eHistory

13M. Účinkovanie Uralských kmeňov v Povolží

(od pol. V. – do pol. VI. stor.).

Ak sa po pritiahnutí Východouralských kmeňov (aj Maďarov) zrejme za výdatnej pomoci Hunov, prípadne za pomoci iných turko-tatárskych kmeňov v neskoršom období podarilo zaujať novú vlasť v Povolží, zrejme sa dostali do pozície núteného spojenectva (nadvlády) v Hunskom a následne aj v inom turko-tatárskom zväze.

Viacero pohľadov na priebeh tohto existenčného zápasu delí účastníkov do aspoň dvoch skupín, keď jedni (alebo jeden) boli dominantným národom v tejto lokalite a ďalší boli len povinnými účastníkmi a podriadenými príslušníkmi dominantnej (alebo lokálnej) ríše. Pod nadvládou resp. zajatím Hunského zväzu sa nachádzalo mnoho národov a etník, ktoré následne dostali príležitosť buď si vytvoriť vlastné štátne útvary alebo poprípade sa znova mohli ocitnúť pod nadvládou niektorého silnejšieho, susedného alebo príbuzného etnika. Tento pohľad a prirovnanie však nijako nepasuje na uralské kmene, medzi ktorými sa mohol nachádzať aj kmeň Maďarov, v spoločnosti s turko-tatárskymi kmeňmi, keď k nim neboli príbuznými po etnickej (jazykovej) stránke. Prioritou najjužnejších Uralských kmeňov v Povolží (medzi ktorými sa mali nachádzať aj Maďari) nebola orientácia na príbuzenské väzby, veď len pri rieke Volga sa v ich neďalekom susedstve nachádzalo viacero ďalších príbuzných západouralských (saámskych) a východouralských (fínskych) kmeňov, s ktorými sa nepotvrdili ich bližšie kontakty (väzby) a dokonca ak sa obzrieme o viac ako dve tisícročia späť, ani pri rieke Tobol Uralské kmene (aj Maďari) nestavali svoju budúcnosť na spoločnej a početnejšej existencii a neodišli so svojimi príbuznými kmeňmi (Fínskymi etnikami) do východnej Európy alebo neustúpili spoločne ani so svojimi najbližšími príbuznými Obskými kmeňmi na sever (Chanti a Mansijci). Maďari sa zbavili príbuzenského puta a namiesto toho prijali perspektívnejší susedský vzťah s nomádsko-pastierskymi etnikami, čo sa samozrejme prejavilo na zmene a prechodu ich obyvateľstva z loveckej, zberačskej  a roľníckej na prevažne pastiersku činnosť. V ich susedstve, či sa pohybovali prv kmene z Indoeurópskej jazykovej skupiny, alebo neskôr kmene z mongólsko-altajskej jazykovej skupiny, sebareflexiou resp. pudom sebazáchovy si zachovali svoju etnickosť (jazyk) a prispôsobili sa k väčšinovému obyvateľstvu a aj prírodným podmienkam vo zvolených lokalitách.

Ak pripustíme, že väčšina zmien a sťahovaní sa obyvateľstva bola už len výsledkom predchádzajúceho vojenského konfliktu, v ktorom sa nedá vylúčiť účasť aj Uralských kmeňov (aj Maďarov) a či to bolo v Stredoázijskej oblasti, alebo v Povolží, nie je vždy úplne jasné, na ktorej strane (koalícii so susedmi alebo samostatne) a za akých okolností (či na strane víťaza alebo porazeného) naďalej buď zotrvali vo svojich sídlach, alebo ich opustili.

Nížiny dolného Povolžia v charaktere stepi ani Uralským kmeňom (aj Maďarov) pohybujúcim sa južnejšie, nedovoľoval iným spôsobom existovať, ako aj ostatným okolitým turko-tatárskym a altajsko-mongólskym kmeňom. Ich hlavným zdrojom získavania obživy sa stal intenzívny chov dobytka a lovenie, keď lov, rybolov, zber divo rastúcich plodín a poľnohospodárstvo sa stali len príležitostnými (okrajovými a doplnkovými) činnosťami. Pri pastierstve si vyžaduje doprevádzanie dobytka na pastviny so spoluúčinkovaním s ostatným obyvateľstvom (neponechať ho bez ochrany) a sťahovanie sa ľudí resp. celých osád do priestoru stále posúvajúcich sa pastvín. Nielen lovenie ale aj stráženie dobytka (narábanie s lukom) a odvádzanie dobytka (jazda na koňoch) boli už činnosti, ktoré zároveň úzko súvisia s vojenským remeslom a s jeho zdokonalením sa v bojovom umení. Práve z tohto dôvodu sú vo výhode pastierske spoločnosti, keď mužská populácia v prípade vojenského konfliktu bola aj vojakmi. Pre porovnanie so spoločnosťami so stálymi sídlami, ktoré sú charakteristické hlavne u spoločností zaoberajúcich sa s prevahou poľnohospodárstva, keď jedna časť mužskej populácie sa venovala obrábaniu pôdy a pre vojenskú činnosť boli určené časti obyvateľstva (vydržiavané vojsko), čím aj v prípade, že by sa k vojenskej výprave pridalo aj ostatné mužské obyvateľstvo, vo svojej zručnosti so zbraňou nebolo až tak dokonalé. Ani čo do zloženia vojsk, sa mohlo jednať o vyšší podiel pešieho vojska oproti jazdcom, keďže sa nezaoberali pastierstvom nemuseli mať k dispozícii toľko koňov, čiže aj mobilita bola omnoho pomalšia ako u nomádskych spoločností. Vyhodnotením rozdielov podiel obyvateľstva vo vojsku u pastierskeho ľudu sa mohol pohybovať na asi 20 % ich populácie, ale pri obyvateľstve zaoberajúcom sa poľnohospodárstvom, podiel mohol byť len okolo 10%.

Uralské kmene (aj Maďari) nevolili možnosť návratu k rieke Tobol, považovanú za ich domovskú krajinu, kde prežili asi tri posledné tisícročia (dokonca aj v Karpatskej kotline sú podnes-deň len vyše tisícsto rokov). Boj o Hunské dedičstvo prebiehal aj v Stredoázijskej oblasti a aj okolie horných a stredných tokov riek Ob, Irtiš, Tobol, pripadol zas iným turko-tatárskym a altajsko-mongólskym spoločenstvám, proti ktorým by museli Uralské kmen (aj Maďari) zviesť boj alebo aj dlhšie vojny bez nejakej lepšej vyhliadky na budúcnosť. Uralské kmene (aj Maďari) zotrvali pri rieke Volga, kde sa tiež ocitli v pozícii neustálych vojenských konfliktov. V snahe obhájiť, ochrániť, ubrániť si svoju existenciu a aj zviesť boj o zvolenú krajinu, keď si z niekdajšieho Hunského panstva (ako aj každý člen Hunského zväzu) pokúšali tiež utrhnúť svoj diel, svoju novú krajinu.

Príchodom ďalších Východouralských kmeňov (aj Maďarov) do východnej Európy (do Povolžia), započalo aj pre nich rušné obdobie (trvajúce od IV. do X. stor.) s častými vojnami a so zmenami lokalít ich pobytov.

​