eHistory

40M. Bulharsko od chána Borisa po Michala

(850 – 893).

V prvej a čiastočne aj v druhej pol. IX. stor. Bulharsko kontrolovalo vstupnú cestu do Strednej Európy. Ich krajina sa rozprestierala na území bývalých rímskych provincií Trákia (dnes južné Bulharsko), Moézia (severné Bulharsko), Macedónia a navyše do sféry záujmu Bulharov, kde sa snažili získať vplyv alebo už mali pod kontrolou sa nachádzala aj východná a severná Ilýria (Srbsko), južná Dácia (Valašsko v dnešnom Rumunsku), Alföld (Dolná Zem, dnešné juhovýchodné Maďarsko) a zrejme aj severná Dácia (maď. Erdely; slov. Sedmohradsko v Rumunsku), Potisie (východné Maďarsko), Bihorsko (severovýchodné Maďarsko a západné Rumunsko), Moldavsko, Multánsko a Medziriečie (časť Ukrajiny medzi riekami Dnester a Dneper). Ak berieme do úvahy aj etnické zloženie v Bulharsku (t.j. v Trákii, Moézii), malo tu početnú prevahu slovanské obyvateľstvo zoskupené vo Zväze siedmych slovanských kmeňov, ktorý bol trvalou súčasťou Bulharska. Podobné zloženie obyvateľstva bolo aj v Multánsku, Moldavsku a Medziriečí. Zdržiavali sa tu slovanské kmene Tivercov (v južnej polovici Moldavska a Multánska), Uličov (medzi dolnými tokmi riek Dnester a Južnij Bug) a Podolanov (po oboch stranách stredného toku rieky Dnester až po horný tok rieky Južnij Bug). Medzi riekami Južnij Bug po rieku Dneper sa nachádzali sídla bulharských kmeňov Chakagarov a skupiny obyvateľstva iných bulharských kmeňov ako Utigurov, Kutrigurov, Vindurov a ďalších. Od IX. stor. Bulhari sa vo väčšej miere zapájali do vojenských konfliktov vo svojom susedstve resp. pohraničí po obvode ríše hlavne na Balkáne, kde viedli vojny proti Avarom, Byzantskej ríši a aj proti Slovanským kmeňom v Macedónsku a Srbsku.

Zaneprázdnenosť Bulharska na Balkáne, značne oslabila postavenie Bulharských a Slovanských kmeňov zdržujúcich sa na východe od Moldavska po rieku Dneper (na Ukrajine), kam sa od pol. IX. stor. dobývali niektoré kmene z Tureckého zväzu (aj Maďarské kmene). Preto sa dá predpokladať, že informácie uvádzané kronikármi z byzantského a arabsko-perzského prostredia o kupčení so slovanskými otrokmi, najskôr pochádzajú z tohto priestoru, keď kmene z Tureckého zväzu (aj Maďarské kmene) viedli víťazné vojny do menej chráneného Medziriečia, Moldavska a Multánska. V tejto vojnovej situácii navyše olej do ohňa prilievali aj Varjagovia a s nimi pôsobiace ďalšie Slovanské kmene nachádzajúce sa v Kyjevskom kniežatstve, ktorý bojovali nielen proti kmeňom z Tureckého zväzu, ale aj proti ešte nepokoreným Slovanským kmeňom na pomedzí Bulharska v Ukrajine, ktoré tým pádom trpeli útoky od dvoch nepriateľov.

