eHistory

10A. Kelti.

Pri mnoho tisícročí pokračujúcom prirodzenom rozširovaní a prenikaní obyvateľstva hovoriaceho spoločným indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom z východnej Európy, nastalo medzi r. 2.300 – 1.000 p. n. l. obdobie, keď z dôvodu roztrúsenia staroeurópskeho obyvateľstva do ostatných európskych končín (cez strednú Európu do južnej, severnej a západnej Európy), nastala ďalšia fáza vývinu európskych jazykov. Aj z dôvodu odlúčenia sa u tohto obyvateľstva a predpokladom, že v rôznych častiach Európy splynuli s tamojším pôvodným obyvateľstvom (mediteránskeho, protonordického a alpínskeho pôvodu a ďalšími), buď to bolo mierovou cestou alebo po vojenskej konfrontácii, zanikal ich užívaný jazyk a vo zvolených lokalitách si vytvárali základ pre budúce dialekty, etniká, národy, ... - vytvorili si vlastné kultúrne, náboženské, jazykovo-etnické okruhy. Aj v priestore východného Francúzska a Nemecka sa za približne tisícročie (do asi pol. I. tis. p. n. l.) vytvorili vlastné, identifikačné črty na vznik národa pomenovaného Galovia. Za to obdobie zároveň so stúpajúcim počtom obyvateľstva sa rozrastalo aj územie pod ich kontrolou, čím dochádzalo k vzďaľovaniu sa jednotlivých častí – kmeňov, ktoré viac-menej v budúcnosti pôsobili ako samostatné celky - kmene. Galovia prenikli do Rakúska, Čiech a vyplnili aj stredoeurópsky priestor. Odtiaľ od IV. stor. p. n. l. prenikali na Apeninský polostrov a od III. stor. p. n. l. pustošili aj na Balkáne (v r. 279. p. n. l. spustošili veštiareň v Delfy). Prenikli až na polostrov Malá Ázia, kde ich postup zastavil okolo r. 270 p. n. l. Antiochius I. Sýrsky (jeden z diadochov, vládnucich po smrti Alexandra Veľkého), ale i tak sa tu na obsadenom území usadili, viedli odtiaľ výpravy do okolia až kým ich nepokorili Rímania, ktorí ich zaradili do svojej ríše (na prelome nášho letopočtu menom Galatia pomenovali rímsku provinciu). V styku s gréckou civilizáciou na Balkáne, pravdepodobne inou výslovnosťou získali aj ďalšie pomenovanie z Gal – Galatia – Kalatia – Kaltia –Keltia, pod ktorým sú známy až podnes. Kelti spoločne s Venedmi údajne prispeli aj k zániku Etruskej ríše na Apeninskom polostrove a ich rabovanie a pustošenie zastavili až rímske vojská koncom III. stor. p. n. l. a donútili ich najneskôr zač. II. stor. p. n. l. k odchodu zo severného Talianska. Asi veľmi nepochopiteľne vyzerá, keď Venedské kmene odtiahli do francúzskeho Bretónska (akoby k sebe nepatrili) a ostatný Kelti, keď sa hlavne mohlo jednať o keltských Bójov ustúpili na sever do Hercínskeho lesa (územie dnešných Čiech), odkiaľ prenikli aj na Moravu a na západné Slovensko, kde pokorili pôvodné obyvateľstvo a pod ich nadvládu sa celkom iste malo dostať tunajšie starobylé roľnícke a pastierske obyvateľstvo hovoriace indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom a ich dialektmi (Kotíni ustúpili na na stredné Slovensko, do južného Poľska a údajne aj na severovýchodnú Moravu). Fungovanie Jantárovej cesty z Aquilei (na pobreží Jadranského mora), cez územia kontrolované Rímanmi (po stredný tok rieky Dunaj – Limes Romanus), cez Bratislavu, Malé Karpaty, Moravu, až do severovýchodného Poľska a pobaltských krajín na pobreží Baltského mora, naznačuje obchodnú činnosť na území pod kontrolou Keltov. Avšak až po Baltské more ani Kelti nemali dosah a kupci museli prechádzať resp. sa tovar musel prepravovať za nejakých podmienok cez územie nekeltských kmeňov (v sprievode vojsk tamojších vládcov), alebo tovar voziť do nejakého prekladiska na hranicu svojho dosahu moci na území dnešného Poľska. Prvá možnosť sa javí ako menej pravdepodobná a druhú podporuje poloha mesta Wroclav, kam by mohla dosahovať moc Keltov, kde sa pri archeologickom prieskume našli sklady a navyše až 30 q nevyexpedovaného jantáru. Kto však mohol byť tým národom v strednom a severovýchodnom Poľsku? Viacerý staroveký, antický, predovšetkým rímsky autori v priestore centrálneho a východného Poľska uvádzajú Venedov alebo Sarmatov v spojitosti s Venedmi a neskôr Germánov, čiže účasť alebo kombinácia viacerých etník viedla k prevádzkovaniu prepravy, t.j. obchodu, ktorý fungoval nepretržite po niekoľko ďalších storočí (najintenzívnejšie sa používala v období medzi VII. stor. p. n. l. – V. stor. n. l.), čím by sa dalo tvrdiť, že Kelti museli udržiavať minimálne obchodné vzťahy s ostatnými keltskými a aj s nekeltskými kmeňmi na celej trase až k Baltskému moru, pričom sa nedá vylúčiť ani ich vojenská spolupráca.

