eHistory

31A. Avari & Byzantská ríša.

(pozri aj kapitoly 14M - Juan-juani a 15M - Od Jan-juanov k Avarom). 

 

O pôvode Avarov sú dôvodné pochybnosti. Pochádzali až z východnej Ázie, kde patril do skupiny kmeňov nazývanej Číňanmi Juan-juan (čítaj Žuan-žuan) a pohybovali sa v oblasti severnej Číny a južného Mongólska. Od r. 545 v tejto oblasti vypukli viaceré vojnové konflikty medzi kmeňmi pôvodne nachádzajúcich sa pod nadvládou Juan-juanov. Víťazne z nich vyšli do vtedy neznáme kmene Číňanmi nazývané Tchu-ťüe (juan-juanmi nazývaný Tu-kju, turecky Göktürk čo vo voľnom preklade znamená Starý Turci, ale sú známe aj pomenovania Turkuti alebo Turkiti – uvádza český autor Milasko). Kmene Turkutov (tur. Göktürk – Starý Turci) porazili nielen Teleskov, ale v 552 aj Juan-juanov, ktorý sa im nepoddali a rozhodli sa na odchod najprv na východ, kde v r. 555 utrpeli od ríše Pej Wej porážku a znova sa vydali na odchod a tentoraz na západ do Stredoázijskej oblasti. V r. 555 utrpeli Juan-juani od Turkutov (tur. Göktürk – Starý Turci) ďalšiu ešte väčšiu porážku pri jazere Aral a vlastne zanikli. Uniknúť sa podarilo len dvom kmeňom War a Chun do východnej Európy, k rieke Volga, kde u byzantských kronikárov boli zaznamenaný aj pod menom Varchoniti (Warchuniti).

 

Avari pochádzali z Mongólska, a od pol. IV. do pol. VI. stor. boli známy ako zväz kmeňov Číňanmi nazývaných Juan-juan. Po sérii veľkých porážok, najprv v r. 552, pri povstaní Starotureckých kmeňov, odtiahli na východ Číny, odkiaľ boli vypudený v r. 555 a cez severnú Čínu sa vydali na západ. Dostali sa až na okraj Strednej Ázie, kde ich v tom istom roku (555) znova porazili Staroturecké kmene a zapríčinili zánik kmeňov Juan-juan. Asi tu by sa skončil príbeh o predkoch Avarov Juan-juanoch ak by sa Starotureckým kmeňom neboli do cesty postavili Heftaliti, ktorý ich tu zdržali na vyše desaťročia, až do zániku ríše Heftalitov (567; Vojna o Hodvábnu cestu resp. o kontrolu a získanie ziskov z jej prevádzkovania). Počas tejto vojny v Stredoázijskom priestore, do Povolžia ustúpili dva kmene War a Chun, u ktorých Milasko predpokladá, že ich pôvod mohol byť práve u Juan-juanov, ale oponuje mu vtedajší kronikár Theophilaktos, ktorý v VI. stor. poznamenal, že sa nejedná o Avarov z východnej Ázie, ale v skutočnosti pochádzajú z rôznych altajských Ogurských kmeňov. Avšak okrem spomínaných mongolských Juan-juanov a altajských Ogurských etnikách sa približne v rovnakom období (medzi IV – VI. stor.), práve v Stredoázijskom priestore objavilo niekoľko veľmi podobne znejúcich pomenovaní. V tej dobe sa tu rozprestierala ríša Heftalitov a na jej území sa nachádzalo aj obyvateľstvo z indoeurópskych Sakov (Skýtov). Tomu predchádzal odchod východných Alanských kmeňov z Tocharistanu, kam následne prenikli nomádske kmene z východu, ktoré boli v čínskych prameňoch nazývané Huá (výslovnosťou môže znieť ako Uar) a Hjóno (patriace do zväzu kmeňov Hiungnu), keď obaja by tiež mohli súvisieť s neskoršími Avarmi a Chunmi. A práve alternatívu a hneď oboch – ako Avarov tak aj Chunov, keď ich pod latinskym výrazom Uarkhoniti, spomínajú byzantský kronikári Menandros a Theophilaktos Simokattés. Ďalšími výrazmi môže byť pôvod vládnucej vrstvy Heftalitov odvolávajúcich sa k Rouranom patriacich do zväzu kmeňov Wuhuan, čím by sme sa pri výslovnosti v iných jazykoch mohli dopracovať k už uvádzanému výrazu Rouran – Rour – Our – Uar – Avar. K špekuláciam svoje polienko prikladá aj rétor Priscos, ktorý uvádza, že v r. 463 Uarovia (Heftaliti) podnikli útok proti Sabirom v Povolží. Aby toho nebolo málo, tak napríklad meno jedného z panovníkov Heftalitov znelo Kušnavar a hlavné mesto Heftalitov nieslo pomenovanie Warvaliz. Keďže výraz War a Chun aj titul kagan sú evidentne východoázijskeho pôvodu, najskôr z prostredia odkiaľ pochádzali Juan-juani, ale odkiaľ v IV. stor. s Hunmi prenikli do Stredoázijského priestoru aj Rourani a kmene Huá, čím teória o pôvode nie je práve úplne jasná (až na kagana), hlavne z dôvodu príchodu Juan-juanov už v r. 555 (keď v priebehu niekoľkých mesiacov dokázali prekonať niekoľko tisícok km zo severovýchodnej Číny k jazeru Aral) a im prisudzované znovuobjavenie až v r. 558 v Povolží (o niekoľko stoviek km západne) pripadá podozrivo, keď sa objavili nielen pod iným menom, ale aj po šiestich rokoch neustálych porážok, únikov, oslabení a po strate vlastnej krajiny, znova sa vrhli do ďalších vojen a pritiahli do Európy ako dobyvatelia. Ak by sa po ceste výrazne neposilnili o ďalšie etniká, nemali by sa šancu presadiť v Európe.

