KRONIKA KRÁĽOVSTVA UHORSKÉHO (9)

ŠALAMÚN (1063-1074)

Kráľ v zajatí poručníkov

 

Šalamún

Narodený: 1053

Rodičia: otec Ondrej I.

matka Anastázia, dcéra kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho.

Súrodenci: David, Adelheida.

Manželka: Judita (nar. 1047), dcéra rímsko-nemeckého cisára Henricha III.

Deti: o žiadnych sa nevie.

Zomrel: 1087, odpočíva na neznámom mieste.

 

Len dieťaťom bol Šalamún v dobe keď sa rozhodovalo o jeho budúcnosti. Či už to bol otec Ondrej I., keď ho predurčil a korunoval za nástupcu (1057) alebo aj v dobe po smrti Ondreja (1060), keď v zastúpení poručníkov sa domáhal trónu alebo aj o tri roky neskôr, keď na trón aj nastúpil. Nijako sa neprejavili Šalamúnove schopnosti ani po dosiahnutí plnoletosti. V jeho okolí sa od malička pohybovalo viacero vplyvných veľmožov, na čele s matkou Izabelou a jej prívržencov. Kráľ sa stál bábkou v nezodpovedných rukách rozohrávajúcich nebezpečnú hru nenávisti s možným vyvrcholením v otvorenej vojne.

Nástup kráľa z vôle Nemecka

Septembrové (1063) ťaženie nemeckých vojsk vyvolané stratou trónu príbuzného Šalamúna, švagra nemeckého kráľa Henricha IV., sa po nečakanej smrti Bela I. obišlo bez vojenského stretu. Velenie nad uhorskými vojskami prevzal Gejza, syn zosnulého Bela I. Pokúsil sa síce zaujať aj obranné pozície a postaviť sa zoči–voči prichádzajúcim nemeckým vojskám, ale po zistení prevahy súpera, sa boja vzdal a aj s bratmi Ladislavom a Lampertom ušli do Poľska. Príčiny neúspešnej obrany môžeme hľadať už u vlády Bela I. Nepodarilo sa mu pripútať k sebe časť uhorských veľmožov, bývalých priaznivcov kráľa Ondreja I., zotrvávajúcich v očakávaní ďalšieho vývinu. Popri nehode v tak nevhodný čas, ktorej následkom umiera Belo I. (11. 9.) sa veľmi ponúka a nie je ani úplne vylúčená vražda. A preto aj márne vyznela následná Gejzova snaha o obranu krajiny.

Početný vojenský sprievod doprevádzajúci nemeckého kráľa Henricha IV.(13roč.) a uhorského kráľa Šalamúna (10roč.) postupoval až do Stoličného Belehradu. Nemecký kráľ Henrich IV. tu bol privítaný cirkevným klérom a obdarovaný veľkými darmi. Uhorsko tentoraz nepripadlo korunovanému kráľovi ako vazalský údel, obaja panovníci boli spriaznený rodinným zväzkom, boli švagrami, manželkou Šalamúna bola Judita (16roč.) sestra Henricha IV. Nemecké vojská sa v Uhorsku zdržali len krátko, 27. septembra sa už nachádzali pri rieke Fischa (Rakúsko).

Kráľ v zajatí poručníkov

Žiadna potešiteľná budúcnosť krajinu nečakala. Veľmoži hľadiaci predovšetkým na svoj prospech tentoraz v roli poručníkov kráľovského dieťaťa, ktoré sa stáva zbraňou na získanie moci v kráľovstve. Nástup kráľa na trón bol sprevádzaný vládou poručníkov predovšetkým z oblasti duchovnej a samotnej matky vdovy Anastázie a jej priaznivcov. Tí sa už mohli prejaviť. Po ťažkom onemocnení Ondrej ostal pripútaný na lôžku, spravovaním krajiny poveril veľmožov – správcov. Ich spravovanie a rady boli možno hlavnou príčinou nezhody medzi bratmi a ich násilnej smrti. Králi boli mŕtvy, ale veľmoži poväčšine ostali a mohli sa opäť v službách ďalšieho kráľa získavať majetky. Ani dovŕšenie dospelosti Šalamúna nijakú podstatnú zmenu neprinieslo. Niekdajšia klika prospechárskych veľmožov združená okolo matky Anastázie tentoraz ovládla mladého kráľa a vyčkávala na príležitosť a pritom neváhajúc hazardovať s mierom v krajine. Kráľovské majetky Šalamún prepúšťal do rúk správcov, z nich plynúce dane – desiatky sa ocitli mimo kráľovskej pokladnice. Ale mimochodom z prameňov sa dozvedáme o nákladnom spôsobe života, čiže darované majetky celkom určite museli chýbať. Nedostatok financií sa prejavil na zmene razby. Za asi desaťročie panovania Šalamúna päť ráz nariadil výmenu starých mincí za nové. Predovšetkým z jedného dôvodu, jednoducho znižoval postupne obsah striebra a zo zbytkového striebra mohol naraziť ďalšie mince, čo bol ziskom hlavne kráľovskej pokladnice. Zisk bol aj na ďalšom kroku, keď kráľ nariadil povinnú výmenu staré mince sa menili v plnej nominálnej hodnote len krátke obdobie a potom už len za podstatne nižší pomer (napríklad za dve staré mince jednu novú, čiže ďalší zisk minimálne 100%). Obsah rýdzeho (drahého) kovu sa nakoniec ustálil na asi len 20%. Znížila sa aj váha mincí z 0,8g (za Štefana I.) na 0,7-0,6g.

