eHistory

V r. 933 viaceré ukazovatele poukazovali na to, že západný susedia sa už dokážu o seba postarať. Nemecký trón zaujala saská dynastia. Jej prvý predstaviteľ–panovník Henrich I. ešte ako platca každoročného tribútu Starým Maďarom sa už dôsledne pripravoval a oboznamoval so Staromaďarskou taktikou boja. Celkom správne si všimol výhodu ťažkej jazdy, ktorú nedokáže v boji v blízkom strete rozrušiť–poraziť ľahká jazda Staromaďarov. Henrich keď sa už cítil dostatočne silný, odmietol odvádzať staromaďarom tribút, a vtedy proti vtiahnutých Staromaďarov pri Merseburgu porazil. Porážka pre Staromaďarov bola výrazným mementom a dosť dlhú dobu sa vyhýbali nemeckej pôde.

Taliansko a Byzancia aj naďalej ostali v centre pozornosti Staromaďských nájazdov.

Aj ďalší pokus Staromaďarov v r. 955, bol už len pozvaním od niektorých skupín súperiacich v Nemecku. Už ďalšia porážka (aj s popravou troch jej náčelníkov – Bulcsu, Lél a ??? ) práve v zmieňovanom roku 955 už celkom ukončila Staromaďarské potulovanie sa smerom na západ. Bolo viac než jasné že susedstvo Nemecka nielen zosilnelo, ale obnovením západorímskeho cisárstva s veľkou rozľahlou ríšou sa stali aj hrozbou. Len zmena ich pôsobenia a spolunažívania s okolím mohla im zaručiť existenciu.

 

LÉL (pred 924 – okolo 948)

924

–– 24. marec 924 na pozvanie rímskeho cisára Berengára I., do Talianska pritiahli vojská starých Maďarov vedené Salárdom. Ich úlohou bolo obliehanie mesta Pávia, v ktorom bol korunovaný rímsky protikráľ Rudolf. 24. marca starý Maďari Páviu dobyli a vypálili (viď. 4. feb. 922; 7. apríla 924).

–– 7. apríla 924 vo Verone bol opozíciou zavraždený rímsky cisár Berengar I., pretože si na pomoc proti opozícii pozval starých Maďarov. Vodca vojsk starých Maďarov Salárd z Talianska odtiahol a cez terajšie Francúzko sa dostal až k brehom Atlantického oceánu, kde po ceste pustošili v Burgundsku a Aquitánii (viď. 24. marec 924; 924).

–– 924 vojská starých Maďarov pustošili v Sasku, kde však niektorý ich vodcovia upadli do zajatia. Nemecký kráľ Henrich I., po svojom príchode na hrad Werla rokoval so starými Maďarmi a prepustil ich pod podmienkou uzavretia prímeria na 9 rokov s každoročným odvádzaním tribútu pre starých Maďarov. Pri tejto výprave starých Maďarov sa nachádza aj zmienka v análoch kolínskeho benediktínskeho mnícha Ruotgera a opáta Folkuina, keď nedlho pred touto výpravou sa starým Maďarom podarilo ovládnuť Nitru. Nemecký analisti mohli tieto informácie získať najskôr aj od staromaďarských zajatcov. Práve táto informácia o prítomnosti starých Maďarov aj na juhu Slovenska je už potvrdená aj archeologicky, už zmieňovanými hrobmi starých Maďarov, v ktorých sa našli predmety a mince.