Popri antickej Východorímskej resp. stredovekej Byzantskej ríši po jej premenovaní, dôležité miesto a postavenie v Európe získavala Franská ríša, ktorá vytvárala protipól vo vtedajšej Európe. Boli to najsilnejší vojenský, politický a zároveň aj náboženský aktéri na európskom bojisku. Len vojensky pokoriť okolité krajiny nestačilo a účinnou zbraňou mocností bolo aj vnútenie náboženskej orientácie vedúce k získaniu vplyvu aj u obyvateľstva. Preto do vojenských konfliktov v Európe zasiahli resp. veľmi aktívne sa do nich zapájali aj cirkevný predstavitelia, ktorý svojou prítomnosťou sa stali vhodnou zámienkou a ospravedlnením útokov z dôvodu šírenia náboženstva a civilizovanejších foriem existencie. Dve mocnosti a aj dve náboženské predstavy. Rozdiely medzi východofranským (rímským) západným a byzantským (gréckym) východným obradom sa vystupňovali aj do mocenských zápasov na získanie sféry vplyvu medzi rímskym pápežom Mikulášom I. voči konstantinopolskému patriarchovi Fotiovi. Ich snahy o vlastnú christianizáciu krajín boli čisto politickým cieľom. Bulharsko, ako najbližší sused Východorímskej (Byzantskej) ríše, po nástupe chána Borisa (po krste prijal meno Michal, 852) na trón, sa naraz ocitlo v konflikte so všetkými okolitými krajinami. K už spomínaným vojnám na východe s kmeňmi Tureckého zväzu, sa ocitli vo vojne aj s Východofranskou ríšou a jeho spojencom chorvátskym kniežaťom Trpimírom. Pozvanie kresťanských misii z Ríma i Konstantinopolu na čas upokojili situáciu na Balkáne. Nie však na dlho a po ďalšej hroziacej vojne v r. 864 chán Boris súhlasil s prijatím kresťanstva a krstu panovníka a jeho rodiny. Biskup z Konstantinopolu vykonal akt krstu, keď v zastúpení sa jeho krstným otcom stal východorímsky (byzantský) cisár Michal III., chán Boris asi aj preto mohol prijať meno Michal. Prijatím kresťanstva panovníkom zaväzovalo celú krajinu aj jej predstaviteľov a šľachtu (bulharských bojarov a slovanských veľmožov). Kvôli udržaniu vplyvu a lojality chána Michala (Borisa), bol na dvor v Konstantinopole odvedený chánov mladší syn Simeon. Pôvodná starobulharská šľachta – bojari sa postavili proti prijatiu kresťanstva, vyvolali ozbrojený konflikt, ktorý chán Michal porazil, nechal vyvraždiť asi 50 najvplyvnejších bojarov a nahradil ich lojálnymi slovanskými veľmožmi. Michalovi sa následne po r. 870 podarilo získať aj cirkevnú autonómiu formou vlastného arcibiskupa a potom čo z územia Moravského kniežatstva boli vyhnaný Metódovi žiaci (885), boli prijatý v Bulharsku, nahradil aj liturgický a písomný jazyk a gréčtinu vystriedala hlaholika.

Prijatím podmienok mieru a kresťanstva v istom zmysle radí Bulharov do pozície slabšieho resp. oslabeného súpera v regióne v r. 864 – 892 voči Byzantskej ríši. Naznačuje to aj prenikanie kmeňov z Tureckého zväzu (Maďarských, Kabarských, starobulharský Onogurov a Starotureckých kmeňov) v r. 870 – 880, keď prenikali na Ukrajine až po Karpaty po rieku Seret a dolný Dunaj, čím sa im ponúkali možnosti podnikať ďalšie koristnícke výpravy ďalej na západ do Dolnej Dácie (neskoršie Valašsko) prípadne cez Dolnú Dáciu až do Karpatskej kotliny. Akoby Bulharov nezaujímal osud bývalých okrajových častí svojej ríše a prenikanie Tureckých kmeňov do Medziriečia, Moldavska a Multánska nepovažovali za veľké nebezpečenstvo.

Veľké vojenské konflikty Bulharska z prvej pol. IX. stor. až príliš vyčerpali ich vojenský potencionál, čím sa Bulhari navyše ocitli v nasledujúcich niekoľkých desaťročiach vo vnútorných rozporoch v politických aj náboženských otázkach. Asi najokatejšie sa konflikty v spoločnosti prejavili v r. 888, po tom čo sa chán Michal, kvôli starobe, vzdal panovania, vstúpil do kláštora a trón prepustil najstaršiemu synovi Vladimírovi (889). Ten sa zanedlho zriekol kresťanstva, krajinu viedol k návratu k starým bulharským tradíciám, vyznávaniu pohanských kultov a započalo sa prenasledovanie kresťanov. V r. 893 znova zasiahol odstúpený chán Michal, svojho syna Vladimíra zosadil z trónu a dal mu vypáliť oči. Následne za panovníka určil mladšieho syna Simeona a vrátil sa do kláštora, kde sa zdržiaval až do svojej smrti (907).

​