eHistory

23S. Existencia a prítomnosť Slovanských kmeňov v Európe.

Končila Éra Antiky a nastupoval Stredovek.

Rozpad Rímskej ríše na dve časti, z ktorých po konfrontácii s prebiehajúcim „Sťahovaním národov“ víťazný resp. existenčný zápas zvládla a prežila len jej východná časť Východorímska ríša. Práve s jej pomenovaním vystupuje u rôznych národov aj niekoľko ďalších pomenovaní ako Byzantská a Grécka ríša. Samotný jej obyvatelia, hlavne Gréci sa však počas celej doby jej existencie aj naďalej nazývali Rímanmi, len okolitý Svet z dôvodu ďalších okolností ich chcel odlíšiť aj pomenovaním, preto napríklad pod pomenovaním Byzantská ríša sa skôr odzrkadľuje názov mesta Byzantion (od r. 330 bolo premenované na Konstantinopol) a pod pomenovaním Grécka ríša, bola sledovaná prevaha grécky hovoriaceho obyvateľstva, prevládali grécky zapisované záznamy a o poltisíročia neskôr vedúca aj cirkevná rozluka na rímske a grécke ponímanie kresťanskej ideológie. Samotný Gréci však za „Grécke obdobie“ považujú hlavne dobu mestských štátov pred naším letopočtom, prípadne aj rímsku nadvládu do prijatia kresťanstva.

Pre porovnanie tak napríklad titul franských resp. neskorších západoeurópskych cisárov, v jeho plnom znení bol „Cisár rímskej ríše nemeckého národa“, čím titul konstantinopolských panovníkov by mohol obsahovať hlavné atribúty územia ich dosahu moci a niesť pomenovanie ako napríklad „Cisár rímskej ríše gréckeho národa“ a ak sa grécke obyvateľstvo aj počas ďalších tisíc rokov považovalo za Rímske obyvateľstvo, nemenný význam slova „rímsky“ sa mal aj naďalej nachádzať v titule konstantinopolských panovníkov čomu by najhodnovernejšie napovedal titul „Cisár východorímskej ríše“. Ale aj napriek logickým úvahám sa užívali tituly podľa hlavného mesta „Cisár byzantskej ríše resp. Cisár Konstantinopolskej ríše“.

Zmena a vývoj politickej a vojenskej situácie vo východnej a strednej Európe prenikli aj do východorímskeho (byzantského) prostredia a ich kronikári o Slovanských kmeňoch zaznamenali už podstatne viac informácii. To v istých súvislostiach mohlo byť dôsledkom, že Slovanské obyvateľstvo sa dobýjalo dokonca aj na územie Východorímskej ríše, čím to pre oboch bol aj kontakt až veľmi osobný. Práve tu ako prvý pomenovanie Slovan použil Prokopios z Cézarei v službách východorímskeho vojvodcu Belizara (medzi r. 527 – 540 ako jeho poradca), keď v r. 537 zapísal výraz „Sklabenoi“ vo svojom diele s názvom „Knihy o Perzských-Vandalských-Gótskych vojnách“. Pomenovanie Sklabenoi (čo sa môže interpretovať aj ako Sklavenoi) sa predpokladá, že nepredstavovalo skutočné pomenovanie etnika, ale mohli byť slová Sláv, Sloven alebo Slovan užívané dodnes. Tie však pre Grékov zneli a aj sa vyslovovali podstatne ťažšie a tak kvôli jednoduchšej výslovnosti do pôvodného mena Rímania a Gréci vsunuli spoluhlásku „c - k“, čím vznikli rôzne dezinformačné pomenovania Scláv, Sklabén, Skloven, pripomínajúce skôr zosmiešnenie ich mena, keďže niektoré pomenovania až výrazne pripomínajú význam „otrok a okovy“. To by v rímskom a aj v gréckom ponímaní až jasne vypovedá vo vetách „prečo nás títo otroci napadli“, „sú zaostalý a sú len tovarom ako otroci“. Rímania aj Gréci mali v povahe svojich protivníkov počastovať rôznymi opovrhnutia hodnými výrazmi, kým im došli na skutočné meno. Citáty rôznych byzantských autorov zo VI. a VII. stor. z negatívnym pohľadom na Slovanov:

• Prokopios z Cesarei (nar. v Palestíne okolo r. 500 – zomr. okolo r. 565?) – Slovania sa dopúšťali násilných a hrozných činov a stali sa postrachom obyvateľstva. Napríklad k r. 548 uvádza, že Slovanské vojsko prekročilo rieku Dunaj, zabíjali, lúpili majetok a brali do otroctva všetkých dospelých mužov, ktorý im padli do rúk. Na inom mieste uvádza: Tých ktorých cestou stretli zabíjal narážaním na zahrotené koly narazené v zemi, na ktoré nabodávali ľudí, že hrot kola od spodu (Prokopios doslovne uviedol „cez zadok“) prenikol do tela cez vnútornosti a takto nechávali ľudí umierať. V r. 551 Prokopios uviedol: „Východorímsky vojaci proti Slovanom neboli ochotní bojovať zo strachu. Dlho trvalo rabovanie Slovanov, popri cestách bolo veľa mŕtvych a odvádzali do otroctva nespočetné davy ľudí“. V Knihe III, kap.14 (k rokom 530-546) “Slovania vedú život drsný a primitívny rovnako ako Massageti a stále sú plný špiny ako oni.”

• Ján z Efezu (nar. Okolo r. 507? – zomr. okolo r. 586?; sýrsky historik) – Slovania podnikali lúpežné výpravy, pri ktorých ničili majetky, sprevádzali ich krutosti, zabíjanie a dôvodom výprav bola snaha získať bohatstvo východorímskych miest, preto Slovanov nazval prekliatym národom.

• Pseudo-Maurikos (neznámy autor z obdobia panovania cisára Maurikiosa 582 – 602) vo svojom diele Strategikon v Knihe XI, § 5 Slovanov opisuje “Ako zbraň nosia každý dva krátke oštepy, štíty, niektorí používajú luky a krátke šípy napustené jedom, ktorý hneď účinkuje; používajú úklady, nečakané prepady, rabujú, a vymýšľajú rôzne úskoky; nedodržiavajú zmluvy, ak musia ustúpiť, utečú do lesov, kde sa schovajú v lístí a v stromoch a preto by bolo proti Slovanom ľahšie bojovať v zime, keď na stromoch nie je lístie“.

• Písomný zápis z r. 550, za panovania východrímskeho cisára Justiniánusa I. (527 – 565) – Slovania sa mohli prezentovať rovnako kruto a agresívne ako proti nim bojovali v minulosti Rímania, Germánske kmene, Húni, Sarmati, Skýti, Alani, Roxolani a ďalší. Preto sa do takého výpočtu zaradil aj opis obzvlášť krutého zaobchádzania, keď v r. 550 Slovania porazili východorímske vojsko, zajali ich veliteľa Azbada, zodrali ho z kože (z kože jeho chrbta narezali remene) a Azbada hodili do ohňa.

O Slovanoch sa písali aj pozitívnejšie informácie o ich kladných povahových črtách. Niekedy aj tí istí autori, ktorý uvádzali o Slovanoch negatívne správy, čím si aj sami protirečili:

• Prokopios – Slovania nie sú zlomyseľný a ani zákerný (Kniha III, 14 kapitola).

• Pseudo-Maurikos – K cudzincom sú láskaví, chránia ich (Kniha IX, 5 kapitola).

• Jordanes (nar. ? – zom. po r. 552 latinsky píšuci historik germánskeho pôvodu) vo svojom diele De origine actibusque Getarum, známe aj pod názvom Getica uviedol „Veneti neboli pôvodne bojovní, keď proti nim v tretej štvrtine IV. stor. útočili Góti nebránili sa, a preto boli porazení. Od vtedy sa však poučili a teraz všade pustošia“.

• Ján z Efezu – Slovania dobyli sídla a aj opevnené mestá, usádzali sa na dobytých územiach, mali veľké stáda, bohatli, mali zlato, striebro a zaopatrili si zbrane, s ktorými sa naučili narábať lepšie ako Rímania.

