eHistori.eu - Odchod z Povolžia

33M. Odchod Onogurských, Sabirských a Uralských kmeňov z Povolžia

(800 – 820)

V Stredoázijskej oblasti sa za obdobie jedného až dvoch posledných storočí (v VIII a IX. stor.), vyplnil priestor aj na západe, v susedstve s Chazarskou ríšou, rôznymi turko-tatárskymi kmeňmi, ktoré si vytvorili vlastné kmeňové zväzy. Kol-dokola sa po stáročia opakovala situácia menších a väčších vojenských stretov, buď vzájomne medzi sebou, alebo aj útokov a prenikania na územia okolitých krajín. Aj susedstvo Chazarskej ríše so Stredoázijskou oblasťou naberalo na vážnosti, pribúdali menšie väčšie vojenské konflikty a východné pohraničie sa pomaly menilo na trvalú vojnovú zónu.

V prvej pol. IX. stor. Oguzi (Úzi) spoločne s Karlukmi a Kimakmi porazili Pečenehov v ich stanovištiach v oblasti medzi hornými tokmi riek Čierny Irtyš a Syrdarja a donútili ich odísť západnejšie do oblasti medzi Aralským jazerom a Kaspickým morom, ktoré dovtedy bolo súčasťou Chazarskej ríše. Tu sa Pečenehovia (Plavci) dostali – pohybovali až po rieku Ural, v susedstve východného Povolžia, kam podľa svojej povesti viedli časté (každoročné) výpravy.

Čo sa vlastne potom mohlo vo východnom Povolží diať?

