eHistory

11M. Kmene bulharských Kutrigurov a Utigurov (IV. – pol. VI. stor.).

Po Hunoch aktivitu v Čiernomorskej stepi prebrali zajaté národy, ktoré sa neskôr etnicky inkliminovali a stali sa súčasťou Zväzu bulharských Onogurov (Veľkej Bulharskej ríše). Údajne prvá písomná zmienka o Bulharoch pochádza od rímskeho kronikára Ptolemaia z II. stor. n. l., ktorých ich pomenoval Bulensii a zo Stredoázijskej oblasti došli na nížiny a stepi medzi Kaspickým a Čiernym morom, medzi rieky Volga až Južný Bug. Ďalší záznam o Bulharoch pochádza od anonymného latinského autora z r. 354 n. l. a uvádza národ – obyvateľstvo pod pomenovaním „Vulgares“, ktoré tiež umiestnil do oblasti Čiernomorskej stepi, kde sa v tejto dobe zdržiavali aj Alani, Skýti a Góti. Pomenovanie Vulgares mohlo vykresľovať aj neznáme, hrubé, drsné, necivilizované a divoké končiny Sveta, respektíve jeho obyvateľstvo (vulgárne a primitívne). Ešte niekoľko storočí sa pomenovanie Bulhar objavovalo len málokedy a častejšie to boli mená zaniknutých národov ako Huni, Sarmati, Skýti, alebo názvy etník ako Kutriguri, Utiguri, Onoguri a ďalší.

Po smrti posledných hunských panovníkov wangov Attilu a Ellaka a chánov Ernaka a Dengiziho, zo všeobecného označenia Huni vystúpilo niekoľko východoeurópskych národov a došlo k zviditeľneniu sa etník bulharských Kutrigurov, Utigurov a Zväzu bulharských Onogurov. V oblasti dolného Dunaja a Balkánu sa pohybovali bulharský Kutriguri, ktorý pokračovali v podobnej vojenskej a koristníckej činnosti akou sa prezentovali aj Huni a okrem koristi sa niekedy uspokojili aj mámením tribútu. V r. 479 byzantský cisár Zenon (474 – 491) šikovne využil Kutrigurov, uzavrel s nimi spojenectvo a spoločne viedli vojny proti Ostrogótom (vedených Theodorichom Veľkým), ktorý prenikali na východorímske (byzantské) územie z južnej Pannonie a Ilýrie (z územia dnešného Chorvátska, Bosny a Hercegoviny). V poslednej výprave (r. 488) však byzantsko-kutrigurské vojská boli Ostrogótmi porazené v Srieme (Sirmium), v bitke padol aj kutrigurský chán Labertem, Kutriguri odtiahli na Ukrajinu a na desaťročie sa odmlčali. Od r. 498 Kutriguri spoločne so Slovanskými kmeňmi opäť podnikali každoročné vpády do Moesie a na Balkán. Neustále vojenské a koristnícke vpády od okolitých germánskych kmeňov zo stredu Európy, od kmeňov slovanských Antov a bulharských etník z východu na územie Východorímskej (Byzantskej) ríše (na Balkán až k hradbám Konstantinopolu) donútilo Východných Rímanov (Byzantíncov) k zásadnému kroku, k výstavbe 50 km dlhého Veľkého múru (výstavba bola dokončená v r. 512) pred Konstantinopolom na polostrove Zlatý roh.

Východorímsku (Byzantskú) ríšu okrem vpádov okolitých necivilizovaných etník sužovali aj viaceré povstania vo vojskách pôsobiacich na Balkáne: na zač. VI. stor. vzbura žoldnierskeho vojska (zložené z hunských Kutrigurov, Gepidov a Gótov) vedené vojvodcom Mundom (ten bol porazený a ustúpil na sever); v r. 513 sa vzbúril Vitaliano Thracian (aj s podporou hunských Kutrigurov) a bol pri mierových rokovaniach v r. 518 zavraždený v Konstantinopole.