Zmierenie: jeden kráľ, dve kniežatá

Zatiaľ synovia Bela I. požiadali o vojenskú pomoc poľského kniežaťa Boleslava II. Ten prerušil vojnu v Rusku, vtiahol od severu do Uhorska a prinútil mladého kráľa Šalamúna ustúpiť do pevnosti Mošon na západných hraniciach krajiny. Doplňujúci údaj podávajú zastaralé a nepresné Maďarské národné dejiny (Magyar nemzet története, vydané 1896). „Na obranu záujmov troch synov Bela I. do Uhorska s poľskými vojskami vpadli od juhu vojská oboch švagrov, veľmožov korutánskeho Udalrika (Žofia) a chorvátskeho Zvonimíra Demetera (Helena). Gejza s bratmi zabrali takmer celé kráľovstvo, ale ujali sa vlády len vo vlastných údeloch, ktoré spravovali aj za otca Bela I.“

Cirkvi veľmi záležalo na udržaní jednotnosti a mieru v krajine. Vyhovovalo to k ich presadzovaniu a prenikaniu kresťanskej ideológie medzi široké spodné vrstvy obyvateľstva. Práve prostredníctvom zaangažovania sa cirkevných kruhov k zmiereniu sa kráľa s bratrancami došlo za pokojnej atmosféry a veľmi rýchlo. Veď ako aj ináč, nemecké vojská odtiahli, možná podpora zámerov bola ďaleko aj zároveň v nedohľadne. Museli sa zatiaľ stiahnuť do ústrania, ustúpiť ponúkanému mierovému riešeniu konfliktu. K vyriešeniu situácie najviac prispel biskup Dezider (asi z Rábu, prípadný neskorší arcibiskup v Ostrihome). Zvolená zdržanlivá a pokojná atmosféra jednaní vyvrcholila 20. januára, keď sa kráľ a kniežatá zmierili v Rábe (Geurinum, Győr). Šalamúna uznali kráľom a on uznal ich vládu nad tretinou Uhorska, rozdelenú medzi oboch plnoletých bratov už za vlády ich otca Bela I. (Gejza Nitriansko s 11 a Ladislav Bihorsko so 4 špánstvami). Lampert zrejme ešte nedovŕšil 15 rokov a zatiaľ sa zdržiaval pri staršom bratovi Gejzovi, z čoho možno súdiac že mohlo dôjsť neskôr k deleniu väčšieho Nitrianska a vyčleneniu údelu aj pre najmladšieho z bratov. Obrázková kronika pokračuje: bratranci slávili spoločne najbližšie veľkonočné sviatky v Päťkostolí (Pécs, Quinqueecclesiae, 1064) a práve tam bol Šalamún ešte raz korunovaný v miestnej bazilike, keď mu na hlavu položil korunu sám Gejza. Ako vieme opakovaná korunovácia sa uskutočnila o rok skôr, čiže ak prihliadneme na to že mu ju na hlavu položil knieža mohol to byť len akt zmierenia oboch strán a uznanie korunovaného kráľa. V najbližšiu noc práve bazilika a okolité budovy zachvátil požiar a vyhoreli (malo to byť zlé znamenie).

Uhorské rozbroje so susedmi

Nielen zábava vo forme hier, hostí a poľovačiek doprevádzali život na kráľovskom dvore. Zábavou sa považovala aj zručnosť narábať so zbraňou, ale len u veľmožov, kým pre vojsko ovládať zbraň sa stala zamestnaním prípadne povinnosťou popri inej činnosti. Využiť tejto zábavy sa najskôr odohrával na bojovom poli. Týmto spôsobom sa riešili menšie či väčšie problémy vo vnútri krajín alebo aj medzi krajinami. Ani panovanie neplnoletého kráľa sa neobišlo bez nich, bol nútený sa zúčastniť útočných, obranných alebo pri poskytnutí pomoci susedovi a spojencovi.

Po tom čo Korutánsko obsadilo chorvátske pohraničie miestny bán Zvonimír (okrem kniežaťa boli známy ďalší dvaja báni, Prímoria a Bosny) požiadal o pomoc Uhorsko. Zvonimír bol švagrom kniežat Gejzu a Ladislava a ich brata Lamperta, keď sa jeho ženou stala Helena (Jelena chorvát. a Ilona maď.). Uhorské vojská vtiahli do Chorvátska a vydobyli obsadené územia (1066). Aj v nasledujúcom roku uhorské vojská na čele so Šalamúnom a Gejzom sa zúčastnili víťaznej vojny na strane chorvátského Zvonimíra proti benátskemu dóžovi Domenico Contareno. V tomto prípade uhorská pomoc bola poskytnutá najskôr chorvátsko–dalmátskemu kniežaťu Petrovi IV. Kresimírovi.

