eHistory

14A. Zarubinecká kultúra a Kyjevský typ (skupina).

Najprv po tisícročia trvajúce pozvoľné prenikanie resp. prirodzené rozširovanie sa obyvateľstva hovoriaceho indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom a ich dialektmi z východu do celoeurópskeho priestoru a až potom, v priebehu I. tis. p. n. l. nastalo aj opačné prúdenie, z Európy na východ do Ázie. K opačnému prúdeniu resp. návratu do strednej Európy sa vydali Keltské kmene a následne zo severu aj Germánske kmene. Ich cieľom sa nestala len stredná Európa, ale pokúšali sa prenikať aj ďalej a kým sa Keltom podarilo preniknúť po Karpatské pohorie a na juh cez Balkán do Malej Ázie, Germáni prenikli aj do východnej Európy.

Ako pri Keltoch tak aj pri Germánoch sa jednalo o vojensky organizované spoločenstvá, keď v krajine svojho pôvodu mohli prevádzkovať poľnohospodárstvo, pastierstvo, rybolov, lovectvo. Avšak o nejakom veľkom sťahovaní obyvateľstva sa ani príliš nedá hovoriť, keďže je veľký nedostatok hrobov, chýbajú hlavne Keltské, ale ani počet Germánskych hrobov nepodporuje tézu o veľkom germánskom zaľudnení územia obsadených resp. presnejšie len ak kontrolovaných Germánskymi kmeňmi. Ak pri rozširovaní krajiny pod svojou kontrolou sa rozširovali Keltské a Germánske kmene (hlavne pri križovatkách ciest, väčších vodných tokoch a nížinách), čiže podobné percento obyvateľov ako prichádzalo aj mohlo odchádzať resp. opúšťať svoje predchádzajúce sídla a ak sa jednalo o pôvodné starousadené obyvateľstvo, to mohlo buď odchádzať do neprístupnejších lokalít (popri menších vodných tokoch, do blízkosti lesov a horských dolín), alebo ak sa nachádzali na okraji panstva vládnuceho etnika aj mimo hraníc. Ak u dobyvateľov, Keltských a Germánskych kmeňov to boli hlavne ich vojenské a následne vládnuce časti, ponúka sa nám teória o vystriedaní hlavne vládnucej a vojenskej časti obyvateľstva.   

Po desaťročiach resp. po storočiach prenikania do takmer celého priestoru strednej a západnej Európy pokračovalo prenikanie Germánskych kmeňov už aj do priestoru východnej Európy, čím mohli dať a zrejme aj dali do pohybu aj tunajšie časti negermánskeho obyvateľstva. Podobné prenikanie do východnej Európy vlastne neustále prebiehalo aj zo Stredoázijskej oblasti (Sarmati, Roxolani, Aorsovia, Alani), čo na prvý pohľad pripadá ako veľké stretnutie resp. zhromaždisko rôznoetnického obyvateľstva s rôznym hospodárskym zameraním. To je však výpočet prichádzajúcich zo západu aj východu, ale navyše sa tu už pred všetkými zmieňovanými etnikami zdržiavali Skýti (predsa nie je známe, že by niekam odišli) a pôvodné obyvateľstvo hovoriace indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom a ich dialektmi (už v V. stor. p. n. l. spomínaný Skýti oráči, aj Alazoni a Borysthenesovia voziaci obilie na čiernomorské pobrežie, kde ho predávali gréckym kupcom z Bosporskej ríše) a ani o tých sa nevie, že by opustili východnú Európu. Vytvárala sa tu pomyselná resp. celkom reálna prekážka, v tunajšom etnickom obyvateľstve hovoriacom indoeurópskym resp. stredoeurópskym jazykom alebo ich dialektmi, kam pôvodne (pred r. 2.000 p. n. l.) patrilo aj spomínané obyvateľstvo Keltských a Germánskych kmeňov.