Ešte prv ako sa do Povolžia dobýjali z východu ďalšie turko-tatárske kmene, z Kubáňskej nížiny a z Meotisu (okolo r. 666) ustúpili do východného Povolžia bulharské kmene Kotrágov a Utigurov. Usadili sa v oblasti ústia rieky Kama do Volgy a zrejme tu doplnili a zvýšil počty tunajších obyvateľov bulharských Onogurov patriacich v minulosti tiež do Prvej ríše Bulharských Onogurov (630 – 666?). Okrem bulharských kmeňov sa vo východnom Povolží zdržiavali aj ďalšie im príbuzné etniká turko-tatárskeho pôvodu, zo známejších to boli kmene patriace do zväzov Chazarov, starobulharských Onogurov, Sabirov a Starých Turkov. Navyše sa tu zdržiavali aj kmene z uralskej jazykovej skupiny z jej ugro-fínskej resp. presnejšie fínsko-maďarskej vetvy, keď Volžské a Permiacke etniká – Mordvijci, Udmuriti, Permiaci, Komi a ďalšie sa rozostúpili na východ, západ a sever (a väčšina z nich sa tu nachádza dodnes) a Maďari so Sabirmi ustúpili pravdepodobne v smere na juh resp. kočovali a pásli statok južnejšie. Z posúdenia rôznych okolností ich vtedajšia lokalizácia a kočovanie by sa dalo umiestniť do dolného Povolžia, odhadom asi niekde do oblasti dnešného mesta Samara prípadne aj južnejšie. Kým s porovnaním z predchádzajúcich storočí, keď Uralské kmene (aj Maďari) museli pred prívalom etník zo Sťahovania národov ustupovať resp. kočovať skôr severnejšie (po uplynutí nebezpečenstva sa mohli znova navrátiť), tentoraz to mohlo byť naopak. Ak do oblasti dolného Povolžia ustúpili resp. kočovali južnejšie kmene Sabirov a Maďarov, z dolného Povolžia na východ za rieku Ural až po Aralské jazero sa mohli posunúť resp. navrátiť do svojich predchádzajúcich pôsobísk iné turko-tatárske kmene (starotureckého, starobulharského a chazarského pôvodu). Aj z pohľadu prevahy prevádzkovaného spôsobu hospodárstva zameraného hlavne na pastiersku činnosť, momentálne rozpoloženie etník, ktoré si pre svoje obyvateľstvo vyčlenili starobulharské etniká pri rieke Kama, im neposkytovali celoročne podmienky na chov voľne pasúceho sa statku a pomaly sa menil ich charakter hospodárstva (jedna časť sa síce aj naďalej venovala pastierstvu, ale zvyšoval sa aj podiel obyvateľov venujúcich sa poľnohospodárskej činnosti). Zas naopak pre kmene Sabirov, Maďarov a niekoľko ďalších turko-tatárskych kmeňov nazývaných aj starobulharskými Onogurmi pôsobiacich v južnejších oblastiach, viac vyhovoval tento stepný priestor na celoročné prevádzkovanie pastierskej činnosti. Neskoršie písomné záznamy z chazarského prostredia, medzi kmeňmi nachádzajúcimi sa pod chazarskou nadvládou, spomínajú aj pôvodom už dva Uralské kmene (keď jedným z nich mali byť Maďari) medzi pastierskymi národmi turko-tatárskeho pôvodu v Meotise, ktoré sem došli z dolného Povolžia a zaoberali sa ešte aj lovom a obchodom. Tu sa podieľali na ochrane hraníc Chazarskej ríše a zúčastňovali sa vojen proti stredoázijským turko-tatárskym národom. A tých vojen začalo od zač. IX. stor. neúmerne pribúdať, čo dokazujú aj chazarský kronikári správami o každoročných vojenských výpravách proti vpádom východných kočovníkov (Pečenehov, Plavcov, Kimakov) prípadne vojny proti rozmáhajúcemu sa Arabskému kalifátu a jeho spoločníkom rôznym stredoázijským emirom. Tým pádom už dochádzalo k priamemu ohrozeniu obyvateľstva zdržujúceho sa pri rieke Ural a Volga, čo mohlo vážne narušiť vzťahy s kmeňmi, ktoré znášali tieto útoky a mali chrániť územie Chazarského kaganátu. Trvalý tlak z východu z priestoru Strednej Ázie vyvolali veľkú vojenskú zamestnanosť na východnej hranici a otázkou času bolo ako dlho sa dalo odolávať vojenskému ohrozovaniu, keď zo strany Chazarskej ríše asi momentálne nebolo v schopnostiach zorganizovať účinnejšiu obranu alebo protiútok a zastaviť vpády do pohraničia. Dôvodom mohli byť iné nepokoje prebiehajúce vo vnútrozemí chazarského kaganátu, ktoré vyvrcholili okolo r. 830 odchodom Kabarov (Chorezmianov) z Kubáne do Meotisu. Asi práve, že nepokoje vo vnútrozemí sa odohrávali okolo hlavného mesta Itil, dá sa predpokladať, že oblasť okolo hlavného mesta kaganátu bola chránená prítomnými vojenskými silami chazarských vojsk a v prípade vojny aj vojskami ostatných blízko nachádzajúcich sa podriadených cudzích kmeňov (inak by po necelom storočí sa mohlo sídlo hlavného mesta opäť sťahovať do bezpečnejšieho vnútrozemia, čomu by mohla nasvedčovať stavba pevnosti Sarkel pri Done). Horšie na tom boli ostatné vzdialenejšie lokality, ktoré nedostali potrebnú podporu, stali sa zraniteľnejšie a ustupovali. Okolo východného obvodu Chazarského kaganátu sa nachádzali rozmiestnené viaceré kmene a ich územia slúžili ako nárazníkové pásmo, znášajúce ako prvé útok z vonka (z východu zo Stredoázijskej oblasti). Preto obyvateľstvo zdržujúce sa na východ od rieky Ural (tu sa nachádzali Bulharom a Chazarom príbuzné kmene) muselo ustúpiť do Povolžia, čím vyvolali u tunajšieho obyvateľstva paniku, strach a odchod do iných lokalít. Tento vojenský konflikt ústiaci do odchodu postihnutého obyvateľstva bol už predzvesťou ďalšieho teraz asi len „Malého sťahovania národov“, ktoré by sa dalo datovať do obdobia rokov 815 – 900 postihol aj niektoré Uralské kmene (medzi ktorými sa nachádzali aj Maďari). Aj zmena sídiel podporuje tézu o nútených okolnostiach ako po prehratých vojnách a predovšetkým z dôvodu pudu sebazáchovy ohrozovaného obyvateľstva opustiť sídla svojich dovtedajších pôsobísk (krajiny svojich predkov). Malá etapa presunov národov od zač. IX. stor. mohla postihnúť:

Chazarské kmene (starotureckého pôvodu);
Bulharské kmene (Barsilovia, Burdžania, Buljari a ďalšie) prv patriace medzi Onogurov (turko-tatárskeho pôvodu);
Sabirské kmene (turko-tatárskeho pôvodu);
Uralské kmene (medzi nim aj Maďari).

