eHistory

10A. Panoni alebo Ilýri & Venedi.

Kto bol ten záhadný a nepomenovaný ľud, ktorý sa v Karpatskej kotline nachádzal a zdržiaval pred príchodom resp. inváziou viacej známych etník a kmeňov?

Ak vychádzame zo známych faktov o vzostupe európskych etník v lokalitách Balkánu (Gréci), Apeninského polostrova (Rímania), západnej Európy (Kelti), severnej Európy (Germáni) a východnej Európy Skýti a Sarmati, z tohto výpočtu akoby nezaľudnená resp. vyľudnená ostávala Stredná Európa (český historik Lubor Niederle dokonca zamieňa odchod vládnucej menšiny a tvrdí o vyľudnení Čiech medzi V. a VI. stor. n. l. v období pred príchodom Slovanov). Zaujímavým faktom potom ostáva, že nielenže väčšina zmieňovaných etník si to do svojich budúcich pôsobísk namierila práve cez strednú Európu, ale prevažná väčšina aj s neskoršími aktérmi (Hunmi, Avarmi, Maďarmi) sa sem dobýjala tiež. Skôr to pripadá, že práve Stredoeurópsky priestor, v porovnaní s ostatnými európskymi lokalitami, mal byť neustálym príchodom ďalších etník preľudnený. Avšak v tomto období sa nekonali žiadne sčítania ľudu a nejaké odhady sa dajú získať až z konca IX. stor. n. l., keď sa zastavilo tzv. sťahovanie ľudí a vznikli krajiny so stálymi hranicami a počet obyvateľov Európy a Malej Ázie sa mohol pohybovať medzi 20 – 30 miliónmi ľudí, keď z toho:

• Apeninský polostrov – asi 10 obyv./km2 čo predstavuje asi 3 mil. obyv.

• Východofranská ríša – asi 8 obyv./km2 – // – 3,5 mil. obyv.

• Byzantská ríša – 5 až 6 obyv./km2 – // – 6 mil. obyv.

• Západofranská ríša – asi 5 obyv./km2 – // – 3 mil. obyv.

• Pyrenejský polostrov, Britské ostrovy a Stredná Európa od Jadranského po Baltské a Severné more okolo 4 obyv./km2.

• Územie Chazarskej ríše a Ukrajiny okolo 2 až 3 obyv./km2.

• Škandinávia a severná časť východnej Európy 1 až 2 obyv./km2.

• Severovýchod Ruska medzi pohorím Ural a Barentsovým morom menej ako 1 obyv./km2.

Aby sme sa znova dostali o približne o takmer pol druha tisícročia späť, tieto počty obyvateľov sa mohli pohybovať medzi polovicou až tretinou, čo mohlo predstavovať okolo 10 až 15 mil. obyvateľov na kontinente Európa a Malá Ázia. Preto v priestore Karpatskej kotliny (nazývanej geológmi Panónskou panvou) ohraničenej na západe Alpami, na severe a východe Karpatmi a na juhu Dinárskym pohorím, v VI. stor. p. n. l. (pred vpádom Skýtov do Karpatskej kotliny), pri rozlohe takmer 400 tis. km2 a hustote 1 až 2 obyvateľov na km2 to mohlo predstavovať okolo 500 až 800 tis. obyvateľov. Dokonca napovedá tomu aj odhad archeológov, ktorý v dobe Bronzovej (okolo r. 1200 p. n. l.) pri zlepšujúcich sa klimatických podmienkach odhadujú zvýšenie počtu zo 60 na 200 tis. obyvateľov pri rozlohe Slovenska 50 tis. km2, čo by pri rozlohe Panonskej panvy osemkrát väčšej predstavovalo zvýšenie z 320 tis. až na 1,6 milióna obyvateľov. Teda pomerne dosť (až prehnane veľa, ale v krajnom prípade), keď sa mohlo jednať hlavne o málo organizované a roztrúsené obyvateľstvo nanajvýš zhromaždených v malých kmeňoch alebo len rodových spoločenstvách a buď pri vhodných klimatických podmienkach, alebo v dôsledku vojenského konfliktu v susedstve, do Panonskej panvy pribúdalo prichádzajúce a za nimi prenikajúce nomádsko-vojenské kmene, čím sa mohli krátkodobo zvýšiť počty obyvateľov v aj menšej európskej lokalite, čo sa následne po prenesení možných nepokojov aj sem, mohlo zas výrazne znížiť.