Najväčší rozvoj Kelti dosiahli v období Doby Železnej. Počas jej prvej fázy v Halštatskej časti (v období medzi VIII. – V. stor. p. n. l.), Kelti dosídlili územie dnešného Francúzska a Nemecka, odkiaľ zanedlho započali prenikať do susediacich krajín a do strednej Európy. Druhá fáza Laténska časť (v období medzi IV. stor. – 1. rokom p. n. l.), by sa dala rozdeliť do dvoch časti na Staršiu a Mladšiu Laténsku kultúru.

• V Staršej Laténskej kultúre (v IV. a III stor. p. n. l.) Kelti pokračovali vo svojich dobyvateľských aktivitách južnými smermi, na Apeninský polostrov, na Balkán a do Malej Ázie, čím sa dá označiť za obdobie, keď na seba upútali pozornosť známeho civilizovaného Sveta.

• V Mladšej Laténskej kultúre (v II. a I. stor. p. n. l.), keď sa Kelti viac orientovali na obchod a remeslá, pre zmenu čelili zvýšenému tlaku od susedov z už zmieňovaných lokalít, od Grékov a Macedóncov z Balkánu, od vzostupujúceho impéria Rímskej ríše z Apeninského polostrova, Dákov zo Sedmohradska, ale navyše aj od nového severného suseda Germánskych kmeňov.

Kelti pôsobili rozdrobene, v rodových resp. kmeňových spoločenstvách. Po zastavení ich prenikania do rôznych častí Európy, ich rodové spoločenstvá sa z nutnosti zomkli do organizovanejších lokálnych spoločností resp. lokálnych celkov. Takéto lokálne spoločnosti v stredoeurópskom priestore v dobe prítomnosti Keltov boli napr.:

• Bojovia – zdržiavali sa v Čechách a neskôr prenikli aj na Moravu a na západné Slovensko;

• Tauriskovia (nazývaný aj Norikovia) – zdržiavali sa v Rakúsku, Slovinsku a od druhej pol. I. stor. p. n. l. aj na západnom Slovensku a na Morave;

• Kotíni – (ich pôvod by mohol byť aj inoetnický) zdržiavali sa na strednom Slovensku, v južnom Poľsku a na severnej Morave;

• Osovia – zdržiavali v povodí rieky Ípeľ v severnom Maďarsku a na juhu Slovenska;

• Skordiskovia – zdržiavali sa v Srbsku a na juhu Maďarska.

