29S. Náboženstvo a bohovia Slovanov.

Každá Staroveká spoločnosť formujúca do vyspelejšieho a známejšieho štátneho útvaru si vytvorila aj panteón vlastných bohov (Summeri, Egypťania, Gréci, Rímania, Germáni a ďalší). Podobne to bolo aj u Slovanov. Ich náboženstvo bolo polyteistické (mnohopočetnosť bohov) a hierarchia bohov, démonov, magických bytostí (známych skôr z rozprávok resp. spomínaných aj v rozprávkach) a mýtov o ich postavení a schopnostiach nezaostáva v porovnaní s veľkolepými príbehmi známymi hlavne zo starogréckeho prípadne staroegyptského podania. A k tomu navyše kvôli neskutočne veľkej rozlohe na akej slovanské obyvateľstvo pôsobilo resp. sa aj dnes nachádza (na viac ako polovici rozlohy Európy), došlo k rozdielnym podaniam, rozdielnym postaveniam resp. určeniu dôležitosti a uctievaniu slovanských bohov, keď funkciu hlavných ochrancov a patrónov nemuseli všade zastávať najvyšší bohovia, ale nahradili ich v dôležitosti nižšie postavený bohovia. Asi aj preto slovanský panteón by sa dal rozdeliť hneď podľa viacerých okolností a popri hierarchii aj podľa spomínaných potrieb a priorít v rôznych lokalitách (čerpané z internetu, Ing. P. W. Kuzmišína, J. Máchala a z ďalších zdrojov):

Spoločný bohovia známy alebo uctievaný u všetkých Slovanov

Rod – bol praotcom bohov resp. Prabohom a stvoriteľom (od jeho mena sú odvodené aj ďalšie slová rodina, rodný, národný atď.), nazývaného aj Rid, Rožaj a Radaj. Rod mal osem detí – dcéru Ladu a siedmych synov Svaroga, Perúna, Velesa, Dija, Nija, Kaščeja a Proveho;

Lada – bohyňou života, plodnosti a rodiny, nazývaná aj Leda, Rada a Roda. Ako najstarší potomok boha Roda bola považovaná za kráľovnú všetkých bohov. Jej manželom bol Svarog a ich deťmi bola Mokoša, Stribog, Svarožič, Jarilo, Kupalo, Svantovít a Koliad; Svarog – nazývaný aj Svaroh, Svarin, Svarod a Svaren a bol bohom Slnka, tepla a ohňa. Spolu s otcom Rodom a sestrou (bola aj jeho manželka) Ladou vytvorili Svet (u východných Slovanov nazývaný Všehomir).

Perún – nazývaný aj Parom bol bohom hromu, blesku a Podsvetia. Jeho ženou bola Vesna a spoločne mali synov Časboga, Rugevita, Porevita a Porenuta.

Veles – nazývaný aj Vales, Volos, bol bohom dobytka a úrody a jeho ženou bola Mokoša s ktorou mali synov Vodana, Usuda, Perpluta, Polevika, Kurenta a dcéru Podagu.

Belboh – nazývaný aj Belbog, Biely Boh a u polabských Slovanov nazývaný Trihlav –Triglav, kde navyše plnil aj funkciu boha vojny. V tomto trojhlavom božstve sa spájajú Rodový traja synovia Svarog, Perún a Veles zvádzajúci večný boj proti trojhlavému Černobohovi, čo charakterizuje ako striedanie sa dňa a noci resp. svetla a tmy ako aj tepla a zimy. Rozdielne interpretácie sú vo vysvetlení pozície Belboha, ktorý počas zimného Slnovratu zvíťazil nad Černobohom, čím nastal návrat Slnka a predlžovanie sa dní, alebo asi druhú interpretáciu, že Belboh bol predstaviteľom letného Slnovratu a zvíťazil, aby mohlo prísť Slnko, svetlo a teplo, aj keď obe majú svoj zmysel.

Dij – bol bohom tmy a noci.

Nij – bol bohom klamárov, zlodejov a vrahov.

Kaščej – nazývaný aj Kosčej, Kostej (bol nepríjemného vzhľadu a zobrazovaný ako vychudnutý kostlivec) a bol bohom zla a chaosu.

