eHistory

BELO I. (1060-1063)

Podvedený brat

 

Belo I.

Narodený: po roku 1015.

Rodičia: otec Vazul.

Matka, jej meno neznáme, pochádzala z rodu Tatum.

Súrodenci: Levente a Ondrej.

Manželka: Richeza (Rixa, v 1033), dcéra poľského kniežaťa Meška II.

Deti: Gejza, Ladislav, Lampert, Žofia, Eufémia, Helena a štvrtá neznámeho mena (manželka veľmoža Lamperta z rodu Hont–Poznan).

Zomrel: 11.9.1063. Pochovaný v kláštore v Seksárde (Szekszárd).

 

Ondrejovo úzkoprsé rozhodnutie o nástupníctve v závere vlády oslabilo jednotu krajiny. Uhorsko ešte nebolo pripravené prijať zmenu na nástupníctvo po línii z otca na syna, ale hlavne momentálne ani nebol vhodnejší dospelý nástupca na tento najdôležitejší post. Pre Uhorsko akékoľvek iné nástupníctvo sa stáva problémom. Už od prvého známeho kráľa v prípade Štefana I. boli nástupy na trón skôr–neskôr doprevádzané rozbrojmi s ďalším ambicióznym adeptom. Krajina, ako bolo Uhorsko, prospieť mohlo predovšetkým starešinovské prepustenie trónu. Už nekalé praktiky kniežaťa Gejzu, keď nie je dokonca vylúčená bratovražda, alebo v prípade Štefana I., keď po smrti jeho syna Imricha bolo odopreté nástupníctvo jedinému kandidátovi z rodu Arpádovcov bratrancovi Vazulovi. Tri ozbrojené vystúpenia (1041, 1044, 1046) vedúce až k vyústeniu otvoreného povstania pohanského obyvateľstva (1046) koniec koncov ukončili zbytočných posledných osem rokov a trón pripadol do rúk nitrianskej – Michalovej vetve až v osobe jeho vnuka Ondreja. Počiatočný optimizmus, ale hlavne triezve a užitočné rozhodnutie Ondreja I. bratovi Belovi o prísľube nástupníctva sa v závere vlády zmenilo v prospech syna – dieťaťa Šalamúna (1053), miesto ktorého i tak by museli vládnuť poručníci. Čiže nakoniec sa ani Ondrej nevyhol chybe svojich predchodcov a krajinu vohnal do občianskej vojny.

 

BELO I.

1060 –– Belo odišiel do Poľska čo vlastne znamenalo začiatok príprav na občiansku vojnu–konflikt. Ondrej vôbec nepochopil že aj keď mu poskytli vojenskú podporu z Nemecka, avšak stratil veľkú podporu medzi vlastnými domácimi prívržencami. A ani ako o osobách o nejakom vlastnom hrdinstve sa v porovnaní bratov nedalo hovoriť. Ondrej už predtým utrpel mozgovú porážku a už dlhšie obdobie ho prevážali na stolci, ale pred bitkou predsa len sa posadil na koňa a predstúpil pred vojská. Samotná bitka však už bola väčšinou už len záležitosť na jednej strane Bela s uhorskými a poľskými vojskami a na druhej strane kráľa Ondreja s už nie tak prevažujúcou časťou uhorských prívržencov a nemeckých oddielov. Nasledovala veľká bitka. Nemci bojujúci s obrovskou vervou odolávali až do konca, ale nakoniec boli tiež porazený a vyhnaný z Uhorska. S nimi utekal aj kráľ Ondrej, tak ako niekedy predtým aj Peter Orseolo, aby sa na nemeckom dvore stretol s vlastnou rodinou, ktorú tam poslal vopred. Ondrej však ešte čiastočne postihnutý (nie úplne zdravý po mozgovej mŕtvici sa nedokázal dlho udržať na koni, spadol, bol pošľapaný koňmi a nakoniec padol do zajatia. Ťažko zranený bol odvezený do Zircu (DOPLNIŤ ČO TAM BOL KLÁŠTOR ?? ) kde zakrátko umrel. Belo bol biskupmi ešte v decembri toho istého roku korunovaný.

Na začiatku vlády sa Belo dostal tiež do tej istej situácie ako aj jeho brat Ondrej. Víťazstvom a vyhnaní Nemcov z Uhorska, sa staromaďarský ľud domnieval, že je vhodná príležitosť predložiť kráľovi požiadavky k návratu k staromaďarským tradíciam a modlobožstvu. Stále mali na zreteli že kresťanstvo doniesol do krajiny až sobáš Štefana s Nemkou Gizelou a príchodom väčšiny cudzincov z Nemecka.

