eHistory

47M. Odchod Maďarských, starobulharských Onogurov, Starotureckých a Kabarských kmeňov z Medziriečia (Etelközu) medzi rokmi 892 – 900.

Zväz Pečenehov (rus. Plavcov; maď. Besenyők) zložený z piatich pečenežských a troch kangarských kmeňov, už storočie vážne zasahoval do diania na krajnom východe Európy. Práve nepokojné obdobie vyplnené neustálymi vojnami v chazarskom pohraničí, v priestore východného Povolžia a východnej strany Kaspického mora, na začiatku IX. stor. bol asi hlavným dôvodom odchodu Uralských (Maďarských) a Starobulharských Onogurských eník a ich kmeňov, z tejto dotknutej oblasti do Meotisu (maď. Levédie). Na konci IX. stor. sa Pečenehovia dostali do komplikovanej situácie a postihol ich rovnaký osud ako ich vtedajších susedov (Maďarské a Starobulharské Onogurské kmene), putovali za nimi do Meotisu (893 / 895), kde si tiež potrebovali obsadiť krajinu pre vlastnú existenciu, odkiaľ pred nimi museli ustúpiť iné etniká a ich obyvateľstvo, čím sa dá predpokladať, že to musel byť vážny vojenský konflikt. 

Situácia v Meotise a Medzirieči.

V Meotise, kde pôsobili etniká z Tureckého kmeňového zväzu (kam patrili Maďarské, starobulharské Onogurské, Staroturecké a Kabarské etniká), na konci IX. stor. nielenže nepostupovali spoločne, ale neudržiavali ani spojenectvo s Chazarskou ríšou a dovolili Pečenehom vraziť klin a definitívne roztrhnúť asi už i tak neexistujúce spojenectvo čiže najskôr len ak ich rešpektované susedstvo. Pritom pre porovnanie, početnejšími ako celok mohli byť práve kmene v Tureckom zväze, ktoré zrejme aj s tam zdržujúcim sa zajatým starobylým roľníckym obyvateľstvom (po ich severnom okraji) presahovalo viac ako pol miliónovú populáciu, ale práve etniká z Tureckého kmeňového zväzu v priebehu dvoch – troch rokov utrpeli radu veľkých porážok a nezvládali svoj existenčný zápas vo východnej Európe. Aj to svedčí o nejednotnosti medzi etnikami z Tureckého kmeňového zväzu, akoby sa ich netýkal osud ostatných etník (akoby si neuvedomovali, že ak katastrofa postihne jedno etník, zrejme sa následne aj oni stanu ich ďalšou obeťou), každý z nich sa zaoberal inou činnosťou, hľadali si nie spojencov, ale vytvárali si iných nepriateľov (!), iné konflikty a rúcal sa im tunajší Svet. Staroturecké etnikum a jeho kmene vedené karchom (maď. harka, horka), po porážke od Pečenehov odtiahli z Meotisu a ustúpili na západnú stranu rieky Dneper (894). Paradoxom potom vyznieva pritom dianie na inom konci Medziriečia (maď. Etelköz) a Besarábie, kde kendem (maď. kündü) vedené Maďarské a dulom vedené starobulharské Onogurské kmene zvyšovali aktivitu vo Valašsku (južnej Dacii), Bulharsku a na juhovýchode Karpatskej kotliny na Dolnej zemi (maď. Alföld) a práve v r. 895 si dovolili podniknúť s byzantskými vojskami veľkú vojenskú výpravu na územie Bulharska, dosiahli tu až tri víťazstvá a to v tej dobe, keď narastali a prichádzali ďalšie útoky Pečenehov, ktorý prenasledovali Staroturecké kmene do Medziriečia. Na popísanie stavu sa hodia dokonca aj Anonymusove slová: v Medzirieči (Etelköze) ich “nevedela zem ani pojať ani uživiť“. Ak mali v moci len Medziriečie a Besarábiu, to do rozlohy mohlo predstavovať už len máločo cez 100 tis. km2 a to by všetkým 11-tim kmeňom z Tureckého zväzu (Maďarským, starobulharským Onogurom, Starotureckým a Kabarským etnikám) mohlo byť tam už naozaj pritesno. 

