eHistory

12M. Zväz Sabirov a Zväz bulharských Onogurov (IV. – pol. VI. stor.).

Niekdajšie Hunské panstvo po svojom zániku akoby zanechalo územie pomyselne rozdelené do troch častí, deliacou čiarou resp. hranicou mohlo byť buď etnické zloženie obyvateľstva, alebo prírodná prekážka ako tok rieky prípadne pohorie. Zrejme kombinácia oboch týchto možností boli od seba oddelené lokality Stredná Európa s prevahou Germánskych etník, Čiernomorská step s prevahou Bulharských etník a Povolžie (od rieky Don po pohorie Ural) s prevahou Sabirských a Onogurských kmeňov.

Buď ešte wangom Attilom alebo najneskôr jeho nástupcom synom wangom Ellakom, boli určené údely pre ostatných príslušníkov dynastie Hunov v Európe približne práve v týchto východoeurópskych lokalitách. Ak berieme do úvahy etnickosť vládnucej časti obyvateľstva, bola turko-tatárskeho pôvodu a vo svojich pôvodných sídlach v priestore od jazera Bajkal až po jazero Balchaš niesla pomenovanie Ogur. Aj neskôr, či to už bolo v Stredoázijskej oblasti od jazera Balchaš až po pohorie Ural a aj v ich následných pôsobiskách vo východnej Európe sa mohli a mali pohybovať vo svojom susedstve, preto nielen pôvod, ale aj ich jazyky si mohli byť príbuzné resp. podobné. Práve to potvrdzuje aj fakt z neskoršieho obdobia, z doby Chazarskej ríše, keď rôzne etniká pod ich kontrolou ako Povolžský Bulhari, Sabirovia a Chazari si vzájomne rozumeli, čo v prípade jazykovej príbuznosti malo a mohlo platiť aj pre kmene bulharských Utigurov a Kutrigurov zdržiavajúcich sa v Čiernomorskej stepi, ktoré v predchádzajúcich svojich pôsobiskách tiež patrili k Ogurským resp. budúcim etnikám s príbuzným starotureckým jazykom prezentovaných hlavne Starobulharskými etnikami.