Odkiaľ sa vzal nielen tak početný ľudský potenciál, ale aj nesmierna krutosť a zabíjanie, ktorými opisovali Slovanov?

Prenikanie Slovanských kmeňov na Balkán bolo predovšetkým dejinami vojen, pri ktorých sú obete ako na stranách útočiacich a víťazných Slovanov, ale aj na strane brániacich sa a ustupujúcich Trákov, Makedóncov, Grékov, Ilýrov, Germánov, Rímanov a ďalších. Písomné pramene pochádzajú buď zo Západorímskeho, alebo Východorímskeho prostredia, čiže autori registrovali udalosti na území niekdajšej Rímskej ríše a v jej susedstve (dosah „ich“ poznania, informácie a prípadné ich osobné návštevy a kontakty s ľuďmi siahali len do blízkeho vlastného pohraničia). Krajiny za rímskou hranicou v ponímaní Rímanov kronikári nazývali „Za hranicami, kde žijú levy“ alebo „Barbarikum“. Ak sa im podarilo identifikovať niektorý z kmeňov, podľa neho boli pomenované aj všetky ostatné v jeho okolí, proste všetkých hodili do jedného vreca, ako to bolo v prípade Keltov, či už mali na minciach latinské alebo byzantské motívy resp. keltské, nekeltské výrazy, a v prípadne aj Germánov, aj keď uvádzali Venetov, s ktorými obchodovali s jantárom a kožušinami i tak celú ostatnú nerímsku Európu nazvali od III. stor. n. l. Germánskym panstvom. Germánske kmene však zanedlho, od konca IV. stor. nedokázali obhájiť svoje rozsiahle panstvo a neodolali ani Rímanom, ani Hunom a od VI. stor. najprv ani Slovanom a potom ani Avarom.

Kým od I. stor. p. n. l. prenikanie Slovanského obyvateľstva na Balkán a do strednej Európy bolo viac-menej anonymné, čiže len ako súčasť známejších kmeňov a etník (ako súčasť Skýtov, Sarmatov, Jazygov, Germánov, Roxolanov a Alanov), od prelomu V. / VI. stor. n. l. sa zmenilo na známu a kronikármi registrovanú expanziu Slovanov.

Za jedno storočie, od konca IV. stor. do konca V. stor., východnú Európu opustili Germánske kmene, Alani, Sarmati, Huni, ktoré mali svojim odchodom tento multiregión úplne znehodnotiť, oslabiť, vyľudniť, zanechať vo vlastnom úpadku a v očakávanom zániku. Kde sa potom mohli vziať ešte početnejšie skupiny obyvateľstva ako tie prv odchádzajúce? Práve prenikanie Slovanov v údajných obrovských počtoch obyvateľstva, keď už pred nimi z východnej Európy odišlo niekoľko veľkých resp. väčší počet etník a kmeňov vyvoláva podozrenie, akoby východná Európa predstavovala neustálu zásobáreň obyvateľstva, čím sa vážne dostávajú do kolízneho tvrdenia o prípadnom väčšinovom obyvateľstve či už na strane nomádskych, alebo na strane Germánskych kmeňov. Aj vývin udalostí od pol. V. stor. v Karpatskej kotline, kde síce po víťazstve veľkej koalície Germánskych kmeňov nad Hunmi, by sa predpokladalo prenikanie Germánov do všetkých svetových strán, avšak aj tentoraz pokračoval až markantný ústup resp. orientácia opačným smerom. Germánske kmene sa nepresadili ani v smere na sever (od VI. stor. ustupovali aj zo Slovenska, Moravy, Čiech a východného Nemecka), ani nezvolili opätovný návrat na východ (Slovanské kmene prenikajúce na Balkán podstatne obmedzili resp. zastavil prenikanie Germánskych kmeňov na východ). Akoby Germáni zopakovali tú istú chybu resp. zopakovali ten istý chybný existenčný manéver ako o storočie prv a pokračovali v zúfalom dobývaní vyspelejšej (civilizovanejšej) prv Rímskej, teraz Západorímskej ríše. Tá pre nich ako pred storočím tak aj od poslednej štvrtiny V. stor. akoby organizovanejšia spoločnosť predstavovala ľahšieho súpera (protivníka). Germáni a Západný Rímania upadli do vzájomných sporov, ktoré najprv viedli v r. 476 k zániku Západorímskej ríše a následne k preniknutiu germánskych Ostrogótov na Apeninský polostrov, kde však za storočie (476 – 555) podľahli rímskej asimilácii, podľahli aj vojskám Východorímskej ríše, čím sa dá tvrdiť, že vlastné etnikum doviedli k záhube. Na väčšine Apeninského polostrova bola nastolená Východorímska správa. Tento výrazný príklad veľmi jasne navodzuje aj osud predchádzajúceho vývoja v podobných germánskych snahách v rôznych lokalitách, kde tak isto neuspeli. Germánske kmene nachádzajúce sa v neustálom pohybe (zo Škandinávie, cez územie Poľska, Karpatskú kotlinu, východnú Európu a Balkán sa ich pobyt dá odhadnúť len na jedno až dve storočia v každej spomínanej lokalite), čo sa tým pádom dá chápať skôr ako neúspešnú snahu o získanie trvalých sídiel v Európe, keď od poslednej tretiny VI. stor. (568) ustúpili už aj z Karpatskej kotliny a z Balkánu.