​

V r. 558 sa nachádzali už pri Čiernom mori, kde ich kaganom bol Kandi (vládol do 562). Ich kmene boli organizované do tümenov (vojenských oddielov, kmeňov), keď neskoršieho obdobia tümenov bolo až šesť z toho dva boli Avarské a ďalšími boli po jednom bulharský Kutriguri, bulharský Utiguri, húnsky Heftaliti a posledný tümen bol rôznoetnickou zmesou pôvodom z pastierskych a kočujúcich národov. Pri kočujúcich a pastierských kmeňov sa pokúšalo viacero autorov určiť aj približnú ľudnatosť, čo sa dá pomerne jednoducho určiť podľa vojenských oddielov – tzv. tümenov, ktoré fungovali podobne ako za neskorších Mongolov (Tatárov) pri počte 10.000 vojakov a boli tvorené 10-timi minghamami po tisíc vojakov; jeden mingham sa delili na 10 yaghunov so sto vojakmi; jeden yaghun sa delil na 10 arbanov s desiatimi vojakmi. Otázne je, že ak boli Avari a Chunovia viac rokov (552 – 558) na úteku pred Turkutmi (tur. Göktürk – Starý Turci), ich mužský resp. vojenský potencionál sa mohol vyčerpávať (ubúdal o padlých vojakov a nebolo dostatočnými počtami doplňované) a počty vojakov v jednom tümeni pri príchode do východnej Európy mohol byť o nejakú tisícku resp. až tisíce nižší čo by predstavovalo 7 až 8 tisíc vojakov (neskôr pri príchode do Karpatskej kotliny sa počty avarských vojakov v jednom tümeni mohli byť ešte nižšie a pohybovali sa tak nanajvýš na 5 až 6 tisícoch). A navyše ak do Povolžia a k Čiernemu moru došli kmene War a Chun najpravdepodnejšie bez žien (akoby krkolomný útek z východnej Číny cez Mongólsko, Stredoázijsku oblasť do Povolžia mohli zvládnuť ženy, deti, starší ľudia), čiže celkový počet obyvateľov v kmeňoch War a Chun sa mohol pohybovať medzi 15 až 18 tisíc ľuďmi a prevažne sa mohlo jednať len o mužov – vojakov, čím sa mohlo jednať pôvodne aj o celkový počet Avarov. Až vo východnej Európe sa im naskytla možnosť zajať rôzne etniká a ak s nimi alebo za nimi aj nejaké ženy došli, museli z dôvodu zachovaniu rodu a etnika zajať ženy aj z okolitých kmeňov (z Avarského neskoršieho pôsobenia v Karpatskej kotline je známy Fredegarov záznam „Avari si do postelí brali slovanské ženy“), preto aj prv vo východnej Európe mohli podobným spôsobom plodiť s cudzími ženami avarské a chunské deti. Tie však aj o desaťročie, po zaujatí Karpatskej kotliny, boli stále len deťmi a asi aj preto pre vyčerpaných a stále bojujúcich Avarov (Warov) a Chunov bolo nutné sa pri ich dobyvateľských a vojenských aktivitách posilniť o rôzne lojálne vojenské kmene. Prítomnosť kmeňov Avarov (Warov) a Chunov neušlo pozornosti Byzantskej ríše, ktorá ich vnímala ako možného spojenca na severnej hranici, keďže svojim príchodom zamestnali tunajšie východoeurópske nomádske kmene, čím ustali resp. sa obmedzili ich vpády na byzantské územie. V r. 558 za účelom uzavretia dohody do Konstantinopolu prišli vyslanci Avarov (War) a Chunov a s byzantským cisárom Justianom I. uzavreli dohodu o vojenskej pomoci proti bulharským a slovanským kmeňom vo východnej Európe, za čo im cisár vyplácal tribút. Východná Európa sa zmenila na vojnovú zónu a po trojročných bojoch, kmene Avar (War) a Chun buď porazili, alebo donútili ustúpiť do Povolžia, prípadne si podrobili hunských Sabirov (559), Kutrigurov (560), Utigurov (560), slovanských Antov (okolo r. 560) a zrejme množstvo ďalších menších neznámych etník a kmeňov turkického a uralského pôvodu (mohli sa medzi nimi nachádzať aj Maďarské resp. ugorské kmene).