• Anarti – zdržiavali sa v Sedmohradsku, v juhovýchodnom Poľsku, vo východnom Maďarsku, na východnom Slovensku a na západnej Ukrajine;

Ešte pred známou konfrontáciou Keltov s civilizáciami s južnej Európy, jej kultúrami a jej obyvateľstvom, prenikli najprv na územie Rakúska, Čiech a do Karpatskej kotliny. Prevláda názor, že Kelti nielen lokality obsadili, ale mohli zajať aj miestne starobylé roľnícke obyvateľstvo, s ktorým sa zbližovali a neskôr s ním splynuli. Tento názor podporuje hneď niekoľko okolností vo fungovaní keltskej spoločnosti. Jednou z nich je obsah na nimi razených minciach, ďalšími prevádzkovanie Jantárovej cesty (aj mimokeltského územia) a v neposlednom rade aj pochovávanie mŕtvych, keď v stredoeurópskom priestore je postrehnuteľná zmena zo spaľovania mŕtvych na kostrové pochovávanie a neskôr znova návrat k spaľovaniu mŕtvych.

Svoje väčšie sídla opevňovali múrmi v kombinácii kameňa, dreva, zemnými valmi, prípadne aj obohnané priekopami. Tieto opevnené sídla nazývali oppidiami a rozprestierali sa na rozlohe aj niekoľko desiatok hektárov, keď sú známe oppidia aj rozsiahlejšie, niekoľko stovák hektárov (napr. Manching v Nemecku s vyše 200 ha, Bibracte vo Francúzsku 135 ha a ďalšie, kým Oppidum v Bratislave 80 ha) a dali by sa považovať za sídla mestského typu. Zaoberali sa poľnohospodárstvom, obchodom (prevádzkovali už aj spomínanú Jantárovú cestu) a vo vnútri oppidii rôznymi remeselníckymi činnosťami. Preorientovaním sa aj na obchodnú činnosť, u Keltov znamenalo zavedenie rôznych platidiel podľa vzoru krajín, s ktorými obchodovali. Najstaršie platidlá – mince sa na území obývanom Keltmi objavovali podľa aktuálneho politického vývoja v južnej Európe. V dobe gréckeho resp. macedónskeho vplyvu (IV. a III. stor. p. n. l.), sa medzi Keltami nachádzali mince z Balkánu a prípadne ak Kelti razili vlastné mince boli práve podľa ich vzoru – grécke a macedónske zlaté statéry (ľudovo nazývané dúhovky), strieborné drachmy (tetradrachmy) a medené obolosy (od IV. stor. p. n. l. s motívmi aké sa nachádzali napríklad aj na minciach Filipa 359 – 336 p. n. l. a jeho syna Alexandra Macedónskeho 336 – 323 p. n. l.). Keď na juhu Európy, od konca III. stor. p. n. l. dominantné postavenie získavala Rímska ríša, neboli to len rímske mince, ale postupne sa to prejavilo aj nápismi v latinskej abecede na keltských minciach. Napríklad na území Slovenska sa našli na viacerých archeologických lokalitách mince rôznych vyhotovení: Ptičie okres Humenné (237 mincí); Bátovce okres Levice (50 mincí – strieborné tetradrachmy); Levice (131 mincí – 5 zlatých statérov a 126 strieborných tetradrachiem); Nitra (5 mincí – 2 strieborné, 2 medené oboly a 1 veľká rímska medená s váhou až 240 g); Dolný Kubín v lokalite Veľký Bysterec (59 mincí – 11 zlatých, 48 strieborných); Likavka okres Liptovský Mikuláš (11 strieborných mincí); Liptovská Mara okres Liptovský Mikuláš (viac ako 50 mincí); a ojedinelé nálezy v Bánove (NZ), Obid (NZ), Palárikove (NZ) a Čeľadiciach (NR). Najznámejším náleziskom keltských mincí je Bratislava, jej okolie a lokalita severovýchodného Rakúska, kde sa našlo až okolo 1.000 mincí (vyše 600 kusov s nápisom Biatec). Kým na západe a v Nemecku prevažujú statéry – zlaté mince, na východe to boli prevažne drachmy – strieborné mince s vypuklým stredom v tvare „mušle“, čo by mohol byť dôsledok nedostatku zlatých baní v okolí.

