eHistory

35M Levedia a upevnenie Chazarskej moci po rieku Dneper

(okolo r. 815 – do pol. IX. stor.).

Prvá pol. IX. stor. aj v Meotise (medzi riekami Don a Dneper, nad Azovským morom) zapríčinila vážne zakolísanie suverenity Chazarskej ríše v tomto priestore. V 20-tych rokoch byzantské (grécke) kroniky uviedli, že po storočí chazarskej nadvlády, sa Byzantskej ríši podarilo znova získať kontrolu a obsadiť polostrov Krym, ktorý Chazari obsadili na zač. VIII. stor. (po zvrhnutí cisára Justiniana II.) a jeho stepné časti si ponechali pod kontrolou natrvalo. Týmto údajom by sa dala zmapovať veľkosť (dosah) Chazarskej ríše na západe do konca VIII. stor. a preto sa dá predpokladať, že aj prístupová cesta po súši k polostrovu Krym, to znamená aj územie po rieku Dneper, malo byť pod kontrolou Chazarskej ríše. Pre doplnenie, oblasť medzi riekami Dneper a Dunaj (tj. Medziriečie a Besarabia) nebola pod kontrolou jedinej krajiny a nachádzali sa tu územia patriace:

• Byzantskej ríši – Na pobreží pri Čiernom mori sa nachádzali byzantské kupecké osady, (tolerované ostatnými národmi hlavne z dôvodu obchodu);

• Bulharským kmeňom – Na západ od rieky Dneper sa zdržiavali bulharské kmene Chakagarov a zrejme ešte aj zanechané časti iných bulharských kmeňov, ktoré sa tu zdržiavali medzi V. až VII. stor. ako napríklad Utigurovia, Kutrigurovia, Vindurovia, Chakagarovia ...;

• Slovanským kmeňom – Tiverci (v južnej polovici Besarábie), Uliči (medzi dolnými tokmi riek Dnester a Južnij Bug) a Podolania (po oboch stranách stredného toku rieky Dnester až po horný tok rieky Južnij Bug).

Situácia na západnom okraji Chazarskej ríše sa mohla výrazne zmeniť z dôvodu príchodu turko-tatárskych - ďalej len starotureckých, starobulharských (onogurských a sabirských), uralských (maďarských a Nyék) a kabarských (severoiránskych) kmeňov, všetkých zhromaždených v tzv. Zväze Tureckých kmeňov resp. Turecký zväz. Na tomto území sa dovtedy mohlo nachádzať obyvateľstvo lojálne chazarskému kaganátu (kmene bulharského, starotureckého, avarského a slovanského pôvodu), ktorého zvyšky (časti) buď ostali a stali sa súčasťou Tureckého zväzu, alebo ustúpili na sever, prípadne na západ za rieku Dneper. Chazarská ríša tým pádom nestratila len Krym, ale aj Meotis.

O situácii v IX. stor. v Meotise a oblasti medzi riekami Don a Dneper sa zaoberalo množstvo kronikárov, za spomenutie je ich potrebné uviesť aspoň niekoľkých:

• Koniec IX. stor. – byzantský cisár Lev VI. (886 – 911) v diele „Taktika“ zaznamenal 5 tureckých, 2 uralské a 3 kabarské kmene v Meotise (Levedii).

• Koniec IX. až do XI. stor. – viacerí arabský a perzský autori: Ibn Hordádzbeha (koncom IX. stor.), al – Džajháni (prvá pol. X. stor.), Ibn Rusta (prvá pol. X. stor.), Gardézi (XI. stor.), Marvázi a ďalší zaraďujú Maďarov medzi Turkov alebo ich nazývajú tureckými kmeňmi.

• Prvá pol. X. stor. – byzantský cisár Konstantin VII. Porfyrogenetos (913 – 959) vo svojom diele „De administrando imperio – O spravovaní ríše“ uviedol v pol. X. stor. (o storočie neskôr) 7 tureckých a 1 kabarský kmeň.

• Na prelome XI. / XII. stor. – mních Nestor z Pečerského kláštora v Kyjeve v diele „Povesti vremenych let“ zaznamenal udalosti z r. 850 – 1110.

• Na prelome XII. / XIII. stor. – notár uhorského kráľa Bela III. Anonymus nazývaný aj Magister P. – v diele „Gesta Ungarorum – Skutky Hungarov resp. Onogurov“ uvádza „ v Skýtii (na Ukrajine) si v r. 819 maďarský panovník Ügyek vzal za manželku Emeše, ktorá bola dcérou Őnedbeliu)“.