Avarom (War) a Chunom sa do r. 560 podarilo vnútiť nejakú formu spolupráce alebo získať kontrolu nad územím od ústia rieky Dunaj až po ústie rieky Volga (od severného Pričiernomoria až po Kaspické more), čo zrejme mohlo mať pokračovanie v ich pokuse prenikania aj do Stredoázijskej oblasti. Asi to mohol byť dôvod, prečo po r. 560 k Uralu resp. až k ústiu rieky Volga pritiahli Turkuti (tur. Göktürk – Starý Turci), odkiaľ staroturecký kagan Sildjibu vyslal poslov k cisárovi Justianovi I. do Konstantinopolu so žiadosťou o zasiahnutie proti Avarom (Warom) a Chunom, ktorých Turkuti nazývali Varchonitmi (Varchunitmi). Neboli známe zásahy zo strany Byzantskej ríše, ale keďže Avari (Wari) a Chuni na východ už nepostupovali dá sa predpokladať, že sa od r. 560 venovali severnejším susedom na sever od Ukrajiny a v južnom Poľsku. Tomu nasvedčuje záznam z Franskej ríše, keď v r. 562 Avari (Wari) a Chuni prenikli ponad Karpatské pohorie až do Durínska, kde utrpeli porážku od austrasijského panovníka – kráľa Sigiberta I. a boli nútený sa navrátiť. V tom istom roku zomrel aj kagan Kandi a nástupcom sa stal kagan Bajan (562 – 602), ktorý bol prítomný aj pri udalostiach resp. neúspechoch, čiže na ktorú svetovú stranu sa od r. 560 vydali bol ich postup zastavený. V r. 562 sa preto kagan Bajan rozhodol orientovať na juh, do Byzantskej ríše, kam poslal svojich poslov, so žiadosťou, aby Avarom pridelil územia na Balkáne, keď sa jednalo dokonca aj o územie nielen ako súčasť Byzantskej ríše, ale aj na pravej strane dolného toku rieky Dunaj v Malej Skýtii (Scythia Minor, dnes súčasťou Rumunska a Bulharska). Kagan Bajan sa však spája už len s pomenovaním kmeňa Avar, čo môže súvisieť buď že pochádzal k kmeňa Avar (War), alebo z dôvodu omnoho väčších vojenských konfliktov na východe Chuni boli natoľko oslabený, že boli doplnený Avarmi, ďalšími etnikami a splynuli v jednom pomenovaní. Cisár Justian I. nevyhovel avarskej žiadosti, odporučil ich do priestoru západne od Belehradu (na sever od Sriemu), do kraja ovládaného Longobardmi, (v dobe konfliktu sa ho zmocnili Gepidi), s ktorými neskôr práve spolupracovali proti Gepidom. Dá sa však predpokladať, že Avari v tejto lokalite mohli tak nanajvýš rabovať a ak sem prenikali z juhu Ukrajiny, mohli mať pod kontrolou južnú Dáciu (historické Valašsko a dnes južné Rumunsko). Otázka sa kladie: prečo sa Avari mali uspokojiť s malou krajinou pri Belehrade, čo skôr naznačuje na ich veľké problémy a konflikty so všetkými susedmi na východe (vojna proti všetkým), kde si síce získali spojencov vo viacerých bulharských kmeňoch, ale aj Avarov vojny vyčerpávali (padlí aj na strane útočiacich i porazených), čo v prípade predpokladaných neustálych bojov v Povolží, alebo aj po neúspechoch na severe a západe to boli hlavne porážky a ich manévrovateľný priestor sa mohol diametrálne zmenšovať.