Kým sa pozornosť Uhorska sústredila na juh krajiny a v Chorvátsku české vojská z neznámeho dôvodu vpadli do okolia Trenčína a pustošili (1067). Odviedli ľudí, statok a mnoho koristi. Nasledovala odveta Uhorska s poľskou pomocou. Uhorské vojská, vedené kráľom a kniežatami, vpadli na Moravu bez toho že by narazili na české vojská. Nerušene pustošili „ohňom a mečom“ a za spustošené okolie Trenčína si z Moravy priviezli korisť a zajatcov.

V ďalšom roku (1068) do Uhorska od východu vpadli kočujúci Kumáni. Ich veliteľ Juraj, na čele kumánskych ozbrojencov vyslaných kumánskym náčelníkom Osulom vpadol z Moldavska !!!!!!(((cez Borgovský priesmyk (Borgó))) do Sedmohradska, odtiaľ cez Vápencovú bránu (rum. Muntii Mesesului, maď. Meszeskapu) do Bihorska kde pustošili. Vrátili sa späť do Sedmohradska a za pochodu spustošili v okolí Satmár a Számos. Ešte skôr ako stihli opustiť krajinu ich predišlo kráľovské vojsko vedené Šalamúnom, Gejzom a Ladislavom. V opevnení Dabica (Dobuka, v dnešnom Rumunsku), čakali na

Pečenehov skoro týždeň. Po jednom utáborení pri Kerléši–rum. Chirales (alebo Čerhalme) ich kráľ Šalamún aj s kniežatami Gejzom a Ladislavom nad ránom obkľúčili a po boji porazili, mnohých zabili a zvyšok zahnali.

Uhorsko-byzantský konflikt

Aj keď Šalamún dosiahol plnoletosť, nemohol jeho nástup znamenať hneď aj skúsenosti a schopnosti panovníka. Kým predtým vládli a rozhodovali zaňho poručníci teraz už síce vládol sám, ale nezaobišiel sa pomoci radcov. Práve na nich záležalo ako panovník bude vnímať povinnosti viesť kráľovstvo s podriadenými kniežatami. Kniežatá sa zrejme nezdržiavali často na kráľovskom dvore, ostávali a spravovali svoje údely. Šalamún či aj sám alebo aj za prispenia názorov radiacich veľmožov snažiacich sa votrieť do priazne kráľa hoc aj poukazovaním a vyzdvihovaním na veľkosť krajiny, ale nie celej pod priamou kontrolou panovníka. Vytváraná postupná nevraživosť zatiaľ len v ústraní ustupovala potrebám kráľovstva napríklad pri spoločnej obrane. Takáto príležitosť konfrontácie sa naskytla na začiatku 70–tych rokov. Po mnohých konfliktoch menšieho rázu v predchádzajúcich rokoch, v 1071 prišiel väčší konflikt s Byzantskou ríšou. Byzantskými strážami v Belehrade navedený Pečenehovia sa preplavili cez rieku Sava, vpadli pri Zemuni do historického Sriemu, v Uhorsku nazývané špánstvo Bolďán (Bolgyán, jeho časť na sever od rieky Sáva pod správou Uhorska) a vrátili sa s veľkou korisťou. Na hrade Slankamen (Szalánkemén, špánstvo Bolďán) táboriace uhorské kráľovské a kniežacie vojská prišli do oblasti uhorského Sriemu, prebrodili sa cez rieku Sáva, obsadili hrad Sriem, kláštor a biskupstvo sv. Demetera (nazývaného Sremská Mitrovica) a pustili sa do obliehania Belehradu. Kým uhorské vojská viedli obliehanie Byzantínci z pevnosti vyslali k Pečenehom žiadosť o pomoc, aby napadli obliehajúcich, o ktorých sa obrancovia domnievali, že pod pevnosťou zanechali len menej početné voje na čele s bačským špánom Vidom. Bola to však mylná informácia, prichádzajúcich Pečenehov vedených vodcom Kazarom porazili uhorské zálohy vedené šopronským špánom Jánom. Belehrad dlho odolával a nedarilo sa im ho dobyť ani z drevených veží prisúvaných k hradbám. Po dlhých dvoch mesiacoch nakoniec sa Uhorsku dostala pevnosť do rúk, keď po požiari (údajne ho zapálila uhorská zajatkyňa) byzantský obrancovia opustili hradby mesta a stiahli sa do hradu. Na kráľa a kniežatá sa s prosbou obrátil veliteľ–katapán Byzantíncov Nicota o slobodný odchod, ak prepustia hrad Uhorsku. Kráľ a kniežatá sa im zaručili za splnenie požiadaviek. Nicota aj s najväčšou časťou obrancov sa vzdali do moci kniežat Gejzu a Ladislava. Pod ochranu kráľa a jeho verného prisluhovača špána Vida sa vzdalo len pomenej obrancov, hlavne kvôli nerozvážnej, prchkej a pomstychtivej povahe mladistvého Šalamúna (len 17 ročného) a povahe jeho radcu odporného a zákerného Vida. Bol to kameň úrazu, nazývaný ako závisť, hodený byzantskými obrancami, ktorý sa diplomaticky vzdali kniežatám. Dôvodov sa ponúka hneď viacero: od prekvapených kniežat mohli očakávať voľnejšie jednanie alebo sa pokúšali rozoštvať jednotne pôsobiacich kráľa a kniežatá alebo to bol taktický dôvod keď už mohli byť rozpory medzi oboma stranami dlhšie a podobne ako aj Belo I. v čase keď brojil proti bratovi Ondrejovi I. sa pokúšali skontaktovať s byzantským dvorom prv (napr.: pri znovu získavaní údelov v 1063). Kniežatá zajatcov prepustili a na byzantskom dvore to prijali ako akt spolupráce a mieru. Keď kráľ Šalamún a špán Vid neuspeli so zajatcami, pri delení koristi nepostupoval rovnakým dielom pre zúčastnených, ale na radu Vida si ponechal jej väčšinu. Vidova nenávisť a možná honba za ziskom, keď sa mu mohlo prípadne niečo ujsť, bola začiatkom, ale už otvoreného tlaku na kráľa s úmyslom presvedčovať o škodlivosti rozdelenej krajiny a zbavenia Gejzu a Ladislava ich kniežacích údelov.

