MAGNUS – GEJZA I. (1074-1077)

Málo času na uskutočnenie veľkých plánov

Gejza I.

Narodený: po roku 1034 v Poľsku.

Rodičia: otec Belo I.

matka Richeza (Rixa), dcéra poľského kniežaťa Meška II.

Súrodenci: Ladislav I., Lampert, Žofia, Eufémia, Helena a sestra neznámeho mena.

Manželka: prvá Žofia, kňažná pravdepodobne z Poľska (sobáš v polovici 60 rokov).

druhá Synadena, dcéra byzantského veľmoža Theodula

(sobáš okolo konca roka 1074 až začiatkom 1075).

Deti: Koloman, Almuš (Álmos) a ďalšie štyri neznámych mien.

Zomrel: 25. 4. 1077, telesné ostatky uložené v katedrále vo Vacove (Vác).

 

Po rozporuplných štyridsiatych rokoch, Uhorsko sa ráznym krokom snažilo nastúpiť na cestu obnovy a rozvoja krajiny získaného za vlády Štefana I. Veľmi úspešne vyznela vláda Ondreja I., aj krátke pôsobenie Bela I. Krajina výrazne naberala na dôležitosti a stabilite. Uhorsku jednotnosťou rástla sila a vážnosť medzi skupinou európskych veľmocí. Vzoprenie sa Bela I. voči Ondrejovmu rozhodnutiu trón predurčiť synovi v dobe, keď už sám nemal dostatok síl sa nemohlo stať a ani sa nestalo prínosom. Pobudnutie mladučkého Šalamúna vyznelo ako zbytočné, neužitočné a neplodné, ohrozujúce proces upevňovania moci a správy. V dobe jeho panovania Uhorsku až dvakrát hrozilo zvrátenie krajiny do dlhodobého víru vojny o kráľovský trón. Na začiatku sa aktéri zmierili, ale na konci vlády až rok a pol trvajúci vojnový stav sa skončil bitkou a porážkou kráľa.

Dümmerth Dezső – (Az Árpádok nyomában) opisuje Gejzu a Ladislava ako odvážnych, chrabrých, vedúci rytiersky život bez konfliktov, kým Šalamún nezaostával v odvahe a v chrabrosti, ale bol len mladíkom–dieťaťom, čiže bojovníkom a rytierom až neskôr, keď už ale jeho konanie bolo pod vplyvom poručníkov–potom už odporcov a radcov proti obom kniežatám. Šalamún nepozerajúc na nebezpečenstvo, divokým hnevom postupoval dopredu a nepoznal zľutovanie. Gejza opatrne zabezpečene postupoval a keď vyhral jeho prednosťou bola pokora a odpustenie porazenému. Ladislav z oboch len to najlepšie zdieľal vo svojej povahe, neuznával divokosť a hnev, ale až tak opatrný ako Gejza nebol (nebezpečenstvu sa vedel postaviť zoči aj bez opatrnosti), len mal v povahe uznať pokoru a odpustenia vinníkom. Pôvodné jeho kresťanské meno znelo Magnus, ale k úcte k predkom začal používať aj meno Gejza, ktoré sa na prekvapenie viac ustálilo aj keď nebol ním krstený.

Váhanie Ríma, ústretovosť Konštantinopolu

Po dvoch obsadeniach Belehradu uhorskými vojskami (1071 a 1072) Gejza veľkoryso prepustil zo zajatia byzantských obrancov aj s ich veliteľmi. Prepustenie zajatcov byzantská strana chápala ako gesto mieru. Zrejme bola dobre informovaná o politickom stave v Uhorsku a možnosť ho získať pod byzantský vplyv alebo aspoň zabezpečiť a udržiavať s ním mier. V momentálnom komplikovanom položení Byzancie (v Malej Ázii časté útoky a strata území v prospech tureckých Seldžukov a z juhu Apeninského polostrova jej obmedzovali panstvo Normani) bolo spojenectvo z Uhorskom potrebné, aby sa aj od severu nenachádzal nepriateľ a vojenský konflikt. Využila možnosť zamiešať sa do záležitostí Uhorska a morálnou podporou dať najavo sympatie kniežatám, ktorý si o to nemuseli ani požiadať, keďže Šalamún bol odkázaný na pomoc a aj rodinne viazaný k nemeckému kráľovi Henrichovi IV. Už prv asi po druhom obsadení Belehradu (medzi rokmi 1072 až koncom roka 1073) z cisárskeho dvora v Konštantinopole bola ponúknutá koruna. Gejza ju prijal, ale nehodlal sa korunovať v dobe, keď ešte dúfal so zmierením sa s kráľom Šalamúnom. Do Konstantinopolu odkázal, že sa nemôže nechať korunovať v krajine kde už vládne korunovaný kráľ. Po víťazstve kniežat nad kráľom pri Moďoróde (Mogyoród, 1074) sa situácia zmenila.

