eHistory

 5S. Kimmeriovia.

     Východná Európa – hlavne oblasť stepí od severného Čiernomorského pobrežia až po Povolžie bola tzv. centrom zrodu vojensko-nomádskych spoločností a aj obyvateľstva hovoriaceho Indoeurópskym jazykom resp. jej dialektmi. Po tisícročia Indoeurópske kmene prenikali všetkými možnými smermi do okolitého Sveta, Pôvodne sa jednalo o obyvateľstvo hovoriace starobylým indoeurópskym jazykom, ale ich stáročným až mnoho tisícročí trvajúcom účinkovaní v stredoázijskej oblasti, v rôznych lokalitách, ich jazyk prechádzal vývinom a menil sa resp. do svojho jazyka prijímali nové termíny a slová podľa potrieb a kontaktov s tamojšími a susediacimi etnikami, zmenou fungovania spoločnosti, rozvojom remeselníckej činnosti a obchodom. Vznikli nové dialekty zaraďované do skupiny severoiránskych jazykov. Samotný pobyt v Stredoázijskom prostredí, kruhu konkurujúcich kmeňov a etník, bol chápaný ako veľká príležitosť na zdokonalenie vlastného fungovania spoločnosti. Najprv to boli len pastierske kmene z indoeurópskej jazykovej skupiny, ktoré v podmienkach presadzovania sa voči buď tamojším kmeňom z uralskej jazykovej skupiny (tí ustúpili v konečnom dôsledku severnejšie), alebo kmeňom z altajsko-mongólskej jazykovej skupiny (tí buď ustúpili na východ, alebo z oblasti dnešnej Číny, Mongólska a Altaja zatiaľ sa nemali možnosť dostať do Stredoázijskej oblasti) zmenili chod svojich spoločenstiev nesúci resp. narastajúci do charakteru nomádsko-vojenskej spoločnosti. Iste im pritom pomohla nielen vyššia vojenská zručnosť, ale aj skutočnosť využitia vlastnej mobility (domestifikovanie koňa, najprv zapriahnutého do vozov a následne jeho použitie na jazdenie) vojenské jazdectvo čím sa zvyšovala úspešnosť dobývania resp. rýchlosť prenikania Indoeurópanov do širšieho okolia, čím prenikali do susedných lokalít, kde získavali kontrolu resp. ovládali ostatné okolité, predovšetkým poľnohospodárske a pastierske etniká a zastavili rast resp. zatiaľ nastalo utlmenie a stagnácia vývoja okolitých jazykových skupín (uralske, altajsko-mongólskej, mediteránsko-semitskej, protoindickej). Asi okolo prvej polovici II. tis. p. n. l. rozpínanie sa a prenikanie nomádsko-vojenského obyvateľstva hovoriaceho indoeurópskym resp. už severoiránskym jazykom alebo ich dialektmi získalo nový rozmer. Situácia u niektorých etník – kmeňov sa mohla zmeniť, keď sa dostali do konfliktu s rovnocenným súperom, alebo do vzájomných bojov aj s jazykovo príbuznými nomádskymi kmeňmi. Stredoázijská oblasť im naraz mohla byť pritesná a riešením po porážke musel byť čo najskorší odchod do inej lokality. Pravdepodobne buď využitím vojenskej prevahy – výhody, presadili sa tentoraz už aj na východe Európy, kde zotrvalo a zostalo v početnej prevahe pôvodné roľnícke a pastierske obyvateľstvo hovoriace buď tiež indoeurópskym alebo už staroeurópskym jazykom a ich dialektmi.

Prvou takou známou nomádsko-vojenskou spoločnosťou boli Kimmeriovia, ktorých prítomnosť v priestore južného Ruska a Ukrajiny sa kladie už okolo r. 1.500 p. n. l. Aj dôvod preniknutia do východnej Európy sa zdá byť jasný, keďže Kimmeriovia sem nedošli v snahe rozširovania svojho panstva, ale vzdali sa svojich predchádzajúcich sídiel resp. ich niekto silnejší o ne pripravil, porazil a donútil k odchodu. Dokonca aj ich súper by sa dal určiť, keď ním mohli byť Skýti (i tak vlastne nie je na výber iná možnosť), keďže aj o niekoľko storočí neskôr, boli do veľkej rodiny Skýtskych kmeňov pôvodne zaraďované pravdepodobne všetky stredoázijské kmene hovoriace indoeurópskym resp. severoiránskym jazykom alebo ich dialektmi.