Rovnako ako v Čiernomorskej stepi, aj o územie na krajnom východe Európy od Povolžia až po susediaci Severokaukazský región delili dva kmeňové spoločenstvá – zväzy Sabirských a Onogurských kmeňov. Tunajším panovníkom sa údajne mohol stať najmladší Atilov syn Ernak, ktorý sa pokúšal o získanie kontroly nad všetkými tunajšími kmeňmi a etnikami. Zväz Sabirov sa javil ako najvážnejší kandidát na prezentovanie snáh chána Ernaka a jeho snaha na udržanie resp. získanie si moci nielen u najsilnejšieho etnika v regióne, ale získať kontrolu aj nad ostatnými okolitými kmeňmi a etnikami. Z toho dôvodu kmene Sabirov viedli dobyvačné vojny proti okolitým etnikám. A tie sa nachádzali všade okolo nich. Kmene Sabirov zdržujúce sa od ústia rieky Volga a popri západnej strane Kaspického mora mali vo svojom susedstve vo východnom Povolží, v priestore dolného toku rieky Ural skupinu bulharských kmeňov (ako Buljari) a Agathyrsov (neskôr známych pod pomenovaním Chazarské kmene, kam nie je vylúčené, že Sabirovia viedli svoje výpravy. Avšak prvý známy vojnový konflikt bol zaznamenaný na západ od Sabirov v priestore nížiny okolo rieky Kubáň v r. 461, trval do r. 463 a z dôsledkov vojny niektoré etniká z kmeňového zväzu bulharských Onogurov ustúpili z Kubáne na sever k rieke Volga (aj na východnú stranu rieky Volga). Sabirovia však viedli vojny aj proti ďalším menším menejznámym etnikám Saragur (zdržujúcim sa v Severokaukazskej oblasti) a Urog (a ten je až nápadne podobný k výrazu Ogur čo môže byť spôsobené aj výslovnosťou v rôznych jazykoch a pokojne to mohlo znamenať jeden alebo ďalší resp. iný Ogurský kmeň resp. viaceré iné Ogurské kmene). Ak sa Saragurovia stali súčasťou Sabirov, aj v prípade Urogov (čiže ďalšieho Ogurského etnika respektíve viacero ogurských etník) to mohlo byť podobné. Niektorý autori v prípade výrazov Saragur a Urog ponúkajú aj ďalšie vysvetlenie a mohlo sa jednať napríklad aj o Uralské kmene (Ugorov resp. Maďarov). Ak nie v tomto náhodnom a podobnom pomenovaní, tak v neskoršom období predsa len v prípade Maďarov nejaká spojitosť mohla so Sabirmi byť, keď na začiatku VIII. stor. vo východnom Povolží bol zaznamenaný výraz Sabartoi Asphaloi, a zrejme mohol byť pomenovaním pre tunajšie južnejšie Uralské kmene (uvedené pomenovanie zaznamenali chazarský a arabský kronikári), čím sa dá usudzovať, že pozornosť (vojenská agresia) Zväzu Sabirov mohla byť od poslednej štvrtiny V. až do začiatku VI. stor. sústredená do východnejších a severnejších lokalít od Sabirských pôsobísk. To môže byť jeden s dôvodov, prečo po tom čo sa chán Ernak, po smrti brata Dengiziho (469), zmocnil aj Čiernomorského údelu, sa vzdialil z dosahu byzantských a perzských kronikárov a na takmer pol storočia (až do zač. VI. stor.) utíchli správy o Zväze Sabirov. Ďalšími menej pravdepodobnými možnosťami mohol byť úpadok národa (po sérii ich nevýrazných panovníkov), alebo znova len mohli byť vnímaný ako jeden celok s ostatnými etnikami pod terajšou Ernakovou resp. Hunskou nadvládou a aj preto ešte dlho po smrti Attilu nielen vo východnej Európe sa udržiaval fenomén vo výraze Hun aj keď za pustošením a vraždením mohli byť iné etniká a iné kmene (ktoré však prv boli pod nadvládou Hunov.