Kameňom sváru u historikov je však učiť pôvod a jazyk tohto obyvateľstva. Ak však budeme vychádzať zo známeho faktu o pôvode Indoeurópskeho obyvateľstva, tí predsa pochádzali z východnej Európy, kde komunikovali spoločným indoeurópskym jazykom. Po niekoľko tisícročí trvajúcom prirodzenom rozširovaním sa obyvateľstva všetkými svetovými stranami hlavne v smere na západ a východ vznikli dva hlavné dialekty staroeurópsky a severoiránsky. Podľa historikov a jazykovedcov sa predpokladá, že približne až do r. 2.000 – 1.500 p. n. l. indoeurópsky ľud hovoril spoločným staroeurópskym jazykom, keď následne sa aj tieto časti od seba natoľko vzdialili resp. odcudzili a v rôznych európskych lokalitách splynuli so starobylým obyvateľstvom, kde vznikali nové dialekty, z ktorých vznikli v priebehu viacerých storočí až tisícročia nové jazyky (grécky, latinský, keltský, germánsky a ďalšie). Otázne však je potom akým jazykom hovorili tie skupiny obyvateľstva, ktoré nikdy neopustili svoje pôvodné sídla v strednej a východnej Európe. Na to je jednoduchá odpoveď: ak historici nezaregistrovali žiaden ďalší jazyk a etnikum, teda aj naďalej hovorili spoločným indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom, keďže ostali v pôvodných sídlach Indoeurópanov na východe Európy alebo v pôvodných sídlach Staroeurópanov v strednej Európe.

Ak sa vôbec ich jazyk mal možnosť zmeniť, tak až po tom čo prišli do kontaktu s inojazyčnými etnikami.