Príslušnosť krajiny k rímsko–katolíckej cirkvi, nútila kniežaťa Gejzu obrátiť sa prostredníctvom vyslaných poslov do Ríma, so žiadosťou o priznanie kráľovského titulu (1074). Pápež Gregor VII. však mysliac na ozdravenie a oslobodenie cirkvi z područia a od zásahov laikov hodlal využiť udelenie titulu vo svoj prospech. Hľadaním výhodných podmienok k udeleniu takého titulu dostal kniežaťa Gejzu do časovej tiesne a neistoty. Po neprichádzajúcej odpovedi z Ríma, sa v prelome rokov 1074/5 Gejza obrátil s takou istou žiadosťou aj k byzantskému cisárovi Michalovi VII. Korunu mal už z Byzantska skôr a teraz v núdzi, keď Svätoštefánska koruna sa nachádzala u Šalamúna, ju mohol použiť. Táto byzantská koruna sa nakoniec stala súčasťou Svätoštefanskej koruny (jedná sa o spodnú časť koruny s visiacimi reťazami). Z Konštantinopolu prišla podpora a uznanie kráľa Uhorska. Aby si Gejzu Byzantínci poistili na svoju stranu aj ako spojenca, pripútali si ho aj sobášom. Gejzovou (druhou) manželkou sa stala Sunadene, príbuzná Theodula, vysokopostaveného veľmoža na Konštantinopolskom cisárskom dvore. Prvou bola Žofia (asi poľského pôvodu), s ktorou mal šesť detí zomrela okolo 70–tych rokov.

Až v priebehu roka 1075 prichádza do Uhorska markgróf Azzo z Astu, vyslanec pápeža Gregora VII. a otec bavorského vojvodu Welfa (1070-1077), ktorý bol v opozícii proti nemeckému kráľovi Henrichovi IV. Gejzovi síce ponúkol žiadaný titul kráľa Uhorska, ale žiadal od neho aj povinný prísľub vazalstva k Svätej stolici. Nieto žiadnej zmienky o uskutočnenej korunovácii, čím sa predpokladá Gejzovo odmietnutie. Nehodlal krajinu vohnať do rozbrojov nemeckého kráľa s pápežom. Gejza si nič viac nemohol ani priať. Na jeho strane bola Svätá stolica, Byzantská ríša, Poľsko, chorvátsky bán, ale aj uhorský biskupský zbor a veľmi početná skupina domácich feudálov.

Správa krajiny a cirkevná činnosť

Za prejavenú nezištnú pomoc Gejzovi pri konflikte s bratrancom Šalamúnom, ostal obom mladším bratom Ladislavovi a Lampertovi vďačný a zaviazaný. Viaceré pramene zhodne tvrdia o Gejzovej štedrosti, ale len v prospech brata Ladislava. Od 1046 vyčlenenú tretinu kráľovstva ako údel pre rodinných príslušníkov panovníka, Nitriansko a Bihorsko, prenechal ako celok v spravovaní Ladislavovi. V zakladajúcej listine kláštora v Hronskom Beňadiku je menovaným kniežaťom aj v Nitriansku knieža Ladislav. O najmladšom Lampertovi vieme len, že sa ako maloletý zdržiaval v Nitriansku na dvore najstaršieho brata Gejzu. V biografickom slovníku je menovaný ako pohraničný vojvoda (biografický slovník). M. S. Ďurica hovorí o Ladislavovom kniežatstve v Nitriansku a Lampertovom Bihorsku. Ak by bol tak štedrý k Ladislavovi a prenechal poškodil by Lamperta, zdržiavajúceho sa posledných 10 rokov práve v Nitriansku. Nedostatok informácii o najmladšom Lampertovi ho jednoducho nevylučuje o práva na vlastný údel a samostatné konanie na vlastných majetkoch. Lampert, ktorý bol omnoho mladší od oboch starších bratov (domnievam sa že sa narodil až po príchode Bela I. a Richezy do Uhorska po r. 1048, čiže mohol mať okolo 20 rokov, ale to je už vek keď bol plnoletý !!) a pripadol mu Gejzov údel, ale zrejme za aktívnej účasti na správe oboch starších bratov, a Ladislavovi okrem jeho Bihorska právo nástupníctva na uhorský kráľovský trón po zatiaľ účelnejšom starešinovskom (seniorskom, patriarchálnom) nástupníctve za vopred dohodnutých podmienok. Jednou z ešte málo informácii o Lampertovi by sa dalo usudzovať z jeho prípadného určenia na cirkevnú dráhu, čím bol zo svetského života zatiaľ vylúčený (aj keď sa v tej dobe ešte vôbec nedodržiaval celibát, čiže aj jeho prípadné manželstvo mohlo byť celkom možné, keďže neskorší Lampert z rodu Hont–Poznan mal za manželku alebo bola jeho matkou práve dcéra Lamperta –– TENTO POZNATOK ALE OVERIŤ !!! ).

