eHistory

26A. Kultúra Korčak – Pražský typ.

Prebiehala počas Veľkého sťahovania národov.

Ešte aj v VI. stor. n. l. stredná Európa (východná Európa aj o niekoľko storočí neskôr) patrila do obdobia, keď sa analistami len ťažko identifikoval pôvod a etnicita obyvateľstva. V susedstve, aj na známejšom Balkáne a juhu Karpatskej kotliny, pri kontakte s cudzími etnikami, sa stále pohybovali skupiny údajného obyvateľstva resp. kmeňov vo viacerých prípadoch už zaniknutých Skýtov, Sarmatov, Alanov, Jazygov a ďalších. Tieto uvádzané alternatívy pri kontakte s cudzími etnikami, akoby naraz, od asi druhej tretiny VI. stor., nahradili pomenovaniami slovanských etník Sklávi a Anti, pričom nemali ani tušenia, kam sa podeli predchádzajúce etniká a odkiaľ sa tak nečakane vzali v oblasti resp. v koridore od ústia Dunaja až po Kraňsko náhle objavili Slovania. Veľmi podobne sa mohla odvíjať situácia so Slovanským obyvateľstvom aj severnejšie od severnej Ukrajiny a Bieloruska, avšak nielen v omnoho širšom koridore smerom na sever až k Baltickému moru a na západ až po rieku Labe, ale zrejme nepriamymi dôkazmi (indíciami) aj o niekoľko storočí skôr.

Keďže existencia Slovanov sa odvíjala v susedstve Germánskych kmeňov, ktorých pohyb je pomerne dobre zmapovaný aj v Stredoeurópskom priestore: východnom Nemecku, Poľsku a v Karpatskej kotline, veľa nám napovedá aj o možnej prítomnosti a pohybe Slovanského obyvateľstva a kmeňov.

Ukážkovým príkladom je neslávne (!) účinkovanie a osud Gótov, ktorých germánsky kronikár Jordanes naopak povýšil na takmer pánov ostatného Sveta – krajiny nazvanej Oium (od Uralu až po Alpy). Skutočnosť však bola iná a pripomínala skôr neustály pohyb (že by až útek?) – striedajúce sa počiatočné úspechy a zaujatie krajiny a nakoniec odchod do inej krajiny. Góti sa v I. stor. n. l. preplavili z ostrova Gotland k ústiu rieky Visla, odkiaľ prenikli a na vyše storočia sa udržali okolo horného toku rieky Visla. Už na prelome II. / III stor. sa presunuli na Ukrajinu, kde ich v IV. stor. najprv postihlo rozdelenie sa na Vizigotov a Ostrogotov a okolo r. 372 porážky od Slovanov a následne v r. 375 aj od Hunov. Kým Vizigotom sa podarilo odtiahnuť na západ (prenikli aj k Rímu) a nakoniec sa presunuli až na Pyrenejský polostrov a niekoľko storočí tu pretrvali až do príchodu moslimských Maurov, omnoho kratší existenčný čas doprial osud Ostrogótom, ktorý síce ustupovali, ale dostali sa pod nadvládu Hunov a usadili sa v Panónii. Odtiaľ však už v 490 odtiahli do severného Talianska. Až táto lokalita sa im stala večným domovom resp. konečnou stanicou, odkiaľ sa im už nepodarilo odtiahnuť a v polovici VI. stor., po porážke od Byzantskej ríše, zanikli v románskej asimilácii. Asi sa z úst tlačí otázka: ak sa Germánske kmene (nielen Góti) ocitli v životu nebezpečnej situácii a padali ich na bojiskách na tisíce, prečo neodtiahli na údajný germánsky sever do Poľska, ale prijateľnejším sa im zdalo dobývať sa na Balkán a do Karpatskej kotliny, kde sa s radosťou nechali masakrovať od Hunov aj Rímanov?