Černoboh – nazývaný aj Černobog, Zlibog. V tomto trojhlavom božstve sa spájali Rodový ďalší traja synovia Dij, Nij, Kaščej ako protiklad Belboha, keď predstavovali tmu, zimu alebo víťazstvo Černoboha nad Belbohom a návrat tmy, predlžujúcich sa nocí a príchod zimy.

Prove a Perplut – Prove bol bohom spravodlivosti a jeho ženou bola Perplut, bohyňa pamäti, ktorá vedela ako sa čo udialo a spolu s Provom spravodlivo rozhodovali a súdili.

Svarožič – u východných Slovanov nazývaný Dažbog, v Polabí známy pod menom Radegast (meno mal odvodené buď od miesta umiestnenia chrámu v Riedegost, alebo od vládnuceho kňazského zboru nazývaného Radegast). Jeho prvou ženou bola Luna (Chors) a druhou ženou bola bohyňa Živa. Svarog svojmu synovi Svarožičovi prepustil slnečné božstvo, ktorý sa stal bohom Slnka a jeho podoby v rôznych ročných obdobiach sa nazývali: Jarilo – boh jarného Slnka; Kupalo – boh letného Slnka; Svantovít – boh jesenného Slnka; Koliad – boh zimného Slnka.

Mokoša – bohyňa plodnosti (u ľudí), úrody, osudu a uctievaná bola hlavne u východoslovanských kmeňov, kde ju navyše uctievali aj ako patrónku žien (plodnosti – zrodenia), manželstva, rodiny a domova. Bola dcérou Lady a Svaroga a stala sa ženou Velesa, s ktorým mali deti menom Usud (Osud), Morena, Živa, Perplut, Podaga, Svetohor, Kovlad a dvojičky Polevik a Kurent.

Vesna – bohyňou jari, mladosti a návratu života a bola dcérou Pizmar a Striboga. Pochádzala z dvojičiek, keď jej sestrou bola Oseň (Jeseň). Od jarnej rovnodennosti zvádzala Perúna a pri prvom jarnom splne mesiaca sa stávala jeho ženou. Nastupovala po Morene a predstavovala prebúdzanie sa prírody, jej premeny na zeleň a rast kvetov (jazykovedci sa prikláňajú, že slovo Vesna je novoveký novotvar z asi XVII. stor. a mohla nahradiť pôvodné meno tohto ročného obdobia Kvetná kráľovná). Živa – bohyňa leta (uvádzaná aj ako bohyňa jari), života, lásky a liečiteľstva, nazývaná aj Živena, bola dcérou Mokoše a jej manželom bol Svarožič (Dažbog). Uctievaná bola už od jari aj ako bohyňa prebúdzanie prírody, čo je však podobné ako u Vesny.

Oseň – známa aj pod menom Jeseň a bola bohyňou jesene, spánku a snov a jej moc prichádza po jesennej rovnodennosti, keď sa odeje do zlatých šiat a prírodu vyfarbí do zlatista a ďalších pestrých farieb.

Morena – spomínaná aj pod menami Morana, Kaniža, Barboriena, Kyselica, Smrtka, Baba a Muriena a bola bohyňou zimy a smrti a matkou démonov chorôb a nešťastí. Jej prvým manželom bol Svarožič (Dažbog) a druhým boh zla Kaščej (Kostej) a aj Morena bola vo folklóre zobrazovaná ako veľmi krásna dievčina, ale s prichádzajúcou smrťou, meniaca sa na škaredú starenu. Jej synom bol Smrť.

Luna – nazývaná aj Chors a Chros (u východných Slovanov), alebo Zlatogorka, bola bohyňou Mesiaca a jej otcom bol boh noci Dij. Luna je niekedy spájaná aj so Slnkom, čo môže prenesene súvisieť s tým, že bola prvou ženou boha Slnka Svarožiča (Dažboga, Radegasta). Uctievaná bola aj ako bohyňa liečenia a čarov.

Pizmar – bohyňa umenia, spevu, tanca a sexu;

Časbog u východných Slovanov známy pod menom Porebog – bol bohom času;

Perinbaba u východných Slovanov uvádzaná aj pod menom Podaga – bola bohyňou počasia;

Svätogor so ženou Magurou – boli bohmi lesov, hôr, lesných víl a lesných duchov;

Polevik – nazývaný aj Polevoj bol bohom polí, pasienkov, poľných duchov a poľných víl;

Kurent – boh vína, stromov a rastlín;

Kovlad so ženou Runou – boli bohmi podzemia a jeho bohatstva, škriatkov, permoníkov a trpaslíkov. Runa svojim dotykom môže premeniť čokoľvek na zlato;

Vodan – boh morí, jazier, riek a potokov;

a ďalší bohovia.