Zároveň sa tým ponúka veľmi jednoduché vysvetlenie, či práve z dôvodu tam zdržiavajúcich a k nim neustále pribúdajúcich početnejších slovanských skupín (kmeňov) obyvateľstva museli všetci spomínaný pod hrozbou asimilácie ustúpiť len dvoma možnými svetovými stranami buď na západ (Germánske, časť Bulharských a dokonca aj neskoršie Avarské kmene) alebo na východ (Hunské, Bulharské a Alanské kmene), keď nešli na juh (na územie Východorímskej ríše) a na sever na územia opomínaných a nespomínaných Venedov. Dokonca by sa dala pripustiť možnosť, že aj svojim príchodom a prechodom cez spomínané lokality nikde nemohli tvoriť väčšinu, ale len vládnuce a organizovanejšie skupiny (uzavreté spoločnosti v pevnostiach a sídlach) prinášajúce do týchto lokalít iné alebo aj vyspelejšie technické a kultúrne prvky. Práve iné a vyspelejšie prvky sa mohli stať najprv ich dobyvateľskou výhodou na získanie prevahy a kontroly nad územím a jej obyvateľstvom a neskôr vhodným obchodným artiklom, ktoré preberalo aj domorodé obyvateľstvo, až kým sa Germánskym kmeňom nestalo stále bližšie susedstvo a prítomnosť iných etník nepríjemnou (ako pozvoľnou asimiláciou) a nebezpečnou (strácali prevahu ako v organizovanosti spoločnosti, tak aj vo vojenskej vyspelosti), a kvôli zachovaniu vlastnej etnicite odtiahli a pokúšali sa presadiť v iných častiach Európy. Ak tak nespravili a ostali v lokalitách s prevahou domorodého obyvateľstva pomaly upadli do asimilácie a zabudnutia (Germáni boli asimilovaný nielen na Apeninskom polostrove, ale aj vo Francúzsku, na Pyrenejskom polostrove, ako neskôr aj Varjagovia v Rusku). Na druhej strane lokality, ktoré zas Germánske kmene opustili, vlastne sa ponúkajú ako dôkaz a navodzujú, že práve ich odchod bol z dôvodu straty vojenskej prevahy aj napriek tomu, že ešte aj po ďalšie generácie, alebo aj vyše storočia, zanechané negermánske obyvateľstvo užívalo vyspelejšie germánske prvky vo svojej spoločnosti, čím prispievalo k zmätočnému zaraďovaniu rôznych lokalít ku Germánskemu panstvu aj dávno po ich odchode. Stručne povedané nielen Germáni, ale aj Skýti, Sarmati vychovali za niekoľko generácii resp. až storočí z domáceho roľníckeho a pastierskeho ľudu vyspelejšiu spoločnosť, využívajúcu ich kultúru, ohrozujúcu menšinové a vládnuce kmene.