Pod neustálym tlakom koristníckych výprav najbližšieho suseda starých Maďarov, ktorých obeťou boli už len chabo brániace sa Nitriansko a Morava sa predpokladá prevzatie kontroly nad časťou krajiny vojenskými posádkami starých Maďarov. Pravdepodobným dátumom mohlo byť obdobie pred r. 925 a obranná línia niekdajších spoločných, teraz pravdepodobne dvoch kniežatstiev Slovienov už iste posunula hlboko na sever mimo ľahšieho dosahu nebezpečného suseda. Morava sa posunula nad líniu Brno – Biele Karpaty, čím definitívne stratili kontakt s územím južnej Moravy (Mikulčice) západného Slovenska (Bratislavu s okolím). Nitriansko viacmenej ako spoločný alebo samostatný celok už vlastne prestal pod týmto názvom existovať a vojenské posádky starých Maďarov sa posunuli nad líniu Nitra, Levice a Lučenec, keď sa predpokladá, že sa im do rúk dostalo aj samotné sídlo Nitru a na východe východoslovenská nížina. Na zvyšku severozápadného Slovenska, hlavne údolím rieky Váh je možná ešte súdržnosť krajiny, ale ako sa z neskoršieho obdobia (okolo prelomu 10. a 11. stor.) spomína provincia pod menom Wag. Na obsadených územiach niekdajšieho kniežatstva Slovienov na Morave a v Nitre sa náčelníkom skupiny starých Maďarov stal Üllő (slov. vládca, alebo doslovne sídliaci sediaci), mladší syn veľkonáčelníka Arpáda. Po ňon sa náčelníkom v Nitre stal Tevel a po ňom Takšoň, ktorý od r. 955 pôsobil ako veľkonáčelník starých Maďarov (viď. 905 – 906; 7. apr. 924 ↔ 2. máj 926; Leto 942).

926

–– 2. máj 926 vojenské oddiely starých Maďarov vo Švábsku obsadili kláštor sv. Havla v Sankt Galene, kde sa však zdržiaval len jeden rehoľník brat Heribald, ktorý zachoval vo svojich spomienkach stretnutie so starými Maďarmi a miestny rehoľník brat Ekkehard ich spomenul vo svojom diele spred r. 1060. Oddiely starých Maďarov pokračovali v smere na Konstanz a po prebrodení rieky Rýn pustošili a rabovali v Lotrinsku a Burgundsku. Ďalej sa po údolí povodia rieky Loira dostali až k Atlantickému oceánu. Pri svojom návrate domov sa zastavili u bavorského kniežaťa Arnulfa, uzavreli s ním prímerie na ďalších 6 rokov aj s odvádzaním tribútu (viď. 924 ↔ 927).

927

–– 927 talianský kráľ Hugo z Provence sprostredkoval, aby ozbrojené oddiely starých Maďarov zo severu Talianska doprevadili markgrófa Petra, mladší brata pápeža Jána X., do Ríma. Odmenou sa starým Maďarom stalo, že boli odkázaný na pustošenie v Toskánsku a Apulii, proti protivníkom pápeža (viď. 2. máj 926 ↔ 931).

930

–– 930 nemecký kráľ Henrich I. vojenskou mocou pripútal České kniežatstvo k Nemeckej ríši (viď. r. 950).

931

–– 931 ozbrojené oddiely starých Maďarov pustošili a rabovali v Taliansku a vypálili mesto Piacenza (viď. 927 ↔ 932).

932

–– 932. Nemecký kráľ Henrich I. využil dobu prímeria so starými Maďarmi na nastolenie poriadku v krajine, k ovládnutiu a podriadeniu sa vojvodstiev kráľovskej moci a obrane kráľovstva. V r. 932 odmietol naďalej odvádzať každoročné poplatky starým Maďarom (viď. 924; 931 ↔ 15. marec 933).

933

–– 15. marec 933. Vojská starých Maďarov, vyslané na potrestanie nemeckého kráľa Henricha I., vtiahli do Saska, kde sa rozdelili na dve vetvy. Jedna veztva vojsk, začiatkom marca, bola porazená Durínčanmi a Sasmi v okolí Gotha v Durínsku (iný prameň uvádza pri Sonderhausene). Hlavné sily starých Maďarov potiahli až do blízkosti Merseburgu a 15. marca, v okolí Riade (iný prameň uvádza pri Unstrute). Podľa zápiskov rínskeho kanonika údajne padlo až 36 000 staromaďarov a boli porazený na hlavu. Kráľ Henrich I. prelomil strednú časť staromaďarských vojsk a po ich rozutekaní sa, prenasledoval ich ešte 8 míľ. Kráľ Henrich namaľoval na strop svojej paloty v Merseburgu výjav z tejto bitky. Od tejto doby po najbližšie tri roky sa starý Maďari vyhli rabovaniu v nemeckých krajoch (viď. 932 ↔ 933).