Do obdobia prítomnosti keltských Bójov v strednej Európe sú zaraďované mince z Bratislavy a okolia (Trnava, Pezinok, Zohor a Rakúsko) s latinskými nápismi Biatec, Ainorix, Busu, Bussumarus, Cobrovomarus, Coisa, Covimarus, Covnos, Devil, Evoivrix, Fariarix, Iantumarus, Maccius, Nonnos a Titto. Jednalo sa hlavne o strieborné tetradrachmy razené v dobe dosahu moci resp. obchodu s Rímskou ríšou na dunajskej hranici a ich datovanie sa zaraďuje do len krátkeho časového úseku medzi r. 70 – 44 p. n. l. (keď sa podobné razili aj v Ríme). Spojivkom medzi rímskymi mincami a stredoeurópskymi keltskými mincami sú nápisy latinkou, ktoré sa na iných okolitých gréckych, macedónskych, ilýrskych, dáckych a dokonca ani na ostatných keltských minciach nachádzajú len výnimočne. Čiže kvôli latinskej abecede sa dá posudzovať, že orientácia národa raziaceho tieto mince bola evidentne na Rímsku ríšu. Ak sa slová na minciach nevzťahujú k božstvám a ani k menám duchovných predstaviteľov – druidov (tie ostali takmer neznáme a inak prečo by sa potom mali uvádzať na minciach ak prezentovali duchovnú a nie hmotnú stránku ľudských potrieb), zrejme sa jednalo o mená panovníkov keltských Bojov v lokalite, prípadne najvyšších predstaviteľov bratislavského oppidia. Zaujímavosťou je však obsah slov alebo presnejšie nekeltsky znejúce niektoré mená uvádzané na minciach. Niektoré poukazujú na rímsky (Devil, Nonos, Tito a možno aj ďalšie) a iné nekeltský pôvod (Biatec, Coisa, prípadne aj mená končiace „-marus“ čo by sa dalo tvrdiť, že sa jedná o latinský názov rieky Morava). Čiže rôznorodosť mien poukazuje aj na nekeltských predstaviteľov, majúcich zrejme vplyv na obchod, prípadne na ďalšie hospodárske činnosti na fungovaní v tejto pohraničnej bratislavskej komunite keltských Bójov, rímskych a prípadne aj iných nekeltských predstaviteľov.