Vo veľmi komplikovanej situácii sa ocitala aj Byzantská ríša, čeliaca konfliktom po celom obvode svojich hraníc, buď ako ich dobyvateľské akcie s cieľom o obnovenie rozlohy niekdajšieho Rímskeho impéria (v Taliansku a v severnej Afrike), alebo brániacich sa proti vojenskej agresii nebezpečného susedstva z Perzskou ríšou na Blízkom východe, prípadne zatiaľ neriešiaceho problému na severnej hranici (na Balkáne) s prichádzajúcim resp. prenikajúcim rôznoetnickým obyvateľstvom. Práve na Balkáne, kde by museli byť nasadzované početnejšie byzantské vojská, boli v rôznych obdobiach nahradzované foederátmi, vojenskými oddielmi z radov inoetnického obyvateľstva spolupracujúceho s Byzantskou ríšou, ktorá ich takto cielene zmanipulovala častokrát aj proti ich príbuzným etnikám. Aj Avari viac - menej plnili funkciu foederátov, cisár Justian I. im síce platil tribút, ale nedôveroval im a preto nechal zabezpečiť pravú stranu Dunaja vojenskými posádkami. Po smrti cisára Justiana I. (565), jeho nástupca synovec Justinius II. (565 – 578) zastavil vyplácanie tribútu Avarom, ktorý si otvorene na Byzantskú ríšu zatiaľ ešte netrúfli, preto si našli náhradu a v r. 566 podnikli vpád do Franskej ríše. Tentoraz Frankov porazili a údajne získali aj zaplatenie resp. platenie tribútu. Avšak z dôvodu zanechania Avarských útokov týmto smerom a aj pre vzdialenosť, keď hranice Franskej ríše boli až kdesi na línii od Durínska po Bádensko – Würtenbersko (čiže Frankovia neovládali ani len Bavorsko, keď až v r. 591 zvrhli bavorské knieža Garibalda I. a nahradili ho Tassilom I.), čiže cez Čechy, alebo prípadne cez Korutánsko a Bavorsko, len ťažko by udržali trvalý kontakt a vynútenie si tribútu od Franskej ríše, ak nepresunuli svoje etnikum na západ a aj naďalej sa pohybovali, zrejme len na obmedzenom priestore v Povolží (mohli viesť lúpežiace nájazdy), na Ukrajine a vo Valašsku, odkiaľ viedli tiež koristnícke nájazdy do okolia. Avšak situácia vo východnej Európe nabrala pre Avarov neželaný smer. V r. 567 v Stredoázijskej oblasti Turkuti definitívne pokorili a obsadili ríšu hunských Heftalitov a svoju pozornosť otočili na západ do východnej Európy. Vojská turkutského (tur. Göktürk – Starých Turkov) kagana Sildjibu prekročili rieku Volga a v priebehu niekoľkých rokov, cez rieku Don, pritiahli až k rieke Dneper, odkiaľ spoločne s bulharskými Utigurmi vpadli na juh na polostrov Krym, ktorý sa nachádzal pod Byzantskou správou a neskôr (576) obsadili pevnosť Chersonesos (nazývanú aj Bospor, uviedol byzantský autor Menandros). Pod hrozbou blížiacich sa Turkutov, orientácia Avarov a ich presun do Karpatskej kotliny (do priestoru Panonskej panvy) podobá skôr ako ich trvalý útek – únik pred nepriateľom, hlavne ak je považovaný, že obsadili krajinu, ktorá im ponúkala len obmedzené podmienky na prevádzkovanie intenzívneho pastierstva (len ak vo východnom Maďarsku). Karpatská kotlina však Avarom pripadla skoro ako dar, keďže ich v r. 567 o pomoc požiadali Longobardi vo vojne proti Gepidom (ich knieža Kunimund padol vo vojne), ich krajinu však nezabrali Longobardi, ale obsadili Avari (pre nich najzaujímavejšou sa mohla javiť len ak step vo východnom Maďarsku nazývaná Puszta), kde sa im väčšina obyvateľstva mohla podriadiť, ale nejaké skupiny obyvateľstva sa pridali k Longobardom (Gepidi), ale hlavne veľké skupiny Slovanského obyvateľstva opustili svoje sídla a odtiahli na juh (za Dunaj) na územie Byzantskej ríše, keď zasídľovali Bulharsko, Macedónsko, severné Grécko a prenikli až na Peloponéz a do Malej Ázie. Na spoluprácu a na nečakané susedstvo, Longobardi však doplatili a už počas nasledujúceho roku (na Veľkú Noc 568) vedený Alboinom opustili Panóniu a odtiahli do severného Talianska. Nakoniec k definitívnemu útoku Turkutov (tur. Göktürk – Starý Turci) na ustupujúcich Avarov ani nedošlo, svoje panstvo za rieku Dneper nerozšírili, dá sa považovať, že sa najskôr venovali upevneniu moci na už obsadených územiach, alebo sa dobývali najprv do iných lokalít, keď je spomínané ich preniknutie cez Kaukaz do Malej Ázie (znova na územie Byzantskej ríše). Na Avarov im zatiaľ neostal čas, keďže následne v r. 583 – 593 vypukli v centre ríše v Džungársku (v západnej Číne) dynastické rozbroje vedúce až k rozpadu na Západoturkutskú a Východoturkutskú ríšu. Avarom sa tým pádom predostrelo voľné pole pôsobnosti a so šiestimi tümenmi, sa im dostala pod kontrolu obrovská krajina, od rieky Dneper až po Panóniu. Ich príbytkami boli stany (jurty), od jari do jesene s dobytkom putovali po pastvinách a na zimu sa utiahli do spoločných stanových táborov obohnaných zemnými valmi (avarské hrinky). Ich vojenské oddiely ovládali inoetnické obyvateľstvo, nachádzajúce sa v tomto priestore, ktoré využívali resp. nútili do spolupráce a stávalo sa nielen povinnými účastníkmi ich lúpežiacich nájazdov do okolitých lokalít, ale v dobe núdze o potraviny aj oni trpeli povinnými resp. tiež sa stávali terčom útokov a lúpenia Avarov, keď ich ženy a dcéry mohli byť obeťami svojvôle Avarských vojakov (znásilňovanie žien bol častým a prirodzeným javom v dobe vojen a vojenských nájazdov). Ešte horšie však mohlo trpieť široké okolie od Benátskeho zálivu, cez Korutánsko, Moravu, Slovensko, severná Ukrajina, južné a západné Rusko, kam tiež smerovali ich koristnícke nájazdy a odkiaľ odvádzali často aj zajatcov resp. aj zajatkyne.