• Okolo r. 1285 – Šimon z Kézy vo svojom diele „Gesta Hunnorum et Hungarorum“ – Maďarov určil za príbuzných Hunov. Arpád bol synom Álmosa (slov. Almuša), ten bol synom Előda, ktorý bol zas synom Ögyiho (slov. Odiho) a všetci pochádzali z rodu Turul.

• Medzi r. 1358 – 1370 – kňaz z kostola Sv. Petra v Budíne Marek z Káltu vo svojom diele „Chronicon pictum – Obrázková kronika“ – Medzi siedmimi kapitánmi bol najbohatším a najmocnejším Álmošov syn Arpád, ktorý bol synom Eleuda (Előd) a ten zas synom Ugerovým (Ügyek).

• Koncom XIX. stor. – uhorský historik Pauler Gyula (1841 – 1903) – okolo VIII. stor. Maďari, pri odchode z Baškírska, pojali so sebou aj tamojší turecký kmeň Jurmaty, ktorý postupne splynul s Maďarmi a vznikol z neho kmeň pod názvom Gyarmat (slov. Ďarmoty).

• Zač. XX. stor. – ukrajinský historik Michailo Sergijovič Hruševský (1866 – 1934) – v diele „História Ukrajinskej Rusi“ zaznamenal ugorského panovníka Oloma, ktorý obsadil Kyjev.

• V druhej pol. XX. stor. – americký profesor na Harvardskej univerzite v Bostone v štáte Massachusetts Omeljan Pritsak (1919 – 2006, bol ukrajinského pôvodu) – vo svojich štúdiach o Ugroch, uralských a altajských etnikách zaznamenal prijatie judaizmu v Chazarskej ríši, útek Kabarov k ugorským kmeňom, ktorý sa ocitli pod vládou tunajšieho tureckého karchu Levediho lojálneho ku Chazarskej ríše.

• Koniec XX. stor. – maďarský historici Krisztó Gyula a Mak Ferenc – v diele „ Az Arpád ház uralkodói – Panovníci z rodu Arpádovcov“ citujú a podrobujú kritike viaceré diela uhorských a maďarských autorov, v ktorých sa spomínajú dve až štyri maďarské kmene v Baškírii, v Meotise a Etelköze.

O prítomnosti Tureckých a Maďarských kmeňov sa nachádzajú záznamy aj v ruských, ukrajinských a bulharských písomných zdrojoch z XIX. a XX. stor., ktorý ich tiež spomínajú v tejto lokalite. V r. 818 sa Maďarské kmene dostali až k rieke Dneper, kde sa nachádzal bulharský kmeň Chakagarov. Chakagarovia boli v bojovej činnosti proti Slovanským kmeňom na Ukrajine a aj proti postupujúcim Tureckým a Maďarským kmeňom. V r. 820 Chakagarovia Maďarov porazili a donútili ich ustúpiť nielen za rieku Dneper, ale až za rieku Don (na jej východný breh) do susedstva Kubáňskej nížiny, čiže až hlboko na Chazarské územie. Za tým však asi netreba hľadať neschopnosť obrany Chazarskej ríše, ale skôr nečinnosť a naznačuje to buď pripustený návrat nespokojných kmeňov na Chazarské územie a prijatie jej vlády, alebo z dôvodu povstania v krajine nebola funkčná obrana krajiny a nakoniec práve účastníci povstania sa na svoju stranu snažili získať posily, keďže Kabari ustúpili do Meotisu práve k nim. Povstanie bolo vládnúcou mocou porazené, účastníci boli z Kubáne vytlačený do Meotisu, po čom nasledoval aj chazarský útok proti tureckým kmeňom, ich porážke a zaviazanie si ich lojality. Potom zrejme chazarský panovník nadviazal spojenectvo s Byzantskou ríšou, ktorá na ich žiadosť poskytla staviteľov na prestavanie pevnosti Sarkel (podľa byzantských kronikárov mala slúžiť proti útokom tureckých kmeňov na chazarské územie). Turecké a Maďarské kmene zopakovali pokus ústupu na severozápad, s čím súvisí záznam chazarských kronikárov, ktorý zaznamenali v r. 835 udalosť, keď severský Varjagovia započali vojnu proti Maďarom, donútili ich ustúpiť na juh a dokonca znova až za rieku Don. Chazarsko-byzantské spojenectvo bolo využité v nasledujúcom roku 836, keď sa turecké a maďarské kmene, na strane Byzantských vojsk, zúčastnili potlačenia povstania na Balkáne, vo vzdialenom Macedónsku. Vzostup tureckých a maďarských kmeňov by mohol potvrdzovať údaj z r. 838 – 839 (kronikárom Nestorom), keď ugorský (maďarský) kende Olma (Olom, Ol) prenikol na sever a založil si svoj kniežací dvor v Kyjeve na tzv. Ugorskom kopci (maď. Ugor hegyen), na mieste, kde boli neskôr pochované variagské kniežatá Askold a Dir a nad ich hrobmi bol na pamiatku postavený kostol. Len mimochodom práve pri Kyjeve je aj významný brod cez rieku Dneper, čím sa dá predpokladať zaujatie Kyjeva práve z dôvodu prenikania Maďarských kmeňov na západnú (pravú stranu) rieky Dneper. Maďarské kmene v Tureckom zväze zaujali najskôr miesto na jeho západnom okraji, odkiaľ mohli vojensky podnikať výpravy v smere na západ a sever. Turecké vpády na územie Chazarskej ríše následne naštrbili ich vzájomné vzťahy, Nestor uvádza „najprv Maďari (resp. Ugrovia) prenikli na územie Chazarov, odtiaľ boli v r. 840 vytlačený za rieku Don“.