Kým na východe Európy to bolo možno aj o tisícročie skôr, do strednej Európy inojazyčné etniká prenikali až okolo prelomu III. / II. tis. p. n. l. a mohli byť nimi nomádsko-vojenské kmene (Šnúrová keramika - Mohylové kultúry). V pol. II. tis. p. n. l. poznáme aj menovite prvé známe etnikum - Kimmeriov a neskôr, od VII. stor. p. n. l., prichádzajúci Skýti. Až potom na scénu prichádzali nám známejší Kelti a Germáni. Či sa jednalo o Latinov, Keltov, Germánov a rôzne ďalšie severobalkánske kmene, väčšina sa prv nachádzala resp. aj kratšie či dlhšie zdržala v Strednej Európe, užívali starší spoločný indoeurópsky, neskôr staroeurópsky jazyk a keď odtiahli do svojich budúcich sídlisk ich jazyk sa zmenil podľa toho s kým v príslušnej lokalite prišli do styku. Asi rovnaký meter by sa mal použiť aj v prípade Ilýrov, ktorý ak niekedy okolo r. 1.300 p. n. l. pritiahli na severný Balkán sa rovnako mohli zmiesiť s tamojším obyvateľstvom a ich staroeurópsky jazyk sa zmenil po stáročiach na Ilýrsky. Na ich príchod sú však dve verzie a buď sa na Balkán presunuli z priestoru Ukrajiny (odkiaľ sa presunuli aj Trákovia), alebo ďalšími historikmi ponúkaná častejšia verzia, že sa na severný Balkán dostali zo stredoeurópskeho priestoru, s čím súvisí aj ich neustále pomyselné puto, až prisudzovaná nepravdepodobná nadvláda nad celou Karpatskou kotlinou a prípadne aj nad severným Talianskom, keď niektorý historici zachádzajú k verzii, že Veneti zo severného Talianska boli jedným z Ilýrskych kmeňov. Práve naopak! Pôvodne aj Ilýri boli resp. hovorili najprv indoeurópskym neskôr stareurópskym jazykom a patrili do tejto veľkej jazykovej rodiny. Vzdialenosť, aj samotné pôsobenie a sídla ilýrskych vládcov sa nachádzali až v dnešnom Albánsku (Lissus – dnes Lezha, Epidamnos – dnes Dürres a Scodra – dnes Skadar a nikdy sa nepresunuli ani len do susedných lokalít, čo len od dnešnej Budapešti je vzdušnou čiarou vzdialenosť na 600 km) a navyše po viacerých stáročiach kontakte s okolitým obyvateľstvom a orientácie na balkánske obyvateľstvo sa ich jazyky ocitli v podobnej situácii akou mohli prejsť aj Kelti a Germáni, a predsa ich jazyky boli diametrálne od seba odlišné a zrejme tak odlišné boli aj od svojho pôvodného prv spoločného staroeurópskeho jazyka. A znova použitím rovnakého metra aj odluka budúcich Germánov a Keltov bola vyše tisícročná a v ich prípadoch sa jednalo ešte o väčšiu vzdialenosť od Budapešti (aj v prípade Ilýrov sa použilo rovnaké mesto) ako u Ilýrov. Merateľným faktorom bol aj čas odchodu Ilýrov zo Stredoeurópskej oblasti resp. Karpatskej kotliny (okolo r. 1.300 p. n. l.) a údajný ich opätovný návrat na prelome IV. / III. stor. p. n. l. Na tú dobu tak napríklad Grék si len za pomoci predstavivosti vedel určiť susednú krajinu a dedukciou tvrdil, že im síce nerozumie, ale ak sú to Ilýri tak zrejme hovoria Ilýrskym jazykom. Rovnako Grék ak nerozumel ani ďalším, ešte severnejším susedom znova len tvrdil, že im nerozumie ako aj Ilýrom a všetci, ktorým Gréci nerozumeli na severe, sa stali Ilýrmi, prípadne Skýtmi, alebo ďalšími im známymi etnikami. Prípadná jazyková príbuznosť sa asi za tisícročie mohla natoľko od seba zmeniť resp. vzdialiť, keď k obyvateľstvu v Karpatskej kotline mohli byť Ilýri asi taký príbuzný, akými boli aj Kelti, Germáni a Latinovia, čiže síce príbuznými čo do spoločnej, ale vzdialenej histórie resp. minulosti, keď ich prapredkovia pochádzali zo spoločnej indoeurópskej resp. staroeurópskej jazykovej rodiny. V dosahu moci Ilýrskych panovníkov boli okrem Albánska, aj územia dnešného južného Srbska (Kosovo), Bosny (Hercegovina), Čiernej Hory a Jadranského pobrežia Chorvátska (Dalmácia), keď až v južnom Slovinsku registrujeme ilýrsku tradíciu napríklad aj v názve mestečka Ilirska Bistrica. Rozpory o zaradení kmeňov a o dosahu osídlenia Ilýrskeho obyvateľstva alebo dosahu ilýrskeho panstva vládnu medzi gréckymi a rímskymi autormi. Kým Gréci o krajinu na sever od Grécka neprejavovali väčší záujem a až do Karpatskej kotliny ju proste nazvali resp. zaradili do Ilýrskej ríše (v tom prípade mohla byť Ilýria nielen väčšia a obyvateľstvo početnejšie, ale relatívne by Ilýrovia mali byť potom hrozbou, keď práve opak je pravdou a Ilýria sa neustále nachádzala v ohrození a nachádzala sa pod nadvládou svojich menších Gréckych a Macedónskych susedov až do doby svojho zániku). Asi žiadnu podporu nenachádzajú ani prípadné tvrdenia, že Panóniu zasídlili Paióni (čo sa nepotvrdilo), alebo sa tu mohli nachádzať Homérový bájny Achájovia.