Ďalší bohovia:

• uctievaný hlavne u východných Slovanov.

V diele „Povesť vremennych let“ Nestor uvádza, panteón bohov kniežaťa Vladimíra v Kyjeve zriadený okolo r. 980, kde boli pred chrámom postavené drevené sochy šiestich bohov: Perún, Dažbog, Chors, Simargl, Stribog a Mokoša. Niektorý už boli spomínaný, až na Simargla – dvojhlavého boha tepla, semien a rastlín meniaceho sa na okrídleného psa alebo na dvojhlavého orla a slúžiaceho ako posla bohov medzi nebeským a pozemským Svetom;

Stribog – boh vetra a búrok (uctievaný aj u južných Slovanov) nazývaný aj Pohvizd a jeho ženou bola Meluzína (uvádzaná aj pod menom Veternica);

Diva – bola ženou Vodana a bohyňou vôd, vodných víl, rusaliek u východných Slovanov nazývaných Beregyne;

Usud (nazývaný aj Osud) a jeho dcéry Serča (Dolia) a Neserča (Nedolia) – bohmi osudu, keď Serča a Neserča spoločne s ich pramatkou Mokošou nazývané aj Rožanice, ktoré vedeli čo bolo a čo sa stane; a ďalší bohovia.

• uctievaný u západných (aj u polabských a baltských) Slovanov.

Popri viacerým už spomínaným všeslovanským bohom sa uctievali a vyzdvihovali za najdôležitejších ďalší miestny bohovia plniaci hlavne funkciu bohov vojny. Známym faktom je, že ich najuctievanejší bohovia boli z viacerými hlavami, tvárami alebo prevteleniami (polykefalizmus):

Svantovít – uctievaný ako najznámejší a najvplyvnejší boh Slnka u polabských Slovanov (u Veletských kmeňov aj Lutici a Rani). Jeho hlavná svätyňa – chrám sa nachádzal v Arkone na ostrove Rujana. Pôvodne to bol syn Svaroga a Lady pod menom Svarožič u východných Slovanov známy pod menom Dažbog, ktorý sa počas štyroch ročných období prevteľoval a vystupoval ako Jarilo – boh jari a jarného Slnka; Kupalo – boh leta a letného Slnka; Svantovít – boh jesene a jesenného Slnka; Koliad – boh zimy a zimného Slnka. Ako boh Slnka sa postava Svantovíta nachádzal v polohe lokálneho veľkoboha riadiaceho spoločnosť prostredníctvom zboru kňazov nazývaného Radegast (teokratický chod spoločnosti), ktorému bol podriadený panovník a aj náčelníci menších kmeňov (u Luticov nazývaných prv Veletmi, aj u Ránov na ostrove Rujana).

Trihlav – Triglav u východných Slovanov známy pod pomenovaním Belbog (Belboh) a jeho tri hlavy stelesňovali Rodových troch synov Svaroga, Perúna a Velesa. Okrem hospodárskych funkcii u Pomoranov (svätyne v Štetíne a na ostrove Wolin) a Havolanov (v Brandenbursku) zastupoval funkciu najvyššieho boha a boha vojny;

Čiernohlav (u východných Slovanov by sa dal ztotožniť s Černobogom s troma hlavami) – boh vojny Ránov na ostrove Rujana (mal však len jednu hlavu), ktorých sprevádzal aj pri vojenských ťaženiach (vozili jej sochu čiernej farby).

Rugievit (Rujevit, Rinvit) – sedemhlavý boh stelesňujúci cnosti: rýchlosť, výdrž, vrtkosť, mohutnosť, nespokojnosť, nezmieriteľnosť a túžbu po víťazstve;

Porenut – boh múdrosti;

Porevít – boh krásy;

Jarovit (Gerovit) – bohom jari a sily u niektorých pomoranských kmeňov aj boh vojny;

Karevit – boh mesta Charenza na Rujane so štyrmi (dve tváre, voliu na prsiach a kohútiu v bruchu) alebo siedmimi hlavami (štyri mužské, dve ženské a s hlavou leva na prsiach;

Berstuk – zlý lesný boh zobrazovaný kozími rohmi; a ďalší bohovia.