–– 933 ozbrojené oddiely starých Maďarov pustošili a rabovali v Taliansku (viď. 15. marec. 933; Apríl 934).

Úpadok sa začal pri Riade: Obdobie úpadku koristníckych výprav starých Maďarov do západnej Európy sa začalo porážkou v roku 933 pri Riade neďaleko Merseburgu, ktorú utŕžili od saského a nemeckého kráľa Henricha I. zvaného Vtáčnik. Nasledujúcich dvadsať rokov takmer všetky nájazdy sprevádzali väčšie či menšie porážky. Bojové oddiely vynikajúcich jazdcov sa pritom často stávali ručičkou na mocenských váhach západných feudálov. Tí ich pozývali ako spojencov a s ich pomocou ničili majetky a vojská konkurentov. Podobne ako mnoho iných šľachticov predtým, v roku 955 požiadal Maďarov o vojenskú výpomoc aj bavorský vojvoda Berthold. Tentoraz proti vernému vazalovi kráľa Otta I., bavorskému vojvodovi Henrichovi I., ktorý obsadil mesto Regensburg. Maďarskí náčelníci posmelení poslednou úspešnou výpravou rok predtým pravdepodobne vychádzali z toho, že Otto I. je v ťažkej vnútropolitickej situácii - nepokoje v Bavorsku, boje so saskými vojvodami a k tomu povstanie polabských Slovanov. Nádejali sa, že nakoniec rád zaplatí tribút, ktorý by mu zabezpečil celoročný mier. Nestalo sa. Maďarských vyslancov prijal Otto I. začiatkom júla, ktorý medzitým už zažehnal vnútropolitickú krízu, a tak sa maďarskí posli vrátili s prázdnymi rukami.

934

–– Apríl 934 vojská starých Maďarov spoločne s Pečenehmi (Plavcami) vpadli na územie byzantskej (gréckej) ríše a porazili hraničné vojská. Útočníci pritiahli až do blízkosti Konstantinopolu kde proti nim boli vyslané byzantské (grécke) vojská, ale namiesto bitky sa uskutočnili rokovania s Teofanusom, vyslancom byzantského (gréckeho) cisára Romana Lakapena). Vyslanec Teofanus dosiahol a za výkupné boli prepustený zajatcov a uzavrel prímerie na 9 rokov s odvádzaním každoročného tribútu (viď. 933 ↔ 935).

935

–– 935 v Burgundsku pustošiace oddiely starých Maďarov po správach o príchode vojsk burgundského kráľa Rudolfa II. odtiahli do Talianska, kde na svojich potulkách koristili (viď. 933 ↔ 24. marca 937).

937

–– Zač. r. 937. V r. 936 sa novým nemeckým kráľom stal Otto I., proti ktorému už v r. 937 vypukla vzbura vedená mladším bratom Henrichom. Ten si ako spojencov získal vo vojvodoch bavorskom Eberhardovi, lotrinskom Giselbertovi.

Povstanie v Nemecku využili aj starý Maďari a podnikli vojenskú výpravu do nemeckých kniežatstiev. Od začiatku roka 937 pustošili od Durínska a Saska cez Fransko, v Švábsku, kde sa zrazili s vojenskou hotovosťou nemeckého kráľa Otta I., ktorý ich odrazil. Starý Maďari odtiahli na západ za rieku Rýn (viď. 935 ↔ 24. marca 937).

–– 24. marca 937. Od 15. februára oddiely starých Maďarov pustošili za riekou Rýn, v Lotrinsku a odtiaľ odtiahli do Francúzska a 24. marca vypálili okolie Sensu, Orleansu a Remeša pri Paríži. Potom k Atlantickému oceánu a vydali sa na cestu späť a postupne pustošili v okolí Dijonu, odkiaľ sa cez pohorie Álp dostali do Talianska (viď. Zač. r. 937 ↔ 937).