Putovanie na západ do Valašska a do Dolnej zeme.

Už v nasledujúcom roku (896) sa k útokom Pečenehov od východu pridali aj útoky Bulharov od západu a došlo k roztrhnutiu aj tak len chabých spoločných pút medzi etnikami z Tureckého kmeňového zväzu, čo malo za následok rozdelenie štyroch etník a ich 11-tich (resp. 12-tich) kmeňov z Tureckého zväzu minimálne na dva tábory prípadne aj na viac táborov, keď dokonca každá etnická skupina mohla pôsobiť samostatne:

• Maďari vedený kendem (maď. kündü) v Južnej Dacii prípadne aj na Dolnej zemi;

• starobulharský Onogurovia vedený dulu na dolnom Dunaji prípadne aj v Južnej Dacii, prípadne aj v Zátisí a Sedmohradsku;

• Kabarské kmene vedené kagan-chánom v Moldavsku a Multánsku;

• Staroturecké kmene vedené harkom (maď. horka) v Medzirieči (západnom Etelköze). 

Asi najhodnovernejšie svedectvo o jednej z bitiek vo Valašsku uvádzajú Fuldské letopisy, ktoré čerpali od očitého svedka udalostí z r. 895 a 896, od bulharského biskupa Lazara, ktorý prišiel do Východofranskej ríše v r. 896 a niekoľko dní sa zdržiaval v Rezne (Regensburgu): „V r. 896, vo Valašsku sa Bulhari stretli s Avarmi v tvrdej bitke, obe strany prudko zápasili, ale nakoniec boh doprial krvavé víťazstvo kresťanom (Bulharom). Aj Avari v tak veľkej bitke utrpeli veľkú stratu, keď Bulharom, ktorým pripadlo víťazstvo, podľa počtu našli až 20.000 jazdcov (Avarov) zabitých“. Že by po takmer storočí znova z popola povstali Avari. Kdeže, už žiaden písomný prameň ich viac nespomenul a tým pádom sa do Bulharska mohol dobýjať len ak niekto z územia obývaného pred storočím Avarmi a ak to neboli vojská susediacej Veľkej Moravy (z Matranska a Zadunajska) a či Východofranskej ríše (z Panónie), tými dobyvateľmi mohli byť niektoré etniká a kmene z Tureckého Zväzu, čo tým pádom znamená, že do Dolnej zeme Maďarské kmene a prípadne aj starobulharský Onoguri predvídavo pred možným vojenským konfliktom presunuli nielen vojská, ale aj svoje nevojenské obyvateľstvo buď už o rok skôr (v r. 895), alebo najneskôr na jar (896).

O prechode niektorých kmeňov z Tureckého zväzu cez Sedmohradsko napovedajú aj dodnes veľmi často prv uhorskými a neskôr maďarskými autormi uvádzané legendy ako poprave Álmosa v Sedmohradsku (prečo nie pri Vereckom priesmyku ak tade prechádzali) a povesť "O darovanom bielom koňovi (maď. A fehér ló mondája)", kde sa doslovne uvádza, že v Sedmohradsku oddychujúci Maďari pred zaujatím vlasti, sa dopočuli o bohatstve vôd a zeme v Pannónii, poslali Kündovho syna Kušida na zvedy (uvedené aj Magyarok kronikája: Az Erdelyben megpihenő honfoglaló magyarok, hírét hallván a pannóniai földek és vizek gazdagságának, Künd fiát, Kusidot küldték kikémlélesére).    

Prebudenie Bulharska.     