Belo chcel byť ústretový k ľudu krajiny, upraviť ceny tovarov na miestnych trhoch, aby nedochádzalo k úžerníctvu–asi vydieraniu obchodníkmi. Z tohto dôvodu vyzval aby sídla vyslali jedného až dvoch zástupcov do Stoličného Belehradu, aby vypočul ich potreby. Avšak miesto zástupcov sa do Belehradu vydali celé skupiny obyvateľstva. Cestami ako sa blížili znova začalo prenasledovanie veriacich kresťanov, cudzincov, hrozilo všeobecné vraždenie farárov a cudzincov a búranie kostolov. Pred bránami Stoličného Belehradu sa zišlo nespočetné veľké množstvo staromaďarského národa. Belo ktorý porazil Nemcov, teraz ostal či to riešiť rovnako. Vypýtal si čas troch dní na rozmyslenie, ale to hlavne na zorganizovanie vojsk. Po uplynutí lehoty cez mestské brány sa na pohanské obyvateľstvo vyhrnuli vojaci a rozohnali krvavo zídené obyvateľstvo. Veľa ich bolo zabitých, veľa ich skončilo vo väzeniach, kde viacerí zahynuli hladom.

 

Dynastia

1060 –– (Dümmerth Dezső – Az Árpádok nyomában) Belo s nemeckými zajatcami zaobchádzal rytierskymi a ohľaduplnými spôsobmi. Viacerých prepustil a ich veliteľ Viliam z Weimaru sa do Nemecka vracal ako snúbenec Žofie, dcéry samotného, v tej dobe ešte len kniežaťa Belu.

1060 –– (Dümmerth Dezső – Az Árpádok nyomában) zo strany manželky Richezy bol Belo omnoho viac rodinne spriaznený s panovníckymi dvormi zo zápaeurópskych krajín, ako jeho brat Ondrej. Richezina stará mama Matilda bola dcérou nemeckého cisára Ota II. (ja však dopĺňam, v tej dobe na nemeckom tróne bol už však iný panovnícky rod, neviazaný s týmto kontaktom, a Matilda bola manželkou grófa Azzo z Pfalzu), čím boli aj ich deti v priamom príbuzenskom stave s panovníckymi rodmi v Nemecku a spätne aj so samotnou Gizelou, manželkou prvého uhorského kráľa Štefana.

–– dcéra Bela I. Eufémia sa stala manželkou moravského kniežaťa Otta.

Panovanie a financie

Nástup nového kráľa sa udial za pokojnej atmosféry. Opadla celoročná napätá situácia a kráľom sa stáva schopný a energický človek znalý uhorskú mentalitu. Posledné roky Ondreja na tróne boli vlastne už len jeho trápením sa, keď vlastne zápasil sám so sebou, s vážnym onemocnením a samotná správa v krajine sa mu postupne vymykala z rúk. Moc v krajine sa najskôr ocitla v rukách kráľovských správcov, na ktorých bol Ondrej závislí sa spoliehať. Aj preto Belo získal dostatok odvahy sa postaviť voči vlastnému bratovi a jeho nepriaznivému rozhodnutiu ho zbaviť sľubovaného nástupníctva.

Belo si aj vo svojej dŕžave viedol ako schopný a skutočný vládca. Okrem toho že bol aj fyzicky zdatný (vojenský a rytiersky život) už zbrojil a pripravoval sa že bude musieť skôr–neskôr podstúpiť vojenskú obranu svojej kráľovskej pozície. Nezávisle od kráľovskej moci vládol, mal vlastné vojsko, peniaze už aj vo svojej tretine kráľovstva (Nitriansko a Bihorsko). Po nástupe a korunovácii (6. 12. v Stoličnom Belehrade) sa vrhol k oživeniu hospodárstva. Posilnil kvalitu mince (zvýšil obsah striebra), znížil dane pre obyvateľstvo, trhy preložil z nedele najčastejšie na sobotu, ale v aj iný pracovný deň. Dokladom o trhoch sú dni v názvoch miest. V Uhorsku okrem strieborných denárov platil aj byzantský zlatý solid. K strieborným denárom sa menil v pomere 40:1. Na minciach, kde kruhový nápis obsahoval „REX BELA – SANCTA MARIA“, čím sa potvrdzuje jeho uctievanie kultu sv. Márie (doviezol si ho z Poľska a či až z Nitry ?