–– 937 vojenské oddiely starých Maďarov prešli cez Taliansko až po Capuu a Neapol. Pri ceste späť už ako spojenci burgundského kráľa Huga podporovali jeho záujmy na severe Talianska (viď. 24. marca 937 ↔ 938).

938

–– 938. k trvajúcemu povstaniu v Nemecku sa pripojil aj Thankmar, najstarší a nevlastný brat nemeckého kráľa Otta I. (z prvého nelegitímneho manželstva kráľa Henrich I.) a na pomoc si pozvali starých Maďarov. Tý vpadli cez Moravu a Čechy, rozdelili sa do troch vetiev a pustili sa do pustošenia a získavaniu koristi v Durínsku a Sasku. Pri Wolfenbütteli (v Durínsku) bola porazená jedna vetva vojenských oddielov starých Maďarov od Stederburgov (Durínčanov). Ďalšia vetva pustošiaca u polabských Slovanov bola nimi zavlečená do močarísk pri Drömmlingu, kde boli zničený. Tretia hlavná vetva sa od rieky Bode vrátila domov bez úspechu. Od tej doby starý Maďari už viac neviedli žiadnu výpravu v smere do Saska.

Rovnako neuspeli ani povstalci. Kráľ Otto I. dvoma výpravami porazil a zosadil kniežaťa Eberharda (ten údajne ušiel aj k starým Maďarom) a menoval do úradu korutánskeho markgrófa Bertholda, mimo iného strýca zosadeného. Povstanie pokračovalo až do r. 939, keď väčšina aktérov už nežila (Thankmar zabitý, Eberhard padol na bojisku a Giselbert sa po úteku utopil) a Henrich bol nútený ujsť do Francúzska, ale neskôr (941) sa s kráľom Ottom pomeril a po smrti vojvodu Bertholda práve Henricha poveril správou Bavorska (viď. Zač. r. 937; 24. marca 937 ↔ 940).

940

–– 940 vojenské oddiely starých Maďarov sa ophybovali v Taliansku (viď. 938 ↔ Jar 942).

942

–– Jar 942 vojská starých Maďarov vedené Bulčum vpadli do Talianska. Taliansko – burgundský kráľ Hugo starých Maďarov 10 košmi peňazí naviedol k odchodu z Talianska a pustošeniu v krajoch Maurov v dnešnom Španielsku (viď. 938 ↔ Leto 942).

–– 942 Potom veľmi cenne sa javí dobová informácia zaznamenaná byzantským cisárom Konštantínom VII. Porfyrogenetom (912 – 959), ktorá sa tiež zmieňuje, že Slovania a Maďari sa medzi sebou priatelia a ženia. Popri tom popisuje o územiach na severe od Turkov (Maďarov) pod názvom Biele Chorvátsko podriadené nemeckému kráľovi Ottovi I.

O strednej Európe, z 10. stor., sa dozvedáme aj z viacerých arabských prameňov. Perzký geograf Ibn – Rosteh v 913. píše o staroslovanských hradiskách na území Moravy a Nitranska a ich obrane proti, od juhu hroziacim starým Maďarom.

Pri španielskej Leride zajatý vojak zo staromaďarskej výpravy vypovedá o severe nachádzajúcej sa Morave (musel byť už minimálne z ďalšej generácie po zániku Moravskej ríše). Maurský analista ibn – Haijan zároveň píše o Maďaroch a porovnáva ich s tatárskymi nomádmi nemajúcich mestá ani domy a žijúcich roztrúsene popri Dunaji v šiatroch.