U každého z kmeňov bol dopad iný. Niektoré len ustúpili hlbšie do Povolžia buď na územie Chazarskej ríše (časť Chazarských kmeňov) alebo na sever na územie Volžského Bulharska (časť Sabirskych, Uralských kmeňov a starobulharských Onogurov). Ďalšie sa však rozhodli krajinu opustiť a vydali sa na západ, do asi 1.000 km vzdialenej lokality, do Kubáne a Meotisu (medzi nimi boli časti Bulharských, Sabirských, Chazarských a Uralských kmeňov). Došlo k rozpadnutiu zväzu etnicky príbuzných kmeňov, ako Sabirov (tých rozpad postihol už aj v pol. VI. stor. a teraz znova), starobulharských Onogurov (okolo r. 666) a nakoniec si celistvosť nedokázali udržať ani Uralské kmene. Rôzny analisti zaznamenali časti Uralských kmeňov (v ktorých sa mohli nachádzať aj Maďari vo viacerých od seba vzdialených lokalitách). Fínske kmene ustúpili buď na sever za rieku Kama alebo na západ za rieku Volga čím si, ale udržali kontakt a susedstvo so svojimi etnicky príbuznými kmeňmi. U južných Uralských kmeňov (medzi ktorými sa nachádzali už aj spomínaný Maďari) nastala úplná deštrukcia a rozpad spoločenstva kmeňov na viacero častí, keď niektoré ich kmene kronikári zaregistrovali v lokalitách:

Jednu časť objavil uhorský dominikánsky mních Julianus. Ten sa v r. 1235 vydal na púť z Uhorska so zámerom hľadať pôvodnú vlasť Maďarov, čo znamená, že niektoré kmene ostali na mieste svojich dovtedajších pôsobísk. Julianus došiel až do (Po)Volžského Bulharska a na území ich chanátu pri Urale údajne našiel aj etnikum Maďarov. Ich krajinu označil „Magma Hungaria“ a nachádzala sa na území dnešnej Baškirskej republiky v Rusku (niekde v priestore rieky Belaja až do jej ústia do rieky Kama), čo bolo podstatne severnejšie ako sa predpokladá ich vtedajší pohyb. Táto subtropická oblasť však už nie je stepou, ale len lesostepou s dlhými zimami (4 mesiace a dlhšie), čo je veľkou prekážkou na intenzívny chov voľne pasúceho sa dobytka. Malé pochybnosti vznikajú pri možnosti, že by si mních Julianus mohol pomýliť maďarské obyvateľstvo s iným príbuzným uralským etnikom nachádzajúcich sa na území vtedajšieho (Po)Volžského Bulharska (Permiaci, Komi, Udmuriti, Mordvinci), alebo prípadne, že by si ich pomýlil s niektorými turko-tatárskymi etnikami, keď do úvahy prichádza skutočnosť, že ak sa Maďarské kmene pohybovali v turko-tatárskom jazykovom prostredí pol tisícročia, čo mohlo mať vplyv aj na maďarský jazyk, do ktorého sa dostalo veľké množstvo slovných výpožičiek (po príchode do Karpatskej kotliny z asi niekoľko tisíc najpoužívanejších slov bolo 200 až 300 turko-tatárskeho pôvodu, respektíve iná štatistika uvádza 6% slov turko-tatárskeho pôvodu v staromaďarskom jazyku), čím vzniká dojem aj o čiastočnom príbuzenstve resp. podobenstve staromaďarského jazyka s niektorými turko-tatárskymi dialektmi. A navyše už v prvej pol. X. stor. byzantský cisár Lev VI. vo svojom diele Taktika Maďarov opísal, že sa jedná o 7 kmeňov, z ktorých 2 sú uralské, 5 tureckých a k nim sa pripojili ešte ďalšie 3 chazarsko – kabarské kmene, čiže aj po r. 896 (po preniknutí Maďarov do Karpatskej kotliny) turko-tatársky dialekt mohol byť prítomný trvalejšie v niektorých častiach Uhorska (len mimochodom aj v pol. X. stor. do Zátisia prenikol kmeň Pečenehov vedený Vatom, koncom XI. stor. sa v Uhorsku usadila ďalšia časť Pečenehov a okolo r. 1240 aj Kumáni – obe tieto etniká tiež patrili k turko-tatárskym národom a nemali väčší problém sa adaptovať v tzv. cudzom jazykovom alebo hospodárskom prostredí na území Uhorského kráľovstva - hlavne vo východnom Maďarsku, čiže teda akým jazykom sa v oblasti Zátisia - Tiszántúl a v oblasti medzi Dunajom a Tisou - Duna és Tiszakoz hovorilo?).
Druhú časť zaregistrovali na juhu Arabi. Jeden z kmeňov sa vydal cez Darialsky priesmyk v dnešnom Azerbajdžane a usadil sa pri rieke Kura (dnes uprostred Azerbajdžanu) na území Arabského kalifátu, kde niesli pomenovanie Sevarti (aj ostatné maď. kmene niesli podobné pomenovanie Savarti resp. Szavartoi asphaloi), ale pokojne je možné, že sa jednalo o sabirský kmeň, keďže v minulosti pred niekoľkými desaťročiami (v 50-tych rokoch VIII. stor.) časť Sabirov mala pod Kaukazom vlastný kaganát (751 – 754), mohlo sa jednať o zvyšky práve tohto sabirského obyvateľstva. Ak však pochádzali z Povolžia, potom ostáva menšou záhadou cesta, kedy a kde sa odčlenili od spoločného jadra Uralských kmeňov. Buď to mohlo byť po odchode z východného Povolžia, asi prechodom naprieč Chazarskou ríšou, alebo sa oddelenie od ostatných Uralských kmeňov mohlo pokojne uskutočniť neskôr až pri rieke Don, odkiaľ cez Kubáňsku nížinu postúpili do Dagestanu a pokračovali ďalej na juh, na územie Arabského kalifátu. Aj doba odchodu mohla byť až okolo r. 835, keď došlo k vojenskému konfliktu Chazarov so Starotureckými, Maďarskými a Kabarskými kmeňmi v Kubáni a Meotise a ich znovu navráteniu sa pod nadvládu Chazarskej ríše, s ktorým sa nemuseli stotožniť všetky kmene a niektoré odtiahli napríklad do Iránu.
Tretia časť bola asi najväčšia (najpočetnejšia) skupina uralského obyvateľstva a pritiahla do priestoru Kubáne až po dolný tok rieky Don k Azovskému moru. Zaujímavosťou je, že toto obyvateľstvo chazarský, byzantský a latinský analisti pomenúvali rôznymi menami ako: Türk, Hun, Ungr, Alan, Onogur dokonca aj Skýt a Sarmat. Ak chýbalo meno národa, namiesto skutočného názvu neznáme kmene získavali pomenovanie veľakrát aj podľa svojich činov a chovania sa voči susediacim národom, ktorým na pomenovanie poslúžilo aj prirovnanie na niektoré iné národy známe z minulosti, prezentujúce sa v tejto alebo blízkej lokalite podobným spôsobom. Skýti a Sarmati sa asi dajú vylúčiť ako ich súčasníci a ak by mohli byť niektoré kmene zvyškami Hunov, alebo ak niektoré kmene aj v minulosti boli súčasťou Hunskej ríše i tak po mnohých storočiach sa asimilovali a zaradili sa do širokej vetvy turko-tatárskych a starotureckých národov. Preto privandrované obyvateľstvo do Kubáne a Meotisu bolo prevažne turko-tatárskeho pôvodu a susediacimi krajinami bolo najčastejšie nazývané práve Türk - Starí Turci. Ďalším obyvateľstvom prichádzajúcim z východného Povolžia boli už dva Uralské kmene (Maďar a Nyék). Aj spôsob fungovania ich spoločnosti mohol byť rovnakým obrazom vtedajšej aktuálnej orientácie v susedstve alebo súčasťou spoločenstva turko-tatárskych a starotureckých etník za celé obdobie niekoľkých posledných storočí ich pobytu a pohybu vo východnej Európe. Podľa vzoru turko-tatárskych a starotureckých etník ostali výrazné stopy ako už v spomínanom staromaďarskom jazyku, ale aj tradíciách, oblečení, správaní, organizovaní a nomádskom chode spoločnosti.

