eHistory

34M. Kabarovia & Uralské, Starobulharské a Staroturecké kmene

(okolo r. 830 – 835).

Na území Chazarskej ríše sa nachádzalo okolo 35 etník, ktoré sa prezentovali aj viacerými vierovyznaniami a na túto dobu tu existovala vzácna náboženská tolerancia (pre porovnanie s ostatným Svetom, kde na viacerých miestach nenastala ani do dnes). Pôvodné turko-tatárske a altajsko-mongólske náboženstvo malo asi najvyšší podiel v spoločnosti hlavne u obyvateľstva na vidieku, u rôznych chazarských, bulharských a ďalších turko-tatárskych resp. aj starotureckých kmeňoch. To isté náboženstvo uctieval aj samotný chazarský kagan so svojim palácom, kde bol posvätnou osobou a zástupcom najvyššieho Boha Tengrichána v krajine. Zlomovým dejom sa stalo prijatie židovských predstaviteľov ako asi spoluriadiaceho elementu v ríši, ktoré uviedlo do spoločnosti vyspelejšie a civilizovanejšie prvky vo fungovaní Chazarskej ríše. Najdôležitejšie štátne funkcie preto patrili židovským predstaviteľom, ako melech (arab. malik bol miestodržiteľom tzv. malým kráľom) a zrejme aj na viacerých ďalších postoch ich predstavitelia (úradníci), ktorých vzájomná komunikácia mohla prebiehať v judaistickom jazyku a písme, čím z pohľadu cudzinca vznikol dojem vzniku a fungovaní jednotnej židovskej krajiny, židovského štátu. Prv, ešte pred údajným prijatím, resp. pripustení judaizmu do riadenia spoločnosti, dôležité posty v Chazarskej ríši mali v rukách aj turko-tatársky prívrženci, alebo prípadne na krátke obdobie kresťanský a moslimský predstavitelia, ale im sa nikdy nepodarilo do spoločnosti uviesť vlastné komunikatívne a písomné civilizovanejšie predstavy, ako to prezentovala židovská enkláva, ktorá iste prispela veľmi výdatne k predĺženiu fungovaniu a existencii Chazarskej ríše vo východnej Európe. V krajine sa zdržiavali aj niektoré Uralské kmene (tiež vyznávali božstvo Tengrichána, duchovnými boli šamani a nimi určované uctievanie rôznych posvätných zvierat, vtákov a stromov). V krajine sa nachádzali kupecké osady, ktorých príslušníci boli Arabi (kupecké enklávy resp. štvrte moslimov v mestách pri Kaspickom mori) alebo Gréci (kupecké osady kresťanov okolo Čierneho mora) a ďalšie obyvateľstvo (zoroastrijci a ďalšie pohanské kulty a božstvá).

Na zač. IX. stor. vojenské konflikty s okolitými krajinami neboli jediným problémom Chazarskej ríše. Napätú situáciu zvyšovalo aj nábožensko – politické dianie vo vnútri krajine, ktoré vyvrcholilo okolo r. 830. Ak by bol vznikol nesúhlas u obyvateľstva s povinným alebo až s násilným presadzovaním niektorej viery na ostatné územie (medzi ostatné etniká a náboženstvá), zrejme by sa do povstania zapojila väčšia časť krajiny (aj jej odľahlejšie časti). Keďže sa povstanie v Chazarskej ríši odohrávalo len v centre ríše a na Kubáni, dal by sa dôvod konfliktu ako náboženská otázka vylúčiť.