(Drümmerth Dezső – Az Árpádok nyomában) – v Uhorsku sa počas priebehu XI. stor. sa nie tak vyvíjali politické okolnosti, (DOPĹŇAM – aby v dogme hlásania sa ku kresťanskej orientácii, veľkosti krajiny a počtu obyvateľstva), aby slobodne vznikali na celom území kláštory a tak isto nebol pozorovateľný vplyv kresťanského spolunažívania v spoločnosti. Slabý kresťanský vplyv dokazujú aj dve pohanské povstania, ktoré vypukli okolo polovice XI. stor., z ktorých to prvé bolo tak rozsiahle a devastujúce, že obeťou sa stalo aj niekoľko biskupov, biskupstiev, nespočetné množstvo kňazov a kresťanského obyvateľstva. Slabá kresťanská morálka, za čo bola predovšetkým zodpovedná aj celá správa krajiny, keď na isté obdobie sa jednoducho prestalo s nejakým presadzovaním aj prostredníctvom miestnej najbližšej aristokracie. Ale obdobné to bolo aj v prostredí susedných krajín v Čechách a v Poľsku. Preto už aj kráľ Štefan, jednou z dôležitých úloh si predsavzal, že z Francúzska požiada o relikvie svätcov, do clunijského opáta Odila. Práve preto na výprave do Bulharska sa jeho korisťou stali relikvie svätého Juraja. Z jediného zachovaného listu Ladislava I. sa dozvedáme, že žiadal od opáta kláštora v Monte Casino, najstaršieho latinského kresťanského rádu, tiež o relikvie sv. Benedikta. (Jednoznačne sa dá XI. stor. kvalifikovať–zaradiť s nedostatočnou kresťanskou kultúrou a nedostatočným počtom svätcov na uhorskej pôde.

Silnú kresťanskú orientáciu pod vplyvom akej konal Gejza ako uhorské knieža sa prejavila nedlho po jeho nástupe na trón. Uctiť si deň sviatku a kresťanského pokoja k nerušenej účasti na bohoslužbe, zrušil nedeľné obchodovanie a trhy a presunul ich na sobotu. Ako kresťanský dlh voči krajine, v ktorej sa predtým takmer 15 rokov zdržiaval a ju spravoval, premenil na veľké úsilie a pomoc pri zriaďovaní kresťanských orgánov (nakoniec aj tak nedeľa v maďarčine sa nazýva Vásárnap–čiže doslovný preklad „deň trhu“. Na jeho bývalom údele v krátkom časovom odstupe vzniklo viacero kláštorov. Začnime najprv kláštorom v Zasty (Százd, špánstvo Boršod), ktorý nezaložil práve Gejza, ale „comes“ Peter z rodu Aba. Bol založený za vlády kráľa Šalamúna, ale na území nitrianskeho údelu, kam kráľ nemal dosah a muselo to byť s vedomím kniežaťa Gejzu. Doložený je k roku 1067 pri súpise majetkov darovaných „comesom“ Petrom a aj súpise ostatných vtedajších majetkov, pritom kláštor mohol vzniknúť aj o niekoľko rokov skôr, dokonca aj pred rokom 1064, pred nástupom Šalamúna. Samotné uhorské knieža sa podieľalo na zriadení ďalších, pravdepodobne spoločne s bratmi. Z vďaky za víťazstvo nad kráľom Šalamúnom, založil benediktínsky kláštor sv. Panny Márie vo Svätom (Hronskom) Beňadiku (1075, špánstvo Hont). Zároveň bol zriadený približne v období panovania Gejzu pobočný kláštor benedektínskému opátstvu vo Svätom Beňadiku v Pohraniciach (špánstvo Nitra). Gejzova aktívna pomoc pri prenikaní christianizácie neostala len pri zakladaní kláštorov. Zaumienil si zriadiť aj biskupstvo. Na Veľkú noc (1076) v Päťkostolí rokoval s biskupmi o znovu obnovení biskupstva v Nitre (J. CH. Korec). Škoda Gejzovej predčasnej smrti, a k založeniu kláštora došlo až po nástupe jeho brata Ladislava (1083). Ešte na začiatku 60–tych rokov si (Magnus – Gejza, alebo dokonca ešte jeho otec Belo I.) vyžiadal od biskupa Maurusa napísanie legendy o mučeníkoch Svoradovi–Andrejovi a Benediktovi, najvhodnejších patrónov a svätcov. Maurus (Mór, nar. okolo 1000) bol pôvodom zo slovanského veľmožského rodu z Nitry alebo jej okolia. Po absolvovaní na jednu z nitrianskych škôl (kapitulskej v Nitre alebo benediktínskej na Zobore) stal sa mníchom v kláštore na Zobore. Tu sa spoznal so Svoradom–Andrejom a jeho nasledovníkom Benediktom. Pred rokom 1022 prešiel do benediktínskeho kláštora na Pannonskej Hore (Pannonhalma, založeného v tom istom období ako aj kláštora na Zobore, medzi rokmi 972–997 za doby vlády kniežaťa Gejzu), dokončil štúdia a v 1024 bol vysvätený za kňaza. Okolo 30–tych rokov sa stal tunajším opátom a po smrti Boniperta, biskupa v Päťkostolí, v 1036 sa stal jeho nástupcom. Úrad spravoval až do smrti asi 1069 (v 1070 sa spomína jeho nástupca Anton, maď. Antal).