Tézu o prenikaní obyvateľstva z oblasti Poľska do východnej Európy podporuje aj archeológia, ktorá do ranného obdobia prenikania Keltov a Germánov (medzi VII. – V. stor. p. n. l.) kladie prenikanie, alebo presnejšie ústup, prípadne len fungovanie Lužickej kultúry len vo východnej časti na jej niekdajšej veľkej rozlohe (odhadom až takmer 600 tis. km2). Pomalý zánik archeologickej kultúry neznamená, že sa vytratilo obyvateľstvo, ich prevažná väčšina z dôvodu závislosti na úrode a stálych príbytkov nemala veľkú šancu vôbec opúšťať svoje domovské lokality, príbytky a obrobené polia, muselo skôr opustiť to obyvateľstvo, ktoré sa prv zdržiavalo v lokalitách germánskeho záujmu, morské pobrežie, okolie veľkých tokov riek, obchodných ciest a ich križovatiek (Jantárová cesta). Jednalo sa hlavne o kontrolné body na ovládanie a kontrolu širokej krajiny, na získavanie produktov buď obchodnou alebo vojenskou činnosťou (aj potraviny), čiže nahradili a zaujali miesto vládcov, čo znamená skôr, že veľkú lokalitu niekdajšej Lužickej kultúry musela opustiť  je vládnuca a vojenská časť. Aj samotný názov pomenovania obyvateľstva Lužickej, Pomoranskej, Przeworskej kultúry, nie menom národa alebo jeho jazykom, skôr navodzuje dojem o nefunkčnosti skutočnej ani menšej (lokálnej) a nie to o väčšej (etnickej, územnej) správe a zriadení ríše po vzore známych gréckych mestských kráľovstiev alebo rímskej ríše resp. ďalších známych menších územných celkov, ktoré vytvorili Keltské a Germánske kmene. Pri Keltskej a Germánskej nadvláde je i tak podozrivé ako jednoducho vznikli a ešte rýchlejšie sa vytratili a zmizli z mapy Európy, keď na mieste ich podozrivého resp. krátkodobého pôsobenia (storočie, nanajvýš ak dve storočia), sa v VI. stor. z hmly vynorilo Slovanské obyvateľstvo, ich kmene a vytvorenie ich organizácie, územných celkov a kniežatstiev.

Aj východná Európa, kam prichádzajúce obyvateľstvo prenikalo asi len po malých skupinách, ale v cudzom prostredí sa zhromažďovalo do spoločných celkov, s ktorými si vytvárali zázemie, rozširovali územie pod svojou kontrolou a ovládali tunajšie obyvateľstvo zdržujúce sa v tejto lokalite východnej Európy od nepamäti, už mnoho tisíc rokov. Veľká zmes prichádzajúcich rôznych etník nesľubovala pokojné časy a budúcnosť zanedlho len potvrdila striedanie ďalších vznikajúcich a zanikajúcich územných celkov. V období od asi III. stor. p. n. l. nastupujúce prenikanie obyvateľstva z územia Poľska, v dobe zanikajúcej Pomoranskej a vznikajúcej Przeworskej kultúry (pokúšali sa sem prenikať aj Kelti a Germáni), sa aj sem mohla presúvať resp. unikať časť obyvateľstva z možných konfliktných oblastí (predovšetkým sa mohlo jednať o už spomínanú vládnúcu a vojenskú časť obyvateľstva), aj to len v tom prípade ak sa nestali obeťou víťaziacich útočníkov. Ak si predstavíme mapu Poľska a k tomu pokračujúce prenikanie Germánskych kmeňov, tentoraz popri tokoch riek už hlbšie do vnútrozemia Poľska a tlak Keltov od juhu - z Karpatskej kotliny do okrajových časti dnešného Poľska, čím sa vytvorila jediná cesta možného odchodu obyvateľstva Pomoranskej resp. aj Przeworskej kultúry v smere na východ až do oblasti horného a stredného povodia rieky Dneper a jej ďalších prítokov. Spolu s nimi, alebo aj za nimi sa do východnej Európy vydali aj prvé skupiny germánskeho obyvateľstva a popri Karpatskom pohorí prenikli do oblasti Moldavska a západnej Ukrajiny, kde už v II. stor. p. n. l. rímskymi autormi boli zaznamenané kmene Bastarnov (Peukinov – Peucinovia), ktorých etnická príslušnosť obyvateľstva mohla byť prv keltská a neskôr germánsko-keltská.