Za politický prevrat hovoria dva fakty, že sa udial na panovníckom dvore a že Kabarovia (Chorezmovia), ktorý sa povstania zúčastnili, tvorili kaganovu osobnú stráž (ako stráž sú uvádzaný v arabských a byzantských záznamoch). Dvojica panovníkov z dvojvládia boli kagan (niekdajší jediný a aktuálne staroturecký sakrálny panovník, bez politických a riadiacich právomocí) a melech (arab. malik, menší kráľ – spoluvládca čo mal na starosti riadiace a vojenské záležitosti v krajine). Kagan bol síce s obmedzenou právomocou, bol však akceptovaný väčšinou ríše po náboženskej stránke. Pod kontrolou melecha mohli byť aj ďalší vysokopostavený hodnostári predstavitelia ako beg, ktorý ako je známe viedol vojská na vojenské výpravy, ale v tom prípade ak by bol na tomto poste vnímaný ako predstaviteľ náboženskej sekty, iste by sa priečilo ostatným tarkhanom (rodovej šľachte a aristokracii) jeho vierovyznanie. Osoby na poste bega práve po r. 760, úspešne zastávali tento post a v celku úspešne obhajovali územnú celistvosť krajiny (ak neberieme do úvahy stratu krajov medzi Kaspickým morom a Aralským jazerom, čo mohol byť ako dôsledok narastajúceho napätia v krajine a práve preto, že sa viac museli venovať vnútornému konfliktu vedúceho k občianskej vojne s Kabarmi). Dôvodom rozbrojov vo vnútri krajiny, spojeného s obmedzením možného politického vplyvu a účasti na riadení krajiny, sa pokojne mohli stať podnetom na kaganov vzdor prípadne na revoltu najviac postihnutú skupinu ľudí. Túto možnosť navyše podporuje aj skutočnosť s badateľným ústupom osoby kagana do úzadia, keď kronikármi sa prestal spomínať jeho úrad a aj osoba. Preto mohla nastať situácia, keď došlo k odobratiu svetskej moci a zníženiu vplyvu kagana v spoločnosti a jeho osobná kabarská stráž mala buď fungovať len s obmedzenými právomocami, alebo sa znížili počty len na symbolický počet, prípadne mala byť úplne zrušená. Isté spoločenské postavenie kaganovej stráže, ktoré Kabarovia mali, ich tiež môže radiť do okruhu podozrivých na vyvolanie povstania. Pri povstaní boli zavraždený melech (menší panovník – kráľ) Obadia aj s oboma synmi Ezechielom a Manassiom. Povstanie sa podarilo pokoriť tarkanovi Channukovi (ten bol bratom zosnulého melecha Obadiu), ktorý sa údajne kruto vysporiadal s povstalcami (jeho represia – pomsta bola naozaj dôsledná). Channuka sa stal melechom. Ak povstanie proti moci, prečo nie aj proti kaganovi, alebo prečo ani pri takom veľkom rozruchu znova nie je spomínaný na strane víťazov kagan (na toho si už nikto, nikde a nikdy nespomenul).

Porážka povstania sa údajne spájala s Kabarmi, ktorý zrejme museli byť porazený aj na Kubáni, keď zrejme došlo aj ku konfliktu s tunajšími, nedávno usadenými turko-tatárskymi (starobulharskými Onogurmi a Sabirmi) a uralskými (Maďarmi a Nyék) kmeňmi a z tejto príčiny všetky spomínané etniká odtiahli na západ za rieku Don. Americký profesor ukrajinskej histórie Omeljan Pritsak zaznamenal, že tri Kabarské kmene viedol kagan-chán Tuvan Dyggvi, pridali sa k starobulharským Onogurom, ktoré sa skladali z dvoch uralských a piatich starotureckých kmeňov.