Dva Uralské kmene (Maďar a Nyék) v Povolží mohli byť súčasťou ľudu pomenovaného Savirtoi Asphaloi (v preklade to môže znamenať možno niečo v zmysle vo Zväze Sabirských kmeňov), aj v Kubáni a Meotise sa spomína pomenovanie Savar a navyše v r. 948 sa objavuje podobný výraz už aj v Strednej Európe. Ako by Maďarov toto pomenovanie prenasledovalo od rieky Volga až do Strednej Európy. V r. 948 pri návšteve staromaďarských vyslancov Tormacu a Bulcu (maď. Tormás és Bulcsu) v Konstantinopole, cisárovi Konstantinovi VII. uviedli, že staré pomenovanie ich národa nebolo Turkoi, ale Sabarti asfali, čo znamená Silný alebo Veľký Sabirovia. Potom kde boli alebo ostali Malý resp. Slabý Sabirovia? Dva Uralské kmene (Maďar a Nyék) boli do r. 820 v Povolží v kontakte so Sabirmi, ale dala by sa pripustiť prítomnosť obyvateľstva Sabirského pôvodu aj v Meotise, kde sa mohli stať buď súčasťou kmeňov Gyarmat a Kürt, prípadne súčasťou početnejších Onogurských kmeňov, s ktorými podnikli cestu až do Strednej Európy. Tomu nasvedčuje užívanie pomenovania Sobamoger (Sabirskomaďarský; maď. Szavir és magyar nép) a Szábeiri Ounnoi (Sabirsko – hunsky; maď. Szavir és Hún) na území Uhorska až do prelomu XII. / XIII. stor. Ak došlo k deleniu Uralských kmeňov (Maďar a Nyék) na viaceré časti, dá sa s istotou tvrdiť, že do lokality Kubáne došli v menšom počte obyvateľstva ako pôsobili pri rieke Volga, kde sa dá predpokladať, že okolnosti ich odchodu boli hlavne nedostatočnej schopnosti ubrániť sa útokom početnejším stredoázijským kmeňom. Ak početnejší si nedokázali uhájiť svoje pôvodné pôsobiská v Povolží, asi málo pravdepodobne znie, aké úspechy dosiahli najprv v Kubáni a potom v Meotise (menej početnejší ako prv, asi preto ustúpili z Povolžia a aj z Kubáne), v dobe vznikajúceho Ruského štátu Kyjevskej Rusi, keď v konečnom dôsledku v r. 896 práve Staroturecké (aj Uralské) kmene nakoniec neporazili ani Kyjevskú Rus, ani Pečenehov (Plavcov), ani Bulharov a odtiahli iným smerom na západ do Karpatskej kotliny. U menej početnejších Uralských kmeňov (Maďar a Nyék) však nie sú vylúčené úspechy, ak pôsobili v spoločenstve, alebo vo zväze s inými kmeňmi s podobným osudom. Aj v tomto prípade, minimálne na trištvrte storočia svojho zdržiavania sa v Meotise, alebo aj Etelkoze, to mohlo byť v spoločnom Zväze alebo Spoločenstve so Starotureckými kmeňmi medzi ktorými sa ocitli aj s Povolžia prichádzajúcimi kmeňmi starobulharských Onogurov.