Upriamením sa len na lokalitu severnej Ukrajiny a južnej časti Bieloruska asi nebolo tak atraktívne a dostupné ako ostatné okolie a aj počty tunajšieho pôvodného obyvateľstva sa iste pohybovali na nižšej miere zaľudnenia, než v iných lokalitách. Boli tu podstatne odlišnejšie a ťažšie podmienky na život: viac lesov, bažiny, menej ornej pôdy a nedá sa predpokladať, že by si ju zvolili za svoj cieľ ani unikajúce, ustupujúce buď pred alebo spoločne s Germánskymi kmeňmi postupujúce skupiny obyvateľstva zo spomínaného priestoru kultúrnych archeologických lokalít (Lužická, Pomoranská kultúra). K prenikaniu obyvateľstva z územia dnešného Poľska na územie Bieloruska, severnej Ukrajiny a západného Ruska iste napomáhala aj aktuálna situácia, vnútorné rozbroje Skýtov so Sarmatmi medzi IV. až II. stor. p. n. l., prípadne aj ďalšie neúspešné vojny Skýtov a Sarmatov s Macedónskom a Trákmi a neskôr od II. stor. p. n. l. s Pontským kráľovstvom, Bosporskou a Rímskou ríšou. Zaneprázdnenie oboch nomádskych etník (Skýtov a Sarmatov) mal za následok ich ústup nielen z pohraničia Balkánu, ukončenie vpádov do Sedmohradska, Karpatskej kotliny, ale zrejme aj do oblastí severnej Ukrajiny a Bieloruska, kde sa na dlhšie obdobie mohla obmedziť agresivita resp. nadvláda od juhu - od nomádskych etník. Od IV. stor. p. n. l. dochádzalo k vzostupu ostatných okolitých etník a kmeňov, čomu nasvedčovalo preniknutie Keltov až na Balkán a do západnej Ukrajiny (Anarti a Peucini) a od II. stor. p. n. l. vzostup Dákov v Sedmohradsku a vo východnom Maďarsku. Karpatské pohorie a početnejšie a bojovnejšie kmene a etniká na Balkáne a v Karpatskej kotline (Dákovia, Kelti, Rímska ríša a Germánske kmene) sa stali neprekonateľnou prekážkou resp. hranicou na odizolovanie (oddelenie) východnej Európy od Balkánu a Karpatskej kotliny. Podobná prírodná prekážka a hlavne zatiaľ známa a ani organizovanejšia spoločnosť neexistovala medzi juhovýchodnou Európou v smere na sever k horným tokom riek Dneper, Bug a ďalším riekam. Zrejme bažiny a mokraďový terén okolo povodia rieky Pripiať nepredstavovali až takú veľkú prekážku, keď sa ešte aj v období medzi I. – III. stor. n. l. v rímskych písomnostiach nachádzajú záznamy o prítomnosti Sarmatov od Čierneho mora až po Baltské more (krajina pomenovaná Sarmatae Venedae), čiže znova sa obyvateľstvo v okolí stredného a horného toku rieky Dneper malo ocitnúť pod nadvládou nomádskych kmeňov (Plinius, Tacitus, Ptolemaios, Tabula Peutingeriana).

Nastalo nové etnické zloženie v lokalite severnej Ukrajiny a južného Bieloruska, kde k pôvodnému starobylému väčšinovému roľníckemu a pastierskemu obyvateľstvu hovoriaceho indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom a ich dialektmi, pribudli aj etniká a kmene Keltov, Germánov a navyše ak sa územie mohlo nachádzať vo sfére vplyvu, dosahu moci a prítomnosti Skýtov a Sarmatov. Rôznoetnickosť obyvateľstva si vytvorila vlastné charakteristické črty existencie nová archeologická kultúra po názvom Zarubinecká kultúra. Fungovala medzi III. stor. p. n. l. – III. stor. n. l., bola pomenovaná podľa archeologickej lokality nachádzajúcej sa severne od Kyjeva a vyskytovala sa západne od stredného toku rieky Dneper na severe Ukrajiny, juhu Bieloruska a na juhovýchode Poľska.

Vzostup, prenikanie, prítomnosť a nakoniec aj úpadok moci Sarmatov vo východnej Európe, medzi IV. stor. p. n. l. až II. stor. n. l., akoby korešpondovalo s dĺžkou a existenciou susediacej Zarubineckej kultúry. Ak sa do úvahy berú aj rímske pramene a severnom dosahu Sarmatského panstva k Baltu, ponúka sa nám zrozumiteľnejšia verzia o nejakom možnom aj spoločne fungujúcom (či už dobrovoľnom, alebo podriadenom) susedstve a vzájomnej závislosti roľníckych, pastierskych a nomádsko-vojenských spoločenstiev. Čiže ak je evidentné prenikanie germánskych kmeňov do východnej Európy, dalo by sa pripustiť aj ustupovanie pred Germánmi časti obyvateľstva Lužickej a Pomoranskej kultúry (vládnuco-vojenskej časti), čím Germáni nemuseli byť jediný, ktorý vytvárali tlak na dovtedy dominujúce Skýtske a Sarmatské obyvateľstvo na Ukrajine. Tým pádom to skôr navodzuje dojem, že predpokladaná Sarmatská prítomnosť resp. dosah moci až po Balt, súvisiaca s rímskym pomenovaním Sarmatae Venedae, potom vyznieva aj ako dosah osídlenia starobylého roľníckeho ľudu hovoriaceho indoeurópskym resp. staoeurópskym jazykom a ich dialektmi, ktorého nielen Germáni, ale aj Rímania pomenovali Venedmi. A navyše ak nie je potvrdená prítomnosť nomádov až po Balt, ale naopak prítomnosť Venedov je istá od Baltu až po Čierne more. Venedi v rôznych lokalitách a pod rôznymi ďalšími pomenovaniami mohli buď spoluúčinkovať s Germánmi, Keltmi, Sarmatmi, alebo ešte presnejšie kvôli nejednotnosti a rozpadu na mnoho častí sa mohli nachádzať práve pod nadvládou spomínaných Keltov, Germánov, Sarmatov a možno aj pod nadvládou ďalších známejších etník. V prípade Sarmatov udržateľnosť a fungovanie vážne musela narušiť alanská a germánska invázia a Venedi mohli byť pre Sarmatov vítanou posilou a práve Venedi mohli byť tým elementom, ktorý bojovali proti Germánom (viď. neskoršie boje Antov s Gótmi), čím mohlo dôjsť k vysvetleniu aj obrovského nárastu územia, obyvateľstva a aj bojovej sily v prípade Slovanov od konca V. stor. n. l., čím sa priam ponúka verzia, že mohlo dôjsť k slovanskej asimilácii veľkej väčšiny obyvateľstva (nomádskeho aj roľníckeho) vo východnej Európe.