–– Leto 942 vojská starých Maďarov, doprevádzané talianskymi sprievodcami, prešli cez pohoria Álp a Pirenejí a vtiahli na územia Maurov v Španielsku. Došli až do Andalúzie, kde sa pokúsili obliehať mesto Lerida, tu však narazili na vojská cordobského kálifa Abdarrahmana III. (tvorcovi zlatého veku Maurskej ríše) a museli zo Španielska ustúpiť. Charakter krajiny pripomínal púštne oblasti, preto sa rozhodli k odchodu zo Španielska. O tejto výprave starých Maďarov do Španielska zaznamenal aj maurský vzdelanec z 10. stor. Ibn Haijan a opísal starých Maďarov a ich krajinu kde sídlia. Uviedol že starý Maďari žijú nomádskym spôsobom ako aj Araby, nemajú mestá ani domy a pobývajú v šiatroch popri rieke Dunaj. Údaje mohol získať od vojaka starých Maďarov, ktorý upadol do zajatia pri Leride. O tom že ten vojak mohol byť dokonca slovanského pôvodu svedčí aj to, že nezabudol spomenúť na severe Moravu (či sa jednalo o krajinu, mesto či rieku nevieme), čo by mohlo ešte stále dokazovať existenciu krajinu po slávnejšej predchádzajúcej ríši. Iste stojí za povšimnutie aj neustále formovanie sa rozmach krajiny Čechov, ktorá v tomto slovanskom priestore nahradila a stali sa dominantným štátnym útvarom. O ich vplyve na východ a sever svedčia obchodné cesty, ktoré podnikali obchodníci prechádzajúci Prahu, Krakow na východ až po Červenú Rus (neskoršiu Halič; viď. 924; Jar 942 ↔ Apríl 943; 965).

943

–– Apríl 943 potulujúce sa vojská starých Maďarov vpadli na územia byzantskej (gréckej) ríše. Vyslanci byzantského (gréckeho) cisára Romanosa I. so starými Maďarmi uzavreli prímerie na 5 rokov za každoročné odvádzanie tribútu (viď. Leto 942 ↔ 12. aug. 943).

–– 12. aug. 943 pri Welse bavorský knieža Bertold porazil a rozohnal, po Bavorsku potulujúce sa, vojenské oddiely starých Maďarov (viď. Apríl 943 ↔ 944; 948).

944

–– 944 potulujúce sa vojenské oddiely starých Maďarov boli porazené a rozohnané v Korutánsku (viď. 12. aug. 943 ↔ 947).

SAMUEL TIMON

 

OBRAZ STARÉHO UHORSKA

 

60 –– 947 starý Maďari porazili Moravanov.

947

–– 947 vojská starých Maďarov vedené Takšoňom vtiahli do Talianska a potulovali sa až po Otranto (viď. 944 ↔ 9. aug. 949).

Všetko raz skončí. Rovnakou zbraňou proti protivníkovi. Asi tak sa môže definovať snaha civilizovanejšej a organizovanejšej spoločnosti proti anarchii a z nej vyplývajúcej krutej svojvôli voči ľudstvu. Od dôb sťahovania národov uplynulo už mnoho rokov, ale vrcholiace roky temnej v centrálnej Európe sa nemálo priblížili k jej strachu a hrôzam. Útrapy, ktoré prežívalo obyvateľstvo, počas rozsiahlych mocenských zápasov mnohých samozvaných, nespútaných a ctižiadostivých veľmožov, navyše umocnených častými staromaďarskými vpádmi, nemohli trvať do nekonečna. Európa už čakala a potrebovala podstatné zmeny, ktorých sa mohol ujať jedine silný a jednotne stmelený zväzok národov.