Správa a delenie krajiny – ODDELIŤ CIRKEVNÉ ZÁLEŽITOSTI

Momentálny politický vývoj v Nemecku, odkiaľ mohol očakávať vojenský zákrok na ochranu nástupníckych práv neplnoletého Šalamúna, nesľuboval skorý zásah. K predídeniu vojenského konfliktu spravil viacero ústretových krokov, prepustil nemeckých zajatcov a zo zahraničia do Uhorska povolal späť utečencov, niekdajších Ondrejových prívržencov, sľubujúc im prinavrátenie opustených majetkov. Do správy krajiny na dôležité posty dosadil oddaných ľudí. Palatínom sa stáva obratný šomoďský špán Otto, ktorý z pozície úradu sa pričinil o založenie benediktínského kláštora sv. Jakuba v Želici (Zselicszentjakab, južne od Balatonu pri Kapošvári, vysvätený však až v 1066). V jednej z listín tohto kláštora (k roku 1061) sa spomína využitie vodnej sily na stavbu vodných mlynov v Uhorsku. V 1061 panovník zriadil benediktínske opátstvo v Seksárde (maď. Szekszárd, stol. Tolna, ARCIDIECÉZY–H, v 1241-2 bolo spustošené Tatármi).

Správa

Belo I. niekdajší svoj údel – tretinu kráľovstva nezrušil. Rozdelil ho na dve časti, špánstiev na sever od riek Dunaja a Tisy so sídlom v Nitre (niekedy nazývaného ako Nitriansko) a východných španstiev v povodí stredného toku rieky Tisy Bihorsko so sídlom v Bihari. Gejzovi pripadlo Nitransko (11 špánstiev: Prešporok, Komárno, Nitra, Trenčín, Novograd, Tekov, Hont, Abov Novohrad, Abov Heveš, Boršod a Zemplín), Ladislavovi Biharsko (4 špánstva: Bihor, Uh, Boršova a Sabolč). Otázne je prečo nedostal nejakú časť do správy aj najmladší z bratov Lampert. Otec by predsa syna neukrátil, keď ostatným dvom doprial. Prekážkou bol zrejme vek, nedovŕšil 15 rokov (narodený pravdepodobne až v Uhorsku po roku 1048) a zdržiaval sa aj s matkou Richezou na kráľovskom dvore pri otcovi (nebol náhodou určený na cirkevnú dráhu ??). .  

Pohanský snem

Kráľ Belo aby mohol spravodlivo vládnuť chcel si vypočuť aj požiadavky ľudu. Do svojho sídla v Stoličnom Belehrade povolal z každej osady po dvoch osobách ako vyslancov tlmočiacich žiadosti a potreby ľudu (1061). Ale neprišli len oni. Nečakane sa zišlo obrovské množstvo národa. Do čela za hovorcu ľudu sa postavil syn niekdajšieho vodcu pohanského povstania Vatu (1046) Ján, ktorý v mene väčšiny ľudu opäť žiadal zrušenie novôt, zabitie kresťanských farárov a znovu nastolenie starých pohanských zvykov. Z prejavu ľudu bol prekvapený až natoľko, že si nechal čas na rozmyslenie. Sám bol voľakedy pohanom, ale na dvore poľského kniežaťa Meška II. prijal kresťanstvo. Vedel si predstaviť aké nedozerné následky by malo vyčíňanie a pustošenie pohanov k ich dosiahnutiu k splneniu žiadostí. Ako bojovník sa vyznačoval tvrdou vojenskou povahou. Čas na rozmyslenie využil na prípravu vojska. Zídené masy obyvateľstva netrpezlivo čakali na kráľovu odpoveď. Odpoveďou však bol kráľov pokyn vojakom k útoku. Vodcovia sa dostali do väzenia, spurných skorbáčovali a mnohých aj zabili. Ostatných vojsko rozohnalo s odporúčaním zanechania akýchkoľvek pokusov k návratu k pohanstvu.