Krajina, kam sa v prvej pol. IX. stor. dostali a pohybovali starobulharský Onoguri a Uralské kmene, sa mohla rozprestierať v dostupných nížinách medzi riekami Don a Dneper a dnes sa tu nachádzajú ukrajinské a ruské oblasti:

Na Ukrajine:

Dnepropetrovská oblasť s rozlohou 32 tis. km2;
Donecká oblasť – // – 27 tis. km2;
Charkovská oblasť – // – 31 tis. km2;
Krym autonomná republika – // – 27 tis. km2;

Poltavská oblasť – // – 29 tis. km2;
Záporožská oblasť – // – 27 tis. km2;
Vološilovgradská oblasť – // – 27 tis. km2;
Kyjevská oblasť – // – 30 tis. km2; na východ od rieky Dneper sa nachádza okolo 5 tis. km2.
Čerkaská oblasť – // – 21 tis. km2; na východ od rieky Dneper sa nachádza okolo 2 tis. km2.

V Rusku :

Voronežská oblasť – // – 52 tis. km2; na západ od rieky Don sa nachádza okolo 10 tis. km2.
Rostovská oblasť – // – 101 tis. km2; na západ od rieky Don sa nachádza okolo 60 tis km2.
Belgorodská oblasť – // – 27 tis. km2.
Volgogradská oblasť –//– 114 tis. km2; na západ od rieky Don sa nachádza okolo 10 tis. km2.

Približná rozloha tohto regiónu sa pohybuje okolo 340 tis. km2, to však neznamená, že ho mali celý pod kontrolou Staroturecké, starobulharský Onoguri aUralské kmene (nachádzali sa tu aj sídla miestnych slovanských vládcov v Černigove a Belgorode), čím odhadom rozloha ich užívanej časti sa mohla pohybovať len v rozmedzí medzi 150 – 250 tis. km.

Hneď v západnom susedstve, v priestore medzi dolnými tokmi riek Dneper a Dunaj, sa nachádzalo obyvateľstvo Bulharského a Slovanského pôvodu, a navyše sem neustále, z viacerých svetových strán, prenikalo ešte ďalšie Slovanské obyvateľstvo. Práve Slovania a Bulhari sa v podstate z donútenia resp. pre vlastné potreby stávali spojencami ako na území Bulharska, tak aj na území Medziriečia a Besarábie (západnej Ukrajiny, Moldavska a východného Rumunska). Po tom čo koncom VII. stor. Byzantská ríša akceptovala prítomnosť Bulharov na Balkáne a začala ich vnímať ako menej nebezpečnejšieho suseda ako Avarov, Bulhari vyplnili priestor medzi nimi a vytvorili tzv. nárazníkové pásmo.

Od polovice VII. stor. aj Chazarskej ríši od juhu povstal nový nebezpečný sused Arabský kalifát, ktorý začal podnikať cez Kaukaz výpravy až do pohraničia Chazarskej ríše. Spočiatku menšie a zriedkavejšie vojenské vpády, sa ku koncu VII. stor. menili na trvalejší konflikt a Chazarská ríša bola vtiahnutá do vojny s Arabským kalifátom. Táto situácia zakonzervovala stav na Ukrajine na niekoľko desaťročí (až do druhej pol. IX. stor.) a rieka Dneper sa stala deliacou čiarou resp. hranicou pokiaľ siahala Chazarská ríša na západ a kam siahala ríša Bulharov z Balkánu na východ.

Aj na opačnej strane Chazarskej ríše, v jej východnom pohraničí, odkiaľ odtiahli niektoré Uralské, Sabirské kmene a starobulharský Onoguri, pokračovali pokusy Arabov o vpády z juhu Stredoázijskej oblasti. Ani tu však Chazarská ríša nedosiahla želaného stavu. V r. 825 chazarské vojská snažiace sa podniknúť vojenskú akciu na územie susediacich etník a kmeňov dostali ďalšiu vážnu trhlinu a v Chorezmii utrpeli veľkú porážku od Arabov, čo výrazne oslabilo obranu krajiny na východe. Boje sa potom začali odohrávať čoraz hlbšie na území Chazarskej ríše.

eHistory