Zväz Sabirov sa do povedomia analistov dostal znova na zač. VI. stor., keď svoju pozornosť obrátili na juh. V r. 515 napadli Arménsko, prekročili Kaukaz a vpadli do Malej Ázie, kde bojovali proti Východorímskej ríši a aj proti Peržanom (uvádzajú to kronikári Euagrius a Ioannes Antiocheus). Nasledujúcich desaťročiach dochádzalo k pomalému vyčerpaniu sa Sabirskej ríše. Po smrti niekoľkých panovníkov – chánov v krátkom slede – okolo r. 518 zomrel Ambazuk, v r. 520 Balak (Malak) a ďalší chán Zilgibi sa nechal vtiahnuť do veľkej politiky, do konfliktu medzi Perzskou a Východorímskou ríšou, čo sa mu stalo osudným. Najprv perzský šáh Kawád I. (488 – 531), na vojnu proti Byzantskej ríši, si ako spojenca získal chána Zilgibiho, ktorý však z opatrnosti alebo špekulácii nadviazal kontakt aj s byzantským cisárom Justiánom a ten prezradil perzskej strane rokovanie so Sabirmi. Perzský šáh, pod zásterkou priateľstva vylákal chána Zilgibiho, zajal ho a dal ho popraviť. Na panovníckom tróne vo Zväze Sabirov sa spomína ešte panovníčka Boarik (asi manželka už menovaného chána Balaka), ktorá v r. 527 – 528 viedla vojnu proti Zväzu bulharských Onogurov a ich viacerí cháni Glon a Türak utrpeli porážku (podľa kronikára Joanes Malalasa vládkyňa Boarik údajne disponovala so 100-tisícovým vojskom). Bojovný Sabirovia však nakoniec boj s Peržanmi prehrali, prišli o priesmyk Daryal (dnes Derbent v Dagestane, nazývaný aj Kaspická brána), ktorého sa zmocnili Peržania, čím došlo k rozdeleniu Sabirského etnika, keď jedna časť sa zdržiavala na juh od Kaukazu a druhá časť na sever od Kaukazu. O protisabirskej ofenzíve hovorí aj písomný záznam hovoriaci, že v r. 534 Peržania nadväzovali kontakty (spojenectvo) so sabirskými severozápadnými susedmi a perzský šáh vyslal posolstvo ku kutrigurskému chánovi Zaberganovi (čo by mohlo znamenať, že v prípade vojny Sabirov s Peržanmi takéto spojenectvo mohlo byť využité na vyvolanie vojenského konfliktu aj na severozápade, útokom Kutrigurov proti Sabirom). Teraz sa kladie otázka, kam sa podeli Utiguri, ktorý sa mali nachádzať medzi Sabirmi a Kutrigurmi? Je asi pravdepodobné, že si ich buď Kutriguri alebo Sabirovia podrobili. Tým že v r. 538 – 540 sú Utiguri spomínaný u byzantských kronikárov v súvislosti s pádom Kutrigurov do Trákie, sa Utiguri ocitli buď v spojenectve, a preto že nie sú spomínaný u Perzských kronikárov, sa spojenectvo a spolupráca podozrivo menia na nadvládu Kutrigurov nad Utigurmi. Juhokaukazský Sabirovia v r. 545 utrpeli veľkú porážku od Perzskej ríše a ich etnikum odtiahlo na sever do Severokaukazskej oblasti, kde tiež došli do konfliktu s tunajším Zväzom bulharských Onogurov, a preto sa v r. 548 vrátili na juh od Kaukazu a usadili sa na území Východorímskej ríše. Južný Sabirovia sú ešte spomínaný v r. 556, keď boli súčasťou byzantského vojska, ktoré sa zúčastnilo vojenskej výpravy do Palestíny proti Perzskej ríši. Zrejme podobne ako aj Utiguri, aj ostatné etniká zo Zväzu bulharských Onogurov, keďže boli v nepriateľstve so Sabirmi (spomínaná vojna od r. 460, tak aj konflikt okolo r. 548), sa zrejme týmto spôsobom etablovali do spolupráce alebo do spojenectva s bulharskými Kutrigurmi.

Aj ostatné časti Sabirov, zdržiavajúce sa na sever od Kaukazu, v druhej štvrtine VI. stor. sa najčastejšie ocitali vo vojnovom konflikte proti etnikám Zväzu bulharských Onogurov. Dejiskom bojov bol Severokaukazský región, kde sa v západnej časti na Kubáňskej nížine zdržiavali rôzne etniká Onogurov a vo východnej časti pri Kaspickom mori sa pohybovali Sabirovia. Ak z rôznych príčin bojovali proti sebe navzájom, tak často aj proti ďalším nemenovaným etnikám v susediacich oblastiach. Sabirovia sa predovšetkým tlačili aj do Povolžia a etniká zo Zväzu bulharských Onogurov do Meotisu (pri Azovskom mori). Okolo pol. VI stor. Onoguri vpadli do Kolchidy (dnešného Gruzínska), kde však nedosiahli úspech a odtiahli do Meotisu.

Následne po r. 555 prišla od východu, z oblasti Číny, ďalšia vlna altajsko-mongólskeho obyvateľstva, Avari prenasledovaný Starými Turkami (Tu-kju, Göktürk), s ktorými niekoľko rokov bojovali ako Sabirovia, tak aj kmene zo Zväzu bulharských Onogurov. Nakoniec v r. 559 Avari Sabirov a aj kmene zo Zväzu bulharských Onogurov porazili a oba zväzy pred nimi ustúpili severnejšie do Povolžia a k rieke Ural do susedstva Uralských kmeňov z Ugrofínskej resp. Fínskomaďarskej jazykovej vetvy, kde následne okolo r. 562 upadli, na takmer storočie, pod nadvládu kmeňov Starých Turkov.

​