Až neskorší dobyvatelia - Rímska ríša vniesla do identifikácii etník v regióne viac svetla a Ilýriou bola nazvaná len severozápadná časť Balkánu (od stredného Albánska po Čiernu Horu) a v ostatných častiach Bosny, Srbska, Chorvátska a Slovinska považovali za samostatne pôsobiace kmene, aj keď nebola vylúčená ich príbuznosť s Ilýrmi, prípadne dočasná nadvláda Ilýrov nad nimi, keď sa im vyskytlo obdobie jedného storočia, v dobe pomalého ústupu moci Macedónska a Grécka, od konca IV. stor. p. n. l., do vzostupu Rímskej ríše a ich prenikaniu na Balkán od III. stor. p. n. l. a Ilýri mohli na niektorých miestach získať kontrolu až po rieku Sáva, prípadne až po rieku Dráva, na hranice Keltského panstva v južnej Panónii. Na prelome III. / II. stor. p. n. l., Rímania po niekoľkých desaťročiach bojov Ilýriu definitívne pokorili a zaradili do svojej ríše ako provincia Illyricum. Rímania Chorvátsko a Karpatskú kotlinu vnímali ako odlišný a samostatný región a napríklad územne najvplyvnejších kmeňov ako Delmatov (zdržiavali sa v Dalmácii), Japodov (zdržiavali sa v povodí horného toku rieky Dráva), Panóncov (nachádzali sa v Panónii, ale aj v Rakúsku) a ďalších kmeňov v priebehu II. a I. stor. p. n. l. postupne obsadili a zriadili najprv do provincie Horná Ilýria a neskôr, po úpadku Keltov a ich odchode, preorganizovali a vytvorili nové provincie Dalmacia, Norikum a Pannonia (preto zaujímavým sa javí nové usporiadanie rímskych provincii na konci I. stor. p. n. l., keď z provincie Ilýria bola najprv vyčlenená jej južná časť (čiže aj Albánsko) a presunuté do provincie Macedónia, čím pôvodné územie Ilýrov sa už ani nenachádzalo v provincii Ilýria, a zrejme aj preto v I. stor. n. l. bola premenovaná Ilýria na provinciu Dalmacia so sídlom Solin / lat. Salonae; maď. Salona/ pri Splite) a provincia Ilýria už neexistovala. Rímania sa však ďalej, čiže na ľavú stranu Dunaja, nedostali (okrem Dácie). Vo východnom Maďarsku sa pohybovali skupiny nomádsko-vojenských kmeňov a k už predchádzajúcim Kimmeriom a Skýtom, sa sem ešte pred Rímanmi, popod južnú Dáciu (stredoveké Valaško) dostali aj skupiny kmeňov Sarmatov, Jazygov a Roxolanov. Na územie Slovenska a do severného Maďarska po Keltoch, od prelomu nášho veku, prenikali rôzne Germánske kmene a väčšina obyvateľstva z týchto zasiahnutých krajín sa dostala pod ich kontrolu pod ich panstvo. Ovládaním väčšinového pôvodného resp. aj predchádzajúceho obyvateľstva dochádzalo k ich etnickému premenovaniu a účelovému zaradeniu k vládnucemu Germánskemu etniku. Na približne rovnakom princípe mohlo fungovať prv aj panstvo Skýtov, Sarmatov, Keltov vo východnej a strednej Európe. Podobným prípadom sa nakoniec javí aj existencia Peucinov (neskorších Bastarnov) na severozápadnej Ukrajine, keď sa prv mohlo jednať o starobylé obyvateľstvo, ktorých pôvod mohol byť pred naším letopočtom priraďovaný možno aj k Venedom, následne ku Keltom (v tomto prípade je ale veľký nedostatok keltských hrobov), alebo neskôr pod nadvládou Germánskych kmeňov boli považovaný za germánskych Bastarnov. Potom sa asi dá pokojne pochybovať nad tvrdeniami o čisto germánskom osídlení oblasti okolo povodia rieky Dunaj (od východného Bavorska až po Čierne more).