Pomerne ľahký územný zisk Uhorska ako opatrenie alebo trest za byzantské navedenie Pečenehov k pustošeniu v južnom Uhorsku sa udialo za veľmi nevýhodnej situácie na strane Byzancie. Obrancovia Belehradskej pevnosti a mesta boli ponechaný bez pomoci, len na vlastné sily. V tej dobe viedol byzantský cisár Roman IV. Diogenes výpravu proti tureckým Seldžukom uskutočňujúcich na byzantské územia neustále nájazdy. V bitke pri Mantzikerte (Málázgird, Turecko) utrpeli Byzantínci zdrvujúcu porážku od sultána z Damašku Alp–Arslana. Byzantský cisár Roman IV. padol do seldžuckého zajatia, čo využili veľmoži na dvore v Konštantinopole k jeho zosadeniu a prinúteniu vstúpiť do kláštora. Konali v mene Michala VII., synovca zosadeného Romana IV. a syna Konstantina X. (panoval 1059–1067). Nastupujúci cisár však bol na túto rolu veľmi mladý a neskúsený (20 roč.), vládnuť a pomôcť krajine sa pokúšal úzky kruh správcov na cisárskom dvore.

Strata hraničnej pevnosti Byzanciu mrzela. V nasledujúcom roku zorganizovali vojenskú výpravu pod vedením veliteľa katapána Niketasa a obsadili Belehrad. Na žiadosť kráľa Šalamúna sa kniežatá Gejza a Ladislav pridali k jeho výprave do byzantského pohraničia. Uhorské vojská netiahli na Belehrad, ale bez odporu postúpili až k Nišu odkiaľ ukoristili ostatky sv. Prokopa a darovali ich gréckemu kláštoru a biskupstvu sv. Demetera v Sremskej Mitrovici. Kým Ladislav ostal pri Niši knieža Gejza pokračoval s kráľom Šalamúnom k Belehradu. Ten ale dlho v rukách Byzantíncov neostal a po jeho obsadení Gejza opäť veľkoryso prepustil zo zajatia veliteľa Niketasa aj s vojakmi s odkazom pre dvor v Konšantínopole, o sile uhorských vojsk ochraňujúce Uhorsko od každého ohrozenia. Kráľ by sa rád postavil proti Gejzovi, ale nemal dostatok vojenskej sily, aby dokázal proti obom kniežatám bojovať. Spory medzi kráľom a kniežaťom Gejzom vrcholili, dostali sa až do stavu, keď Gejza urýchlene opustil kráľov tábor pri Belehrade a zrejme aj Ladislav sa pripojil k jeho odchodu a návratu na svoje údely.

