eHistory

1M. Jazykové skupiny obyvateľstva v Ázii.

Obrovská rozloha Euroázijského kontinentu ponúkla priestor k vzniku viacerých samostatne rozvíjajúcich sa ľudských kultúrnych spoločenstiev, jazykových skupín. Skupiny obyvateľstva, v rôznych lokalitách a klimatických pásmach, využili čas a podmienky k samostatnému civilizačnému vzostupu – vytvoreniu si vlastných jazykových a rasových základov.

Najznámejšie jazykové a rasové skupiny obyvateľstva na Eurázijskom kontinente:

• Uralská – vytvorila sa na severozápade Stredoázijskej oblasti (v Kaspickej nížine);

• Indoeurópska – vytvorila sa na Ukrajine a juhozápadnom Rusku;

• Altajská (turkicko-mongólska) – vytvorila sa vo východnej Ázii v priestore riek Huang He a Chang Jiang;

• Protoindská – vytvorila sa v priestore riek Indus a Ganga;

• Semitská – vytvorila sa v severnej Afrike (expandovala hlavne na blízky východ);

• Mediteránska – vytvorila sa v priestore od Stredozemného mora po Perzský záliv, keď okrajovo zasiahla a následne expandovala aj do južnej Európy;

Prijateľnejšími klimatickými podmienkami dochádzalo aj k rastu počtov obyvateľstva a rozpínania sa do okolia. Ak sa budeme venovať len prvým trom jazykovým a rasovým skupinám, dôležitým faktom sa stáva ich zvýšená pozornosť k Stredoázijskému priestoru, kam smerovali veľké prúdy osídlenia, najprv zo západu na východ a o niekoľko tisícročí neskôr opačným smerom z východu na západ. Bolo to už stretnutie so skupinami odlišného jazykového a rasového pôvodu obyvateľstva. Nastala vážna konfrontácia pre menej početné jazykové skupiny obyvateľstva snažiace sa zachovať a zachrániť vlastnú jazykovú existenciu, alebo v horšom prípade sa obyvateľstvo stalo obeťou alebo súčasťou silnejšej a početnejšej vlny inoetnického osídlenia asimiláciou a zánikom vlastného jazyka.

Traja rôzny účastníci a tri rôzne časové etapy ich prítomnosti v Euroázijskej oblasti:

• samostatný vývoj každého z nich (do VI. tis p. n. l.);

• prienik Indoeurópanov do Európy, južnej, západnej a strednej Ázie (medzi VI. tis. až IV. stor. p. n. l.);

• ústup Indoeurópanov zo strednej a západnej Ázie a z juhovýchodnej Európy z dôvodu tlaku a prenikania altajského (turkicko – mongolského obyvateľstva v smere na západ (od I. tis. p. n. l. do XVI. stor. n. l.);

Príchod Indoeurópskeho obyvateľstva v smere na východ dal do pohybu obyvateľstvo z Uralskej jazykovej skupiny, keď medzi VI. – V. tis. p. n. l., približne z oblasti Kaspickej nížiny (medzi dolným tokom rieky Ural a Aralským jazerom) ustúpili na sever, kde sa najprv usadili na východ od pohoria stredného Uralu a neskôr ich východné časti odtiahli na východ (až k rieke Jenisej) a západné prekročili pohorie Ural a vtiahli do severnej časti európskeho Ruska.

Stredoázijská oblasť rozkladajúca sa v Kazachstane, Turkmenistane, Uzbekistane a Rusku (s rozlohou okolo 3 mil. km2) zahŕňa stepi, púšte, náhorné planiny a okolo Kaspického mora, jazier a vodných tokov ponúkala vhodné klimatické podmienky. Medzi V. až IV. tis. p.n.l. Indoeurópske kmene vyplnili (zasídlili) priestor stepí od Čierneho mora po západný okraj Strednej Ázie.

Ďalšia etapa začala v priebehu III. tis. p. n. l., keď je postrehnuteľný zvýšený (veľký) pohyb a prenikanie Indoeurópskej jazykovej skupiny obyvateľov aj do ostatných Euroázijských lokalít a ten súvisí so stúpajúcim počtom obyvateľstva v priamom pomere s ešte väčším stúpajúcim počtom a využitím hospodárskych zvierat (kozy, ovce, kravy a kone). Táto symbióza ľudí a zvierat spôsobila postupnú zmenu spoločnosti na pastiersko-kočujúce a s vynálezom kolesa sa začalo s využívaním koňa a rožného statku (keď okrem mlieka, mäsa a kože) na hospodárske a vojenské účely. Bola to výrazná výhoda pri presunoch obyvateľstva (z dôvodu zhoršených klimatických podmienok) k nadobúdaniu a získavaniu nových území od skupín obyvateľstva zaoberajúcich sa lovecko-zberačskou a poľnohospodárskou činnosťou. Z dôvodu rozchodu resp. rozptylu indoeurópskeho obyvateľstva rôznymi smermi, dochádzalo aj k vzďaľovaniu sa jednotlivých skupín obyvateľstva od pôvodného jednotného etnického jadra, ich následnému odlučovaniu sa, vytvoreniu samostatnej existencie, čím došlo k rozdeleniu sa jazykovej a rasovej skupiny na viaceré vetvy – Východnú indoíránsku vetvu a Západnú európsku vetvu.