Veľmi podobne sa mohol odvíjať aj prípad Rímanmi pomenovanej provincie Pannonia resp. Tacitom udávaného panónskeho jazyka. Z istotou sa potvrdila len existencia Panónie ako lokality s tu žijúcim obyvateľstvom, ktoré sa na štyri storočia stalo súčasťou Rímskej ríše. Tento blízky vzťah dovolil rímskym kronikárom zmapovať provinciu Panónia, kde však neuviedli žiaden Panónsky kmeň, ale mnoho inak menujúcich sa kmeňov. Dokonca ani do vtedy poukazujúcich autorov na ilýrsky pôvod obyvateľstva sa nepotvrdil ani v Panónii, ani v Karpatskej kotline, keďže namiesto tak často propagovanej príbuznosti s Ilýrmi rímsky kronikári namiesto ilýrskeho jazyka ponúkli ďalšiu alternatívu panónsky jazyk. Zmieňovanú spojitosť s Ilýrmi okrem gréckych autorov spomína aj Strabón (64 p. n. l. – 24 n. l.), keď tvrdí, že Panónovia sa pôvodne zdržiavali pri ilýrskom morskom pobreží a severnou hranicou mal byť Osiek pri rieke Sáve. Opak však bol pravdou a práve zo stredoeurópskeho priestoru prichádzalo obyvateľstvo a zasídľovalo aj juh Európy (najprv budúci Latinovia, Kelti, Germáni; neskôr Veneti, budúci Ilýri, Dalmati a v dobe prenikania Germánov, údajné keltské kmene Osov a Kotínov ustúpili až na juh a do Panónie). Kým Ptolemaios sa ku kmeňom v Panónii nijako bližšie a etnicky nevyjadril, ale Tacitus na sever od Drávy osadil Osiov o ktorých jasne píše, že nehovorili keltsky a ani germánsky, ale hovoria panónskym jazykom a aj jazyk Eraviskov (usadený v Panónii medzi Budapešťou a Balatonom) bol tomu podobný. Z toho vychádza najjednoduchšie vysvetlenie, že Keltmi bola najvyššia spoločenská trieda ale väčšina obyvateľstva hovoriaceho panónskym jazykom sa mohla inkliminovať resp. spolufungovať s Keltmi a nachádzali sa pod keltskou nadvládou, čím medzi sebou komunikovali panónskym jazykom, ale s Keltmi najskôr s jazykom dobyvateľa alebo vládnucej vrstvy, čiže keltským jazykom. Ak Kelti došli do zaľudnenej krajiny, tak potom v celom Dunajskom priestore sa vynárajú pochybnosti, keď sa nedá s istotou určiť, resp. vysvetliť skutočný etnický pôvod všetkého obyvateľstva. Tú neistotu v etnickej identite navyše navodil a potvrdil aj nevysvetliteľný zlom, ktorý nastal po Hunskom odchode z Karpatskej kotliny, kde namiesto očakávaného opätovného vzostupu germánskeho panstva, zanedlho nastal opačný proces, keď Germáni sa po vyše storočí úplne vytratili zo stredoeurópskeho priestoru a nahradili ich omnoho početnejšie buď tu zdržujúce sa, alebo nevedno odkiaľ prichádzajúce Slovanské obyvateľstvo. Asi aj predchádzajúce obdobie príchodu Keltov a Germánov mohlo prebiehať porážkou a pokorením miestneho obyvateľstva, zaujatím krajiny, jej dôležitých kontrolných bodov na stavbu pevností, ciest a brodov pri riekach odkiaľ ovládali spomínané starobylé obyvateľstvo hovoriace indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom a ich dialektmi. Pre rímskych kronikárov a rímskych správcov na rímskej hranici (Limes Romanus) sa stalo postačujúce pod akou nadvládou sa nachádzali protivníci na ľavej strane Dunaja resp. s kým Rímania komunikovali, obchodovali a bojovali, ním musel byť hlavne vládnuci element, jeho predstavitelia a zástupcovia. Asi aj preto sa na prvý pohľad javí, že sa tu s prevahou prv vyskytovali Kelti a po nich Germánske kmene, pričom nedošlo k objektívnejšiemu rozlíšeniu pôvodu obyvateľstva od nadvlády Keltov a Germánov aj nad iným a možno omnoho početnejším pôvodným roľníckym obyvateľstvom hovoriaceho indoeurópskym resp. staroeuróskym jazykom a ich dialektmi, kam pôvodne ešte pred vyše tisícročím patrili aj Kelti a Germánske obyvateľstvo a užívali prv tiež indoeurópsky resp. staroeurópsky jazyk a ich dialekty.