Prvým takým sa stávali germánske vojvodstvá zjednotené kráľom Henrichom I. zo saského rodu Liudolfingovcov. Po vyše desaťročnej vláde doviedol nemecké kraje k začiatku veľkého vlastného rozmachu a ako veľmoci, ňou vedúcu a určujúcu smer rozvoja kultúry a technickej vyspelosti mnohých odvetviach remeselníctva. Každý začiatok je ťažký, ale ak nemá pokračovateľa nemal by započatý zápas dlhé trvanie a zmysel. Karol Veľký nemal toľko šťastia na vhodného nástupcu a veľká ríša sa zakrátko rozpadla. Ďalší velikán Henrich I., ako budovateľ jednoty a sily nemeckého impéria, dokázal zanechať krajinu nástupcovi, ktorý nesklamal otcove nádeje a zatienil ho svojimi ešte väčšími úspechmi. Po Henrichovej smrti (936) nastupoval na trón ešte do nie úplne pokojných časov Otto I., najslávnejší z rodu Ottonovcov. Po nástupe musel čeliť niekoľkým povstaniam z radov najvplyvnejších veľmožov. Do sporu prišiel s novým bavorským vojvodom Eberhardom (ujal sa postu po smrti otca Arnulfa v 937) snažiacom sa po ovládnutí cirkvi. Dvoma výpravami Eberharda zosadil a menoval do úradu korutánskeho markgrófa Bertholda, mimo iného strýca zosadeného. S mladším bratom Henrichom mal ale podstatne viac starostí. Ten si ako spojencov získal najstaršieho, nevlastného brata Thankmara (z otcovho prvého nelegitímneho manželstva) a vo vojvodoch franskom Eberhardovi, lotrinskom Giselbertovi. Konflikt sa pretiahol až do 939. roku keď väčšina aktérov už nežila (Thankmar zabitý, Eberhard padol na bojisku a Giselbert po úteku sa utopil) a Henrich bol nútenýu ujsť do Francúzska. Otto nechcel ponechať nedoriešenú bratovú spurnosť (mohol by to zopakovať), prekročil Rýn a pustošil na strane jeho ochrancov. Henrich sa mu v 941 kajúcne podrobil. Medzi bratmi už nevzniklo nedorozumenie a po smrti vojvodu Bertholda práve Henricha poveril správou Bavorska. Ani české knieža Boleslav I. sa nehodlal dobrovoľne podriadiť nemeckej zvrchovanosti. Po nástupe mladého Otta I. odmietol odvádzať každoročný poplatok. K riešeniu došlo až v 950 po vstupe nemeckých vojsk do Čiech. Tie obľahli Prahu aj Boleslavom založené sídlo Mladú Boleslav a zajali Boleslava. Ten sa pred Ottom pokoril s prísľubom vazalstva a obnovením poplatnosti. A teraz už sa mohol zamerať aj za hranice svojho kráľovstva. Za prvoradé považoval Taliansko, keďže nebezpečenstvo zo staromaďarských nájazdov podstatne kleslo ponechal ich riešenie bratovi bavorskému vojvodovi Henrichovi, ktorý z ich územím susedil. Otto mienil využiť rozruch okolo nástupu na talianskom tróne. Tam po smrti Lothara (950) sa k moci dostal Berengár II. (vnuk Berengára I.), zajal 19-ročnú vdovu Adelheidu burgundskú princeznú s ktorou zamýšľal oženiť syna Adalberta. Adelheide sa však podarilo ujsť na čo sa jej práv ujal nemecký kráľ Otto (ovdovel v 946). Pritiahol aj s vojskom, bez väčších prekážok obsadil Páviu kde bez voľby prijal titul kráľ Longobardský (Talianský) a oženil sa s Adelheidou. Pokúsil sa rokovať s pápežom Agapidom II. o udelení cisárskej koruny. Pod tlakom veľmožských rodín a rímskeho senátora, na ktorých bol pápež závislý rokovanie skončilo neúspešne.

Pohľadom na okolitú juhozápadnú Európu je zistenie podstatne uvoľnenejšej atmosféry. O rozruch sa starali len staromaďarské vpády do Bulharska, alebo skrz neho až pod hradby Konštantinopolu.

