eHistory

15M. Od Juan-juanov, cez kmene War a Chun, Varchonitom

až k Avarom (520 – 569).

Medzi Kaspickým morom a pohorím Ural sa ponúka prírodná vstupná brána do východoeurópskeho koridoru (v šírke od 300 do 500 km) a ústiaceho na hranice strednej Európy (dĺžka naprieč Ruskom a Ukrajinou, od Uralu až na hranice Karpatského pohoria predstavuje 2.000 km). Nížina medzi Kaspickým morom a pohorím Ural, kade najprv z Európy do Ázie prenikalo Indoeurópske obyvateľstvo a po zmene polarity síl zas naopak, z Ázie do Európy prúdili – prenikali kmene a ich obyvateľstvo z Uralskej a Altajsko-mongólskej jazykovej skupiny. Prírodnými prekážkami sa stali naprieč tečúce rieky (od severu na juh) a mohli deliť buď rôzne etapy osídlenia, alebo hranice dosahu existujúcich a vznikajúcich krajín a ríš. Od východu prvou prekážkou bola síce rieka Ural, ale tou najdôležitejšou v tejto lokalite musela byť Volga (jej dolný tok). Trávnaté stepi od Stredoázijskej oblasti na západ patrili po dlhé storočia neustále do záujmovej sféry nomádskych spoločenstiev.

Kmene Avarov, ako posledný dôležitý účastník Veľkého sťahovania národov, ktorým patrila jej posledná fáza, od svojho úteku z Mongolska (v r. 552) po ich usadenie sa v Strednej Európe (do r. 568) potrebovali len dobu vyše desaťročia, aby prekonali mnohotisíc kilometrov dlhú cestu, medzi Džungárskom do severovýchodnej Číny a následne naprieč vtedy celým známym Svetom až do strednej Európy.

Pôvod Avarov je podobne ako u Hunov čiastočne neznámy a do povšimnutia sa dostali až v druhej pol. VI. stor., keď došli do Európy. Ich vznik a pôsobenie v ázijskom prostredí (podrobnejšie sa im venujú Milasko a ďalší) úzko súvisia s povstaním najchudobnejších skupín obyvateľstva (poľnohospodárov, remeselníkov a pastierov) v pol. IV. stor. n. l., ktoré doplácalo na vojnové útrapy v oblasti od severnej Číny až po Mongolsko (Milasko). Od Číňanov dostali výsmešné pomenovanie Juan-juan (čítaj Žuan-žuan), čo sa do slovenčiny dá preložiť ako hemžiaca sa háveď resp. hmyz. Takmer dve storočia prežívali striedavo neúspešné / úspešné obdobia, čo odzrkadľovalo striedavo menšiu / väčšiu rozlohu krajiny nimi kontrolovanú, čím ich pôsobenie sa dá charakterizovať ako neustály zápas o vlastnú existenciu. Na prelome V. / VI. stor. okolo Juan-juanov sa pomaly uzatváral kruh – obkľúčenie: silnel čínsky vplyv od juhovýchodu, trvalé vojny s ríšou Pej Wej od severovýchodu a Teleskovia trvalo útočiaci zo západného Mongólska do Džungárska. Juan-Juani s Teleskami neuspeli a museli ustúpiť východnejšie až do susedstva severnej Číny, čím sa ponúka vysvetlenie prijatia budhizmu panujúcou dynastiou. To však v r. 520 vyvolalo u ostatných kmeňov a obyvateľstva nesúhlas. Bola to zrejme posledná kvapka do napätých vzťahov, došlo k sprisahaniu (revolta) a zavraždeniu kagana Čeunu a úteku kaganovho brata Anachuana s ďalšími prívržencami do Číny. Oslabenie panujúcej dynastie a už dve storočia trvajúci tlak od okolitých krajín akoby poskytol šancu na ľahší útok proti nim. To využili Teleskovia, ktorý v nasledujúcom roku (521) porazili Juan-juanov. K ich ťaženiu sa však už nepridala ríša Pej Wej, kde z dôsledku zasahovania Číny, tiež v tom období vyvrcholili ich vlastné dynastické spory (zánik ríše Pej Wej a vznik dvoch nástupníckych subjektov). Dlhotrvajúcimi vojnovými obdobiami a aj hladomor, prispel k poklesu obyvateľstva v ríši Pej Wej o asi 80%, pričom podobnému osudu sa nemohli vyhnúť ani ostatné okolité lokality (v druhej pol. V. stor. v Sedemriečí zaniklo z dôvodu hladomoru hunské kniežatstvo Jüe-ban).