Pokračujúce sťahovanie a posúvanie sa germánskych kmeňov na juh, ich prenikanie cez Poľsko do Karpatskej kotliny, na Balkán a do južnej Ukrajiny, napovedá aj situácia so zánikom Zarubineckej kultúry a ústupu panstva Sarmatských, Alanských resp. aj ďalších nomádskych kmeňov na východ za rieku Don, prípadne na juh Ukrajiny a na polostrov Krym, alebo na západ do priestoru Moldavska, Valašska a Karpatskej nížiny. Uvoľnený priestor po nomádskych kmeňoch nezabrali len germánsky Góti, Vandaly a Herulovia, ale aj skupiny prichádzajúceho negermánskeho a asi aj pôvodného starobylého roľníckeho obyvateľstva, zdržujúceho sa tu odpradávna, ktorý užívali indoeurópsky resp. staroeurópsky jazyk a jeho dialekty. Pôvodom Kelti a Germáni tiež pochádzali resp. prišli z východnej Európy, čiže aj ich jazyk bol pôvodne indoeurópsky resp. staroeurópsky a predpokladom je, že v nejakých súvislostiach ešte po takmer dvoch tisícročiach mohli si byť príbuznými dialektmi užívanými menejznámymi etnikami v strednej a východnej Európe. Teória o spoločnom nepriateľovi ponúka dva rôzne možnosti útoku proti nepríjemnému susedstvu s nomádskymi kmeňmi a to buď, že sa aj negermánske obyvateľstvo pridalo ku germánskym kmeňom, alebo pravdepodobnejšia verzia s nastolenou nadvládou Gótov naznačuje zajatie negermánskeho obyvateľstva Gótmi a ich možné využitie na boj proti nomádskym kmeňom. Pokračujúci príchod ďalšieho germánskeho obyvateľstva mohol so sebou strhnúť aj starousadené roľnícke obyvateľstvo, ale zánik Zarubineckej kultúry, by sa mohol spájať práve s odchodom, ústupom časti obyvateľstva pred nebezpečenstvom, aké predstavovalo buď susedstvo s nomádskymi kmeňmi, alebo so spomínanými prichádzajúcimi germánskymi Gótmi a Herulami na Ukrajinu (od II. stor. n. l.). Časť obyvateľstva zo Zarubineckej kultúry ustúpila na východ za rieku Dneper, do povodia jej ľavostranného prítoku rieky Desna a vytvorila pokračujúcu a príbuznú archeologickú skupinu Kyjevský typ, pôsobiacu v II. – IV. stor. n. l. Ďalšie časti obyvateľstva zo Zarubineckej kultúry sa potom mohli ocitnúť pod nadvládou a obrazne zaraďovaný ako súčasť spomínaných Germánskych kmeňov, alebo mali možnosť ustúpiť v smere na západ do oblasti Moldavska, Valašska a do Karpatskej kotliny, kde všade sú dočasne spomínaný údajne tiež len ako príslušníci nomádskych kmeňov Jazygov, Roxolanov, Skýtov, Sarmatov, prípadne sa ocitli vo veľkom vojenskom konflikte s Germánmi, keď údajne okolo r. 370 bol Germánmi popravený slovanský vojvodca Boza so synmi a s ďalšími 70-timi náčelníkmi a pritom práve Germáni prehrali a ustúpili z Ukrajiny. 

​

​