Zlom v byzantsko-avarských vzťahoch nastal až po tom, čo hlavné vojenské sily Turkutov s najvyššími predstaviteľmi z východnej Európy v r. 581 odtiahli do Džungárska (do Západnej Číny), z dôvodu dynastických sporov (vojny) vedúcich v r. 604 k rozpadu na Západoturkutskú a Východoturkutskú ríšu a východnú Európu ponechali pod kontrolou lojálnych bulharských kmeňov – Utigurov, Sabirov. Avari sa zbavili svojho úhlavného prenasledovateľa, odkiaľ im dovtedy hrozila veľmi reálna hrozba útoku a už v r. 582 si trúfli aj na Byzantskú ríšu, keď prekročili Dunaj a obsadili Sriem. Byzantský cisár Tiberios II. sa pokúsil konflikt upokojiť a uzavrel s Avarmi mierovú dohodu so záväzkom vyplácať 80.000 zlatých solidov ročne. Ako aj predchádzajúce „obchody“ (mierové dohody) aj ďalšie desaťročia sa vzťahy Avarov s Byzantskou ríšou ocitali ako na húpačke: raz Byzancia zaplatila tribút, následne nie – Avari zas nepodnikali resp. podnikali koristnícke výpravy do pohraničia alebo až hlboko na územie Byzantskej ríše. V týchto pohraničných šarvátkach sa už aj menovite zúčastňujú Sklávske resp. Slovanské (na severnom Balkáne spomínaný vojvodca Ardagast) a Antské vojská (na dolnom Dunaji uvádzaný Busok). Avari si uvedomovali, že na otvorenú vojnu s Byzantskou ríšou nezvládnu, ale situáciu využívali ako dobrú hus na šklbanie a ak nedošlo k vyplateniu tribútu, veľmi často si poň došli sami, niekedy až ku Konstantinopolu, keď lúpili alebo odviedli zajatcov, za ktorých si vypýtali odstupné (až na prípad z r. 600, keď im cisár Maurikios odmietol vyplatiť výkupné a Avari nechali povraždiť 17.000 zajatcov). Byzantské pohraničie trpiace Avarské nájazdy sa vyľudňovalo a ich miesto v oblasti dnešnej severnej polovice Bulharska zasídľovalo slovanské obyvateľstvo, ktoré si v tejto oblasti v r. 600 vytvorilo Zväz Siedmych slovanských kmeňov, ktorý sa stali lojálnymi a spolupracujúcimi s Avarmi.