Na oko akoby keltský Bójovia v II. stor. p. n. l. upustili od trvalejšieho vojenského charakteru svojej spoločnosti voči susediacim krajinám, proti ktorým v skorších dobách (v IV. a III. stor. p. n. l.) práve Bójovia viedli pustošiace a dobyvačné vojenské nájazdy. Z ich súperov sa stali zdatnejší a navyše pribúdali ďalší súperi. Kelti sa aj naďalej pokúšali rozšíriť svoje panstvo a cez rieku Ipeľ prenikali na juh do Potisia a do východného Maďarska, kde sa dostali až do susedstva Dákov. Od zač. 50-tych rokov p. n. l. vypukla keltsko – dácka vojna a v nej dácky panovník Burebista dosiahol veľké víťazstvo (okolo r. 58 alebo 56 p. n. l.). O mieste bitky sú rôzne pomenovania ako „pri rieke Patisos“ (pri rieke Tisa), alebo „deserta Boiorum“, keď doslovným prekladom môže byť Bojská púšť, čo by mohla byť kombinácia oboch zmieňovaných pomenovaní a to stepi pri rieke Tisa. Na keltských Bójov sa však následne hrnuli aj ďalšie pohromy: tlak Germánskych kmeňov a porážka od Rímanov. Rad veľkých porážok a dlhotrvajúceho tlaku od Germánov mal za následok odchod (domnievam sa že zánik panstva Bójov) severnom Potisí, Zadunajsku, na západnom Slovensku a na Morave. Zaniklo aj Bratislavské oppidium a neskôr Bójovia odtiahli aj z Čiech do južného Nemecka, kde toto prichádzajúce obyvateľstvo dostalo prívlastok „prichádzajúci zo zeme Bójov“ z čoho neskôr mohol vzniknúť aj názov Bavorska (nem. Bayer; lat. Boiorum). Po tom čo okolo roku 40 pred n. l. v Dácii došlo k zavraždeniu panovníka Burebistu, nastal ich ústup z oblasti stredného Dunaja do východnej časti Karpatskej kotliny - do Sedmohradska. Do Čiech, na Moravu a na západné Slovensko pritiahli z Rakúska keltský Tauriskovia (Rímanmi nazývaný Norikovia), znova obnovili, bratislavské oppidium aj s dielňou na razenie keltských mincí (norického typu). Norické strieborné mince s koníkom sa našli napríklad v Trenčianskych Bohuslaviciach (120 drobných mincí) a v oppidiách na Morave a v Čechách. Táto etapa keltskej prítomnosti na strednom Považí sa zaraďuje do tzv. Púchovskej kultúry (existovala medzi III. stor. p. n. l. – II. stor. n. l. niektorými prameňmi uvádzaná až do IV. stor. n. l.) a ešte výraznejšie nesie prvky zmiešaných z Lužickej, Keltskej, Dáckej, Germánskej kultúry, len mimochodom podobné prvky sa nachádzajúcich aj v susediacej Przeworskej kultúre (u tej avšak bez razených mincí). V prípade Keltov, celkom prekvapivo sa javia rozdielne spôsoby pochovávania. Nejaký ten súvis so spopolňovaním mŕtvych na územiach od rieky Dneper, cez stredoeurópsky priestor až po rieku Labe bol tu od nepamäti, aj prv počas existencie Lužickej kultúry popolnicových polí, cez Venedov a následne ho prevádzkovalo aj Germánske obyvateľstvo. Medzi tým sa v Stredoeurópskom priestore vyskytla epizóda s pribúdajúcimi kostrovými hrobmi (medzi V. – III. stor. p. n. l.), aj počas prítomnosti Skýtskeho panstva (Vekerzugská kultúra) a následne aj po preniknutí Keltov. Práve Kelti pôvodne do VII. stor. p. n. l. prevádzkovali spaľovanie mŕtvych, ale po ich prenikaní a kontakte s civilizáciami v ostatnej Európe (na Apeninskom polostrove, Balkáne, v Karpatskej kotline), došlo k zmene ich pohrebného rítu na kostrové pochovávanie. Z tohto sumáru sa potom výrazne vymyká dianie v Karpatskej kotline, či to už bolo za končiacej prítomnosti Skýtov (V. a IV. stor. p. n. l.), alebo aj u Keltov (počas IV. a III. stor. p. n. l.), s prekvapivým návratom Keltov k žiarovému pochovávaniu – spopolňovaniu (od III. stor. p. n. l.), ale aj klesajúce počty resp. až chýbajúce keltské hroby v II. a I. stor. p. n. l., keď práve Keltská spoločnosť údajne prežívala svoje najúspešnejšie obdobie (aj s razbou mincí). Prípadnou možnosťou mohla byť účasť obyvateľstva na správe krajiny aj z radov pôvodného nekeltského obyvateľstva zamestnaného prevažne poľnohospodárstvom, alebo aj pastierstvu a lovectvu. Avšak pri poľnohospodárstve by sa mohol zohľadniť podstatne komplikovanejší chod získavania obživy –  ako niekoľkoročné zakladanie nových rolí (výrub, vypaľovanie, klčovanie) a k tomu navyše roľnícky ľud bol odkázaný na viacmesačné čakanie od osevu po zber novej úrody, keď ani to nezabezpečovalo nejakú vysokú ziskovosť resp. výnosnosť pôdy, prípadne odvádzanie tribútu a lúpenie okolitých národov, čím sa častým sprevádzajúcim javom stával nedostatok potravín na jar (po novú úrodu) prípadne aj hladomor (známy aj počas celého stredoveku). Potom si je len ťažko predstaviť ako môže roľník náhle opustiť obrobenú pôdu, dobývať (že by aj bojom ak si nevedeli obrániť svoje predchádzajúce polia) sa do cudzej lokality, na cudzie polia a ak náhodou nebola na poľnohospodárstvo pripravená znova aj niekoľko rokov, na prípravu a získanie novej poľnohospodárskej pôdy a následné zasídlenie krajiny vlastným etnikom. Roľnícky ľud asi len s ťažkosťami hoc kedy mohol opustiť a presúvať sa do tzv. bojovej zóny (ak sa tam museli dobývať).