Či už to boli len Maďarské kmene, alebo aj starobulharský Onoguri, do Južnej Dacie (Valašska) a Bulharska prichádzali už z Potisia a trúfali si po spomínaných minuloročných troch víťazných bitkách (895) definitívne zaujať územie severného Balkánu t.j. aj celé územie dnešného Bulharska, keď by im pri prípadnom úspechu mohli pripadnúť navyše aj krajiny, ktoré Bulhari ovládali - čiže aj Macedónsko, Srbsko. Celkom iste šlo o veľa. Ešte v nedávnej minulosti (pred r. 880) niekdajšie veľké Bulharsko, rozprestierajúce sa od riek Dneper až po rieku Tisa a od Sedmohradska až po Jadranské more (s neskutočne veľkou rozlohou viac ako 750 tis. km2), sa od poslednej štvrtiny IX. stor. začalo pomaly rúcať resp. odštiepovali sa veľké diely z ich panstva a dokonca od r. 895 sa boje preniesli až do samotného jadra Bulharska (ktorého rozloha bola už len vyše 100 tis. km2). Zvrat nastal až v r. 896, keď Bulhari najprv v Bulharsku a následne v Južnej Dacii (vo Valašsku) porazili kmene Maďarov a zrejme aj starobulharských Onogurov (následne viedli niekoľko víťazných vojen aj proti Byzantskej ríši), čím ich z Bulharska vyhnali, znovu získali kontrolu nad Južnou Daciou (Valašskom) a uzavreli podstatne jednoduchšiu cestu na preniknutie na západ do Karpatskej kotliny, pre ostatné kmene z Tureckého zväzu. Keďže cisár Konstantin a aj Anonymus zhodne uvádzajú, že z Južnej Dacii (z Valašska) sa navrátili Turci resp. Maďari (možno len vojaci) do Medziriečia, svoje sídla mali zničené a obyvateľstvo hrozne pobité, čo si však odporuje v tom, že ak by sa vrátili, mohli utrpieť ďalšiu porážku ešte aj od Pečenehov, hlavne potom čo vojská Maďarov a starobulharských Onogurov po dvoch katastrofálnych  porážkach v Bulharsku a v Južnej Dacii (vo Valašsku) ak prišli z Avarskej krajiny, tak by sa tam mali aj vrátiť a chániť svoje nevojenské obyvateľstvo. Preto zápisy cisára Konstantina a Anonymusa o návrate porazených vojsk Turkov do Etelközu skôr napovedajú o účasti na spomínaných dvoch bitkách aj etniká Starých Turkov a prípadne aj Kabarov, čiže bitky sa zúčastnili aj ostatné etniká z Tureckého zväzu a opisujú ich útrapy a ich komplikovanú cestu do Karpatskej kotliny. Ústup na východ v smere do Medziriečia nebol možný, keďže tam pokračoval vojnový konflikt s Pečenehmi, ktorý proti kmeňom z Tureckého zväzu dosiahli od r. 895 každoročne radu víťazstiev, tie pred nimi ustupovali na západ a pred Pečenehmi neustále ustupovali od rieky Don, aj za rieku Dneper a potiahli za nimi až k rieke Dnester.

Pochod cez Verecký priesmyk. 