Veľmi jasne ohrozená celistvosť Byzantskej ríše, keď k tomu prirátame aj to, že už takmer dve desaťročia mali Avari pod kontrolou Sriem a ich neustále koristnícke nájazdy prekročili trpezlivosť. Byzantské vojská sa vydali na sever, obsadili Sriem, ale ďalší postup bol zastavený a bola uzavretá mierová dohoda s Avarmi, keď sa im Byzancia zaviazala vyplácať tribút vo výške 120.000 zlatých solidov. Po byzantských úspechoch nepochopiteľný akt, keď namiesto vyplácania žoldu vlastným vojakom, peniaze ponúkli nepriateľovi, vysvetlenie však ponúkol nasledujúci rok a tento ústupok Avarom, sa skôr mohol považovať na odvedenie pozornosti a na ich nekonanie výprav na Byzantské územie, kým sa cisár nerozhodne resp. nepripraví konať ráznejšie proti Avarom, Bulharom a Slovanom. Byzantským vojskám bolo cisárom nariadené prezimovanie pri Dunaji, odkiaľ na zač. r. 601 (nečakane v zimnom období) byzantské vojská prekročili Dunaj a pri rieke Tisa porazili Avarov, od ktorých sa odvrátili ich spojenci (Bulhari a Slovania), čo sa dá skôr považovať, že v zimnom období neboli vojensky organizovaný resp. pripravený a nestihli im prísť na pomoc, čo by v prípade pokračujúcej výpravy mohlo znamenať úplnú katastrofu, porážku aj zánik Avarov o dve storočia skôr. Avarov pred predpokladanou katastrofou zachránila nespokojnosť v byzantskom vojsku, kvôli nariadeniu prezimovať na avarskom území (601 / 602) a niekoľko mesačnému nevyplatenému žoldu, nechceli ďalej bojovať. Vodcom nespokojencov sa stal nižší nevzdelaný dôstojník Phocas, ktorého cisár Maurikios, na zvládnutie vojska, menoval za generála. Nečinnosť byzantských vojsk umožnila Avarom zvolať vojská, vyčakávať vo vojenskom tábore na prípadný útok. Dlhšie táborenie vojsk v ťažších prírodných podmienkach (zima, bažiny, vlhko, hygiena) sa aj v rôznych obdobiach stávalo riskantným s možnosťou prepuknutia infekcie. K tejto len konšpiračnej teórii napomáha aj úmrtie avarského kagana Bajana (602) a príčinou smrti mala byť údajne epidémia moru a ten niekedy spôsobil väčšie straty v radoch vojakov ako samotná vojenská bitka resp. výprava. Za týchto okolností je aj Phocasov povel na odchod vojska logickým vyhnutím sa možnej nákazy morom. Nespokojný vojaci vtiahli do Konstantinopolu, kde bol Phocas privítaný ľudom a aj senátom, ktorý ho menoval za cisára. Neskutočne kruto sa Phocas zachoval k zvrhnutému cisárovi, nechal ho zajať aj s celou jeho rodinou a brutálnym spôsobom zavraždiť.