Postrehnuteľná bola čínska angažovanosť ako do spoločnosti Juan-juanov, tak aj v ríši Pej Wej, čo síce v širšom ponímaní odvrátilo ich vzájomný konflikt (pritom aj Juan-juanov postihol hladomor a pokles populácie), ale v úzkom kontexte vo vnútri oboch zväzov to vyvolalo spoločenské nezhody a rozvrat. U samotných Juan-juanov, po návrate z Číny (nedá sa vylúčiť podpora Číny) panovnícky trón získal Anachuan (522), podarilo sa mu poraziť Teleskov a znova povzniesť spoločnú ríšu. Teleskovia sa ocitli v podobnej situácii ako aj všetky okolité krajiny (členovia vládnucej dynastie sa vyvražďovali navzájom), prestali ich útoky a tým sa vytvoril priestor pre Juan-juanov, ktorý si predĺžili svoje účinkovanie v tejto lokalite.

Teleskovia sa znova ohlásili až v r. 545, avšak proti nim zasiahli Juan-juanské západné kmene nazývané Tu-kju (čín. Tchu-ťüe, turecky Göktürk, čo v preklade môže znamenať Starý Türkovia resp. Staroturecké kmene, preto sa u niektorých ďalších autorov objavujú aj ďalšie pomenovania ako Turkuti, Turkiti). Pri Starotureckých kmeňoch ostanem aj ja (Tu-kju, Göktürk) porazili Teleskov a tí sa im podriadili, čím vzrástla sila Starotureckých kmeňov. Ich vládca Bumyn si zanedlho dovolil predostrieť juan-juanskému kaganovi Anachuanovi žiadosť o sobáš a požiadal o ruku jeho dcéry. Anachuan však dynastické spojenie odmietol z dôvodu, že ich stále považoval za svojich poddaných (pritom aj juan-juanský predkovia mohli byť pri vytváraní ríše na rovnakom ak nie aj nižšom spoločenskom stupni). V r. 552 Staroturecké kmene porazili Juan-juanov, tí najprv ušli na východ do ríše Pej Wej (na územie jedného z jej nástupníckych štátov Pej Čchi), ale aj odtiaľ boli okolo roku 555 vyhnaný. Juan-juani sa vydali na západ do Stredoázijskej stepi, kde však pri Aralskom jazere (v r. 555) utrpeli ďalšiu porážku od Starotureckých kmeňov a ríša Juan-juan zanikla. Asi tu by sa skončil príbeh o predkoch Avarov Juan-juanoch ak by sa Starotureckým kmeňom neboli do cesty postavili Heftaliti, ktorý ich tu zdržali na vyše desaťročia, až do zániku ríše Heftalitov (567; Vojna o Hodvábnu cestu resp. o kontrolu a získanie ziskov z jej prevádzkovania). Počas tejto vojny v Stredoázijskom priestore, do Povolžia ustúpili už spomínané dva kmene War a Chun, u ktorých väčšina autorov predpokladá čínsko-mongólsky pôvod (aj Milasko predpokladá, že ich pôvod mohol byť práve u Juan-juanov), ale oponuje mu vtedajší kronikár Theophilaktos, ktorý v VI. stor. poznamenal, že sa nejedná o Avarov z východnej Ázie, ale v skutočnosti pochádzajú z rôznych altajských Ogurských kmeňov. Avšak okrem spomínaných mongolských Juan-juanov a altajských Ogurských etnikách sa približne v rovnakom období (medzi IV – VI. stor.), práve v Stredoázijskom priestore objavilo niekoľko veľmi podobne