Aj ďalší germánsky kmeň, Longobardi, putovali strednou Európou, neustále menili svoje pôsobiská. Pochádzali zo Škandinávie. Prvýkrát sú spomínaný na prelome letopočtu, keď z Mohanska do Čiech pritiahli Markomani, ktorých panstvo za ich panovníka Marobuda dosahovalo nielen na Slovensko, ale na severe až po dolný tok rieky Labe, kde sa pod ich nadvládou nachádzali aj kmene Longobardov. Údajne na ďalšie tri storočia sa Longobardi ocitli pod nadvládou Sasov (uvedené v Gótskom kódexe) a v druhej pol. IV. stor., hlavne z dôvodu slabej úrody, začala ich migrácia na východ. Keď sa po storočí nedokázali natrvalo presadiť v žiadnej krajine na baltskom pobreží (pričom nie je vylúčené, že sa mohli dostať aj na východnú stranu rieky Odra, na územie dnešného Poľska) odtiahli do Čiech do južného susedstva Durínska. Zrejme nedošlo k nejakej spolupráci resp. nažívaniu v susedstve s príbuznými germánskymi kmeňmi. Zo zaregistrovaného veľkého územného nárastu Durínska na prelome V. / VI. stor., skôr vyplýva, že Durínčania využili ponúkanú príležitosť, porazili oslabených Longobardov a obsadili aj Čechy. Zlomom v rozlete Durínčanov sa stala výprava na západ (do dnešného Hesenska), kde však narazili už na mocnejšiu Franskú ríšu, ktorá tiež od konca V. stor. začala rozširovať svoje panstvo na pravú stranu rieky Rýn (na územie Nemecka do dnešného Porýnia-Vestfálska). Frankovia Durínčanov porazili (531) a Durínčania sa im zaviazali odvádzať tribút. Durínčania neuspeli ani vo východnom Nemecku resp. nerozšírili svoju krajinu na východnú stranu rieky Labe, navyše ustúpili i z Čiech, pred Slovanskými kmeňmi. Venedske resp. Slovanské kmene sa v VII. stor. nachádzali nielen v Čechách, ale kmene Lužických Srbov (knieža Dervan) boli až po Durínsko a prenikli aj do severovýchodného Bavorska. Ale vráťme sa k Longobardom, ktorý po porážke od Durínčanov, boli nútený odtiahnuť do severného Rakúska, kde boli prvýkrát spomínaný v r. 488. Vovýchodnom Rakúsku sa dostali do konfliktu s východným susedom s germánskymi Herulmi. Okolo r. 509 Herulovia utrpeli rozhodujúcu porážku, opustili aj severnú Panóniu a namiesto ústupu za Dunaj, buď na východ (do východného Maďarska ku Gepidom), alebo na sever, na západné Slovensko a na Moravu, odtiahli až do Škandinávie cez územia obývané Slovanskými kmeňmi (Prokopios). Longobardom však nebola súdená ani Panónia a tú opustili po príchode Avarov, na jar r. 569 a vydali sa do Talianska, kde prežili relatívne najdlhšie až do pol. VIII. stor., boli pokorený a neskôr zanikli v románskej asimilácii. Tu sa skôr ponúka vziať na zreteľ známy fakt o nejednotnosti a vzájomných rozbrojoch, ktoré germánske kmene sprevádzali po celej Európe, čím ostatným etnikám, po ich prispôsobení, zdokonalení a vzopretí sa proti nepríjemnému susedovi, podstatne uľahčili ich poraziť, donútili ich odchodu, čo je postrehnuteľné hlavne v strednej Európe, na Ukrajine, Balkáne a na Apeninskom polostrove. V asi veľmi hektickom duchu sa niesol príchod germánskych kmeňov, len ak jedno – nanajvýš dve storočia trvajúci pobyt (len ojedinele viac) v nejakej lokalite a následne viac-menej neslávny odchod a vo veľa prípadoch až zánik a asimilácia v okolitom inoetnickom alebo početnejšom obyvateľstve.

V sumáre by sa dalo zjednodušene alebo stručne zhrnúť: cez Jutský polostrov, na Európsky kontinent, všade kam prenikli Germánske kmene, okrem Nemecka, Holandska a Britských ostrovov, sa germánskym kmeňom nikde nepodarilo zachovať si identitu a germánsky jazyk. Na celom potulovaní a rabovaní sa germánskych kmeňov po strednej a východnej Európe je zaujímavý fakt, že ich vystriedali slovanské kmene, čím sa kladie otázka, či práve Slovania neboli tou príčinou odchodu Germánov?