Pestré zloženie obyvateľstva doplnené o etniká prichádzajúce z Povolžia, mohlo vyvolať medzi tunajším obyvateľstvom neistotu a chaos. Táto situácia sa vyvinula v priebehu vyše pol druha desaťročia (medzi r. 818 – 835), keď v Meotise k pôvodnému obyvateľstvu pribudli ďalšie staroturecké, starobulharské (onogurské), uralské (Maďar a Nyék) a kabarské kmene. Zaznamenané boli rôzne lokálne sťahovania sa etník (presuny a prieniky), na západ za Dneper, potom ich ústup do Meotisu a aj ich vpád na východ za rieku Don, do Kubáne, do vnútrozemia Chazarskej ríše. Približne v jednej dobe resp. v rovnakom čase sa v oblasti Meotisu tzv. Levedie objavili až štyria rôzny vládcovia čo sa ani tak nepovažuje za omyl, ale s veľkou pravdepodobne sa vzťahuje k štyrom prv menovaným etnikám resp. národom:

- pre Staroturecké kmene „karcha“ Leved; 

- pre kmene starobulharských Onogurov a zrejme aj pre Sabirov „dulu“ (maď. gyula); 

- pre Uralské kmene (Magyar a Nyék) „kende“ Olom; (ol; maď. „kündü“, čo vo význame sa prekladá ako „syn slnka“) Olom; 

- pre Kabarské kmene „kagan-chán“ Tuvan Dyggvi.

Chazarská ríša po strate Krymu a strate kontroly nad Meotisom, neponechala nadlho túto bývalú časť svojej ríše bez pozornosti. V priebehu 30-tych rokov stabilizovali situáciu vo vnútri krajiny (potlačením povstania a vyhnaním Kabarov), svojou intervenciou urovnali (?) napäté vzťahy medzi starotureckými, starobulharskými, maďarskými a kabarskými kmeňmi v Meotise, karchu Leveda dosadili za panovníka Zväzu tunajších kmeňov, pripútali si ho k spolupráci aj ďalším aktom – sobášom a jeho manželkou sa údajne mala stať príslušníčka vplyvného veľmožského rodu z okruhu chazarského panovníkovho dvora.