 

;;;;;;;;;;;;;;;;;;; DOPÍSAŤ AJ DO KNIHY 105;;;;;;;;;;;;;

 

V legende sa spomína: (ZMENIŤ CITÁT Z NÁRODNÉHO KALENDÁRA) „Svorad prišiel z Poľska do Nitry a v kláštore na Zobore prijal od opáta Filipa mníšske rúcho, dostal rehoľné meno Ondrej a žil pustovníckym životom v jaskyni na Zobore. Pracoval ustavične so sekerou pri klčovaní lesa, venoval sa modlitbe, rozjímaním a postupnom umŕtvovaní svojho tela. Zachovával prísny pôst, tvrdo pracoval v lese a v noci si nedoprial ani spánok, pretože dubový peň, na ktorom odpočíval obohnal ohradou a na jej obvode upevnil zo všetkých strán zaostrené prúty z rákosu, ktoré ho nútili telo udržiavať v stále v rovnej polohe. Na svojom tele nosil reťaz, ktorá v čase jeho smrti bola úplne vrastená do jeho tel. Keď očakával smrť nariadil aby ho vyzliekli z rúcha, chcel byť v prítomnosti opáta Filipa. Keď opát prišiel, bol Svorad už mŕtvy. Pri umývaní jeho tela zistili, že okolo pásu už dlho nosil medenú reťaz, ktorá sa mu tak zaryla do tela, že z vonku bola potiahnutá kožou, zvnútra od nej zahnívalo svalstvo. Polovicu tejto reťaze si Maurus vypýtal od opáta Filipa“.

Polovicu tejto reťaze dostal autor legendy od opáta Filipa a v r. 1064 ju daroval vojvodovi Gejzovi. Po smrti Svorada–Andreja sa na tom istom mieste usadil jeho žiak Benedikt, ktorý ako pustovník prešiel pustovníčiť na Skalku pri Trenčíne. Pôvodom bol nesporne slovanského pôvodu. Viedol tam prísny život po celé tri roky. Prepadli ho zbojníci, lebo si mysleli že má mnoho peňazí, priviedli ho k brehu rieky Váh, zabili a hodili do vody. Ľudia dlho hľadali jeho telo, ale nemohli ho nájsť. až po roku si všimli na brehu Váhu sediacu orlicu akoby niečo pozorovala; a tak –– podľa legendy –– našli vo Váhu jeho telo neporušené, akoby zomrelo len nedávno. Obidvaja pustovníci boli pochovaný v katedrále sv. Emerána v Nitre, ktorá ich dostala za spolu patrónov.

 

ŽIVOTOPIS POUŽIŤ RADŠEJ DO VLASTNEJ ENCYKLOPÉDIE.

 

Legenda o sv. Gerhardovi na to poukazuje, že sa uskutočnilo niekoľko pozoruhodných uzdravení a vyslyšaní pri jeho hrobe. Čiže vytvorenie takýchto legiend bolo propagandou vládnucej moci, ktorá takto chcela do povedomia obyvateľstva vsugerovať silu vo viere svätcov a relikvii. Gejza jednoznačne sa orientoval týmto smerom, ale krátka doba jeho pôsobnosti na tróne neukončila aj jeho predsavzatia, ale jeho pokračovateľom sa stal brat Ladislav.