Vojnový stav: kráľ proti kniežatám

Prepustenie zajatcov z obsadeného Belehradu byzantská strana brala ako gesto mieru. Zrejme boli informovaný o chode Uhorského kráľovstva od doby nepokojného nástupu Šalamúna na trón až po vážne roztržky s kniežatami v poslednom období. Ťažko určiť konkrétnu osobu na cisárskom dvore v Konštantinopole prichádzajúcu z iniciatívou darovať kniežaťu Gejzovi korunu a podporiť ho v boji proti kráľovi. Miesto cisára Michala VII. o potrebách Byzancie najskôr rozhodovali správcovia a vojvodcovia vojsk. Byzantskej ríši veľmi vyhovovalo, ak by sa na susedný uhorský trón dostal im spriaznený panovník. Šalamún prívrženec nemeckého kráľa predstavoval spojenca odvekému rivalovi a tým nebezpečného suseda, ako jeho predĺženú ruku v prípadných sporoch na európskom kontinente. Obrázková kronika sa zmieňuje: „Gejza korunu prijal, ale cisárovi odkázal, že sa nemôže dať korunovať v krajine, kde už vládne korunovaný kráľ“. Z Gejzovej odpovedi je možné tušiť rešpekt voči kráľovskej moci, ale vzdať sa vlastných údelov nehodlali ani na nátlak kráľa ani v prípade boja a vojny. Bola to predovšetkým Vidova snaha rozoštvávať bratrancov s radami, že kniežatstvo prerástlo nad moc kráľovstva. Veľmi dôverný radca, báčsky špán Vid, z rodu Gutkeled ovládal kráľa a navádzal ho k činom smerujúcich k nepriateľstvu s bratrancami. Kráľ ho často obdarúval a znova mohol očakávať rovnakú pozornosť, keď si mohol dokonca robiť chúťky na kniežací údel. O ďalšom vývine situácie sa však najmenej na vyše roka nedozvedáme vôbec nič, mlčia všetky pramene. V obrázkovej kronike nachádzame na obdobie po druhom dobytí Belehradu správu o stretnutí Gejzu, zdržiavajúceho sa v Nitre, s kráľom Šalamúnom. Zrejme za aktivity cirkevného kléru sa obaja aktéri stretli na lodiach uprostred Dunaja pri Ostrihome v sprievode 8 veľmožov a biskupov. Výsledkom stretnutia bola dohoda na dočasne neobmedzenom prímerí. Oba tábory zvolili vyčkávajúcu taktiku, ktorá však nič neriešila, len stupňovala neistotu v kráľovstve. Nie sú vylúčené ani menšie potýčky a rozbroje medzi príslušníkmi oboch strán, ale k väčším bojom zrejme nedošlo. Ako vyvrcholil a kam spel tento stav sa dozvedáme až neskôr. Obdobie niekedy v druhej polovici roka 1072 do začiatku novembra 1073, teda zhruba asi roka, sa stáva obdobím stupňovania krízy a prípravou pred jej konečným rozriešením. Kráľ Šalamún v neistej situácii vyslal za kniežaťom Gejzom do Sedmohradska svojich dvoch veľmožov - špánov Vida a Erneja (Erney) s návrhom na uzavretie mieru, ale predovšetkým boli poverený pozorovaním diania na dvore kniežaťa. Knieža Gejza tak isto vyslal na kráľovský dvor svojich dvoch prívržencov, bihorského biskupa a veľmoža Vathu.

Na začiatku novembra sa Gejza rozhodol a vrátil od dvora v Sedmohradsku oboch kráľových prívržencov so súhlasom k prímeriu platného od 11. novembra 1073 do 24. apríla 1074 (od Martina do Juraja). Kráľ tak isto prepustil oboch Gejzových vyslancov.

Aj napriek čerstvo uzavretému prímeriu, budúcnosť bola vratká a po uplynutí dočasného prímeria napätá situácia nesľubovala ani tak pokojné mierové riešenie. K uzatvoreniu prímeria došlo z dvoch hlavných dôvodov: jedným bola prichádzajúca zima a druhým kráľ momentálne nedisponoval s plnou bojovou hotovosťou zo všetkých uhorských špánstiev (z 33 18 kráľovských a 15 kniežacích). Špánstiev v riadení kráľa bolo síce len o málo viac, ležali však vo väčšine viac zaľudnených oblastiach (čo sa dá odhadom porovnať na asi 2/3 obyvateľstva krajiny), ale vojenské sily výrazným počtom neprevyšovali kniežaciu hotovosť. Aj preto nedošlo k rýchlemu zúčtovaniu kráľa s kniežatami ani v rokoch 1071 a 1072 na bojisku pod Belehradom.

Po uzavretí prímeria sa kráľ stiahol do Stoličného Belehradu kde rozhodol o ďalších krokoch. Aj napriek tomu, že bolo prímerie čerstvo uzavreté, požiadal o vojenskú pomoc švagra Henricha IV. Odišiel na západné hranice do okolia rieky Rábca, v ústrety prichádzajúcim nemeckým vojskám. Pôvodne mal podporiť Šalamúna nemecký kráľ Henrich IV. osobnou účasťou na čele početnejších nemeckých vojsk. V Rezne (Regensburg) ho však dostihla správa o chystanom vpáde anglického kráľa Viliama I. Dobyvateľa do oblasti Kolína nad Rýnom a Aachenu. Viliam, nachádzajúci sa vo francúzskej Normandii, bojoval proti slabej vláde francúzskeho kráľa Filipa I. Henrich prerušil ťaženie do Uhorska a ponáhľal sa na západné hranice Nemecka. Správy boli falošné, ale zabránili príchodu nemeckých vojsk do Uhorska. Tam prišli len korutánsky veľmož Marchat, ktorý sa zrejme mal pripojiť k nemeckým vojskám až prechodom Rakúska, ale nakoniec sa do Uhorska vydali len ním vedené tri nemecké oddiely. V ich sprievode kráľ Šalamún putoval po západnej časti krajiny, od Vianoc ktoré oslávil na hrade Ikevár (špánstvo Vaš, na juh od Blatnohradu-Sarváru) a cez špánstvo Kolon (neskôr Zala) sa presunul až do kláštora v Seksárde (Szekszárd, v Maďarsku).