Po rozkole cirkví aj rozkol klerikov a laikov

Vo veci strateného trónu pre mladého Šalamúna sa niekoľko rokov nič nedialo. Nemecko a pápežský úrad započali práve v tomto období riešiť vlastné strety záujmov o vymanenie sa cirkvi spod vplyvu politických rozhodnutí. Zatiaľ v Ríme sa na úkor nemeckého kráľa pripravovali rozhodnutia zabraňujúce zasahovanie svetských osôb do cirkevných záležitostí. Veľké pobúrenie v najvyšších vládnucich kruhoch Nemecka vyvolal cirkevný traktát vydaný kardinálom Humbertom (1058). Práve on sa vrcholnou mierou pričinil rozkolu rímskeho a gréckeho kresťanstva (bez predbežného súhlasu oboch cisárov, 1054), a teraz opäť stál pri rozchode, tentoraz klerikov a laikov. Jeho traktát sa stal návodom k úplnému vymaneniu sa cirkevných inštitúcii spod akéhokoľvek zasahovania z vonkajška neduchovnými osobami. Hneď v nasledujúcom roku na Veľkú noc (1059) pápež Mikuláš II. na základoch traktátu vydal na Lateránskej synode nový poriadok k voľbe pápeža, ktorého mal voliť úzky kruh kardinálov z vybraných biskupských sídiel v rímskom vojvodstve. Dosadenie pápeža cisárom alebo za podpory iných svetských osôb sa považovalo ako zasahovanie do vnútorného poriadku cirkvi za účelom podpory simonie. Proti tomuto spôsobu menovať pápeža, arcibiskupov a biskupov cisárom sa ohradila poručníčka mladého cisára matka Agnes (1060). S podporou väčšiny nemeckých biskupov, prehlásila ustanovenia Mikuláša II. za neplatné a vyobcovala pápeža z cirkvi. K zosadeniu pápeža nedošlo kvôli jeho úmrtiu (27. 7. 1061). Nová voľba pápeža sa uskutočnila už podľa nových pravidiel za prítomnosti normandských vojsk, ktoré obsadili Rím ako spojenci kardinála Hildebranda. Zvoleným bol biskup Anselmo z Baggia (Beneventska, pod nútenou správou Normanov) ako Alexander II. (Hildebrandov stúpenec). Nemecký dvor neuznal novú voľbu pápeža, menoval protipápeža lombardského biskupa z Parmi Kadaloha ako Honoriusa II. a pripravilo sa za účasti lombardských vojsk ťaženie na Rím. Na jar 1062 sa bojovalo už v Ríme, ale novými zmätkami v Nemecku sa samotné zvrhnutie pápeža Alexandra neuskutočnilo. 12-ročného mladého cisára Henricha IV. sa zmocnil kolínsky arcibiskup Anno a prinútil hlavnú aktérku odporu proti cirkvi poručníčku Agnes odísť z politickej scény a vstúpiť do kláštora. V Mantove na synode (1064) došlo zmiereniu sa a upustenie nemeckého boja proti reformnému cirkevnému hnutiu.

Nemecký zákrok na uhorskom tróne

Mladý Henrich IV. bol až do Veľkej noci (1063) zajatcom kolínskeho arcibiskupa Anna. On ako aj niekoľko ďalších vplyvných osôb v Nemecku účastníkov sprisahania proti poručníctvu kráľovskej matke Agnes. Arcibiskup z Mainzu Siegfried z Eppensteinu, bavorským vojvodom Ottom z Nordheimu a lotrinským vojvodom Gottfriedom) sa ujalo poručníctva mladého (13 r.) Henricha IV. V auguste na sneme v Mainzi sa rozhodlo o zorganizovaní vojenskej výpravy do Uhorska za účelom dosadenia na uhorský kráľovský trón Šalamúna (10 roč.). Tento vojenský zásah sa riešil už z úplne iného pohľadu. Nemecku tentoraz už nešlo o dosadenie na trón s vazalskou poslušnosťou a zaradenia Uhorska pod nemeckú zvrchovanosť. Celá akcia bola pomoc švagrovi nemeckého kráľa Henricha IV.

Nemecko ako nebezpečný a silný sused postavilo uhorského kráľa Bela do role kráľa uchvatiteľa trónu.