 

Okolo r. 1075 bol dokončený a posvätený románsky kláštorný kostol v Hronskom Sv. Beňadiku.

 

Aj keď legendy o kráľovi Štefanovi a Imrichovi nemajú istého autora, len na jedného človeka sa môžu hodiť. Biskup Maurus bol tým kto poznal nielen Svorada a Benedikta (jemu je prisudzované autorstvo aj ich legendy). Maurus ale tak isto poznal celkom dôverne nielen kráľa Štefana ale aj jeho syna Imricha. Ak nebol priamo autorom legiend o nich, celkom iste bol zosnovateľom obšírneho spisu ich pôsobenia a vplyvu na šírenie kresťanstva. Jeho poznámky celkom iste rozhodli o zaradení oboch medzi uctievaných svätcov Uhorska. Maurus zomrel pred r. (z Ency. DOPLNIŤ ROK, ale celkom iste pred ich vysvätením, keďže sa v legende nespomína) a jeho spomínaný nástupca (POTVRDIŤ ČI TO BOL Anton ??? ) nijako sa v ďalšom období neprejavil ako spisovateľ–kronikár.

Angažovanie sa Nemecka v prospech Šalamúna

Takmer dva roky trvajúce otvorené nepriateľstvo vo vnútri kráľovstva prinieslo krajine radu niekoľkých ťažko riešiteľných problémov. Konečné víťazstvo síce pripadlo kniežacej strane, ale Uhorsko prišlo o niekoľko hraničných hradných pevností na západe. Okrem územnej straty, prítomnosť nezmieriteľného zvrhnutého kráľa Šalamúna predstavovala nebezpečenstvo prípadných vojenských akcií do blízkeho okolia uhorskej krajiny. Navyše pripútaný rodinnými zväzkami k franskej vládnucej dynastii v Nemecku, po podpore nemeckých vojsk, predstavoval omnoho väčšie nebezpečenstvo. Nejasná budúcnosť však mala ešte jeden tieň nedávnej minulosti. Krajinu postihol hlad a bieda. Zrejme to bolo spôsobené následkom vlaňajších (1073) rozbrojov, s doprevádzajúcimi javmi pustošenia, vypaľovania majetkov protivníka. Ničila sa úroda, potrava znamenajúca jej vážny nedostatok v najbližšom období a nasledujúcom roku.

Čakajúci Šalamún hájil posledné ostrovy svojho panstva v stratenom kráľovstve v hradných pevnostiach Kapuvár, Babót, Mošon, Šopron, Prešpork a Devín s ich priľahlým okolím. (Čerpané z Maďarských národných dejín–Magyar nemzet története) v júli, Šalamúnom vyslaný poslovia, prichádzajú do nemeckého Wormsu, za Henrichom IV., kráľom nemeckých kniežatstiev so žiadosťou o pomoc. Šalamún ponúkol Henrichovi vazalstvo, Uhorsko mu dal pod ochranu so sľubom prepustenia šiestich mocných hradov. Henrich rozposlal poslov k zhromaždeniu vojsk, ale náhle na severe v Sasku po vypuknutí povstania (1074–5), výprava do Uhorska bola ohrozená. Povstanie vypuklo kvôli neľudským podmienkam a vykorisťovaniu podrobených polabských Slovanov, za podpory miestnych feudálov, nespokojných s vládou Henricha IV. a jeho snahami o pevné pripútanie Saska k nemeckej korune. Povstanie nasledujúcom roku bolo potlačené, keď saský feudálovia zradili a opustili povstalcov. Opäť nastúpil útlak roľníkov ako trest za povstanie, zúčastnený feudáli boli zbavený majetkov. Práve kvôli povstaniu časť nemeckých vojvodov a kniežat sa odmietla zúčastniť ťaženia z obáv ohrozenia majetkov povstalcami. Henrich bol odkázaný len na menšiu časť veľmožov s ozbrojeným sprievodom a vlastné kráľovské vojská. Aj napriek neplnej bojovej sile nemecké vojská predstavovali početnejšiu údernú silu akou disponoval knieža (kráľ) Gejza. Koncom augusta vpadli nemecké vojská do Uhorska. Na lodiach po Dunaji si priviezli potraviny. V postupe im však nikto nebránil, Gejza s nedostatočnými silami bol nútený zvoliť taktiku vyľudnenej krajiny, ktorou už niekoľkokrát pred ním uspelo niekoľko jeho predchodcov. Pred Nemcami ustupoval a zanechával im spustošenú a opustenú krajinu. Henrich IV. prišiel k Bratislave, odkiaľ postupoval spolu so Šalamúnom k Nitre. To sa im však už míňali zásoby potravín, a v útrobách opevnenej Nitry sa rysovala bohatá korisť, tú sa im však dobyť nepodarilo. Nemecké vojská sa ocitli vo veľmi ťažkej pozícii, keď bojaschopné vojsko zápasilo predovšetkým s hladom a nemalo žiadnu chuť bojovať. Od Nitry postupovali k Vacovu, kde sa po Dunaji mohli dostať k potravinovým lodiam. Hladom a bezúspešným potulovaním sa po krajine bez jasnejšej vidiny v úspech, sa u nemeckých veľmožov vytvárala apatia k ďalšiemu pokračovaniu ťaženia. Viacerí nespokojný a búriaci sa nemecký veľmoži presvedčovali Henricha k návratu domov. Henrich podľahol ich nátlaku. Šalamúnovi k jeho udržaniu sa na obsadených hradoch zanechal dostatočne početné nemecké posádky z radov ozbrojencov rakúskeho markgróf Arnulfa (Ernest, čes. Arnošt).