Ak by sme z údajov o kmeňoch a etnikách spomínaných pri autoroch Tacitusom (v I. stor. n. l.) a Ptolemaiosom (II. stor. n. l.) vytvorili štatistický sumár, dostali by sme sa k cifre až okolo 100 kmeňov v regióne od Čierneho mora po Baltické a v Stredoeurópskom priestore (pozri aj kapitolu 9. Venedi a 16. Rímania v Karpatskej kotline), keď väčšina z nich sa ani len nedá priradiť ku Germánskym, Keltským, Baltským, Fínskym a nomádskym kmeňom.

Porovnateľne ako u spomínaných Longobardov a Gótov by sa dal zmapovať aj pohyb niektorých Slovanských kmeňov, ako napríklad Srbov, Chorvátov a Veletov. S lokalizovaním Srbov a Chorvátov nám pomohli vyslanci byzantského cisára Herakleiosa, ktorý proti Avarom (po r. 626) pozvali Chorvátske kmene približne zo severozápadnej Ukrajiny a Poľska a Srbské kmene približne z južného Bieloruska a Poľska (Srbom aj Chorvátom sa venujem aj v samostatnej kapitole). Severnými susedmi Srbov boli Velti – Veleti, ktorých Ptolemaios v II. stor. uvádzal pri hornom toku rieky Visla (pri Venedskej zátoke), ale J. P. Šafárik sa domnieva, že sa tam mohli presunúť z oblasti Vilna (dnes Vilnjus v Litve), čo potom pokojne mohlo byť aj naopak a po príchode Gótov k rieke Visla, sa Veleti mohli rozostúpiť na sever a východ (prípadne aj na západ). Podobne ako sa zo severnej Ukrajiny a Bieloruska rozšírili Srbské a Chorvátske kmene na západ až po severovýchodné Bavorsko, aj Veletské kmene sa zrejme presunuli a v VIII. stor. zaberali veľkú časť východného Nemecka až po rieku Labe. Pritom na zreteli musíme mať aj postrehnuteľnú príbuznosť a výslovnosť slov Venedi – Veneti – Veleti – Visla – Vilno, čo by v prípade nejakej súvislosti mohlo poukazovať nielen na jeden a ten istý ľud, ale aj na omnoho staršie osídlenie siahajúce až do obdobia Lužickej kultúry. Zatiaľ nevysvetliteľne a nepochopiteľne vyznieva nečakaný odchod Gótov od Visly na juh Ukrajiny (na prelome II. / III. stor.), kde sa na takmer dve storočia ocitli v neustálom boji proti nomádskym a slovanským kmeňom (potom proti komu horšiemu a zdatnejšiemu bojovali pri Visle, ak sa im stav vojny a neustáleho ohrozenia zdal prijateľnejší). Góti svoj boj na juhovýchode Európy nakoniec nezvládli, prehrali, ale znova do Poľska sa radšej nevrátili a vyhli sa mu obrovskou obkľukou. Vysvetlením by mohlo byť, že pri Visle trpeli ešte viac a dôvodom ich odchodu mohli byť práve Venedske resp. Slovanské kmene (medzi nimi aj Veleti), ktoré zaujali uvoľnené územie. O prítomnosti Venedskych kmeňov sa zmieňuje aj Prokopius, ktorý odchod Herulov (okolo r. 509) z východného Rakúska, severnej Panónie a západného Slovenska opísal, že sa vydali na sever cez územia obývané Venedmi. Tou cestou, ktorou sa mohli vydať, mohla byť najskôr časť trasy Jantárovej cesty a buď na Morave sa vydali do Čiech a popri rieke Labe odtiahli do Škandinávie, alebo po Jantárovej ceste putovali až po Wroclav a odtiaľ na severozápad a cez Jutský polostrov naspäť do Škandinávie, čiže Venedske kmene boli celkom iste až po rieku Odra, prípadne aj ďalej až pri rieke Labe, keďže v druhej pol. V. stor. sa ani Longobardi nevydali od horného toku rieky Labe do východného Nemecka, ale na juh do Čiech a potom až do Rakúska. O ktoré Venedske kmene sa mohlo jednať, hovoria až analisti VIII. stor., keď tieto kmene zhrnuli pod pomenovanie Veleti (zrejme sa tu zdržiavali už dlhšiu dobu, ak sem už od V. stor. nepotiahli ani Sasi a Durínčania), keď mali obsadenú podstatnú časť východného Nemecka. V X. stor. Veletské kmene vytvorili zväz Luticov, a v jeho zväze bolo známych až niekoľko desiatok kmeňov: Brezania, Črezpeňania, Dolenci, Došania, Gliňania, Grozvičania, Chyžania (Kyšania), Lekusicovia (Lešicania), Moričania, Neletici, Ploňania, Ránovia, Ratári, Rečania, Sitňania, Sprévania, Stodorania (Havolania), Ukranovia, Volíňania, Zemčicovia a ďalší.