Kimmeriovia príchodom do východnej Európy svojou mobilitou a vojenskou vyspelosťou sa posilnili a do podriadenia sa im dostali tunajšie pastierske kmene, keď nie je vylúčené, že po preniknutí za rieku Dneper a neskôr až do Karpatskej kotliny, získali kontrolu nad územím, alebo mohli donútiť k podpore kmene s rôznym zameraním ako pastierske aj poľnohospodárske prípadne aj lovectvom a zberačstvom živiace sa kmene. Práve na tento neočakávaný príchod vojensky zdatnejšieho súpera sa len ťažko dalo v tej dobe nájsť vhodnú obranu. Prichádzajúci Kimmeriovia svojou mobilitou (vojenskou jazdou) mohli podstatne rýchlejšie preniknúť na cudzie územie, čo sa už nedá chápať ako dostatočný čas na ústup porazených kmeňov a opustenie obyvateľstva zo zasiahnutých území. Pôvodné obyvateľstvo vo východnej Európe (v Povolží a v oblasti rieky Don) sa ocitlo v najväčšom ohrození. Ani oblasti za riekou Dneper, kde sa v južnejších lokalitách zdržiavalo aj pastierstvom živiace sa obyvateľstvo, ale severnejšie vo výraznej prevahe musel byť ľud živiaci sa hlavne poľnohospodárstvom, keď ten nielen nemal možnosť ako sa účinne brániť, ale bol pripútaný k pôde (osiať pole a čakať na úrodu trvalo niekoľko mesiacov, alebo vytvoriť novú poľnohospodársku pôdu bola práca na niekoľko rokov), a preto ich väčšina nemala žiadnu možnosť úniku a bola nútená prijať nadvládu nomádskych kmeňov.

Avšak ani sťahovanie pastierskych resp. nomádsko-vojenských kmeňov nemohlo prebiehať ako spanilá cesta do zasľúbenej krajiny. Pri vojnovom konflikte aj v radoch útočiacich a víťazov mohli byť straty. Ale ak niekto územie svojej krajiny nezväčšoval, keď jednu lokalitu opúšťal a do inej sa zas dobýjal, vlastne viedol až dva vojnové konflikty, keď ten prvý prehral (bol to dôvod opustenia lokality svojich predkov), kde iste musel mať nielen straty na ľudských životoch, ale veľké straty a obete mohlo postihnúť aj nevojenské obyvateľstvo (ženy, deti a starý ľudia), ktoré v sprievode dobytka sa stávali najzraniteľnejšími časťami kmeňa, keď pravdepodobne ich veľkým častiam sa ani nemuselo podariť opustiť krajinu a stali sa zajatcami víťaza. Samotný pohyb pastierskeho národa s dobytkom predstavoval obrovské bremeno a ohrozenie. Rýchlosť menšej prípadne väčšej kolóny presúvajúcej sa desiatky, stovky (že by niekedy až do tisícky???) kilometrov sa na začiatku pohybovala na asi 20 km denne (nechať napásť sa dobytok, presun v teréne po neexistujúcich cestách, obchádzaním nepriateľských území, prekonávaním prírodných a vodných prekážok), keď po niekoľkých dňoch rýchlosť kolóny mohla klesať. A pri druhej vojne sa dobývali do novej krajiny a tento konflikt mohol byť dlhodobejším procesom trvajúcim niekoľko rokov alebo aj desaťročia a vystavil národ do neustáleho pohybu – postupu do východnej Európy.

Koľko potom vlastne dobyvateľov – nomádov resp. utečencov mohlo do východnej Európy prichádzať? V Stredoázijskej oblasti, kde sa intenzívne pastierstvo prevádzkovalo už približne od V. tis. p. n. l., je aj dodnes podstatne nižšia zaľudnenosť a pohybuje sa len okolo 10 obyv. na km2, kým vo východnej Európe, v jej Ruskej časti stúpa zaľudnenosť na niekoľko desiatok obyv. (tu však bola aj možnosť ďalších hospodárskych činností ako bolo aj poľnohospodárstvo), v priestore Ukrajiny už takmer sto, v strednej Európe viac než sto a v západnej Európe miestami aj viac než dvesto obyvateľov na km2. V minulosti neboli až také veľké matematické rozdiely (nedokonalé obrábanie pôdy a jej slabá výnosnosť), ale i tak sa okolo IX. stor. n. l. mohla pohybovať hustota obyvateľstva v stredoázijskej stepi na sotva desatine obyvateľa na km2, kým v Nemecku to už mohlo byť okolo 8 obyvateľov na km2, čo je takmer stonásobne viac. Už na prvý pohľad, takmer ľudoprázdna resp. veľmi nízko zasídlená Stredoázijska step nemohla predsa zaľudňovať, tak napríklad desať a viacnásobne ľudnatejšiu Európu. Ani keby došli všetci aj vtedy by predsa tvorili, ako na území južnej európskej časti Ruska, len ak pätinu a na Ukrajine sotva desatinu obyvateľstva. A to sa dá tvrdiť, že zo stredoázijskej oblasti sa im v tak hojnom počte nepodarilo presunúť (účastníkmi boli prevažne už prv spomínaný vojaci, ich rodový nadriadený a vládnuca šľachta). Tým pádom ak sa nomádsko-vojenské kmene posúvali ešte hlbšie, až do strednej Európy, sa aj ich percentuálny podiel na skladbe na celkovom počte obyvateľov v lokalite ešte viac znižoval. Ak dokonca šlo o rozširovanie územia pod kontrolou nomádsko-vojenských kmeňov, čím väčšia krajina, tým menší počet sídiel resp. kontrolných bodov a opevnených sídiel, na vybraných križovatkách ciest a riečnych brodov, odkiaľ najprv buď ohrozovali a oslabovali tamojšie komunity resp. obyvateľstvo, alebo ich nakoniec vyhnali, prípadne pokorili a zaviazali povinnosťami.  