Tento sobáš spomína vo svojom diele aj Anonymus „v Skýtii si maďarský panovník Ügyek vzal za manželku Emešu, ktorá bola dcérou Őnedbeliu“, v dobe keď v chazarskom prostredí panoval okrem kagana aj malik Obadia, čo by mohla byť zmena spôsobená výslovnosťou medzi kabarským, tureckým a uralským jazykom a z Obadiu vznikol Őnedbelia. Podobne sa vyjadruje aj Dümmert Dezső – vo svojom diele „Az Arpádok nyomában – Po stopách Arpádovcov“, keď uvádza, že aj Maďari utrpeli od Chazarov porážku a prijali panovníka Leveda, čím sa ponúka teória, že aj Maďarským kmeňom bol dosadený panovník (nielen chazarská nevesta), ktorým mohol byť už spomínaný turecký karcha (maď. harka – horka), vládnúci aj nad ostatnými kmeňmi a národmi nachádzajúcich sa v Meotise a krajine medzi riekami Don a Dneper, čím sa pripúšťa dvojvládie aj v zmysle podradenia sa maďarského kendeho Olmu tureckému harkovi Lebedovi. Avšak je tu jedna vážna nezrovnalosť a koho si vlastne za manžela vzala Emeše, starotureckého karchu Leveda a či Anonymovho maďarského Ügyeka!!!, lebo potom ak sa Emeši narodil vysnený syn Álmos (slov. Almuš) koho bol panovníkom buď harkom Starých Turkov, alebo kendem Maďarov. I tak sa s Álmosom spája legenda o jeho smrti pred vstupom do Karpatskej kotliny, čiže ešte buď v Eteköze, alebo najneskôr v bitke s Bulharmi v južnej Dácii (v neskoršom Valašsku). Nedá sa nespomenúť, že do doby približných rokov príchodu aj ostatných kmeňov z Tureckého zväzu do Karpatskej kotliny (896) sa našiel ďalší bohatý jazdecký hrob veľmoža priamo na väčšinovom slovanskom pohrebisku aj v lokalite zemného hradiska v Zemplíne. 

Krajina karchu Leveda sa v kronikách potom spomína pod názvom Levedia, čo práve aj maďarský historici využívajú na identifikáciu vlastného národa, keďže aj dva Uralské kmene (Maďar a Nyék) boli jej súčasťou. Dôveru Chazarskej ríše získal predstaviteľ, ktorému snáď Chazari mohli najviac dôverovať, buď predstaviteľ najpočetnejšej skupiny obyvateľstva a navyše aj príbuzného, alebo predstaviteľ tunajšieho lojálneho, prípadne obyvateľstva nachádzajúceho sa pod nadvládou Chazarov (keď asi všetky možnosti sa vzťahujú len k Starým Turkom). Dá sa predpokladať, že titul karcha (harka – maď. horka) v Meotise fungoval aj pred príchodom kmeňov z Povolžia a v prípade potreby (vzájomného konfliktu v Meotise) Chazarská ríša by najskôr podporila práve karchu (navyše ak sa jeho manželkou stala chazarská šľachtičná).

V písomných záznamoch byzantského cisára Konstantina VII. z prostredia Starotureckých a Maďarských kmeňov sa spomínajú menovite len osoby karchu (harku) Leveda, neskôr Arpáda (ten však až na konci IX. stor.) a mohol byť maďarským etnickým panovníkom (kniežaťom – kendem) a gyulu Liutika (tiež až koncom IX. stor.). Omnoho výrečnejší uhorský kronikár Anonymus nazývaný aj Magister P., autor prvých dejín Uhorského kráľovstva „Gesta Ungarorum“, spomenul aj maďarského panovníka Álmoša, ale u Konstantina je tento panovník spomínaný len v súvislosti s Volžskými Bulharmi ako ich panovník (elterbeg). Anonymusovo dielo je podrobované veľkej kritike, keďže nie sú úplne jasné zdroje odkiaľ čerpal svoje informácie, ktoré sa u iných autoroch a v iných prameňoch nikde neuvádzajú. Ak by sa dalo konšpirovať, Anonymus zrejme mohol byť napríklad v sprievode princa Bela (neskoršieho kráľa Bela III.) počas jeho desaťročného pobytu v Konstantinopole v druhej pol. XII. stor., kde sa mohol štúdiom kroník opisujúcich slávu gréckeho národa a skutkami slávnych byzantských panovníkov oboznámiť s menami z východnej Európy a inšpirovalo ho to k napísaniu podobného diela oslavujúcich históriu Maďarov a Uhorska. Ale keďže aj byzantské pramene boli k Maďarom skromné, mohol fakty nahradiť a doplniť použitím legiend a povestí z domáceho prostredia. Kende Arpád doviedol svoj národ do Karpatskej kotliny, práve jeho meno ako prvého známeho panovníka v novej krajine poslúžilo na pomenovanie uhorskej vládnucej dynastie, ktorá bola pri moci v r. 896 – 1301.