Koncom októbra pápež Gregor VII. vyčítal Šalamúnovi jeho veľkorysý a neuvážený prehrešok s uznaním vazalstva a ochrany nad Uhorskom nemeckému kráľovi. Uhorsko bolo už od dôb Štefana I. pod ochranou Svätej stolice.

O takmer istej príslušnosti Šalamúnovho údelu k nemeckej ríši svedčí ojedinelý údaj o dare 100 mansiov (medzi riekou Lajtou a Neziderským jazerom) pôdy nemeckým kráľom Henrichom IV. biskupstvu vo Freisingu.

Usadenie Pečenehov v Uhorsku

Nebezpečenstvo aké predstavovala stála prítomnosť zvrhnutého kráľa Šalamúna v západnom pohraničí panujúceho kniežaťa značne mrzela. Stratou hraničných pevností sa značne otvorila cesta pre prípadný útok nemeckých vojsk, dočasne však zamestnaných v Nemecku pri povstaní v Sasku a neskôr v bojoch o investitúru s domácou opozíciou a pápežom. Gejza sa pokúsil Šalamúna odtiaľ vypudiť vojenskou silou. V máji (1074) Gejzom vyslané vojsko bolo odrazené Šalamúnom spod jeho západných hradov, niekde v okolí Neziderského jazera. Šalamúnovi výdatne pomohol rakúsky markgróf Arnulfa (padol v boji proti Sasom na strane kráľa Henricha IV. v 1075). Jadro vojsk uhorského kniežaťa tvorili Pečenehovia.

Do Uhorska sa dostali za podobnej situácie ako koncom 9-teho storočia Staromaďarské kmene, keď to boli práve Pečenehovia, ktorý im uštedrili veľkú porážku a prinútili k zimnému úteku cez Karpaty. Pečenehovia usadený v južnej Rusi (v oblasti Moldavska) nedokázali odpovedať na veľký tlak z východu od postupujúcich Kumánov (Polovcov, Plavcov) a boli nútený ustúpiť v smere na západ, do vnútra Karpatskej kotliny (1074). Ich veliteľ Zoltán vstupuje do služieb kniežaťa Gejzu za podmienok prijatia kresťanstva. Zamestnal ich strážnou službou a rozmiestnil ich asi na 50-tich miestach, hlavne na hraniciach a v okruhu hradov v Šalamúnovom držaní, aby zamedzili jeho vpádom do vnútra Uhorska.

Neistá situácia okolo existencie zosadeného kráľa nesľubovala pokoj. Šalamún sa rozhodol poslať z dosahu bojov do rakúskeho kláštora v Agmunde manželku Juditu a matku Anastáziu. Iný prameň (Biografický slovník) tvrdí o odlúčení manželov a Juditinom návrate na rodové majetky v Rezne (Regensburgu).

Pápež Gregor VII.