Čiže Poľsko už v II. stor. bolo celkom iste obývané aj Venedskymi kmeňmi (Ptolemaios medzi nimi uvádza aj Veltov) a východné Nemecko už v V. stor. (1. na prítomnosť údajných Slovanov poukazuje Vibius Sequester, ktorý k zač. V. stor. uvádza, že rieka Labe oddeľuje germánskych Svébov od Srbov a na podporu neslovanských a negermánskych vládcov poukazujú vykopávky v Durínsku s deformovanými lebkami podľa vzoru užívaného aj Hunmi a Alanmi datované do prvej pol. V. stor., čo by potvrdzovalo aj prítomnosť neslovanskej vládnucej vrstvy; 2. odchod Longobardov z východného Nemecka; 3. namiesto ústupu na sever od Dunaja, nastal až návrat Herulov do Škandinávie uvádzaný Prokopiosom).

Zrejme k neskorším Slovanom zaradené kmene a ich obyvateľstvo tu buď bolo alebo preniklo omnoho skôr (ako pred V. stor.), ako sú dnes predkladané najčastejšie verzie. Asi organizovanejšiu, identifikovateľnejšiu a prenikajúcu do širšieho priestoru bol zaznamenaný prienik až ďalších etáp Slovanských kmeňov severnou trasou, od Ukrajiny ponad Karpatské pohorie, cez južné Poľsko a korešpondovalo s archeologickou kultúrou Korčak (vznikla v V. stor.) a do priestoru strednej Európy sa šírila od konca V. stor. Pomenovaná bola podľa archeologického náleziska Korčak medzi mestom Žitomir a riekou Toťoreva (približne 100 km západne od Kyjeva), prv pomenovanej ako Žitomirský typ. V Strednej Európe je známa aj pod názvom Kultúra Pražského typu a získala pomenovanie podľa náleziska v Roztokách u Prahy. Jednalo sa o ľud prevažne zaoberajúcim sa poľnohospodárstvom. Bola príbuzná a podobná k viacerým kultúram ako Zarubineckej, Koločin – Tušemlja a Peňkovka, keď ich sídla a príbytky sa nachádzali pri poľnohospodárskej pôde, pri riekach v polozapustených štvorcových domoch s kamennou alebo hlinenou pecou v rohu domu. Keramika bola vyrábaná ručne (zdobená vlnovkami) a mŕtvych spopolňovali a ukladali do urien. 

K tomu ešte prevažujú názory historikov o pôvode Slovanov z východnej Európy, čo sa ale môže len čiastočne zakladať na pravde. Dôležitými faktami a ovplyvňujúcimi faktormi sú:

• Vznik celej Indoeurópskej jazykovej skupiny obyvateľstva je kladený do oblasti východnej Európy (do oblasti na sever medzi Čierne a Kaspické more).

• Z východnej Európy pochádzajú indoeurópsky a staroeurópsky predkovia ostatných európskych národov (Gréci, Kelti, Germáni, Italikovia, ...).

• Aj príchod ďalších indoeurópskych skupín obyvateľstva zo stredoázijskej oblasti smeroval cez východnú Európu na západ (Ľud šnúrovej a mohylovej kultúry, Kimmeri, Skýti, Sarmati, Alani, ...).

• Aj prenikanie iných jazykových skupín obyvateľstva smeroval z východu, z Ázie do Európy (Huni, Bulhari, Avari, Maďari, ...).

• Jazykovedci kladú vznik slovanského dialektu resp. jazyka do severnej polovice Ukrajiny, kde už od doby Skýtov Herodotos uvádza kmene Malých Skýtov, Skýtov oráčov, Budínov a Neurónov.

