eHistory

16M. Staroturecké kmene a zánik ríše Juan-juan (V. stor. – 604).

Veľké sťahovanie národov na Európskom a Ázijskom kontinente prechádzalo do záverečnej fáze.

Predstavili sa nové národy, niektoré staršie národy zanikli, iné sa zas premiestnili do nových lokalít. Neznamenalo to však upokojenie situácie, aj naďalej pokračovali menšie aj veľké vojenské konflikty. Práve v tomto časovom období dochádzalo k vzniku resp. k prejaveniu sa a predstaveniu sa rôznych Slovanských kmeňov a zrejme aj etnickému prejavu kmeňa Maďarov. Posledných niekoľko storočí (badateľne od začiatku nášho letopočtu) prebiehal najvýraznejší pohyb obyvateľstva od východu na západ, z Ázie do Európy. A znova v priestoru dnešnej Číny, z Mongólska a Strednej Ázie, ustupujúce obyvateľstvo a kmene prenikali a zasahovali do diania hlavne vo východnej Európe.

Až príliš obmedzene posudzované tzv. Sťahovanie národov údajne začalo Hunmi a končilo Avarmi, ale overiť a priblížiť si príčiny ich pohybu zatiaľ akoby ostávali mimo dosahu a záujmu ako starších aj súčasných európskych historikov. Aj napriek obrovskej vzdialenosti, konflikty veľkých rozmerov sa rozšírili do obrovského priestoru – od Číny až do Európy. Kým u Hunov to bola ich nepretržitá snaha sa rozrastať, Avari boli inak vnímaný ich západnými susedmi, keď ich považovali za dobyvateľov a inak vnímaný východnými susedmi, ktorý ich považovali za prenasledované kmene a snažili sa ich ako štvanú zver pokoriť a zničiť. Nie Avari, ale ich niekdajší spoločníci Starí Turci boli tou hnacou silou, ktorá ukončila tzv. Sťahovanie národov.

O Starých Turkoch (tí seba nazývali Tu-kju; čín. Tchu-ťüe; nachádzaný aj pod pomenovaniami Turkuti resp. Turkiti, tur. Göktürk, čo v preklade môže znamenať práve Starí Turci; ďalej čerpané od Milasko) sa dozvedáme až v V. stor. n. l., keď sa nachádzali pod nadvládou juhohunského panovníka Mugana (z krajiny Severný Liang). Pôvodne to mohla byť skupina čínskeho obyvateľstva podriadená (ovládaná) miestnym vládcom z rodu resp. klanu Ašina (Ashina – Vlk) a v tej dobe sa zdržiavali na západ od stredného toku rieky Chuang Che. V r. 439 boli Južný Huni porazený a pokorený Tabgačmi a z nepokojnej krajiny vtedy ešte ako Turkuti (Turkiti) vedený vládcom Ašinom ušli na sever k Juan-juanom, kde sa usadili na južnej strane pohoria Altaj v severnom Mongólsku, medzi turecky hovoriacimi etnikami, čím zrejme došlo k ich poturečteniu, čo je hlavný dôvod ich priraďovaniu k Starotureckým kmeňom (ďalej Starí Turci, Göktürk). Starí Turci (Göktürk) počas storočia žili pod nadvládou Juan-juanov, zaoberali sa prevažne remeselnou činnosťou (kováči; a Juan-juanom dodávali kováčsky tovar, myslí sa tým hlavne zbroj), mali vlastné písmo, pripisuje sa im vynález šable (dovtedy užívaný len meč), k ich zbroji patril aj krátky oštep a luk, jazdili na veľkých koňoch, nosili brnenie, sedeli v drevených sedlách (dala sa považovať za ťažkú jazdu) a v ich vojsku slúžili aj vojaci podrobených národov jazdiaci na menších koňoch (ľahká jazda). V r. 545 došlo k povstaniu Teleskov proti Juan-juanskej nadvláde, iniciatívne ich porazili Starí Turci (Göktürk) vedený vládcom Bumynom, ktorý si Teleskov podrobil a sami sa s nimi spojili. Aby aj Starí Turci dosiahli vyšší spoločenský stupeň a uznanie okolitých panovníckych dynastií, požiadal panovník Bumyn juan-juanského kagana Anachuana o ruku jeho dcéry, čo ale bolo zamietnuté s odôvodnením, že sú ich podriadenými (ich kováčmi). Zo spoločného fungovania kmeňov boli razom položené základy nepriateľstva.

Zatiaľ v susedstve, v ríši Pej Wej (na území Číny), sa konflikt o nástupníctvo dvoch dedičov dostal do fáze rozdelenia krajiny a vzájomnej vojny medzi východnou časťou Pej Čchi a západnou Pej Čou. Po tom čo sa juan-juanský kagan Anachuan stal spojencom ríše Pej Čchi, západná Pej Čou požiadala o pomoc práve starotureckého vládcu Bumyna