Potom ktorým smerom sa vydali ďalšie kmene z Tureckého zväzu Staroturecké kmene vedené karchom a Kabarské kmene vedené kagan-chánom? Sú len dve možnosti – dve cesty akými sa mohli vydať po dvoch porážkach jednotlivé skupiny kmeňov – buď na západ alebo na sever. Ak Bulharom malo ísť o získanie kontroly nad stratenými oblasťami v severnom Bulharsku a v Južnej Dacii (vo Valašsku), bolo im výhodnejšie tieto skupiny kmeňov nielen poraziť, ale aj rozdeliť, aby nedošlo k ich prípadnému spojeniu, čím by sa potencionálne mohli stať početnejším a silnejším nepriateľom. Pretože sa dá predpokladať, že ak Maďarské a starobulharské Onogurské vojská na základe mieru museli opustiť rok predtým severné Bulharsko, zrejme by neponechali svoj nevojenský ľud v blízkom susedstve Bulharska a ak od východu už niekoľko posledných rokov neustále ustupovali jediným smerom ústupu musela byť Dolná zem (maď. Alföld). Preto ak aj v prípade Maďarských, starobulharských Onogurských a Kabarských kmeňov muselo byť obyvateľstvo nielen chránené, ale hlavne ak predvídali resp. očakávali prípadnú vojnu alebo počas vojny (s Pečenehmi boli v trvalej vojne posledné dva roky), buď v roku 895 alebo skoro na jar roku 896 mali v predstihu vydať na cestu a svoje nevojenské obyvateľstvo presunúť do vzdialenejšieho bezpečia. Prípravy na vojenskú výpravu a samotné ťaženie vojsk trvá niekoľko týždňov aj u Bulharov a ak boli vo vojnovom stave, zrejme to nemohlo ujsť pozornosti maďarským posádkam v Bulharsku, v Južnej Dacii (vo Valašsku) a v Multánsku a Moldavsku. A tu sa asi Maďarské, starobulharské Onogurské a Kabarské kmene ocitli pred dilemou, ako v predstihu a pred útokom ochrániť nevojenské obyvateľstvo a statok a presunúť ho z dosahu nebezpečenstva. Vydať sa mohli buď najkratšou južnou cestou cez Valašsko na Dolnú zem (maď. Alföld) a do Zátisia (maď. Tiszántúl), čo by predstavovalo presun o dĺžke cca 200 až 300 km. Presun bol možný popri Dunaji a údolím popri rieke Timis (maď. Temes) vniknúť priamo na nížiny do západného Rumunska a juhovýchodného Maďarska, alebo zvoliť si cestu cez niektorý južný karpatský priesmyk: asi najväčší a najschodnejší by bol priesmyk Pri Červenej Veži (rum. pasul Turnu Rosu; maď. Vöröstoronyi szoros, popri rieke Olt) pri Sibiu a potom dole tokom popri rieke Mures (maď. Maros), alebo ešte môže prichádzať do úvahy Predeálsky priesmyk (rum. pasul Predeal; maď. Tömösi alebo nazývaný aj Brassói szoros) pri Brašove, čo by znamenalo dlhší pochod. K hľadaniu možnej únikovej cesty nachádzame možné určenie v bulharských záznamoch, ktoré zaznamenali vojnu Avarov s Bulharmi (a to práve v r. 896), čo pri tejto informácii je popri údajnej účasti Avarov, vynára aspoň rovnako dôležitá otázka: odkiaľ pochádzali, kade prišli a kam po svojej porážke odtiahli? Pri Avaroch, ktorých už takmer storočie nik nespomínal, je prekvapivé, že by sa ich roztrúsené kmene ešte dokázali zorganizovať a zapojiť do tak veľkého vojenského konfliktu a podľa Anonymusa sa na veľké počudovanie mali vrátiť do Medziriečia (maď. Etelközu)!!! 