Staromaďarský kmeňový zväz síce navonok pripadal jednotný, ale podobným článkom sa stával len rovnaký spôsob existencie a získavania živobytia. Kríza nielenže neminula stredoeurópsky priestor, veď už skôr bola aj príčinou zániku Moravského kniežatstva, ale zasiahla aj tu pohybujúce sa Staromaďarské kmene. Laicky by sa dala táto doba charakterizovať ako nedostatok veľkých osobností vo vnútroeurópskom politickom vývoji. Čiže predstavovali kmeňové zoskupenstvo bez energického vodcu-náčelníka, rozdrobené do viacerých kmeňov, častejšie konajúcich nezávisle, svojvoľne, samostatne od rozhodnutia panovníka. Rozčlenenie je jasnejšie vidieť pri neskoršom začleňovaní do uhorského kráľovstva po roku 1000 keď mimo dosahu panovníka sa ešte nachádzali jednotlivé časti krajiny ovládnuté dvoma veľmožmi (na juhu, predtým pôsobiská horku a východ v Sedmohradsku ďula). Potvrdenie rozdrobenosti a samotné počínanie mnohých vojenských skupín nachádzame v správach o vedení a vodcoch výprav, keď na ich čele miesto horku a ďulu, vodcov vyvolených k ich vedeniu figuruje viacero mien a pritom je zrejmé, že vojvodcami nemohli byť všetci (Levente, Kušal, Dursac, Bugat, Salárd, Bulču, Tormáš, Lél, Šúr a iste i ďalší). Navyše to potvrdzujú aj malé počty bojovníkov pri niektorých výpravách, keď viackrát po predchádzajúcich úspechoch sú pri návrate porazený, alebo jednoducho rozohnaný. Preto je potrebné zdôrazniť, že ťaženia smerovali takmer výlučne do nechránených, alebo aj do miestnými rozbrojmi zasiahnutých oblastí. Len pri ojedinelých väčších (asi spoločných) ťaženiach sa nevyhli väčšiemu stretu s protivníkom a dosiahli víťazstvo spôsobom, ktorým ich doprevádzala povesť. Mnohokrát dosiahli prekvapujúce víťazstvá (pri menších počtoch ako protivník) v menších výpravách, nie s cieľom vojenského dobýjania a ovládnutia, len okamžitého preniknutia za účelom zisku koristi a pokračovania v ťažení, alebo návratu domov. Nápomocná a veľkou výhodou im bola taktika útoku s predstieraným ústupom. Tým vyprovokovali obrancov k prenasledovaniu, alebo k oslavám jednoduchého víťazstva. Opakovaný útok, ale už do rozhodenej a nepripravenej obrany, poľavenej nepozornosťou sa stávala jednoduchšou záležitosťou.

Z pohľadu Maďarov sa ich potulovanie Európou dá rozdeliť do troch etáp. Každá končila veľkou porážkou a odmlkou, alebo prerušením nezvaných návštev, na nejaké obdobie, do osudnej oblasti.

Po pravidelných staromaď. pustošivých nájazdoch či z dôvodu pozvaní, alebo svojvoľných lúpeží, nastal v 924. zlom a ich dočasné prerušenie. Príčinou bolo nie najúspešnejšie ponevieranie sa po severonemeckých vojvodstvách. Po zajatí niekoľkých staromaď. vodcov boli prinútený na hrade Werla prijať výhodný mier a načas zanechať pustošenie v Nemecku. Nemecký panovník Henrich I. Vtáčnik (od 919. zo saského rodu), s nimi uzavrel mier, so záväzkom odvádzať každoročný tribút. Pozornosť staromaďarov sa musela upriamiť do iných častí Európy, do Talianska, Burgundska, Lotrinska a cez Francúzsko až po Atlantický oceán. Henrich I. zatiaľ čas využil na skonsolidovanie pomerov v kráľovstve, nastoleniu poriadku, ovládnutiu a podriadeniu sa vojvodstiev kráľovskej moci a obrane kráľovstva.

V 932., si už vedomý vlastných síl, odmietol naďalej odvádzať staromaďarom poplatky. Odpoveď staromaďarov prišla zanedlho. Začiatkom marca (933), ich hordy bojovníkov vtrhli do saskej časti Nemeckého kráľovstva. Rozdelili sa do dvoch oddielov. Menší (severný) pri Sonderhausene utrpel porážku od Sasov a Durínčanov. Druhý početnejší tiahol hlbšie do vnútrozemia a 15.3. neďaleko Mersenburgu pri Unstrute po strete s vojskami Henricha I. tiež utrpeli citeľnú porážku. Od tej chvíle sa na tri roky vyhli nemeckým vojvodstvám.