znejúcich pomenovaní. V tej dobe sa tu rozprestierala ríša Heftalitov a na jej území sa nachádzalo aj obyvateľstvo z indoeurópskych Sakov (Skýtov). Tomu predchádzal odchod východných Alanských kmeňov z Tocharistanu, kam následne prenikli nomádske kmene z východu, ktoré boli v čínskych prameňoch nazývané Huá (výslovnosťou môže znieť ako Uar) a Hjóno (patriace do zväzu kmeňov Hiungnu), keď obaja by tiež mohli súvisieť s neskoršími Avarmi a Chunmi. A práve alternatívu a hneď oboch – ako Avarov tak aj Chunov, keď ich pod latinskym výrazom Uarkhoniti, spomínajú byzantský kronikári Menandros a Theophilaktos Simokattés. Ďalšími výrazmi môže byť pôvod vládnucej vrstvy Heftalitov odvolávajúcich sa k Rouranom patriacich do zväzu kmeňov Wuhuan, čím by sme sa pri výslovnosti v iných jazykoch mohli dopracovať k už uvádzanému výrazu Rouran – Rour – Our – Uar – Avar. K špekuláciam svoje polienko prikladá aj rétor Priscos, ktorý uvádza, že v r. 463 Uarovia (Heftaliti) podnikli útok proti Sabirom v Povolží. Aby toho nebolo málo, tak napríklad meno jedného z panovníkov Heftalitov znelo Kušnavar a hlavné mesto Heftalitov nieslo pomenovanie Warvaliz. Keďže výraz War a Chun aj titul kagan sú evidentne východoázijskeho pôvodu, najskôr z prostredia odkiaľ pochádzali Juan-juani, ale odkiaľ v IV. stor. s Hunmi prenikli do Stredoázijského priestoru aj Rourani a kmene Huá, čím teória o pôvode nie je práve úplne jasná (až na kagana), hlavne z dôvodu príchodu Juan-juanov už v r. 555 (keď v priebehu niekoľkých mesiacov dokázali prekonať niekoľko tisícok km zo severovýchodnej Číny k jazeru Aral) a im prisudzované znovuobjavenie až v r. 558 v Povolží (o niekoľko stoviek km západne) pripadá podozrivo, keď sa objavili nielen pod iným menom, ale aj po šiestich rokoch neustálych porážok, únikov, oslabení a po strate vlastnej krajiny sa nepoučili, znova sa vrhli do ďalších vojen a pritiahli do Európy ako dobyvatelia. Ak by sa po ceste výrazne neposilnili o ďalšie etniká, nemali by sa šancu presadiť v Európe. Vo svetle pochybností preto ostáva skutočný pôvod kmeňov War a Chun, ktorý sa v r. 558 ohlásili v Povolží a dobývali sa, na prvý pohľad do chudobnejšej východnej Európy, zrejme ako dôsledok vojny Starotureckých kmeňov s Heftalitmi (trvala 12 rokov až do zániku hunských Heftalitov v r. 567), a namiesto aby uzatvorili koalíciu s Perziou a Byzanciou (Perzia sa pridala k Starotureckým kmeňom), sa vzdali boja nad kontrolou nad obchodom s hodvábom a bohatstva, ktoré z neho plynulo. Ak bojovali až 12 rokov vzdanie nieje najvhodnejší výraz, ale po dlhotrvajúcich bojoch neuspeli, prečo nehľadali spojencov a naopak rovnako aj naďalej až takým agresívnym spôsobom sa presadzovali v ich pochode do Európy, keď si proti sebe popudili kmene a etniká vo východnej a strednej Európe.  