Nápomocným sa stáva spôsob hospodárskeho zamerania Avarov, ktorý do konca VIII. stor. pôsobili v Karpatskej kotline a jednalo sa o pastierske kmene, medzi ktorými sa nachádzali aj bulharské kmene. V porovnaní s etnikami z Tureckého kmeňového zväzu malo by sa jednať o obyvateľstvo s rovnakým hospodárskym zameraním, tiež to bol pastierstvom zaoberajúci sa ľud. Veľmi podobné nomádske spoločenstvo, keď k identifikácii účastníka mohol poslúžiť nie jeho pôvod, ale skôr jeho príchod z lokality Karpatskej kotliny. Samozrejme nie je vylúčená ani prítomnosť nejakých malých skupín Avarov, ale tie by samostatne asi veľa vody nenamútili a iste by nestáli ani len za povšimnutie ani u Bulharských kronikárov. Ešte odpoveď na otázku: kade sa potom údajný Avari navracali do Zátisia, že by tiež išli Vereckým priesmykom a predĺžili si cestu päťnásobne! Ďalšou možnosťou je návrat Maďarského a starobulharského Onogurského nevojenského obyvateľstva do Besarábie a Medziriečia (Etelközu), čím by sa nevrátili vojská (tie ostali bojovať v Južnej Dácii), ale ich menej chránené nevojenské obyvateľstvo. Tu však nemohli nájsť pokojnejšiu atmosféru a museli sa zraziť s ostatným ustupujúcim obyvateľstvom pred útokom Pečenehov. Pri tejto verzii sa museli vydať ustupujúce maďarské kmene už len na sever a zvoliť si iné, východné priesmyky Karpatského pohoria na vstup do Karpatskej kotliny. Kvôli predstave medzi najznámejšie patria, už prv menované cesty cez Železné Vráta na Dunaji, prechod údolím k rieke Temeš, priesmyk Pri Červenej Veži a Predeálsky priesmyk a ostatné priesmyky boli zoradené od juhu na sever: Bodzanský (rum. Pasul Bodza; maď. Bodzai szoros), Ojtozský (rum. Pasul Oituzului; maď. Ojtozi szoros), Gímešský (rum. pasul Ghimes; maď. Gímesi szoros), Bisazský alebo Žabí (rum. pasul Bisaz; maď. Békási szoros), Tulgešský (rum. pasul Tulghes; maď. Tölgyési szoros), Tihutský (rum. pasul Tihuta; maď. Borgói szoros), Radnajský (rum. pasul Radna; maď. Radnai szoros), Jablunický (ukr. Jablunickij; maď. Tatár szoros), Viškivský (ukr. Viškivskij; maď. Toronyvai szoros), Verecký (ukr. Vereckij; maď. Vereckei szoros; lat. porta Rusciae), Užský (ukr. Užockij; maď. Uzsoki szoros) a ďalšie. Čím južnejší priesmyk, tým kratšia cesta do Potisia, ale podstatne neschodnejšia cez hory a stovky kilometrov cez transylvánske (neskoršie sedmohradské) lesy. Severnejšie ukrajinské priesmyky boli čo do schodnosti podstatne jednoduchšie, prechod cez hory a po vyše stovke kilometrov sa zvažujú do širších a schodnejších údolí a nížin. Nasledujúcich storočiach práve tade najčastejšie prenikali aj uhorské vojská do Haliče a cez Verecký a Jablunický (asi preto sa maďarsky volá Tatársky) priesmyk do Uhorska prenikli v r. 1241 aj Mongoli (Tatári). Čím severnejší priesmyk, tým dlhšia cesta do Potisia, čo predstavuje dĺžku od 600 do 900 km.