• uctievaný u južných Slovanov.

Slovanský ľud zdržujúci sa v južnej Európe a ďalšie skupiny slovanských kmeňov prichádzajúce od severu a východu do tejto lokality priniesli svoju kultúru, čím dochádzalo nielen rozširovaniu hlavných slovanských božstiev, ale aj k širšiemu uctievaniu menej známych božstiev v rôznych slovanských lokalitách.

Siebog – s manželkou Živou uctievaný spoločne ako bohovia lásky, manželstva a plodnosti v Slovinsku a aj u západných Slovanov;

Flin – boh smrti u západných Slovanov a u Srbov aj ako boh znovuzrodenia;

Zirnitra (Zir) – boh kúziel a bol zobrazovaný ako drak;

Devana – bohyňa nebeského a denného svetla;

Dukljan – boh Slnka uctievaný v Srbsku a jeho kult je skôr zobrazením rímskeho cisára Diokleciána (284 – 305 n. l., keď aj Dio v jeho mene znamená Boh), nechajúceho sa nazývať bohom a z toho dôvodu vydal viacero nariadení na prenasledovanie kresťanov, ktorých viera ohrozovala nielen gréckych a rímskych, ale aj slovanských pohanských bohov.

Veľmi príznačnými sú aj názvy mesiacov, ktoré odzrkadľujú najpríznačnejšiu činnosť v tomto mesiaci. V rôznych slovanských jazykoch, aj v rôznych storočiach, prípadne aj od rôznych autorov znejú veľmi zaujímavo a na záver najcharakteristickejšie alebo najpoužívanejšie prirovnanie na názov mesiaca: 

​

Súčasný názov mesiaca

Staroslo-vanský

Fándly

18. stor.

Štúr 1845

Domová pokladnica 1848

Česky a Poľsky

Bielo-rusky a Rusky

Chorváts-

ky a Slovinsky

Ukrajinsky a Bulharsky

Najčas-

tejší symbol

Január

Sečen

Ledeň

Velkí Sečeň

Velkí Sečeň

Leden, Styczen

Studzien, Prosinec

Siječanj, Prosinec

Sičeň, Prosinec

Sečeň,

Ledeň

Február

Ľuty

Únor

Malí Sečeň

Malí Sečeň

Únor, Luty

Ljuty, Snežen

Veljača, Svečan

Ljutij, Sečeň

Ľúty, Snežeň

Marec

Berezozol

Brezeň

Brezen

Brezeň

Březen, Marzec

Sakavik, Sokovik

Ožujak, Sušec

Berezeň, Such

Brezeň

Apríl

Cveteň

Dubeň

Duben

Dubeň

Duben, Kwiecieň

Krasavik, Dubeň

Travanj, Mali traven

Kviteň, Brezok

Dubeň, Traveň

Máj

Traveň

Máj

Kveten

Traveň

Květen, Maj

Maj, Traveň

Svibanj, Veliki traven

Traveň Treven

Kveteň

Jún

Červeň

Červeň

Lipen

Lipeň

Červen, Czerwiec

Červeň, Izok

Lipanj, Rožnik

Červeň, Izok

Lipeň,

Červeň

Júl

Lipec

Červenec

Červenec

Klaseň

Červenec Lipiec

Lipeň, Lipec

Srpanj, Mali srpan

Lypeň, Červen

Klaseň,

Červenec

August

Serpeň

Srpeň

Klasen

Srpeň

Srpen, Sierpieň

Žniveň, Žniveň

Kolovoz, Veliki srpan

Serpeň, Zarev

Srpeň

September

Vereseň

Žári

Malí Rujen

Jaseň

 

Září, Wrzesieň

Veraseň, Rujeň

Rujan, Kimavec

Vereseň, Rujen

Vreseň, Jaseň

Október

Listopad

Rijen

Velkí Rujen

Rujeň

Říjen, Pazdiernik

Kastryčnik Listopad

Listopad, Vinotok

Žovteň, Listopad

Rujeň

November

Grudeň

Listopad

Listopad

Studeň

Listopad, Listopad

Listapad,

Studen

Studeni, Listopad

Lystopad, Gruden

Listopad

December

Studeň

Prasinec

Prosinec

Mrazeň

Prosinec, Grudzieň

Snežaň, Prosinec

Prosinac, Gruden

Hrudeň, Studen

Prosinec,

Mrazeň

 

U Slovanov bolo svetlo a Slnko každodenným javom a starobylé domnelé predstavy „o pohybe Slnka po nebeskej oblohe“ (pritom po ekliptike sa pohybuje práve Zem) sa stali najdôležitejšími udalosťami roka v spoločnosti.

