eHistory

28M. Územie Chazarskej ríše útočiskom vyhnancov z okolitých krajín.

Východná Európa a Stredoázijská oblasť sa stala veľkou križovatkou, kade pri svojom putovaní Svetom prechádzalo nespočetne veľa národov resp. kmeňov a etník. Najprv indoeurópske obyvateľstvo rozptyľujúce sa z východnej Európy aj cez Strednú Áziu na juh a východ Ázie, neskôr v smere do Európy navracajúce sa indoiránske skupiny späť do Európy, nasledované altajsko-mongólskymi resp. turko-tatárskymi národmi.

V období medzi II. až VIII. stor. tak napríklad práve vo východnej Európe sa nachádzali, pritiahli, alebo vystriedali kultúry a náboženstvá z veľkej časti vtedajšieho známeho a neznámeho Sveta:

• Nachádzalo sa tu pôvodné vládnuce, obyvateľstvo Sarmatov, Alanov a Skýtov (do II. stor. n. l.);

• Z oboch strán pohoria Ural sa zdržiavali Ugrofínske resp. Fínskomaďarské národy;

• Na prelome II. / III. stor. zo Škandinávie cez Poľsko na Ukrajinu pritiahli a už k spomínaným národom sa pridali germánske kmene (Gótov, Vandalov, Herulov a ďalších);

• Na konci IV. stor. pritiahli Huni, ktorý so sebou priviedli aj mnoho ďalších kmeňov a etník altajsko-mongolského a turko-tatárskeho pôvodu (Starobulharské, Sabirské a ďalšie kmene);

• V druhej pol. VI. stor. Avari nasledovaný Starými Turkami;

• Počas VI. až VIII. stor. do východnej Európy neustále prichádzali menšie či väčšie skupiny hlavne náboženských utečencov z juhu, z území Byzantskej ríše kresťania a židia, z Perzskej ríše židia a neskôr z územia Arabskej ríše ďalšie skupiny židov a zoroastrijcov.

Asi nikde vo svete sa nezišlo na jednom mieste resp. prešlo cez jedno miesto, za asi pol tisícročia také nespočetné množstvo národov a etník. Došlo k ich premiešaniu sa, čím ešte viac spestrili kolorit – kultúrnu a náboženskú rozmanitosť vo východoeurópskom regióne. Avšak v iných krajinách takáto zmes národov a náboženstiev nebola známa – ani prípustná, preto to pre východnú Európu navodzuje dojem o vzájomnej tolerancii a znášanlivosti sa rôznych a odlišných národov a ich náboženstiev.

Tak napríklad veľmi známy Huni uctievali jedného boha Tengri chána, ale podobného boha Tangru chána mali aj Bulharské, Sabirské etniká (ale ako stvoriteľa uctievali aj boha Edfu, ktorý je iránskeho pôvodu), boha Tengri chána však uctievali aj Starí Turci a Chazari. Tengri chán bol bohom neba nomádskych národov v Strednej Ázii a náboženstvo ako spoločné vodítko nás navádza aj na spoločný altajsko-mongólsky a turko-tatársky pôvod. Až niekoľko storočí trval exodus hlavne turko-tatárskych národov do Stredoázijskej oblasti a východnej Európy, do priestoru iných etnických a jazykových skupín obyvateľstva, ktoré upadli do ich područia. Prežívali vo vzájomnom susedstve a spoločne s nimi sa podieľali na vojenských výpravách, ale každý z nich uctieval iné božstvá, kulty s vlastnými legendami a tradíciami. Napríklad o Hunoch jedni autori uvádzajú, že boli hrobármi iných kultúr (tým sa dá rozumieť, že likvidovali aj ich náboženstvo), ale zas ďalší autori tak napríklad najznámejšieho hunského chána Atilu spomínajú ako vzdelaného človeka, ktorý sa po svojom dlhoročnom pobyte v Ríme obklopil nielen ľuďmi znalými kultúry a vojenského remesla Ríma, ale obklopil sa aj rôznymi civilizačnými vymoženosťami a vo svojom sídle si nechal postaviť rímske kúpele, zaviedol stolovanie pri stole a nie pri ohni, pitie vína, zariadil preklad a štúdium Biblie v hunskom jazyku a písme. Avšak v turko-tatárskych spoločnostiach registrujeme predsa len náznaky na náboženské nepokoje, u bulharských Kutrigurov, keď ich chán Gród v r. 528 v Konstantinopole s cisárom Justinianom uzavrel spojenectvo, prijal krst a kresťanstvo, avšak po návrate domov bol zavraždený bratom Mugelom, ktorý sa stal chánom. Dôvod sa síce uvádza ako zrada vlastného národa a jeho náboženstva, to však mohla byť len vhodná zámienka a pokojne to mohlo byť len vyvrcholenie už aj skôr trvajúcich nezhôd medzi bratmi. V r. 682, nedlho po vzniku Chazarskej ríše, v oblasti Kaukazu vykonával misijnú činnosť byzantský biskup Izrael. Z jeho rúk kresťanstvo prijali v Albánii (dnes v Azerbajdžane) a aj u Sabirov v južnom Dagestane, kde tamojší vládca Alp Ilitver následne vo svojom hlavnom meste Varchojan (Varachan) dal postaviť dva kostoly (ich základy boli lokalizované pri vykopávkach v meste Belendžer v Dagestane). V r. 684 chazarský kagan zasiahol proti Alp Ilitverovi, prinútil k podradenosti a odviedol jeho dcéru ako rukojemníčku do svojho háremu, čo by mohlo naznačovať skôr politicko – vojenské ovládnutie krajiny ako zásah proti šíreniu kresťanstva. Viac známych udalostí však podporuje toleranciu k ostatným cudzím a aj k ďalším prichádzajúcim národom, etnikám a kmeňom. Okrem už známych a spomínaných národov, ktoré sa do východnej Európy dostali, alebo ňou prechádzali (Bulhari, Sabiri, Avari a ďalší), hľadali tu útočisko menšie i väčšie skupiny obyvateľstva unikajúce z krajiny svojho predchádzajúceho pôsobiska predovšetkým z dôvodu náboženských nepokojov a prenasledovania prípadne po dynastických alebo politických rozbrojoch. Známe presuny resp. príchod cudzieho obyvateľstva z dôvodu náboženského prenasledovania sa udiali:

• V r. 529 z územia Perzskej ríše do Severokaukazského regiónu pritiahli prívrženci zavraždeného kazateľa Mazdaka, prednášajúceho učenie baktrijského mága – proroka Zarathuštru o monoteistickej viere Ahura Mazda (boh Slnka, Svetla, Ohňa a Dobra) nazývanej aj Zoroastrizmus. Mazdak sa votrel do priazne perzského šáha Kavada I. a snažil sa svojim výkladom o rovnosti a spravodlivom delení majetku získať prevahu nad stále populárnejším zástancami iránskeho boha Mithru (boha Slnka, len mimochodom bol populárny aj v Rímskej ríši, kde sa slávilo jeho narodenie 24. dec. po uplynutí Saturndálii (konali sa od 17. – 23. dec.) oslave sviatkov hojnosti a úrody, keďže boh Saturn bol bohom poľnohospodárov a plodnosti. Mazdak a aj ďalší jeho najbližší spolupracovníci boli v r. 528 zavraždený na príkaz princa Chusrava (ten sa neskôr stal perzským panovníkom šáhom 531 – 579), a preto v r. 529 nasledoval exodus prívržencov Zoroastrizmu.

• Po vzostupe arabského panstva ďalšia fáza migrácie (exodus) židov, ktorý najprv hľadali útočisko na území Perzskej ríše, kde podobne ako prívrženci Mazdaizmu (Zoroastrizmu) neboli po vôli vládnucej dynastie a nimi uctievaného boha Mithru a z toho dôvodu z územia Perzie odchádzali na územie Byzantskej ríše, do Chorezmie v Stredoázijskej oblasti a do Východnej Európy (do susedstva Sabirov, Chazarov a bulharských Onogurov).

• Byzantská ríša zasiahla proti narastajúcemu vplyvu židovského obyvateľstva v spoločnosti a najprv počas panovania byzantského cisára Heraclea (610 – 641) a následne aj počas vlády cisárov Justiniana II. (685 – 711), Leva III (717 – 741) a Romanosa (920 – 944) Židia opúšťali krajinu a niektoré skupiny sa usádzali aj na území Chazarskej ríše.

• Po r. 630, po prenikaní Arabov a nimi presadzovanej moslimskej viery, Blízky východ a územie Perzskej ríše opúšťalo obyvateľstvo pôvodného (predchádzajúceho) vierovyznania boha Mitru, ale aj Židia, Mazdaici (Zoroastrijci) a ďalší.

• V r. 712 Arabský kalifát obsadil Chorezmiu, odkiaľ prišla na územie Chazarskej ríše veľká skupina utečencov vyznávajúcich Zoroastrizmus a Judaizmus.

• Okolo r. 740, po občianskej vojne v Arabskom kalifáte a následne po zvrhnutí (vyvraždení) vládnucej dynastie Umajjovcom (v r. 749, vlády sa ujala dynastia Abbásovcov), ich prívrženci z obáv opúšťali krajinu a niektoré skupiny obyvateľstva unikli na územie Východorímskej (Byzantskej) a Chazarskej ríše. Na území viacerých chazarských miest sú zakladané aj arabské kupecké štvrte, čím sa predpokladá, že ich obyvatelia boli vyznávačmi moslimskej viery. S moslimským obyvateľstvom zrejme prišli do styku aj susediaci (Po)Volžský Bulhari, keď ich panovník na zač. X. stor. prijal Alahovo učenie za hlavné a štátne náboženstvo.