Pastierske etniká aj z dôvodu ťažších životných podmienok nemohli a nepatrili medzi početnejšie etniká, kmene, národy, ale našli si im vhodnú alternatívu nielen na získavanie živobytia (bez väčšej driny ich zásobárňou bol dobytok a jeho produkty mlieko, mäso, ...), ale aj svoju málopočetnosť, ktorú doplnili lepšou organizáciou, bojovnosťou, mobilitou a výzbrojou.

Nomádi však boli v pozičnej výhode, keď ako ozbrojenými strážcami svojho dobytka, boli nielen mobilný, ale aj zručnejšími vojakmi, a v prípade ohrozenia alebo vojenskej výpravy sa ľahko mohli stať plnohodnotnými vojakmi a nielen chrániť vlastné obyvateľstvo, ale aj naopak presadzovať sa voči menej organizovanému (bez mobility si vzájomne vedeli vypomôcť len malé lokality), menej zdatnému a nedostatočne vyzbrojenému pastierskemu a roľníckemu obyvateľstvu vo východnej Európe. Prítomnosťou nomádov, podriadenému obyvateľstvu hovoriaceho príbuzným indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom alebo ich dialektmi, bol nanútený ich spôsob existencie a spolupodieľanie sa aj na prípadných vojenských aktivitách, a tie sa týkali povinnosti a účasti na obrane a na vojenských výpravách (asi v pozícii peších vojsk). Roľnícky a pastiersky ľud vo vzdialenej symbióze resp. nútenej spolupráce prijal čiastočne kultúru (veci bežnej spotreby, aj ostatné predmety, šperky) boli buď vyrábané alebo zdobené symbolmi nesúcimi charakteristické črty prichádzajúcich nadradených nomádskych obyvateľov. Preto aj komunikácia niesla výrazné zmeny a ak aj pokorený pastiersky a poľnohospodársky ľud užíval nejakú inú formu komunikácie resp. jazyk, musel zrejme práve z dôvodu spolužitia ovládať aj jazyk dobyvateľa, čím po niekoľkých generáciách dochádzalo ku asimilácii, alebo aspoň optickému splynutiu týchto obyvateľov, ktorý sa nachádzali v priamom susedstve a kontakte s dobyvateľmi, alebo tých ktorý sa zúčastňovali na ich vojenských a obchodných aktivitách.

Akoby sa východná Európa nachádzala v pozícii veľkej zásobárne ľudu, keďže sa odtiaľ aj v dobe prenikania Kimmeriov, vydali ďalšie skupiny obyvateľstva a kmene: do obdobia okolo r. 1.400 p. n. l. sa kladie príchod Dórov a Macedóncov (na Balkán), okolo r. 1.200 p. n. l. Ilýrov (do oblasti Jadranského mora, ich príchod je kladený zo stredoeurópskej oblasti) a okolo r. 1.000 p. n. l. Trákov a Paionov (na Balkán).

Zhodou okolností, práve po predpokladanom príchode Kimmeriov, iná skupina Indoeurópskeho obyvateľstva, v oblasti centrálneho Poľska a východného Nemecka, podnietila vznik Lužickej kultúry popolnicových polí (okolo r. 1.400 p. n. l.). Rovnako ako Kimmeriovia aj príslušníci Lužickej kultúry expandovali, postupovali ako na západ do východného Nemecka, aj na východ kde sa postupne po niekoľkých storočiach dostali až do Bieloruska a severnej Ukrajiny. O sile a dosahu Lužickej kultúry svedčí jej dlhšia existencia (medzi r. 1.400 – 400 p. n. l.) a aj fakt, že sa Kimmeriovia nevydali severnejšie, v smere svojho suseda, ktorého práve Kimmeriovia mohli medzi XV. – X. stor. vytlačiť z oblasti severného Čiernomoria do Poľska.