Jarná rovnodennosť u Slovanov považovaná za začiatok Nového roka, ústup zimného a chladného počasia a príchod teplejšieho obdobia (od sloty k pohode). Práve Nový rok sa stáva kolíznou udalosťou vo východnej Európe (zrejme aj u ostatných Slovanov), kde bol za začiatok roka považovaný mesiac marec, keď práve v Rusku dali do užívania tzv. Byzantský kalendár, ktorý svoje počítanie začal rokom 5508 pred narodením Krista, avšak v Byzancii s tým rozdielom, že Novým rokom bol považovaný deň 1. september a tento deň sa za Nový rok zaviedol od XIII. stor. aj v Rusku. Byzantská ríša zanikla a tento kalendár sa používal len v Rusku, kde až nariadením cára Petra Veľkého, sa rok 7208 zmenil na rok 1699 a začiatkom Nového roka bol určený 1. január 1700. U Slovanov príchod jarnej rovnodennosti bol dôvodom zbaviť sa zimných znakov a symbolov (vynášanie Moreny, jej pálenie a topenie) a vítanie jari, prebúdzanie sa prírody, rast zelene a kvetov. Pre jar bola u Slovanov uctievaná bohyňa Vesna, avšak podľa jazykovedcov sa môže jednať o novotvar nanajvýš zo XVII. stor., užívaný najme u východných Slovanov a mohol nahradiť pôvodne uctievaný symbol Kvetnú kráľovnú, čo však nie je vylúčené, že Vesna mohlo byť málo známe a jej nepoužívané meno. Spojitosťou s jarou sú aj pôvodné resp. najčastejšie názvy jarných mesiacov u Slovanov:

1. Brezeň – s významom buď pučanie brezy, alebo u dobytka páriť sa, plodiť;

2. Dubeň, Traveň – s významom pučania duba a zelenanie trávy;

3. Kveteň – kvitnutie väčšiny stromov (v Japonsku Festival stromov alebo sviatok Sakury, kvitnúcej na juhu už na konci februára a na severe až na začiatku mája);

4. Lipeň (pre letný Slnovrat a teplo považovaný už za letný mesiac) – kvitnutie posvätného stromu Slovanov lipy.

K tomu v priebehu jarných mesiacov aj niekoľko ďalších udalostí k oslavám. Počas celého roka, keď niektoré významné udalosti boli po prijatí kresťanstva z dôvodu potlačenia pohanských tradícii nahradené v niektorých prípadoch viackrát aj vymyslenými neexistujúcimi kresťanskými sviatkami. Menej známou udalosťou u Slovanov sa musí spomenúť vábenie bohyne jari Vesny (nazývanej aj Kvetnej kráľovnej), keď od jarnej rovnodennosti dvorila bohovi Perúnovi a počas prvého jarného splnu sa symbolicky stala jeho ženou, čím by sa tento akt dal považovať za pomyselný začiatok obdobia stýkania sa (dvorenia) oboch pohlaví (dnes známy aj stavaním májov a známou je aj fráza „máj, lásky čas“). Prvý jarný spln kresťania dnes oslavujú hneď dvoma sviatkami, keď nedeľa pred ním je Kvetnou nedeľou a nasledujúci predlžený víkend sú Veľkonočné sviatky (u Židov sa slávi Pesah – Mojžišom vedený odchod Židov z Egypta). Následne 50 dní po prvom jarnom splne nasledovalo slávenie Letníc – obdobia žatvy, v našich podmienkach obilie ešte len dozrievalo. I tento sviatok má starší pôvod v židovskom prostredí s názvom Šavuot (šáves) odovzdanie Tóry – Boh odovzdal päť posvätných zákonných zvitkov na hore Sinaj. Samotné Letnice prevzali aj kresťania, u nás známe skôr pod pomenovaním Turíce – zoslanie resp. zostúpenie Ducha Svätého a oslava Svätej Trojice (Otca, syna a Ducha Svätého).