15. marca 933 (Kerékgyártó Árpád – Magyarország emléknapjai) kráľ Henrich I. prelomil strednú časť staromaďarských vojsk a po rozutekaní sa, ich na 8 míľ prenasledoval. Podľa zápiskov „Flodoard“ (asi Flanderského) rínskeho kanonika údajne padlo až 36 000 staromaďarov. Kráľ Henrich namaľoval na strop svojej paloty v Merseburgu výjav z bitky pri Merseburgu.

-Tretia etapa: do roku 955.

Obdobie postupne vedúce k útlmu a obmedzovaniu staromaďarských výprav a zasahovania do vývojového procesu v Európe. Už nie každoročné koristnícke potulky do rôznych kútov Európy a aj tie uskutočnené už nie sú jednoduchým a odovzdaným sústom. Prichádza čoraz viac neúspechov a ich nepomer je odzrkadlením zmeny a pretvárania sa vnútra väčšiny staromaďarskej spoločnosti. Po viacerých neúspechoch u obyv. už nenachádzajú spanilé nájazdy takú veľkú podporu ako prv. Trend a smerovanie celoeurópskej spoločnosť speje k zjednocovaniu, čím silnie obranyschopnosť jednotlivých krajín. Pre ostatok staromaď. obyv. ešte zotrvajúceho pri bojových tradíciach sa utíchajúce európske bojisko stáva nebezpečným. Už nie je potrebná staromaďarská pomoc jednotlivým po moci bažiacim vládcom. Kým západnejšie ležiace staromaď. kmene (zrejme tie pod nadvládou kmeňa Maďar), po porážke v 933. sa nachádzali v dočasnom útlme, východnejšie (asi pod správou miestodržiteľov ďulu a horku Bulču) v spojenectve s Pečenehmi podnikli už v následujúcom roku výpravu do Byzantskej ríše. Porazili vojská Romana Lakapena a pritiahli až k opevneniam Konštantínopolu, kde s nimi vyslanec Byzantského cisára Konštantína Porfyrogenetosa Teofanus uzavrel mier na 9 rokov. Po uplynutí doby poplatnosti (v 943) staromaď. opäť vpadli do Byzancie, kde s nimi Roman I. Lakapenos, svokor a spoluvládca cisára Konštantína Porfyrogeneta, uzavrel mier na 5. rokov.

Na západe pohybujúce sa staromaďarské kmene sa ozvali až po dvoch rokoch (935). Nemecku sa síce zatiaľ vyhli a podnikli výpravu do Talianska a Burgunska, ale po smrti nemeckého kráľa Henricha I. a nie plne podporovanom nástupe jeho syna Otta I. v 936. sa im naskytla opäť príležitosť zasiahnuť. Kým Otto I. povstanie potlačil (Eberhard musel ujsť dokonca k Maďarom), staromaď. hordy zatiaľ nerušene drancovali po takmer všetkých vojvodstvách. V 938. však utrpeli od Durínčanov pri Wolfenbutteli porážku a od vtedy sa už nikdy viac neobjavili v severonemeckých vojvodstvách. Zas nasledovala maď. odmlka, tentoraz štvorročná. Nové ťaženie smerovalo do istejších končín, do severného Talianska (kde zatiaľ neutrpeli žiadnu porážku) a odtiaľ južným Francúzskom cez Pireneje až do španielskej, vtedajšej maurskej Andalúzie. Tu však neuspeli a po zrážke s vojskami Kordobského kálifa Abdarrahmana III. (tvorcovi zlatého veku Maurskej ríše), boli zo Španielska vyhnaný. V 943. pokúšali šťastie v Bavorsku, kde ich pri rakúskom Welse rozohnal bavorský vojvoda Berthold. Po štvorročnej odmlke sa objavujú až v 947 postupne prenikajú do Talianska a Bavorska (v 948 porážka pri Nordgau od bavorského vojvodu Henricha I.