Z tohto výpočtu majú budúci Slovania veľa spoločného so všetkými známymi európskymi etnikami, dokonca majú aj spoločných predkov a často sa dostávali do kontaktu resp. pod nadvládu spomínaných známych európskych etník (Keltov, Germánov, Rímanov), avšak boli v kontakte aj s etnikami zo severoiránskej jazykovej skupiny. Asi záležalo s kým a v ktorom období. S ostatnými európskymi etnikami hlavne v dobe keď komunikovali ešte spoločným indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom, so severoiránskou jazykovou skupinou obyvateľstva to bolo hlavne v období samostatného (odlúčeného a izolovaného) jazykového vývinu ostatných známych európskych etník. Kým veľmi jasne sú historikmi zaregistrované invázie resp. prenikanie Keltov, Germánov a Rímanov, a následne práve preto rovnakou cestou je ponúkaná aj možnosť prenikania Slovanov z východnej Európy do strednej Europy a na Balkán. Aj pojem tzv. „Sťahovanie národov“ môže mať až dve rôzne vysvetlenia t.j. buď rozšíriť krajinu zo svojich domovských do ďalších lokalít (zväčšiť rozlohu ako napríklad Rímania) alebo proste sa pridržať významu „sťahovať“ a presťahovať vlastné etnikum do inej lokality (veľakrát aj menšej ako ich predchádzajúce lokality ako v prípade viacerých Germánskych kmeňov).

Avšak uskutočnilo sa vôbec nejaké veľké sťahovanie Slovanov? 

Najpravdepodobnejšie žiadna veľká invázia Slovanov sa nikdy ani nemusela udiať resp. nie v takom rozsahu, ale len asi v pomere, akým dokázali ovládať krajinu predtým vládnuce nomádske kmene, Kelti, Germáni a Rímania. Neskoršie objavenie sa resp. prejavenie sa Slovanov, historikmi a archeológmi sa navyše poukazuje na ich menšiu vojenskú a remeselnícku vyspelosť, že by prípadne malo znamenať aj menšiu a kratšiu etapu vývoja samotného slovanského jazyka a jeho bližšiu príbuznosť k jazyku európskych predkov – k indoeurópskemu resp. staroeurópskemu jazyku. Aj keď nie je vylúčenou ani možnosť bližšej príbuznosti, ale pravdepodobnejšou verziou by skôr mohol byť podobný priebeh a kontakt starousadeného a prichádzajúceho etnika akým spôsobom sa presadili už spomínaný nomádsky Skýti, Sarmati, Alani, alebo aj Kelti, Germáni a Rímani, keď sa krajina kronikármi prisúdila dobyvateľovi, ktorý zjavne mohol obsadiť len malú časť krajiny presnejšie dôležité kontrolné body, odkiaľ ovládal resp. kontroloval ostatnú krajinu (križovatky ciest, brody cez rieku, postavil niekoľko miest a výšinných pevností), mal organizovanú vojenskú hotovosť, ale inak bol v menšinovom pomere k ostatnému roztrúsenému obyvateľstvu (práve u posledne spomínaných Rímanov bola asi prítomnosť najnižšia, keď vládnuca, správna časť s ostatnou spoločnosťou ako ženy, deti a starci boli len v obmedzenom množstve a postačovala len ich vojenská hotovosť na hraniciach „limes romanus“ v Panonii, Noriku, Raetii, Vindelicii atď.).

Ani posledná etapa prenikajúcich Slovanských skupín obyvateľstva a kmeňov (od V. stor.), hlavne do strednej Európy, nemusela byť a zrejme ani nebola v prevahe voči tunajšiemu starousadenému resp. starobylému obyvateľstvu viazaného k pôde (ktoré po tisícročia neopúšťalo sídla svojich predkov) hovoriaceho okrem jazyka svojich predkov, ktorým mohol byť indoeurópsky resp. staroeurópsky jazyk alebo ich dialekty, aj jazykom často meniacich sa dobyvateľov (Keltov, Germánov). Pôvodnému obyvateľstvu chýbala početnejšia vlastná vojenská a vyššia vládnúca vrstva (spravujúca väčšiu krajinu), ktorú po každé nahradili dobyvatelia (spomínaný Kelti, Germáni, Rímania) a od V. stor. ich tentoraz nahradili prichádzajúci organizovanejší a bojovnejší Slovania.