a ponúkla mu sobáš s čínskou princeznou Čan-le. V r. 552 Starí Turci (Göktürk) porazili Juan-juanov, obsadili ich ríšu (kagan Anachuan spáchal samovraždu), Bumyn vzal na seba titul kagan (tur. Il-chán), ale aj on zomrel ešte v tom istom roku. Najväčšieho územného rozmachu dosiahla ríša Starých Turkov (Göktürk) za panovania kagana Mugana (čín. chán Kigin), mladšieho so synov kagana Bumyna. V r. 554 sa Starí Turci (Göktürk) vydali k dobývaniu v smere na východ, porazili Kitanov, ríše Pej Čchi a Pej Čou si zaviazali odvádzaním tribútu (vyplácaného aj hodvábom), Juan-juani nemali inú voľbu, ušli pred nimi a vydali sa na západ. Kagan Mugan poveril svojho strýka vojvodcu Istemiho (brat kagana Bumyna) ťažením na západ. Už v r. 555 sa Starí Turci dostali k Aralskému jazeru, kde znova porazili Juan-juanov (odkiaľ už len ich časť pokračovala v úteku do Európy), v r. 558 dosiahli brehy Kaspického mora a rieky Volga, ale ďalej na západ sa zatiaľ nemohli vydať z dôvodu vojny s hunskými Heftalitmi (spojencami Juan-juanov) od juhu Stredoázijskej oblasti. Starí Turci (Göktürk) uzavreli spojenectvo s Peržanmi a medzi r. 560 – 567 viedli vojnu proti Heftalitom až do ich úplného zániku. Až potom sa Starí Turci (Göktürk) znova mohli venovať Juan-juanom resp. Avarom a vydali sa ich prenasledovať do východnej Európy. Avari sa pri ustupovaní (skôr úteku) dostávali na územia iných národov (etník), kde nedokázali nájsť spojencov na vzopretie sa voči prenasledovateľovi, ale skôr vyvolali ďalšie konflikty, ktoré riešili Starí Turci (Güktürk) možno aj spôsobom „kde sa dvaja bijú tretí víťazí“. Cez koho územie prešli a s kým sa dostali Avari do kontaktu sa následne ocitlo pod nadvládou (že by pod údajnou ochranou?) Starých Turkov (Güktürk) a spoločne bojovali proti Avarom. Pod nadvládu Starých Turkov (Göktürk) sa dostali kmene Sejanto, Türgeši, Kimakovia, Uralské kmene, Sabirské kmene, bulharské kmene Utigurov a ďalšie Ogurské resp. Onogurské etniká a národy zdržiavajúce sa v Strednej Ázii a vo východnej Európe priraďované hlavne k turko-tatárskym kmeňom. Avarom sa podarilo ustúpiť do Strednej Európy (568) a Starí Turci (Göktürk) v rýchlom tempe postupovali za nimi. Ani Starí Turci (Göktürk) si nehľadali (nevyberali) spojencov, a preto prenikli až po rieku Dneper a na juhu cez Kaukaz na územie Východorímskej ríše. V r. 576 byzantský autor Menandros zaznamenal, že Starí Turci (Göktürk) dostali pod kontrolu územie až po Čierne more, kde obsadili aj mesto Chersonesos na Kryme. Práve v poslednej štvrtine VI. stor. dosiahla ríša Starých Turkov (Göktürk) azda najväčšiu rozlohu svojej ríše, keď siahala od Japonského mora až po Čierne more, čo sa dá odhadnúť na rozlohu viac ako 10 mil. km2 s dĺžkou až 8.000 km. Ofenzíva Starých Turkov (Göktürk) však už ďalej na západ nepokračovala z dôvodu vypuknutia dynastických nepokojov v centre ríše v Džungársku, ktoré trvali medzi r. 583 – 593.

Zatiaľ Hodvábna cesta vedúca z Číny k Stredozemnému moru fungovala aj naďalej a bola dôležitým zdrojom príjmov pre producentov tovaru, obchodníkov, tak aj pre krajiny a mestá cez ktoré prechádzala. Starým Turkom (Gökturk) sa dostal pod kontrolu najdlhší úsek Hodvábnej cesty, zo západnej Číny cez Stredoázijskú oblasť, až takmer po Kaspické more. Kým prebiehala vojna s Heftalitmi boli Peržania spojencami Starých Turkov (Göktürk), obchod s hodvábom tento stav zmenil, stali sa nepriateľmi a to z dôvodu, že práve Perzia sa stala prekážkou plného fungovania Hodvábnej cesty až do Byzantskej (Východorímskej) ríše. Došlo k uzatváraniu nových koalícii a vyvolaniu rôznych konfliktov a nových vojen. Starí Turci (Göktürk) sa dostali do koalície s Byzantskou (Východorímskou) ríšou a v r. 589 spoločne napadli Perzskú ríšu. Avari pre zmenu boli v koalícii s Perzskou ríšou, a preto na Balkáne podnikli viacero výprav na byzantské (východorímske) územie, čím bola viazaná časť vojenských síl Byzantskej ríše.

Starí Turci (Göktürk) pohybujúci sa aj vo východnej Európe využili svojich tamojších spojencov Sabirské etniká (údajne aj Chazarov) a Gruzíncov a cez Kaukaz vpadli na územie Perzskej ríše, kde sa spojili s byzantskými vojskami. Následne vo viacerých krajinách nastalo obdobie rozbrojov na panovníckych postoch, ako aj v spomínanej Perzii (kde na trón nastúpil Chusrav II. za výdatnej pomoci byzantských vojsk), v Číne a aj u Starých Turkov (Göktürk; od 583 – 593). V Číne naopak, po zjednotení dynastiou Suej, od 80-tych rokoch VI. stor. došlo práve Čínou najprv k zasahovaniu a podnecovaniu rozbrojov v starotureckej dynastii (Čína dovtedy za mier bola povinná Starým Turkom odvádzať tribút) čo malo za následok smrť viacerých príslušníkov starotureckej dynastie a už naberalo kontúry aj približné delenie na dva tábory – východný a západný. Staroturecká ríša bola na pokraji rozpadu, ale v r. 593 celistvosť ríše ešte uchoval nový kagan Jun-Ulug. V r. 604 po vypuknutí čínsko – starotureckej vojny však došlo k definitívnemu rozpadu krajiny na Východnú Starotureckú ríšu (v severnej Číne a Mongólsku) a Západnú Starotureckú ríšu (od Džungarska v západnej Číne, cez Stredoázijskú oblasť, až po Čierne more).

​