Avari vďaka Phocasovej revolte prežili a hneď na to čo Byzantskej ríši v r. 602 vyhlásila vojnu Perzská ríša, Avari sa Byzancii oplatili a so svojimi spojencami vytrvalo konali pustošiace nájazdy. Celé pôsobenie cisára Phocasa (oddávajúcemu sa obžerstvu a neviestkam), ako bývalého vojaka, na bojovom poli prezentovali hlavne neúspechy – Perzia obsadila Sýriu, aj veľkú časť Malej Ázie, avarský spojenci – Slovania začali asi najväčšiu etapu zasídľovania Balkánu (trvajúcu viacero desaťročí), Longobardi obmedzili územie Ravenského exarchátu (zriadil ho cisár Maurikios a existoval v r. 584 – 751) na mesto s malým okolím, len Kartágsky exarchát (zriadený cisárom Maurikiosom a existoval v r. 590 – 698) nejako výrazne nezasiahli udalosti v Konstantinopole. Znechutený senát a exarchovia preto vyzvali práve kartágskeho exarchu Herakleiusa Staršieho, aby zasiahol a zastavil úpadok krajiny. Ten vyslal syna Herakleiusa Mladšieho na čele flotily do Konstantinopolu, kde po jeho príchode došlo zvrhnutiu a zavraždeniu Phocasa a senát cisárom zvolil Herakleius Mladšieho (610 – 641), ktorému trvalo takmer dve desaťročia stabilizovať krajinu a vládu.

Byzantská ríša zaneprázdnená vo vojne s Perziou (610 – 629), kde sa nachádzala väčšina jej vojsk, čím sa nemohla dostatočne venovať aj menej nebezpečným Avarom na Balkáne. Tí to využívali ako jednoduchšiu cestu k získavaniu tribútu od Byzantskej ríši, alebo si po podiel došli a lúpili na Balkáne, prípadne získavali finančné odstupné za prepustenie odvlečeného obyvateľstva. Veľké lúpežné nájazdy Avarov boli zaznamenané v r. 615 (dostali sa až k Solúnu, kde im bol vyplatený tribút a odtiahli na sever), r. 617 (prenikli až na predmestie Konstantinopolu), r. 619 (z Balkánu odviedli údajne až 270 tisíc ľudí), r. 621 (mierová dohoda a vyplácanie tribútu v zlate), r. 622 (zvýšenie tribútu a cisár vyslal aj rukojemníkov z panovníkovej rodiny).