Po dlhoročnej rivalite nemeckých cisárov s vplyvnými rímskymi veľmožskými klanmi okolo funkcie pápežského úradu a jej voľby prichádza zmena zo strany cirkvi. Vzopretie sa samotnej cirkvi a vyhlásený boj proti zasahovaniu laikov do jej záležitostí bol reformným programom tzv. veľkej skupiny mníchov zjednotených vo francúzskom kláštore v Cluny. Sledovali posilnenie moci cirkvi, zastaviť jej trieštenie, dodržiavať celibát, zrušenie simonie – svätokupectva a investitúru. Reforma započatá už v 1059 nabrala na vážnosti až príchodom do úradu pápeža Gregora VII. (zvolený 22. 4. 1073), ktorý prakticky riadil záležitosti pápežskej stolice už za piatich predchádzajúcich pápežov. Rozpornou sa stala jeho voľba. Neprebehla riadnym volebným procesom v duchu staršej tradície a ani podľa jej zmeny z roku 1059, keď pápež mal byť už volený zborom kardinálov. Hildembrandovi stúpenci vo výbuchu presvedčenia, že jediný muž, ktorý aj za predchádzajúcich pápežov riadil apoštolský stolec je jediným možným adeptom. Hildebrand prijal meno Gregor VII. Hneď od nástupu nadriaďoval cirkevnú moc nad svetskou mocou. Zasadzoval sa o prísne dodržiavanie investitúry a celibátu pre cirkevných predstaviteľov na všetkých postoch. Postavil sa na čelo zápasu kríža s polmesiacom, čím sa stal iniciátorom neskoršej myšlienky vedenia križiackych výprav. Aj napriek trvajúcej schizmy (rozkol) medzi východným a západným kresťanstvom pápež Gregor VII. ponúkol v 1073 byzantskému cisárovi za zjednotenie latinského a gréckeho kresťanstva za výmenu vyhlásenia spoločnej svätej vojny proti pohanom. Pre Byzanciu, po prehre v 1071 so Seldžukmi, to bola veľmi výhodná a viac ako pomocná ponuka. Skôr ako sa mohli uskutočniť rokovania pápež sa zapojil do vlastných plánov očistenia rímskej cirkvi od cudzích zásahov do nej v boji o investitúru. Toto zaneprázdnenie nadlho odsunuli rokovania o spojenectve a spoločnom boji proti arabskej hrozbe.

Investitúra zamestnala pápeža Gregora VII. natrvalo a stala sa mu aj osudnou. Jeho protivníkom sa stal nemecký kráľ Henrich IV., silný a neústupčivý protivník. Aby aj pápež získal na svoju stranu dostatok prívržencov, postupne udelil okolitým kniežatám tituly kráľov, čím ich zaviazal k lénnemu záväzku a podpore. Týmto spôsobom sa pokúsil dostať na svoju stranu uhorské knieža Gejzu (1075) z dôvodu Šalamúnovým rodinným vzťahom k nemeckému kráľovi, proti ktorému bojoval pápež za investitúru.

Aj v Chorvátsku, krátko po nástupu pápeža Gregora VII., sa odohrával boj o kniežací trón. Po smrti chorvátskeho kniežaťa Petra IV. Kresimíra z dynastie Trpimírovcov (vládol 1058–1074) o uvoľnený trón bojovalo viacero veľmožov. Kým zosnulý knieža sa orientoval k románom, opozícia národne orientovaných veľmožov prejavila podporu županovi menom Slavec (Slavizo) z rodu Kačičovcov, čo mu umožnilo na obdobie 1074-1075 obsadiť kniežací trón. Románi tiež hľadali možnosť ako by sa znovu zmocnili trónu. Tou možnosťou sa stali kontakty so zahraničím. Vlády sa zmocnil jeden z troch známych bánov Demeter Zvonimír (ďalší báni boli zo západu Bosny a Prímoria si Dalmácia). Dosiahnutím uznania a potvrdenia úradu, znepriatelil si Benátčanov a početných veľmožov z prímorských miest. Podporu mu pri nadobudnutí úradu zrejme prejavili aj intervenciou bratia manželky Heleny, uhorské kniežatá Gejza, Ladislav a Lampert. O potvrdenie úradu požiadal pápeža Gregora VII.

V októbri 1076 v Splite (Spalato) ho pápežom vyslaný legát opát Gebizo korunoval na kráľa. Prebraním kráľovskej koruny sa stal chorvátsko-dalmátskym kráľom (o pripojení Bosny nemáme správy). V krajine síce zavládol mier, ale nesúhlas so zahraničnou orientáciou naďalej pretrvával.

Pod ochranu Svätej stolice dal Zetu (Bosna a Čierna Hora) a Rašku (Srbsko) knieža Michal. Pápež Gregor mu za prejavenú podporu udelil titul kráľa (1077). Aj najbližší a najoddanejší pápežov spojenec Robert Guiscard (zvaný aj Lišiak), normanské knieža z južného Talianska (Neapolska) a Sicílie obdržal titul kráľa (1080). Zároveň mu pápež udelil plnú správu nad vydobytými územiami po Saracénoch a Byzancii v južnom Taliansku.

Nemecký kráľ Henrich IV.