Treťou menovanou osobou z približne prvej pol. IX. stor. bol kabarský kagan-chán Tuvan Dyggvi a stál na čele troch kmeňov.

Posledne, ale najznámejších a dlhodobo pôsobiacim v prostredí Turko-tatáskych a Bulharských kmeňov bol titul „dulu“ (maď. gyula). Titul „dulu“ sa v chazarskom prostredí neužíval, ale priviezli si ho do Meotisu a predtým do Povolžia staroturecký rod Dulu, ktorý ako begovia kontrolovali aj východnú Európu (od Uralu po Dneper) a príslušníčka rodu Dulu bola aj matkou starobulharského chána Kuvrata (keď navyše aj bulharský panovníci na Balkáne sa až do IX. stor. odvolávajú na svoj vznešený pôvod na rod Dulu). Bol dlhú dobu užívaný aj v maďarskom prostredí a je známy aj z Uhorského kráľovstva až do zač. XI. stor.; a navyše jeho sídlo maď. nazývané Gyulafehérvár bolo hlavným sídlom Sedmohradska počas celého stredoveku. Meno hodnostára na poste dulu zo zač. IX. stor. bolo neznáme, ale vieme, že v dobe ríše Starých Turkov a ríše bulharských Onogurov v VI. a VII. stor., to bol príslušník alebo zástupca starotureckých kmeňov, ktoré mali v tej dobe pod kontrolou aj oblasti užívané niektorými Uralskými kmeňmi (aj Maďari). Veľa vládcov v Meotise by naznačovalo, že by medzi nimi mohlo vládnuť akési dvojvládie, alebo dokonca potvrdené viacvládie: etnický vládca, ktorý bol podriadený karchovi a ten bol podriadený chazarskému kaganovi.

Koľko potom mohlo byť pôvodných (starousadených) meotiských (levédskych) starotureckých (vedených karchom) kmeňov a koľko prichádzajúcich povolžských Turko-tatárskych kmeňov (vedených dulu – maď. gyula) v Meotise? Ak sa spomína spoločných 5 tureckých kmeňov mohlo to v skutočnosti znamenať ďalšie delenie kmeňov medzi dovtedy panujúceho miestneho karchu a jeho kmeňov a ďalšieho prichádzajúceho vládcu dulu a jeho kmeňov. Pre nepokoje v Kubáni a Meotise bol nútený zásah Chazarskej ríše, ktorá ich pokorila, určila sídla len v Meotise (na západe, za riekou Don) dosadila na post panovníka – karchu Leveda a jeho vládu museli akceptovať aj ostatné prichádzajúce kmene do Meotisu – turko-tatárske starobulharský Onoguri a Sabiri, Uralské (Maďari a Nyék) a Kabarské. Či už bola početnejšia jedna alebo druhá časť tureckej skupiny kmeňov, výraznú prevahu v spoločnosti ani nad ostatnými povolžskými (turko-tatárskymi a uralskými) a kabarskými kmeňmi nezískala, ale ak chceli pôsobiť a prežiť v regióne Meotisu boli donútený na vzájomnú spoluprácu.

U niektorých maďarských historikov sa objavili aj pokusy zo známych pomenovaní kmeňov určiť pôvod vzťahujúci sa k Maďarom a k maďarskému jazyku. Maďarským pôvodom súvisí kmeň Meder (maď. Megyer, Moger) a ďalším by mohol byť výraz Nekie (maď. Nyék), čím by ostatné kmene sa dali zaradiť do tureckého spoločenstva. Ďalší novodobí maď. autori rátali so štyrmi maď. kmeňmi v Meotise. K už spomínaným kmeňom Megyer a Nyék, tak napríklad Pauler Gyula najprv zašiel ešte viac do minulosti a ešte počas ich zdržiavania sa v Povolží, kmeň Gyarmat dokonca nazval ako turecký ľud Jurmaty, ktorý sa dostal pod vplyv Maďarov, čo až výrazne naznačuje, že pôvodne oba kmene (Kürt a Gyarmat) mohli byť turko-tatárskeho pôvodu (starobulharský Onoguri a Sabirovia). Tým sa dá konšpirovať a z Povolžia do Meotisu prišli len tri resp. štyri kmene: jeden resp. dva turko-tatárske (spoločný turko-tatársky kmeň Kürt – Gyarmat) a dva Maďarské kmene (Megyer a Nyék) a pridali sa k až štyrom Starotureckým a trom Kabarským kmeňom.