Parazitné pôsobenie Avarov a ich nerušené koristnícke výpravy do širokého okolia od dvadsiatych rokov VII. stor. vyvolávali u obyvateľstva snahu o organizovanosť na obranu krajiny. Už v r. 623 v Korutánsku vniklo slovanské kniežatstvo známe ako Samová ríša, ku ktorému sa postupne pridali ďalšie susedné a blízke lokality (Čechy, Morava, západné Slovensko a Sasko) obývané hlavne Slovanmi. Chorváti a Srbi, ktorý svoje budúce lokality zasídlili práve v dobe Avarskej prítomnosti, tiež sa vymanili spod ich nadvlády a spolupracovali s Byzantskou ríšou. Avarská moc kolabovala aj v ich predchádzajúcich pôsobiskách na Ukrajine (od Dunaja po Dneper resp. až po Don a Severokaukazský región, kde sa im po r. 580 znova podriadili Onoguri). V r. 619 do Konstantinopolu prišla delegácia bulharských Onogurov vedená mladým chánom Kuvratom, ktorý s cisárom Herakleiusom podpísal mierovú dohodu a oblasti od rieky Dneper až po Kaukaz vystúpili z Avarského zväzu. Avarom, ktorý ešte stále predstavovali v strednej a východnej Európe dôležitú vojenskú moc, pod ich kontrolou sa ešte stále nachádzalo územie od rieky Dneper až po Panóniu (aj severný Balkán resp. severné Bulharsko), sa opäť snažili využiť príležitosť ľahkej koristi alebo získania tribútu z Byzantskej ríše. Po tom čo v r. 626 Perzská ríša vpadla do Byzancie a pritiahla až ku Konstantinopolu, k útoku sa pridali aj Avari so spojencami (bulharskými Kutrigurmi, Slovanmi, Gepidmi, keď Onoguri ostali neutrálny a nepridali sa ani k Avarom – ani k Byzancii). Avari však pod múrmi Konstantinopolu neuspeli – byzantská námorná flotila zničila malé loďky Slovanov a Avarské vojská boli rozohnané byzantským jazdectvom. Ešte katastrofálnejšie dopadla Perzia, ktorá nielen utrpela porážku a musela opustiť Byzantské územie, ale následne v r. 627 – 628 byzantský protiútok spôsobil úplný kolaps a zánik Perzie a jej územie namiesto Byzancie zanedlho ovládli Arabi (636 – 651). 

​

626 – Premiestniť do kapitoly Byzancia & Avari – Po kratinké etapě spojenectví se Avaři stávají jedním z hlavních nepřátel Byzance. Opakovaně pustoší jejich državy na Balkáně, 602 také zničili jejich spojence, říši slovanských Antů v Podněpří. Největší nebezpečí ovšem nastalo, když v roce 626 uspořádali velkou výpravu proti Konstantinopoli, které se účastnilo asi 80 000 Avarů, Gepidů a Slovanů.(Současně stála na asijské straně Bosporu spojenecká perská armáda.) Proti očekávání skončilo toto tažení těžkou porážkou Avarů. Pozemní vojsko nebylo schopno ohrozit mohutné hradby a na moři byli Slované na loďkách vydlabaných z jednoho kmene sndnou kořistí byzantského loďstva. Neúspěch zásadně otřásl postavením Avarů. Začínají proti nim bojovat Srbové a Chorvati , spojenci Byzance, kteří je postupně vytlačují z Balkánu. Také vznik Sámovy říše souvisí s těmito událostmi. (Tradiční datum 623 není úplně stoprocentní, mohlo to být i o něco později.)

​

Neúspech pri Konstantinopole u Avarov odštartoval veľkú vlnu útlaku na územia ich nútených spojencov na Balkáne a na východe Európy. To bol začiatok ich konca, ich veľkej krajiny. Avarom sa začal rúcať ich domnelý Svet, so svojvôľou na zotročovaní veľkých más ľudu, ktorý sa vzoprel na odpor proti nadvláde. Na Balkáne najprv v r. 600 vznikol už spomínaný Zväz Siedmych Slovanských kniežatstiev, ktorý v rokoch 627 – 631 bojovali proti avarskej nadvláde a v r. 629 pôsobil v severnom Bulharsku nezávisle od Avarov. Po vzostupe Onogurov malo aj dianie vo východnej Európe ešte ďalšie pokračovanie a postupne sa chánovi Kuvratovi podarilo pripojiť ku krajine aj ďalšie bulharské kmene (Utigurov, Kutrigurov a Saragurov), keď tomu predchádzalo veľké povstanie podrobených národov na Ukrajine a v súčte sa k bulharským Onogurom pridali aj tunajší Slovania, aj Zväz siedmych Slovanských kmeňov a germánsky Gepidi. 

​

Avarom v konečnom zúčtovaní ostal len priestor Karpatskej kotliny.