Belo ešte pred uskutočnením obranných opatrení zvolal do Dimiša (Dömös) na poradu krajinský snem. Nie je známe žiadne spoločné rozhodnutie, a preto sa snem nemusel ani udiať alebo mohol byť náhle prerušený z príčiny nešťastnej udalosti. Pod kráľom (menšej a silnejšej postavy) sa zrútila zrejme narýchlo postavená stavba trónu a v jeho troskách sa ťažko zranil. Keďže následné udalosti sa tak rýchlo vyvinuli proti panovníkovej rodine stavia náhodné zrútenie trónu do pozície polemiky, keď sa dokonca nedá vylúčiť ani pripravovaný atentát. Belo sa aj napriek vážnym zraneniam nechal odviesť na čele svojich vojsk oproti postupujúcim nemeckým vojskám, ktoré v tej dobe už obliehali hrad Mošoň. Ešte počas postupu uhorského kráľa Bela ho nemecké vojská obsadili. Podľa menej známeho prameňa Belo priznal Šalamúnovi kráľovstvo pred smrťou, čím by sa vysvetlil jeho pochod v ústrety nebezpečenstvu a aj následná veľká podpora veľmožov hlásiacich sa na podporu dosadenému kráľovi Šalamúnovi. Aj autor Dümmerth Dezső (v publikácii – Az Árpádok nyomában) uvádza keď sa Belo dozvedel o prichádzajúcej veľkej nemeckej výprave, za každú cenu sa chcel vyhnúť novému zabíjaniu sa. Ešte aj to ponúkol, že sa vzdá trónu a uspokojí sa s predchádzajúcim kniežacím údelom a dokonca bol ochotný ponúknuť ako záruku vlastných synov.

Skon kráľa

Obrázková kronika opisuje aj miesto skonu kráľa Bela. Cestou proti nemeckým vojskám, pri rieke Rábci, kde sa doň vlieva potok Kinusua (Kyrusna, dnes sa asi jedná o potok Kóriš) 11.9. Belo svojim zraneniam podľahol, keď dostával prvé informácie o porážke svojich vojsk. Postihlo ho podobné fatálne nešťastie ako on pripravil bratovi Ondrejovi o tri roky prv, uprostred vojenského ruchu, úkladmi protivníkov, pri Mošoni, ktoré sa stali aj jemu osudnými. Pochovaný bol v benedektínskom kláštore v Seksárde (Szekszárd v Maďarsku) zasväteného Spasiteľovi, ktorého bol zakladateľom (1061). Z nápisu na ním razených minciach sa vedľa jeho mena nachádza nápis „Sancta Maria“ čo by mohlo znamenať že uznával kult sv. Márie, ale ten si mohol so sebou priviesť jedine zo svojich pôsobísk buď s Poľska, alebo z Nitrianska a potom prečo nezaložil kláštor práve v Nitriansku, kde dlhé roky pôsobil, zistiť či aj v Poľsku mal tento kult na začiatku takú veľkú popularitu.

Bolo možné uspieť Belovi ? ešte prehodnotiť či tento odstavec nepresunúť do Šalamúna !

Aj napriek dostatku času (na tróne už tretí rok), sa Belovi nepodarilo odvrátiť nemeckú hrozbu. Momentálne nedisponoval ani so silnou vojenskou hotovosťou, narýchlo nemal dostatok času k zvolaniu vojska zo vzdialenejších špánstiev a ani prípadné posily zo zahraničia by najskôr nedošli včas. Nemohol sa spoľahnúť ani na úplnú oddanosť všetkých veľmožov, nachádzajúcich sa predovšetkým mimo územia Nitrianska a Bihorska, tj. častí kráľovstva pod správou Ondreja I. a tým pádom aj jeho prívržencov alebo aspoň lojálnych k jeho vláde. A naostatok nezvolil ani vhodnú, viackrát osvedčenú taktiku s predstieraným ústupom s narušovaním postupu nemeckých vojsk, odvozu potravín a vyľudňovaním oblastí predpokladaného postupu. Do stavu ohrozenia krajiny a úspešného odolania útoku nemeckých vojsk museli čeliť predtým panovníci Štefan I. Ondrej I. Belom zvolená vysunutá obrana za neucelenej podpory celej krajiny voči prichádzajúcej presile bola len vysnenou utópiou. Ústupom mohol získať dostatok času na príchod posíl zo vzdialenejších kútov Uhorska. Pomoc mohol očakávať zo zahraničia hlavne z Poľska (dlhoročného jeho pobytu a krajiny jeho manželky Richezy), ale aj od oboch zaťov korutánskeho veľmoža Udalrika a chorvátskeho župana Zvonimíra Demetera.

Otázkou je aj ako dlho mohli byť viazané nemecké vojská v Uhorsku? Po odchode mohla byť jeho pozícia na znovuzískanie trónu ešte výhodnejšia.