Na zastavenie vpádov a vojnových konfliktov na Balkáne a v Trákii, východorímsky (byzantský) cisár Justinián (527 – 565) sa pokúšal o obrat vo vzťahoch s bulharskými Kutrigurmi a pozval si ich panovníka. V r. 528 do Konstantinopolu prišiel sprievod s chánom Gródom, uzatvoril s cisárom spojenectvo a prijal krst. Po návrate domov bol chán Gród zavraždený práve z dôvodu, že zradil slobodnú vieru turko-tatárskych národov a rozdelil krajinu na cirkevné skupiny. Povstanie viedol jeho brat Mugel (Mauger), ktorý sa stal kutrigurským chánom. Východorímskemu (Byzantskému) cisárovi neostala iná možnosť a zveril správu nad Sriemom hunsko-bulharskému panovníkovi Mundovi (asi bol len vojvodcom žoldnierskeho vojska) a práve preto Mund musel čeliť vpádom čiernomorských kmeňov (asi od Kutrigurov, Utigurov a prípadne aj ďalších) do Trákie (v r. 530) a do Moesie (v r. 535). Po tom čo sa východorímska (byzantská) obrana na Balkáne rozpadla (už sa nespomína vojvodca Mund), v r. 538 – 540 Kutriguri a Utiguri vedený chánmi Dragom a Vulgerom podnikli viacero vpádov cez Trákiu, Moesiu až do Illyrie (zničili 32 východorímskych resp. byzantských pevností a odvliekli 120.000 ľudí do zajatia na Ukrajinu). Následne Východorímska (Byzantská) ríša ochranu Trákie zverila slovanským Antom (od r. 545), ktorý odolávali útokom Bulharských kmeňov a kmeňov slovanských Sclavov. V r. 548 Kutriguri obišli cez južnú Dáciu (cez neskoršie Valašsko) Antov a podnikli vpád do balkánskej Moezie, kde napadli oblasť osídlenú skupinami východorímskych (byzantských) Gótov (boli v postavení konfederátov) a odviedli odtiaľ zajaté obyvateľstvo na západnú Ukrajinu. Až v r. 551 sa Kutrigurom (12.000 bojovníkov) vedených chánom Chinalom, spoločne s Gótmi (Tetraxitmi tiež s 12.000 bojovníkmi) podarilo od východu preraziť (poraziť) antské bariéry, prenikli na východorímske (byzantské) územie, kde obsadili pevnosť Tyras. Cisár Justinian I. si bohatými darmi a zlatom na pomoc proti Kutrigurom pozval Utigurov vedených chánom Sandlichom, ktorý porazili Gótov (Tetraxitov) a aj svojich príbuzných Kutrigurov (v bitke prišiel o život aj ich chán Chinalon). Ďalšiu veľkú výpravu zorganizoval kutrigurský chán Zabergan až v r. 558, ku ktorej sa pripojili aj Slovanské kmene. Útoky smerovali na územie Byzantskej ríše na viacerých miestach: na Krym, do Grécka (až po Thermopyl), do Ilýrie (Jadranské more), do Trákie a najväčšia časť vojsk pritiahla ku Konstantinopolu. Východorímsky (Byzantský) cisár si na pomoc pozval Avarov, ktorý napadli bulharské sídla pri Čiernom mori a východorímskemu (byzantskému) námorníctvu sa podarilo zničiť (použitím gréckeho ohňa) slovanských bojovníkov plaviacich sa na pltiach. Zapojenie sa Avarov do diania pri Čiernom mori a následne ich preniknutie do Karpatskej kotliny, bol zároveň zlomovou udalosťou, ktorá ukončila Veľké sťahovanie národov, keď z oblasti Číny naprieč Áziou do strednej Európy dorazil aj druhý ázijský účastník a väčšina národov na vyše po storočia alebo v prípade vnútrokarpatského regiónu aj na niekoľko storočí sa ocitla pod ich nadvládou.

​