Pokojne sa dá konštatovať, že v Karpatskej kotline (aj v širšom Dunajskom priestore) sa panónsky a ilýrsky jazyk nepotvrdil resp. prípadne neprežil. Až v dobe príchodu Germánskych kmeňov sa z istotou rozoznávali poľahky ustupujúce menej početné Keltské kmene a čoraz častejšie sa vynáralo ďalšie etnikum a ich jazyky známe pod pomenovaniami: Veneti, Venedi, Wenden, Vinidi, Windisch ... Asi najjednoduchším vysvetlením sa javí kompaktné osídlenie celoeurópskeho priestoru prevažne roľníckym a pastierskym obyvateľstvom, keď aj v Strednej a Východnej Európe toto obyvateľstvo si vytvorilo vlastný jazyk a aj ďalšie príbuzné dialekty, od ktorého získalo pomenovanie.

Aj samotný názov Venedi je termín v minulosti a aj dnes uvádzaný v spojitosti nielen so Slovanskými kmeňmi, ale aj s územím v stredoeurópskom a východoeurópskom priestore, ktorého rozloha odhadom predstavovala okolo 2 mil. km2 (dnes už aj viac). Ešte prv, na podstatnej časti tohto veľkého priestoru, pôsobili obyvatelia Lužickej kultúry a ďalšie obyvateľstvo zaraďované do európskych popolnicových kultúr. Navyše od juhu sa sem dobývali ďalšie nomádske kmene, čo v oblasti rieky Tisa (lat. Patisos) vytvorilo v dobe od VI. stor. p. n. l. Vekerzugskú kultúru prenikajúcu aj na východné, južné a západné Slovensko, do Panónie, Sedmohradska a do severného Srbska. Avšak tieto oblasti nevykazujú dostatočným počtom nomádskych hrobov, aby sa považovali len za nomádsku krajinu. Zároveň aj nasledujúci už spomínaný účastník Venedi a množstvo rôznych kmeňov vo vnútri Karpatskej kotliny sa prezentovali práve spopolňovaním svojich mŕtvych, čím sa ponúka nielen nejaká spojitosť, príbuznosť, ale aj nástupníctvo po predchádzajúcom osídlení, po obyvateľstve hovoriacom indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektmi.

Aj napriek dlhému pôsobeniu v jednej lokalite (mnoho storočí, ba až tisícročí) počas Staroveku, tunajšie starobylé hlavne roľnícke a pastierske obyvateľstvo nikdy nepôsobilo ako veľký jednotný organizovaný celok, ale najskôr len ako menšie rodové alebo kmeňové skupiny obyvateľstva. Asi aj preto po príchode Kimmeriov, Skýtov, Keltov, Germánov a ďalších, sa stávalo súčasťou ich síce menej početnejších, ale organizovanejších spoločenstiev vytvárajúcich si kontrolu nad pomerne väčšou krajinou (mnoho tisíc km2) ako mohol byť počet obyvateľstva prichádzajúcich dobyvateľov, tvoriacich len ak 10, 20 %, ale sotva viac percent podielu na celkovom počte obyvateľstva, keď prevahu dosiahli len ak v centrách okolo sídiel svojich panovníkov, prípadne v niekoľkých ďalších sídiel moci (pevností a hradov). Zmätočným sa stáva zaradenie oblastí okolo riek Sáva a Dráva, Panónie a dokonca aj Norika do provincie Illyricum a to už v dobe, keď sa Rímania ešte len dobývali do Stredoeurópskeho priestoru, čím dochádza akoby k zaradeniu tunajšieho obyvateľstva do príbuzenstva, alebo priamo medzi Ilýrske obyvateľstvo. Až o dve storočia neskôr (po pokorení Ilýrov), v polovici I. stor. n. l., Rímania definitívne zrušili nielen provinciu Illyricum, ale na juhu namiesto nej zriadili Dalmaciu a na sever od rieky Sáva Pannoniu, čím Rímania akoby naznačili, alebo dokonca vyriešili údajný grécko-ilýrsky lapsus a definitívne bol potvrdený zánik Ilýrov.