Veľké rozpory medzi pápežskou stolicou a nemeckým kráľom Henrichom IV. prerástli v zaryté nepriateľstvo. Henrich IV. sa nechcel vzdať investitúry – menovania cirkevných predstaviteľov do úradu. Konflikt došiel až do štádia vyslovenej kliatby oboma stranami (začiatkom roka 1076). Henrich by neváhal tiahnuť aj na Rím, ale kvôli neočakávanému povstaniu Sasov (nakoniec ich porazil pri Homburgu na rieke Unstrute v 1075) ostal v krajine. Jeho boj s pápežskou kúriou nebol jednotný a v samotnom Nemecku sa nachádzalo aj dosť veľmožov, stojacich v opozícii na strane cirkvi a pápeža. Tieto kruhy veľmi ochotne využili povstanie Sasov na svoje prejavenie na strane pápeža Gregora. Na sneme v Tribure opozičný vojvodovia zo Švábska, Bavorska a Korutánska, cirkvi a pápežského legáta dali prítomný účastníci Henrichovi ultimátum do roka od pápežskej kliatby, aby sa podriadil pápežovi (od 22. 2. 1076). Ani po takmer roku sa Henrichovi nepodarilo doriešiť k svojej spokojnosti otázky okolo jeho ďalšej existencie na tróne. Vo veľkej časovej a vojenskej tiesni (tlak pápeža, povstanie v Sasku a domáca opozícia) sa rozhodol podriadiť sa pápežovi. Na dvore severotalianskeho hradu Canossa (sídlo Matildy Toskánskej) sa Henrich na kolenách v úbore kajúceho mnícha a na príhovor opáta Huga Veľkého z Cluny, niekoľko dní za sebou (od 25–27. 1. 1077) sa domáhal pápežovej priazne. 28. 1. 1077 dosiahol sňatie kliatby a podriadil sa pápežom proklamovaným otázkam investitúry. Týmto viac taktickým krokom sa dočasne zbavil pápežovho zasahovania a podpory a koniec koncov aj hlavnej zbrane silnej domácej opozície.

 

Rokovania Gejzu a Šalamúna

1076 – (Dümmerth Dezső – Az Árpádok nyomában) – Gejzovi v ušiach stále zneli slová arcibiskupa Dezidera, ktorý stál stále aj počas vládnutia Šalamúna za zmierenie sa všetkých aktérov. Nakoniec počas vianočných sviatkov, ktoré trávil v Szekszárde, nad otcovým hrobom sa rozhodol, že sa vzdá úradu a kráľovstvo vráti Šalamúnovi (preto si kladiem otázku, či jeho rozhodnutie nebolo ovplyvnené nejakou chorobou, veď zomrel tak nečakane a mladý).

Gejza tráviaci vianočné sviatky v Seksárde (Szekszárd), na nahovorenie od prítomných cirkevných hodnostárov súhlasil s vyslaním poslov za kráľom Šalamúnom s ponukou k zmiereniu. Posolstvo viedol kaločský arcibiskup Juraj (zomrel asi na konci roka 1076). Od začiatku nasledujúceho roka už rokovania viedol iný arcibiskup z Kaloče, Juraj. Jedna verzia tvrdí, že k dohode došlo a Gejza Šalamúna uznal kráľom. Iná verzia zas tvrdí že Gejza sa nemohol vzdať trónu, veď svoj údel Nitriansko predsa prenechal bratovi za jeho výdatnú pomoc pri odboji a druhú časť spravoval najmladší Lampert a tým pádom by sa nemal kam vrátiť. Najpravdepodobnejšia verzia sa ponúka, že k nijakej dohode nestihlo dôjsť. Kým sa poslovia niekoľkokrát otočili s podmienkami zmierenia, Gejza náhle ťažko ochorel a uprostred rokovaní 25. 4. 1077 nečakane zomrel, asi vo veku 40 až 42 rokov. Neskôr sa ale kráľ Ladislav zmienil o týchto rokovaniach, ale len v tom smere že Šalamún si môže ponechať v užívaní obsadené západné hrady, len v užívaní majetkov pod zvrchovanosťou Uhorska.

Sunadene, vdova po kniežati Gejzovi (ich manželstvo bolo bezdetné), ostala v Uhorsku. V 1079 sa na byzantský trón, po zosadení cisára Michala VII. (prinútili ho vstúpiť do kláštora ako aj jeho predchodcu v 1071), dostal vojvodca Nikeforos III. Botaneiates. Bol príbuzným vdovy Sunadene, aj preto sa koncom roka 1079 rozhodla k návratu do Byzancie. Vzťahy medzi Uhorskom a Byzanciou sa prerušili.