Samotný presun obyvateľstva pri kočujúcich spoločnostiach nemal byť žiadnou veľkou komplikáciou, ak kvôli pastvinám aj niekoľkokrát do roka menili o desiatky kilometrov svoje kolónie, stanové tábory. Rozdiel bol len v tom, že tentoraz to nebol jedno resp dvojdňový presun, ale dvadsať až štyridsať násobne dlhšie putovanie trvajúce aj viac mesiacov (viac ako dva mesiace).

Záťaž pre spoločnosť pri absolvovaní sťahovania.  

Takáto strastiplná cesta sa mohla stať osudnou pre väčšinu kmeňov z Tureckého zväzu. Ak sa dvom Maďarským a zrejme aj dvom starobulharským Onogurským kmeňom mohol podariť pochod ešte prv, cez Južnú Daciu (ak stihli presunúť nevojenské obyvateľstvo do jari 896), ostatnej veľkej väčšine kmeňov (štyrom Tureckým a trom Kabarským) neprialo šťastie a fakt sa potvrdilo ich komplikované a dlhé putovanie na sever napríklad cez tak protežovaný Verecký priesmyk. Chod kočujúcich spoločností býva s udržiavaním vysunutých vojenských a strážnych stanovíšť, preto sa dajú predpokladať ich kontrolné body, ako zaujatie dôležitých pevností, ciest, križovatiek a brodov cez rieky aj ďaleko od jadra osídlenia kmeňa. Ak navyše od predchádzajúcich rokov trvala vojna a neustály ústup etník z Tureckého kmeňového zväzu, aj kvôli opatrnosti sledovali pohyb svojich susedov, v predstihu sa mohli dozvedieť o ich prípravách a zhromažďovaniu sa vojsk za hranicami. Bol to dostatočne dlhý čas na mobilizáciu vlastných vojsk (maďarských, starobulharských onogurských, starotureckých a kabarských vojsk) a svoje nevojenské obyvateľstvo pripraviť k odsunu do bezpečnejších resp. do vzdialenejších končín od prípadného epicentra možného útoku a bojov. Odchod obyvateľstva nikdy nebýva pokojnou udalosťou a o náhlom odchode hovoria viaceré pramene, ako o zničených a spustošených táboriskách, ktoré za organizovanejších a pripravovaných okolností mali by možnosť odsunúť takmer všetko, celý tábor. Zrejme sa mohol udiať iný scenár. Keďže smer útokov bol od východu od Pečeneho od juhozápadu od Bulharov, zrejme zasiahnuté oblasti týmito útokmi ustupovali opačným smerom, teda na sever. I keď etniká z Tureckého kmeňového zväzu (etniká Starých Turkov, starobulharských Onogurov, Kabarov a Maďarov) sa mali možnosť pripraviť na boj, aby ochránili svoje ustupujúce obyvateľstvo, ich vojská však boli porazené a táboriská zničené, aspoň tak o tom zhodne informujú už spomínané byzantské, bulharské a východofranské písomné záznamy. Čiže sa dá predpokladať, že severnejšie lokality mali mať relatívne na odchod podstatne viac času a najzraniteľnejšie oblasti na okraji na juhu a východe v smere vojenského útoku, na krátkosť času mohli doplatiť najviac, keď mali a mohli utrpieť veľké škody na majetku, na statku, prípadne aj veľké straty na životoch vojakov, čím nie sú vylúčené aj väčšie straty u nevojenského obyvateľstva (ženy, deti a starci). Tých porazených mohlo byť viac, na západe v Južnej Dacii (vo Valašsku) a pri dolnom Dunaji Maďarské a starobulharské Onogurské kmene (etniká) a východnejšie v Medziriečí (Etelköze), zdržiavajúce sa karchom vedené Staroturecké kmene. Len Kabarské kmene sa priamemu útoku zatiaľ asi mohli vyhnúť, predpokladá, že ich sídla nachádzajúce sa okolo stredných tokov riek Južnyj Bug, Dnester, Prut a Seret boli obklopené práve ostatnými zasiahnutými kmeňmi. Už spomínaná Južná Dacia (neskoršie Valašsko), oblasť dolného Dunaja a Medziriečie následne pripadlo víťazom, porazený ak už prv neodišli iným smerom, mohla im ostať ústupová cesta len v smere severnejších karpatských priesmykov. 

Zaujatie krajiny. 

Aj územie, ktoré v Karpatskej kotline následne pri svojom príchode (896 – 898) zaujali sa odhaduje len okolo 100 tis. km2 (povodie rieky Tisa) a nepovažovala sa za ľudoprázdnu krajinu. Nachádzali sa tu skupiny hunsko-bulharských Onogurov (od doby Hunov a Avarov), Avarského, Slovanského a Dáckeho obyvateľstva a aj keby tu bola zaľudnenosť len 1 alebo 2 obyvatelia na km2 i tak to môže predstavovať 100 až 200 tis. obyvateľov. Otázne je len čo sa Maďarom podarilo zajať, resp. čo ostalo s nimi za nejakých okolností spolupracovať a čo bolo porazené a mohlo upadnúť do zajatia alebo ustúpilo do okolitých krajín. Ak sú Avari spomínaný v bojoch proti Bulharom, nevylučuje sa, že sa nejaké kmene nomádského pôvodu z bývalej krajiny Avarov mohli dokonca stať spojencami Maďarských a starobulharských Onogurských kmeňov (z Povolžia) už pred príchodom do Karpatskej kotliny a navyše boli tiež považovaný za kočovníkov a mohli podstatne ľahšie splynúť s prichádzajúcimi nomádskymi pastierskymi národmi (etnikami). U Slovanských a dáckych kmeňov sa už nepredpokladá, že by sa dobrovoľne poddali. Nemohli byť vylúčené ani boje a potom buď upadli do zajatia alebo ušli do iných okolitých krajín. Ak sa počty tunajšieho pôvodného obyvateľstva na Dolnej zemi a v Potisí (pred príchodom kmeňov z Tureckého zväzu) mohli pôvodne pohybovať medzi 100 – 200 tis. ľudí, preto nie je ani veľmi nereálne, keď sa asi o desaťročie neskôr počty tunajšieho obyvateľstva, už spoločne s Maďarským, starobulharským Onogurským, Starotureckým a Kabarským obyvateľstvom, pokojne pohybovať v rozmedzí 400 až 500 tis. ľudí (čo sú však súčty s aj s obyvateľstvom Slovanských a ďalších Bulharských kmeňov sa v tejto lokalite nachádzajúcich).

​