Dá sa predpokladať, že útekom (vyhnaním) za rieku Don, sa Kabari vyhli ďalšej pomste melecha Channuka. Buď sem momentálne nesiahala moc chazarského melecha (asi práve preto Chazarská ríša požiadala Byzantskú ríšu o architekta na postavenie pevnosti Sarkel na ľavej strane rieky Don a nie až pri Dnepri), alebo Kabari ustúpili na okraj Chazarskej krajiny, kde by v prípade pokračujúceho konfliktu už mohli mať spojencov, keď sa pridali k Starotureckým, Starobulharským Onogurom, Sabirom a Uralským (Maďar a Nyék) kmeňom. O storočie neskôr poznamenal byzantský cisár Konstantin VII. Porfyrogennetos „zvíťazila pôvodná vláda, niektorých pobila, iný museli ujsť a usadili sa u Turkov v Meotise“. Cisár Konstantin VII. však v prípade spojenia etník Kabarov s Turkami (so Starými Turkami, Starými Bulharmi a Uralskými kmeňmi) poznamenáva „každý z nich hovoril iným jazykom“, čo evidentne naznačuje jazykový a etnický rozdiel. Ten aj mohol byť a to dosť značný, keď sa dá predpokladať, že ako staroturecké, starobulharské, uralské alebo kabarské obyvateľstvo hovorilo úplne odlišnými jazykmi, avšak dlhé pôsobenie v chazarskom (resp. príbuznom tureckom) prostredí bolo aj zároveň jazykovou adaptáciou na oboznámenie sa s jazykom národa a štátneho celku (Chazarov, alebo príbuznými tureckými dialektmi), ktorého súčasťou prv boli alebo aj naďalej ostali.

V konflikte Kabarov s tarkhanom – begom – melechom Channukom ešte jedna skutočnosť stojí na zamyslenie. Po r. 712 na chazarské územie panovník Bulan priviedol obyvateľstvo v početnom zastúpení Židov, ktorý boli prevažne obchodníci, úradníci a duchovný (vyznávajúci judaizmus) a Kabarov (Chorezmianov), ktorý boli prevažne kočovný a vojenský severoiránsky čiže indoeurópsky ľud vyznávajúci nejakú voľnejšiu formu judaizmu v kombinácii s pôvodnou vierou – zoroastrizmom. Kabari boli pre potreby krajiny využitý vo viacerých oblastiach, stali kaganovou osobnou strážou a zapojili sa v Kubáni do bojov proti Arabskej invázii z Arménska a Gruzínska. Avšak vzájomný konflikt medzi týmito dvoma židovskými etnikami (židovskou správou a kabarskou vojenskou organizáciou) sa mohol udiať, keď fakticky aj židovská aristokracia získala dostatok prostriedkov (podpory) na vojenské zakročenie proti viac-menej príbuznému etniku Kabarov (Chorezmianov). Ak to nebolo v silách Židov v dobe, keď získavali kontrolu a moc v Chazarskej ríši, asi tento vnútroštátny spor mohol byť novodobý, až po r. 810, keď sa Chazari nevenovali dostatočne rázne proti útokom stredoázijských národov. Práve vnútroetnický konflikt mohol byť vážnejším nebezpečenstvom, keď bez nejakej veľkej vojenskej výpravy pripustili stratu tak rozsiahleho územia od Kaspického mora po Aralské jazero s rozlohou okolo pol milióna km2 a stredoázijské kmene sa dostali až k pohoriu a rieke Ural a ku Kaspickému moru. Až dopad a vyriešenie tohto konfliktu niečo málo naznačuje. Ortodoxný židia so svojimi prevažne obchodníckymi záujmami, boli v nevýhode čo do počtu svojich vlastných vojsk. Ak berieme fakt, že Židia a Chazarská ríša ešte aj nasledujúce obdobie (poldruha storočia) pôsobili spolu vo fungujúcej ríši, dá sa uvažovať o zaangažovaní sa (účasti) do konfliktu aj chazarských vojsk a ich podpora práve na strane tarkhan – beg – melecha Channuku.

Nepriateľstvo vo vnútri židovskej komunity, poukazuje na dve rôzne frakcie alebo dva rôzne etniká, ktoré svoje dovtedajšie spoločné pôsobenie, doviedli k vzájomnému nepriateľstvu, vraždeniu, vojne a vyhnaniu ich jednej časti z Chazarskej krajiny resp. na okraj Chazarského panstva.

​