.000 ľudí), Jenisejský Enci (dnes sa k nim hlási už len 250 ľudí), Nganasanovia (dnes sa k nim hlási len 800 ľudí) a ďalšie menej známe a zaniknuté etniká. Iná časť tzv. južných Samojedov odtiahla na východ pod pohorie Západný Sajan, do už spomínaného susedstva Východouralskej (Ugro-fínskej resp. Maďarsko-fínskej) jazykovej vetvy, kam patria Selkupovia (dnes sa k nim hlási 4.200 ľudí) a niekoľko ďalších zaniknutých etník a jazykov (Selkupovia sa pri rieke Jenisej zdržiavajú dodnes).

Rozchod (rozohnanie) Uralskej jazykovej skupiny môže súvisieť s pretrvávajúcim tlakom Indoeurópskeho obyvateľstva po ich prerode / prechode na pastiersky / nomádsky spôsob a ich potrebe získavať nové pasienky aj severnejšie do susediacich oblasti obývaných cudzími kmeňmi (etnikami). Jednalo sa o predstaviteľov neskoršej Andronovskej kultúry, ktorý mohli byť príčinou odchodu aj Východouralskej (Ugro-fínskej resp. Maďarsko-fínskej) jazykovej vetvy. Následne z dôsledku trvalého odlúčenia dvoch vetiev Uralskej jazykovej skupiny, okolo r. 3.000 p. n. l., došlo k vytvoreniu dvoch rôznych jazykových vetiev: Západnej uralskej / Samojedskej jazykovej vetvy a Východnej uralskej (Ugro-fínskej resp. Maďarsko-fínskej) jazykovej vetvy.

Medzi r. 2.500 – 2.000 p. n. l. sa Východouralská (Ugro-fínska resp. Maďarsko-fínska) jazyková vetva vydala na cestu na západ (okolo 1.000 – 1.500 km) a vrátila sa približne do oblasti svojich predchádzajúcich pôsobísk k rieke Tobol, kde sa mohli pohybovať od Išimskej stepi (v priestore rieky Irtyš a jej prítokov Tobol, Vagaj a Išim), cez Turgajskú bránu po Turanskú nížinu, kde mohli prenikať až do oblastí okolo mesta Turgaj / Torgaj. Pravdepodobná príčina odchodu Východouralskej (Ugro-fínskej resp. Maďarsko-fínskej) jazykovej vetvy od riek Ob a Jenisej mohla súvisieť s tlakom početnejších kmeňov buď Indoeurópskeho (od juhozápadu) alebo preavdepodobnejšie znie z dôvodu tlaku kmeňov Altajského (nazývaného aj Turecko-mongolského) pôvodu od juhovýchodu. V oblasti rieky Tobol a mesta Turgaj (nachádzajúceho sa dnes v severozápadnom Kazachstane), sa dovtedy spoločná Východouralská (Ugro-fínska resp. Maďarsko-fínska) jazyková vetva dostala do fáze najprv jazykového resp. etnického delenia, keď sa vytvorili Fínske a Maďarské kmene a tento stav niekedy medzi r. 2.000 – 1.500 p. n. l. vyústil do odchodu Fínskych kmeňov a jeho putovaniu na severozápad do Európy, cez pohorie Ural, okolo horného toku rieky Volga až k Baltskému moru, do Škandinávie a na polostrov Kola. Cesta Fínskej jazykovej časti do Škandinávie trvala viac ako tisícročie, so zastávkami, za neustáleho ďalšieho delenia, kde len po Rusku zanechali (postrácali) obyvateľstvo (kmene resp. etniká) zaradené do Volžskej, Permskej a Saamskej časti (dnes týmito jazykmi hovorí asi 3 mil. ľudí; patria sem aj etniká Komi, Permjaci, Udmuriti, Marijci, Mordviaci, Laponci a ďalšie), Pobaltskej časti (dnes týmito jazykmi hovorí asi 8 mil. ľudí; patria sem etniká Fíni, Estónci, Kareli, zaniknutý ale zo stredoveku veľmi známy Livónci a ďalšie etniká).

Hľadanie dôvodov oddelenia a odchodu Fínskej a Maďarskej (Ugorskej) časti môže byť viacero:

• sťažené prírodné podmienky a spoločne s predpokladaným väčším a stúpajúcim počtom obyvateľstva mohli znamenať nedostatok životu potrebného priestoru a nedostatok obživy;

• vnútro etnický konflikt a jeho vyústenie do odchodu niektorých častí a kmeňov;

• tlak a útoky od južnejších omnoho početnejších nomádskych etník a národov, čo skôr alebo neskôr, prípadne aj viackrát znamenalo ústup Východouralských (Ugro-fínskych resp. Maďarsko-fínských) kmeňov a neskôr aj ich delenie a odchod, keď práve preto Východouralským (Ugro-fínskym resp. Fínsko-maďarským) kmeňom sa zatiaľ nepodarilo usadiť južnejšie ako pod 50° severnej zemepisnej šírky.

Obyvateľstvo Maďarskej (nazývanej aj Ugorskej) časti zotrvalo zatiaľ v lokalite približne pri riekach Tobol , Išim, v oblasti mesta Turgaj (Torgaj).

Stúpajúci počet obyvateľstva alebo výrazne odlišný chod hospodárstva (poľnohospodárstvo a pastierstvo) priviedol o ďalšie asi pol tisícročie k vytvoreniu / deleniu sa na severnú časť – nazývané Obské (Obi) kmene a na južnú časť – Maďarské (Ugorské) kmene a obyvateľstvo. Delenie kmeňov už bolo predznamenaním, za ktorým nasledovalo aj odlúčenie a odchod Obskej časti (kmene Obi), ku ktorému došlo okolo r. 1.200 – 1.000 p. n. l., keď odtiahli na sever (okolo 500 km) k ústiu rieky Irtyš do rieky Ob (približne až na 60°severnej šírky), kde splynuli s obyvateľstvom zaoberajúcim sa lovectvom a rybolovom. Z kmeňov Obi sa vyvinuli neskoršie etniká Ostiakov (v súčasnosti nazývaných Chanti; dnes Chantyjskym jazykom hovorí asi 19 tis. ľudí) a Vogulov (v súčasnosti nazývaných Mansijci; dnes Mansijskym jazykom hovorí asi 6 tis. ľudí), a pretože to bolo posledné delenie Východouralskej vetvy (jej kmeňov Obi – Ugor) dnešný Maďarsky jazyk je najpríbuznejší práve k jazykom Chantov a Mansijcov. Len okrajom stojí za spomenutie, že na sútoku a v povodí riek Irtyš a Ob sa dnes nachádza zriadený Chantijsko – mansijský autonómny okruh s rozlohou 523 tis. km2 a na jeho území prebieha významná ťažba ropy. Pri rieke Tobol sa Maďarské (Ugorské) kmene zdržiavali po dobu asi piatich tisícročí (prvýkrát v období 6.000/5.000 do približne 4.000 / 3.500 p. n. l. a druhýkrát asi od r. 2.500 p. n. l. do približne pol. IV. stor. n. l.) a práve táto veledôležitá lokalita sa prenesene dá nazvať ich domovinou a pravlasťou.  

​