Letný Slnovrat. Noc z 23. na 24. júna bola Slovanmi (slávili ho všetky známe civilizácie a napríklad aj známy Stonehenge sa využíval pre túto udalosť) považovanú za najmagickejšiu noc v roku. Hlboké tradície i dnes k tejto udalosti konajú rôzne akcie od ľudových (folklórnych) osláv spojených s tancom a spevom s vyvrcholením zapálenia Vatry, čo bola oslava Slnka, bohatej úrody. Preskakovanie Vatry malo údajne ľudí zbaviť chorôb, žien neplodnosti a ak ju preskočil pár spoločne prorokoval sa im sobáš. Od letného slnovratu sa konajú festivaly, letné koncerty, karnevaly a trhy podporujúce výrobky starých tradičných remesiel. K poverám iste patria až zo sféry rozprávok a povestí čerpané, keď je možné stretnúť, alebo vidieť víly, škriatkov (ukážu vám cestu k pokladu), alebo aj nástrahy vyvolané bosorkami a démonmi, proti ktorých čarom pomáhal len zber byliniek práve počas noci (navyše väčší účinok nazbieraných bylín používaných na liečenie). Na zmenšenie pohanského vplyvu, cirkev na tento deň prisúdila vymyslený sviatok narodenie Sv. Jána Krstiteľa a aj Vatra dostala prívlastok Svätojánska alebo zapaľovanie Svätojánskych ohňov.

Názvy mesiacov u Slovanov v minulosti:

1. Lipeň, Červeň – farba čerešní, ale aj výskyt červov, z ktorých sa získavalo farbivo košenila (do rúžov, očných tieňov);

2. Klaseň – s významom dozrievania a plnenia sa obilných klasov;

3. Srpeň – s významom kosáka symbolizujúceho žatvu.

Jesenná rovnodennosť

Na jesennú rovnodennosť (pôvodne 24.9.) bohyňa leta Živa (Živena) so svojim manželom Svarožičom (boh Slnka, meniaceho sa každé ročné obdobie do inej podoby), ktorý vo svojej letnej podobe ako boh Kupalo, odovzdali vládu bohyni Jeseni (Oseň) a vracali sa do Podsvetia. Počas ich stretnutia sa zvyčajne oteplilo, čo dostalo príznačné pomenovanie Babie leto. Oslavy začínali už 10 dní pred jesennou rovnodennosťou (15.9.), a počas desiatich dní ľud prejavoval vďaku za úrodu tancom a spevom. Čiže od jari, keď sa polia osiali a stromy zakvitli, cez leto keď prebiehal rast a zrenie a na jeseň zber úrody. Dary zeme, ktorej plody nástupom jesene boli očakávanou odmenou za ľudské úsilie venované počas roka. I keď dnes sa chápu dožinky, že sa to týkalo jedného najdôležitejšieho odvetvia – žatvy, dožinky pôvodne boli prejavom úcty ľudí za celú úrodu (porovnateľné americkým vďakyvzdaním) a ich prezentáciou aj ďalších plodín a ovocia (známe sú aj súťaže o najchutnejšie, najkrajšie, najväčšie plody jabĺk, tekvíc, vína, ktoré lokalitách veľkých vinohradov boli oslavované aj ako vinobranie, keď ich sviatky začínali už 7. 9. predvečer narodenia Panny Márie zarážanie hory t.j. zatvorením vinice, keď sa začal zber najkvalitnejšieho hrozna), alebo poriadaním jesenných jarmokov, kde predstavovali folklórnu kultúru, remeselnícke výrobky a produkty ovocia a zeleniny (aj ich výrobky vo forme jedál a nápojov). Príbytky i priečelia domov sa zdobili jesennými produktmi a ozdobami v jesenných farbách – červenej, hnedej a zlatej, keď práve zlatá bola chápaná ako prirovnanie najdrahšieho daru akou bola farba zrelého obilia (pšeničné vence a v sedliackych dvoroch o ploty opreté snopy slamy. Dobrým znakom boli naplnené sýpky, pivnice a komory. Potvrdením slovanských zvykov by sa mohol považovať opis anglického benediktínskeho mnícha Wiliama z Malmesbury z prelomu XI. / XII. stor. uvádzaný v kronike Gesta Regum Anglorum, keď opisuje krajinu nemeckého kráľa Henricha III., kde severne od Álp sa zdržujú keltský Vindelikovia (jeho opis sedí na kraje Veletov – Luticov zdržujúcich sa vo východnom Nemecku), ktorý posledný deň v novembri uctievali roh hojnosti a ak bol plný nápoja z medu a vody všetci jásali, že im prinesie na ďalší rok veľa hojnosti a ak bol roh prázdny všetci plakali. Tento akt veľkého zhromaždenia pripomína nejakú formu amerického vďakyzdania, čím aj sviatok dožiniek sa posúval na neskorší termín, na druhý prípadne až tretí jesenný spln mesiaca. K týmto oslavám sa pridala aj cirkev a na potlačenie pohanských zvykov na začiatok septembra nariadila niekoľko vymyslených mariánskych sviatkov – 8. 9. Narodenie Panny Márie; 12. 9. Sviatok mena Panny Márie (na poctu veľkej bitky pri Viedni 12. 9. 1863, keď pred víťaznou bitkou poľského kráľa Jána Sobieského proti Turkom bola na ochranu vyzývaná Panna Mária), 15. 9. sviatok Na nebo vstúpenie Panny Márie. Kresťanská cirkev na obdobie jesene nariadila aj niekoľko ďalších sviatkov „Sviatok všetkých svätých (1. 11.), Ďušičky (2. 11.), Sv. Martin (11. 11.)“.