Kniežacie (vlastnícke, majetkové) práva v Uhorsku ostal hájiť svojou prítomnosťou najstarší z kniežat Gejza. Ostal vo vzdialenejšom Ladislavovom Bihorsku, kde chcel držať v hotovosti bihorské vojská. Ladislava aj s najmladším bratom Lampertom vyslal do susedných krajín získať vojenskú pomoc pre prípadnú vojnu. Ladislav nepochodil v Rusku, kde sa tiež práve odohrávali zápasy o trón medzi vládnucim Svjatoslavom a jeho starším bratom Izjaslavom. Súperenie doviedlo aj v Rusku obidvoch bratov na protichodné strany súčasnej rozhádanej západnej Európy. Ladislavovi nevyhovel ruské knieža len z toho dôvodu že stál na strane Henricha IV. chránenca Šalamúna, kým jeho brat Izjaslav sa v tej dobe zdržiaval v Poľsku. O Lampertovom poslaní v Poľsku pramene väčšinou mlčia až na jeden, keď prichádza i odtiaľ, ale menší vojenský oddiel. Ladislav uspel až na Morave u švagra, moravského kniežaťa Otta (vzal si ich sestru Eufémiu) a prisľúbil osobnú účasť na čele svojich vojsk. Knieža Gejza situáciu v kráľovstve považoval za tak vážnu, že nevylučoval ozbrojený stret s kráľovskými vojskami. O jeho odhodlaní ubrániť si svoju nezávislosť svedčí zavedenie razby vlastnej mince, ktorá bola kvalitnejšia a ťažšia ako vtedajšia kráľovská minca.

Vojna: porážka kráľa, víťazstvo kniežat

 

1074 ––(Dümmerth Dezső – Az Árpádok nyomában) arcibiskup Dezider sa zbytočne snažil udržať mier – z hodiny na hodinu sa udialo, špán Vid, ktorý sám chcel byť kniežaťom tretiny kráľovstva, neustále nabádal na Šalamúna. Gejza s Ladislavom cítili čo sa proti nim pripravuje. Ladislav sa ponáhľal do Ruska zohnať pomoc, ale dynastia Rurikovcov sa nachádzala v podobnom bratovražednom konflikte a vojenskú pomoc nemohli poskytnúť. Z tohto dôvodu boli viazané aj poľské vojská, ktorý boli v bližšom príbuzenskom pomere. Preto sa Ladislav musel vydať žiadať o pomoc na Moravu. Moravské knieža Otto bol v príbuzenskom pomere ku Gejzovi a Ladislavovi, keď ich sestra Eufémia sa stala manželkou Otta. Ponáhľal sa bratom na pomoc. Gejza, ktorý medzi tým unikal pred kráľom a už aj utrpel pri Kemejnél porážku a kráľ rozohnal jeho vojská.

 

O prípravách a pohybe kráľa Šalamúna mal Gejza približné informácie. Šalamún v Seksárde nakoniec podľahol naliehaniam špána Vida a veliteľa nemeckých posíl korutánskeho veľmoža Marchata, o najvhodnejšej príležitosti napadnúť oslabeného kniežaťa Gejzu, poraziť ho a oslepiť (podobne ako ich spoločný starý otec Vazul). Ich rozhovor si však vypočul miestny opát Wilermus (slov. Viliam, pôvodom Talian) a vyslal posla, jedného z mníchov, so správou za kniežaťom Gejzom, zúčastňujúceho sa na poľovačkách v bihorských lesoch, aby ho varoval. (Dümmerth Dezső – Az Árpádok nyomában) Vid naliehal na kráľa aby osamoteného kniežaťa Gejzu zajali a oslepili. Avšak ešte počas trvajúceho prímeria Šalamún váhal a nechal si čas do rána na rozmyslenie. Ich rozhovor si vypočul, v kúte utiahnutý a modlitbám oddávajúci sa, miestny opát Viliam, ktorý iste bol povďačný práve kráľovi Belovi I., zakladateľovi kláštora v Szekszárde, kde sa práve nachádzalo aj pochované telo Bela I., vyslal posla z alarmujúcimi informáciami za Gejzom. Ale nedalo to ani Viliamovi a ešte v noci, sa osobne vydal, prezlečený do svetských šiat, vysadol na koňa a celú noc cvalom hnal koňa, aby už za úsvitu, včas ráno dorazil ku Gejzovi. Ešte pred opátom Viliamom ku Gejzovi prišiel za noci Viliamov vyslanec, tomu však Gejza nechcel veriť, a pokojne si ľahol a spal ďalej. Za svitania Gejzu už prebudil samotný opát Viliam, hroziaci Gejzovi, keď sa nachádza blízko na rozhraní hraníc dŕžav oboch súperiacich strán a samotný Gejza sa nachádzaj aj vo veľkom nebezpečenstve, keď v jeho tábore nachádza veľa zradcov.