Aj u Keltov sa vynára nezodpovedaná otázka: odkiaľ by naraz vzali dostatok ľudského potencionálu na zasídlenie obsadených krajín, kde by získali prevahu nad starousadeným, starobylým, staroeurópskym obyvateľstvom. Roztrúsenému nekeltskému obyvateľstvu zrejme chýbala organizovanosť väčšieho resp. celého územia obývaného, alebo pod kontrolou Keltov (pásu od západnej Európy až do Karpatskej kotliny) a prichádzajúci Kelti stavbou svojich oppidií resp. zriadením osád na dôležitých cestách, križovatkách síce ovládali široké okolie aj s nekeltským obyvateľstvom, ale spolupracujúcich oppidii asi nebolo veľa. Kelti získali resp. vybudovali kontrolu, organizáciu nad krajinou, ale ani tentoraz nemuseli v rôznych stredoeurópskych lokalitách mať prevahu čo do počtu obyvateľov, skôr naopak na vojenské ovládanie krajiny a na fungovanie organizácie pokojne postačoval aj malý dvojciferný podiel (pohybujúci sa len medzi 10 – 20 %) v pomere s ostatným neslobodným, zajatým obyvateľstvom. 

Aj napriek nedostatku keltských hrobov, i tak na území Slovenska, v dobe Železnej v jej Laténskej časti, ktorá by sa pracovne mohla nazvať Kelto – dácka doba, nachádzame veľké množstvo archeologických lokalít s nálezmi už spomínaných keltských a rímskych mincí, ale aj s nálezmi ďalších osídlení (nížinných a jaskynných) a opevnených sídiel (oppidium), v ktorých sa našli železné predmety na hospodárske účely, železné meče, hrnčiarskej pece, zlatých (zlatý nákrčník v Myjave), strieborných a bronzových predmetov, kostrové a popolnicové pohrebiská (aj sarmatské jazdecké pohrebisko). Jedná sa o náleziská: Bajč (KN); Bánov (NZ); Bánovce nad Ondavou (MI); Banská Štiavnica (BS); Bátovce (LV); Bernolákovo (SC); Beša (MI); Bešeňov (NZ); Bielovce (LV); Bíňa (NZ); Blatné (SC); Blatnica (MT); Bohatá (KN); Bojnice (PD); Bošáca – Na Martákovej Skale (NM); Bracovce (MI); Branč (NR); Bratislava – Devín, Devínska Nová Ves, Devínske Jazero, nám. Slobody, Bratislavský hrad, nám. SNP, Palisády, Hausbergl dnes Mudroňová ul. a okolie; Trnávka, Dúbravka, Mlynská dolina a Rača (BA); Brehov (TV); Brodzany (PE); Bučany (TT); Budkovce (MI); Budmerice (PK) – sídlo; Cejkov (TV); Cífer (TT) – sídlo; Cífer – Pác (TT); Čachtice (NM); Čajkov (LV); Čalovec (KN); Čata (LV); Čataj (SC); Čechynce (NR); Čeľadice (NR); Čerhov (TV); Černík (NZ); Červeník (HC); Čičarovce (MI); Číčov (KN); Dedinka (NZ); Dechtice (TT); Dolný Badín (KA); Dolný Kubín - Veľký Bysterec (DK); Drahňov (MI); Drňa (RS); Dubovany (PN); Dúbravka (MI); Dunajská Streda (DS); Dvorníky (HC); Dvory nad Žitavou (NZ); Falkušovce (MI); Farná (LV); Gajary (MA); Galanta – Nebojsa (GA); Gánovce (PP); Gbelce (NZ); Gregorovce (PO); Haniska (KS); Holiare (KN); Horné Obdokovce (TO); Horné Plachtince (VK); Hrabušice (SN); Hrkovce (LV); Hurbanovo (KN); Chľaba (NZ); Chotín (KN); Igram (SC); Imeľ (KN); Ípeľské