Preniknutie (útek) kmeňov War a Chun, priraďovaných veľkou väčšinou historikov ako zvyšky kmeňov Juan-juan, keď na to poukazuje hlavne titul vládcu kagan a zrejme aj časť šľachty a spoločnosti, ktorá ak by sa neposilnila (nedoplnila) v stredoázijskom priestore, asi by zanikla vo víre vojen. Táto nová spoločnosť Warov a Chunov, vedená kaganom Kandim, sa dostala do dobyvateľskej fáze, keď vo východnej Európe si postupne pokorili rozdrobených Sabirov a etniká bulharských Onogurov (v r. 558), Utigurov a Kutrigurov (v r. 560). Kmene War a Chun prekročili aj rieku Dnester, zabili vyslanca slovanských Antov Mezamera, zajali antské obyvateľstvo a obsadili ich krajinu v Besarabii (Moldavsku).

Staroturecké kmene bojujúce na dvoch frontoch (proti Heftalitom v Strednej Ázi a proti kmeňom War a Chun vo východnej Európe), už okolo r. 560 získali kontrolu nad Povolžím, odkiaľ staroturecký kagan Sildjibu vyslal posolstvo k východorímskemu cisárovi Justianovi I. so žiadosťou o potrestanie unikajúcich Varchonitov. Jednalo sa o kmene War a Chun (spojenie Warchuni resp. Warchoni), ale i toto pomenovanie sa zanedlho zmenilo a po prieniku do Strednej Európy sa zmenilo z War na Avar, čo by mohlo znamenať aj to, že do Karpatskej kotliny prenikol už len kmeň War a kmeň Chun sa buď pohyboval v západnej Ukrajine a v Besarábii alebo sa vyčerpal a dlhú cestu z Mongólska do Strednej Európy sa natoľko oslabil až to viedlo k jeho zániku. Cisár Justian prijal poslov aj od Avarov (Varchonitov; War a Chun; Juan-juanov), ktorých obdaroval – t.j. odviedol im tribút, zaistil si kontrolovaného suseda, ktorý si získaval dominantné postavenie na severovýchode od byzantských hraníc, aby tým zabránil prípadným útokom iných etník na východorímske územie. Východný Rímania si v tej dobe už nemohli dovoliť ďalšiu vojnu, keď ich dobyvateľské aktivity smerované do Talianska, severnej Afriky a na Blízky východ už i tak nadmerne vyčerpávali krajinu. Východrímska ríša ponechávala voľný priebeh a do diania za svojou severnou hranicou sa vôbec nezapájala. Prebiehajúce vojny, ktorými Avari (Varchoniti; War a Chun) zamestnávali a ničili nepriateľov Východorímskej ríše (bulharské, germánske a slovanské kmene) ju síce načas zbavili starostí, nakoniec sa vojne s Avarmi nevyhli ani oni.

Avari (Varchoniti; War a Chun) v Čiernomorskej stepi predstavovali veľké nebezpečenstvo pre celé okolie, preto Utiguri vedený chánom Sandlichom (z Meotisu od Azovského mora), Sabirovia (zo severokaukazského regiónu) a ďalšie Ogurské / Onogurské etniká (zo Severokaukazskej oblasti) ustúpili pred nimi na východ za rieku Volga, kde sa dostali pod zvrchovanosť Starotureckých kmeňov. Ostatné etniká ako bulharský Kutriguri (Kotragovia, pohybujúci sa na západ od rieky Dneper), aj slovanský Antovia a Sclavovia sa mohli ocitnúť pod zvrchovanosťou Avarov (Varchonitov; War a Chun), čiže vo vojne, zajatí a nútenej spolupráci s Avarmi (Varchonitmi; War a Chun). keď v r. 562 zomrel avarský kagan Kandi, nahradil ho kagan Bajan (562 – 617), ten už reálnejšie vnímal aj možný neúspech a žiadal Východorímsku ríšu o udelenie území na Balkáne. Odmietavé stanovisko vyvolalo nespokojnosť u Avarov (Varchonitmi; War a Chun), prekročili Dunaj, pustošili vo východorímskej Dobruži (okolo dolného toku rieky Dunaj, dnes v Rumunsku okolie Constance). Východorímsky cisár zrušil odvádzanie tribútu a nariadil posilniť tamojšie hraničné posádky.

Východorímska ríša svojou vyčkávacou taktikou a nečinnosťou zapríčinila, že sa veci dali do opačného pohybu ako očakávali. Na severe obklopená len nepriateľmi, ako etnikami Slovanov, Germánov, bulharských Kutrigurov, ku ktorým navyše pribudli aj Avari (Varchoniti; War a Chun), sa nepokúsila využiť pre svoje ciele ani jedného zo spomínaných severných susedov. Ak by bola Východorímska ríša volila spojenectvo napríklad s germánskymi Gepidmi, mohli by zasiahnuť na východe v Dácii a Moezii aj proti Avarom (Varchoniti; War a Chun). Situácia nadobudla vážne rozmery v r. 567, keď Staroturecké kmene s Perziou definitívne zničili ríšu hunských Heftalitov a Staroturecké kmene mohli obrátiť svoju pozornosť a poskytnúť pomoc poškodeným bulharským Utigurom, Sabirom a Ogur / Onogurským etnikám proti Avarov (Varchonitov; War a Chun). V tomto roku je vo východorímskych záznamoch spomínaný vpád Starotureckých kmeňov a Utigurov aj na polostrov Krym (patriaci Byzantskej ríši) a obsadili pevnosť Bospor (na juhu polostrova). V r. 567 Avari (Varchoniti; War a Chun) sa pred Starotureckými kmeňmi dali do pohybu smerom na západ, ustúpili za rieku Dneper, uzavreli spojenectvo s Longobardami, porazili Gepidov (567) a zaujali ich priestor (Potisie a Sedmohradsko). Longobardi rýchlo pochopili nebezpečenstvo vyplývajúce zo susedstva s Avarmi, o niekoľko mesiacov neskôr (na jar v r. 568) odtiahli do severného Talianska a ponechali celú Karpatskú kotlinu Avarom (Varchoniti; War a Chun). 

​