Názvy mesiacov u Slovanov v minulosti:

Vreseň – pomenovanie získalo pre začiatok obdobia kvitnutia vresov. Dnešný september však vo viacerých slovanských štátoch nesie aj niekoľko ďalších pomenovaní ako Jaseň s významom začiatku dozrievania plodov Jaseňa (nažky dozrievajú až do konca októbra) alebo Žári s významom začiatku ruje jeleňov (čes. Září – za řijí vysoké zvěře).

Rujeň – s významom ruje jeleňov.

Listopad – s významom padania listov.

Zimný Slnovrat.

Túto polohu Slnka voči Zemi (najkratší deň / najdlhšia noc 21. alebo 22. decembra, od Stredoveku určený na noc z 24. / 25. decembra) naši predkovia slávili pod menom Kračún s významom o krok dlhší deň resp. predlžujúce sa dni od Slnovratu. Niektoré pramene aj slovo Vianoce zaraďujú pôvodne k nekresťanským výrazom s významom, keď je viac noci ako dňa. Nastupovala bohyňa zimy Morena. V tento deň ľudia zapaľovali oheň na privolanie k návratu boha Slnka Svarožiča z Podsvetia resp. narodenie slnečného boha – dňa, ktorý sa predlžoval každý deň. Prinášali sa obety a dary pre bohov, s čím súvisí aj dnešný zvyk darúvať dary pre svojich rodinných príslušníkov a priateľov. Žiadali na budúci rok bohatú úrodu, preto sa bolo zvykom obsypávať obilím – ovsom tzv. obrad Ovseň, pri ktorom sa tancovalo a spievalo (koledovanie). Namiesto Vianoc mal na prvý pohľad asi väčší vplyv výraz Kračún, ktorý zanechal výraznú stopu aj u neslovanských národov. Tak napríklad v Rumunsku výraz Craciun znamená Vianoce a rovnako Maďari dnes pre Vianoce užívajú pomenovanie Karácsony (čítaj Karáčoň) odvodené od slova Kračún. Na potlačenie pohanských zvykov v pol. IV. stor. cirkev nariadila na 24. decembra presunúť deň narodenia Krista, ktorý sa pôvodne narodil okolo 22. – 27. februára, sláveného kresťanskými Koptami na Sinaji v II. stor.

Názvy mesiacov u Slovanov v minulosti:

Prosinec – najčastejší výraz v Slovanských kalendároch, ktorý by mohol byť významom ako prosiť o skoré ukončenie zimného obdobia. Sú aj názory o odvodenine od zvieraťa – prasaťa, alebo by to mohol byť staroslovanský výraz prosin ti – presvitať, preblesknúť, s významom, keď už len málo slnečných lúčov presvitá a prebleskuje cez hmlu a mraky.

Ledeň – s významom zamrznutá príroda, keď sa voda nachádza v tuhom stave ako ľad. Častým názvom bol aj Sečeň, ktorého význam je prozaickejší a súvisí so sekaním dreva.

Ľúty – odvodený od storoslovanského výrazu krutý. Pre február sú známe aj výrazy Snežeň s významom všetko je pod snehom, alebo Únor s významom ponárania sa nôh do snehu a pri náhlom odmäku ponárania sa nôh do blata.