Po r. 1.000 p. n. l., už ako bezprostredný susedia, Kimmeriovia prenikali aj do stredoeurópskeho priestoru, vystavovali ju svojim návštevám (nájazdom – lúpenie), čo sa neskôr mohlo zmeniť, a dokonca Karpatskú nížinu v dnešnom východnom Maďarsku, mohli získať aj pod svoju kontrolu. Ich prenikanie na západ asi už naznačovalo, že v dobe okolo XII. – VIII. p. n. l. však už na východe nepredstavovali až tak rozsiahlu a neohrozenú krajinu a dôvodom ich prenikaniu na západ mohol byť narastajúci tlak ďalších, ich východných (stredoázijských) nomádskych susedov. V druhej pol. VIII. stor. p. n. l. Kimmeriovia už nedokázali zastaviť ich postup do Európy a museli čeliť útokom od prenikajúcich Skýtov. Tým sa podarilo dosiahnuť veľké víťazstvo, Kimmeriovia sa rozpadli na viacero častí a postupne boli nútený opustiť stepi severného Čiernomoria. Východná časť Kimmeriov sa cez Kaukaz vydala na juh, kam ich prenasledovali aj Skýti, ktorý po nich obsadili Severokaukazskú oblasť. Tu prechádzali cez krajinu Urartu (zrejme nazvanej podľa vrchu Araratu) do Malej Ázie, kde prenikli do severovýchodnej Frýgie. Kimmeriom priala momentálna situácia, keď do Urartu vpadli aj asýrske vojská a obaja aktéri (Urartu a Asýria) boli zamestnaný vlastným konfliktom, čím sa im podarilo pomerne jednoducho preniknúť cez ich krajinu. Potom čo porazeného urartského panovníka Rusa I. (734 – 714 p. n. l.) vystriedal nový panovník Argišti (714 – 685 p. n. l.), ktorý uzatvoril mier s Asýrskou ríšou, podnikli proti prenikajúcim Skýtom opatrenia, zastavili ich vojenské ťaženie za Kimmeriami a ustúpili na sever za Kaukaz. Medzi gréckymi autormi boli názory, že Kimmeriovia, Frígovia a Trákovia si mali byť vzájomne príbuznými etnikami (k čomu ich mohlo viesť aj ich pôsobenie v VIII. stor. p. n. l. v oblasti Anatolie a východného Balkánu). 

Západná časť Kimmeriov vo východnej Európe, do prelomu VIII. / VII. stor. p. n. l., bola Skýtmi tiež porazená a donútená odísť cez Balkán (cez Trákiu) tiež do Malej Ázie, kde sa dostali do konfliktu s Frýgskou ríšou. K veľkému oslabeniu Kimmeriov po bojoch so Skýtmi asi nedošlo, keďže aj v nových pôsobiskách pokračovali vo vojnách a dokonca po r. 696 p. n. l. Kimmeriovia spoločne s Tráckymi kmeňmi zapríčinili zánik Frýgskej ríše, ktorá sa rozpadla na menšie časti ovládané miestnymi frýgskymi vládcami, prípadne frýgskymi vojenskými veliteľmi a nezávislosť opäť získala aj Lýdia (dovtedy nachádzajúca sa pod nadvládou Frýgie).

V r. 679 p. n. l. lýdsky panovník Gýgés (okolo 680 – 652 p. n. l.) porazil Kimmeriov, ale v r. 652 p. n. l. kimmerijské vojská vedené Lygdamisom porazili Lýdov, pričom v boji padol aj panovník Gýgés. Kimmeriovia ešte prežívali vyše storočia, ale ich slávne časy sa už pomaly chýlili ku koncu. Najprv ich porazili Asýrania, okolo r. 620 p. n. l. znova Lýdovia a definitívnej porážke došlo okolo r. 560 p. n. l., keď ich pokorili Medovia. Kimmeriovia v tejto lokalite zanikli a splynuli v okolitých národoch.

Menšie časti Kimmeriov, na konci VIII. stor. p. n. l., sa mohli pohybovať prípadne ostali v Karpatskej kotline, ani tu sa ich etnikum nedokázalo adaptovať trvalo a tiež len zanikli v tunajších resp. prichádzajúcich nomádskych etnikách. 

​