Predmostie (VK); Ípeľský Sokolec (LV); Ivánka pri Dunaji (SC); Iža (KN); Jalovec (LM); Jánovce (PP); Jatov (NZ); Jelšovce (NR); Jur nad Hronom (LV); Kalná nad Hronom (LV); Kamenec pod Vtáčnikom (PD); Kameničná (KN); Kamenín (NZ); Kamenný Most (NZ); Kašov (TV); Kežmarok (KK); Kolibabovce (SO); Komjatice (NZ); Komoča (NZ); Koniarovce (TO); Košice (KE); Košúty (GA); Krásno (PE); Krížovany nad Dudváhom (TT); Krnča (TO); Senica – Kunov (SE); Kuraľany (LV); Kúty (SE); Kuzmice (TV); Láb (MA); Ladmovce (TV); Lažany (PO); Ľeľa (NZ); Letanovce (SN); Levice (LV); Levoča (LE); Ličartovce (PO); Likavka (LM); Lipová – Ondrochov (NZ); Liptovská Mara (LM); Lontov (LV); Ludanice (TO); Lužianky (NR); Malčice (MI); Malé Kršteňany (PE); Malé Trakany (TV); Malé Uherce (PE); Malé Zlievce (VK); Malý Horeš (TV); Malženice (TT); Maňa (NZ); Marcelová (KN); Markovce (MI); Medovarce (KA); Michal nad Žitavou (NZ); Michalovce (MI); Mojmírovce (NR); Moravský Svätý Ján (SE); Myjava (MY); Mýtne Ludany (LV); Nesvady (KN); Nimnica (PU); Nitra (NR); Nižný Hrušov (VT); Nové Zámky (NZ); Nýrovce (LV); Obid (NZ); Orechová (SO); Ostrov (SO); Ostrov (PN); Palárikovo (NZ); Pastovce (LV); Patince (KN); Pavlice (TT); Pažiť (PE); Péder (KS); Plavé Vozokany (LV); Plavecké Podhradie (MA); Pobedim (NM); Podhorany – Mechenice (NR); Pohronský Ruskov (LV); Poprad – Matejovce (PP); Prečín (TO); Prenčov (BS); Prešov (PO); Prša (LC); Ptičie (HN); Radošiná (TO); Radzovce (LC); Rastislavice (NZ); Ražňany (SB); Rybky (SE); Santovka (LV); Sekule (SE); Semerovo (NZ); Seňa (KS); Senec (SC); Senica – Čáčov (SE); Sereď (GA); Sikenička (NZ); Siladice (HC); Silica (RV); Sirník (TV); Skalica (SI); Skrabské (VT); Sládkovičovo (GA); Slovenské Ďarmoty (VK); Smolenice (TT); Smrdáky (SE); Spišská Belá (PO); Spišské Tomášovce (SN); Streda nad Bodrogom (TV); Stretavka (MI); Stupava (MA); Sučany (MT); Svätý Peter (KN); Šahy (LV); Šahy – Preseľany nad Ipľom (LV); Šaľa (SA); Šaľa – Veča (SA); Šarovce (LV); Šaštín Stráže (SE); Šintava (GA); Špačince (TT); Štiavnička (RK); Štúrovo (NZ); Šurany (NZ); Šurany – Nitriansky Hrádok (NZ); Šúrovce (TT); Tehla (LV); Tekovské Lužany (LV); Tekovský Hrádok (LV); Tlmače (LV); Topolčany (TO); Trakovice (HC); Trávnica (NZ); Trebatice (PN); Trenčianske Bohuslavice (TN); Trenčín – Trnčianske Biskupice (TN); Trnava (TT); Trnovec nad Váhom (SI); Turčianske Jaseno (MT); Turnianska Nová Ves (KS); Tvrdošovce (NZ); Uľany nad Žitavou (NZ); Uzovská Panica – Rokytník (RS); Valalíky – Všechsvätých (KS); Včelince (RS); Veľká Ida (KS); Veľký Kýr (NZ); Vozokany (GA); Vráble (NR); Výčapy – Opatovce (NR); Vyškovce nad Ipľom (LV); Zádiel (KS); Záhorská Ves (MA); Zalaba (LV); Zavar (TT); Zemianske Sady (GA); Zemplín (TV); Zemplínska Teplica (TV); Zemplínske Jastrabie (TV); Ždaňa (KS); Želiezovce (LV); Žemliare (LV); Žitavce (NR); Žlkovce (HC); 

​