Kráľ Šalamún nakoniec ráno súhlasil s útokom na Gejzu. Ráno sa kráľovské vojská vydali do Sedmohradska. Varovanie opáta Viliama však už prišlo neskoro a Gejzovi sa z obkľúčenia nepodarilo vymaniť. V strete pri Kemejnél proti presile a oslabený navyše o prebehnutých zradcov nemohol uspieť a jeho vojská aj napriek veľkej odvahe a obetavosti utrpeli porážku a boli rozohnané. Gejza sa musel s veľkým utrpením dívať strate a smrti mnohých svojich obetavých vojakov. Po strete s bratmi pri Vacove mu vyhŕkli do očí až slzy keď to svojim blízkym musel vyrozprávať. Gejza sa opieral o skúsenosti svojho najoddanejšieho priaznivca Petra z rodu Aba. Občianska vojna–konflikt mohol začať v plnej sile na oboch stranách. Len teraz padlo v boji, ale nie proti cudziemu nepriateľovi–votrelcovi, ale sami proti sebe sa stávali obeťami hlavne vojaci Uhorska. (dodávam – tak ako aj v predchádzajúcej bitke ich rodičov Ondreja a Bela aj tentoraz vyšli víťazne potomkovia Bela, Gejza, Ladislav a Lampert.

 

Vyslanec opáta však Gejzu nepresvedčil a za kniežaťom sa vydal aj samotný opát Wilermus. Jeho správy tentoraz Gejza vzal vážne a chcel sa vydať do Nitrianska, odkiaľ mal podstatne bližšie k bratovi Ladislavovi, ktorý sa zdržiaval u švagra moravského kniežaťa Otta Olomouckého. Na strane kráľa stáli tri nemecké oddiely a vojská z 2/3 kráľovstva. Gejza mal zatiaľ k dispozícii len pohotovosť z Bihorska (4 špánstva), kde sa práve zdržiaval, a ktorú chcel na jar pred skončením prímeria priviesť do Nitrianska. Kráľ mal jedinečnú príležitosť poraziť oslabeného bratranca Gejzu. Aj napriek prímeriu sa Šalamún vydal s vojskami proti kniežaťu Gejzovi momentálne zdržiavajúcemu sa v Ladislavovom Bihorsku. Po prekročení zamrznutej Tisy kráľovské vojská pri Kemeji (avšak v iných prameňoch uvádzané miesto stretu Karcag, obe sídla v solníckom špánstve) napadli, porazili a rozohnali Gejzove vojská (26. 2.) pozostávajúce len z Ladislavových bihorských síl. Podľa „Obrázkovej kroniky“ bitke predchádzala zrada niektorých Gejzových veľmožov snažiacich sa, tesne pred bitkou, pridať na stranu kráľa. Kráľovské predné voje neinformované o dohodnutom znamení (zdvihnuté štíty) vzdávajúcich sa zradcov napadli a takmer všetkých zabili. „Obrázková kronika“ ponúka aj ďalej podrobný opis nasledujúcich udalostí. Gejza po prehratej bitke, len s jedným oddielom sa pustil na útek. Pri Tokaji prešiel cez zamrznutú rieku Tisu, kaplána Juraja Čierneho (Fekete Gyorgy) vyslal za Ladiskavom na Moravu a pisára (klerika) Ivanku za Lambertom do Poľska, aby sa ponáhľali na pomoc. Kráľ prenasledoval Gejzu a jeho zvedovia ho včas informovali o smere jeho úteku a aj o príchode jeho posíl. Gejza sa pod Vacovom spojil s prichádzajúcimi vojskami, bratom Ladislavom na čele nitrianskych a svojho švagra kniežaťa Ottu Olomouckého vedeného moravské vojská. Jeden z prameňov hovorí, že aj Lampertovi sa podarilo získať v Poľsku vojenskú pomoc a prísť včas na miesto bojov. Ak sa nespomína ako dôležitý aktér poľská pomoc nebola asi tak početná a hlavne bez osobnej účasti poľského kniežaťa alebo jeho poverenca. Vojská boli vedené len samotným Lampertom a len sa pridali k ostatným vojskám. Po Ladislavom príchode Gejza s zhostil velenia nad spoločnými vojskami a udelil jednotlivým šíkom posty pred bojom. Nad bihorskými vojskami sa ujal velenia Ladislav, Otto viedol vlastné moravské bojové šíky a Gejza sa ujal velenia nad vlastnými nitrianskymi vojskami. Len čo sa Šalamún dozvedel o spojení troch kniežat, zmenil smer postupu kráľovských vojsk, miesto prenasledovania Gejzu sa vydal smerom na Pešť, kde si zvolil táborisko na Rákošskom poli. Vojská kniežat opustili tábor pri Vacove a pohli sa oproti kráľovi. Utáborili sa v Cinkote pri Pešti. Medzi vojskami stál vrh Moďoród (Mogyoród). 14. marca sa vojská kniežat zoradili k boju. Gejza veliaci svojím Nitranom sa postavil do stredu, Ladislavove biharské vojsko na ľavé krídlo a Otto na pravé. Gejza a Ladislav si medzi sebou vymenili svoje poznávacie znaky (oblečenie - brnenie a zástavu), aby zmiatli prípadný tvrdý vojenský útok na Gejzu. Kráľovské vojská sa zoradili presne ako sa kniežatá domnievali. Najsilnejšia časť vojsk na čele s kráľom Šalamúnom sa postavila proti predpokladanému postaveniu kniežaťa Gejzu (Ladislav v jeho oblečení na ľavom krídle) na pravé krídlo. Proti stredu viedol druhú časť kráľovských vojsk špán Vid. Proti moravskému kniežaťu Ottovi zaujali postavenie nemecké posily vedené ich veliteľom Marchartom. Ešte pred začiatkom rozostavania sa jednotlivých šíkov si Ladislav s Gejzom vymenili bojové zástavy, z dôvodu aby nebola hlavná úderná sila vedená na Gejzu, keďže sa dalo predpokladať, že vyčerpaného a štvaného kniežaťa Gejzu, skôr prelomenie útočnej línie, čím by sa dal určiť ďalší priebeh bitky. Bitka začala, vojská sa pohli proti sebe. Až keď sa vojská natoľko k sebe priblížili, že jednotlivý aktéri sa už rozpoznávali (doslovný citát z „Obrázkovej kroniky“), Šalamún sa zvrtol a zmenil smer svojho útoku na Gejzu nachádzajúceho sa v strede bojiska. V zmätku ktorý vyvolal svojím neuváženým manévrom, odkryl ľavé krídlo, zakryl možnosť boja strednej časti vlastných vojsk, z boku naň mohol v plnej sile udrieť knieža Ladislav a tým mohol rozhodnúť o osude bitky o kráľovský trón. Kráľ Šalamún ak nechcel upadnúť do zajatia alebo dokonca pri pokračovaní v boji mohol aj padnúť, musel voliť ústup. Bitka bola stratená a Šalamúnovi neostalo iné, len sa dať na útek z bojiska. Jeho útek chránil veľmož Opoš (zúčastnil sa aj obliehania Belehradu v 1072), cez ostrov Čepel (dnes priamo v Budapešti) sa dostal na západnú stranu Dunaja čo mu umožnilo voľný útek smerom k západným hraniciam kráľovstva. Prišiel na hrad v Mošoni za manželkou Juditou a matkou Anastáziou. Poddali sa mu páni aj ďalších pohraničných hradov Prešpork, Kapuvár, Babót, Šopron, Devín a Stoličný Belehrad (Magyar nemzet Története). Sporným hradom a pevnosťou v tomto výpočte sa stáva Stoličný Belehrad. Šalamúnovi ostal verný asi len na dobu jeho prechodu cez mesto pri jeho úteku na západné hranice a dobe kým sa nedozvedeli o víťazovi vojny. Keďže sa nachádzal vo vnútrozemí nemohol ho zosadený kráľ brániť. V dobe dlhého prímeria, v 1073, Šalamún sa venoval veľmi aktívne opevňovaniu hradov v západnom pohraničí (kroniky sa zmieňujú o hradoch v Prešporsku a Mošoni). Zrejme vopred rátal aj s možnosťou porážky a dočasného uchýlenia za hradbami silných hradov. Zaslúžený trest postihol hlavného podnecovateľa kráľovskej nenávisti voči kniežatám nenávideného špána Vida. Prišiel o život na bojisku aj s ďalším špánom Ernejom (Erney). Po strate trónu manželka Judita Šalamúna opustila a uchýlila sa na rodové sídlo v Rezne (Regensburg, Biografický slovník).

 

Cirkevné záležitosti

Založenie kláštora v Százdi asi k r. 1067. abovci čo je známe zriadili minimálne tri rodové kláštory v 11. stor.: Sár, Debrő a Százd. Hontov syn Bény zriadil kláštor v Bényi (Bíňa, komitát Ostrihom), Győrov syn Ata zriadil Zselcszentjakab (komitát Somogy), veľmož a špán Vid (asi syn Gut–a) založil Vidmonostor, rod Bar–Kalán zriadili Szermonostor v 11. stor. a v 12. stor. Martin z rodu Bár–Kalán zriadil monostor v Csatári, Dorozsma–jovci zriadili Dorozsmamonostor v blízkosti Szegedu amnohé ďalšie rody o ktorých zatiaľ nič nevieme. K r. 1181 sú spomínaný služobníci a poddaný kláštora pri rieke Samos v Cégényi, ale samotný kláštor vznikol omnoho skôr. V polovici 12. storr. Zriadený kláštorv Csatár.