eHistory.eu - Skýti a Massageti

6M. Skýti, Massageti, Chorezm a Alani.

Stredoázijská oblasť už od V. tis. p. n. l. bola cieľom osídľovania pre skupiny obyvateľstva patriace do Indoeurópskej prípadne aj Uralskej jazykovej skupiny. Obyvateľstvo z Uralskej jazykovej skupiny (ďalej Uralských kmeňov) sa pohybovalo v oblasti Kaspickej nížiny, približne okolo toku rieky Ural a neskôr ustúpilo severnejšie a usadilo sa po oboch stranách pohoria Ural, čiže sa pohybovalo len po severnom okraji Stredoázijskej oblasti. Zrejme početnejšie obyvateľstvo z Indoeurópskej jazykovej skupiny (ďalej Indoeurópskych kmeňov) prenikalo resp. sa prebíjalo do Stredoázijskej oblasti zo stepí na sever od Čierneho mora a na západ od Kaspického mora, donútilo k ústupu Uralské kmene. Tento priestor zrejme ponúkal životné podmienky, ktoré za niekoľko tisícročí zmenili ich obyvateľstvo na nomádsko-vojenské spoločnosti. Po ďalšie tisícročia, s vhodnými životnými podmienkami a potrebe doplniť zdroje obživy civilizovanejším spôsobom, keď najprv (okolo r. 10.000 p. n. l.) zberačské činnosti (divo rastúcich plodín) prepracovali na poľnohospodárstvo a neskôr (okolo r. 8.000 p. n. l.) lovenie zvery zmenili na pastierstvo (vybrané druhy zvierat). Došlo k mnohonásobnému nárastu obyvateľstva, čomu nasvedčuje nielen ich prenikanie rôznymi svetovými stranami, ale aj veľký úspech vojensko-nomádskych spoločností v lokalitách ich prenikania. Kým Blízky a Stredný východ už pred prenikaním Indoeurópskych kmeňov, bol na vyššom civilizačnom stupni a prispel k identifikácii Indoeurópskych kmeňov už od konca III. tis. p. n. l. (Getov, Hyksósov, Chetitov, Medov, Peržanov a mnohých ďalších), ale krajina ich pôvodu, oblasti okolo Kaspického mora a Stredná Ázia sa ešte dlhé stáročia resp. niekoľko tisícročí nachádzali mimo dosahu ich záujmu. Môžeme sa len domnievať, že už v druhej pol. III. tis. p. n. l. započal zo Strednej Ázii veľký pohyb Indoeurópskych kmeňov aj do strednej a západnej Európy, čo potvrdzuje aj archeológia s rozšírením Šnúrovej keramiky a mohylových hrobov zo Strednej Ázie a z východnej Európy naprieč celou ostatnou Európou až po Holandsko. nasledovali aj ďalšie vlny osídlenia resp. vojenskej konfrontácie skupín obyvateľstva a ich kmeňov donútila k ústupu resp. prispela k prenikaniu spomínané Indoeurópske kmene aj na Stredný východ a v pol. II. tis. p. n. l. aj prvý známy príchod veľkej organizovanej skupiny obyvateľstva do východnej Európy uvádzaných pod pomenovaním Kimmeri resp. Kimmeriovia. Donútiť k ústupu viacero kmeňov resp. veľké skupiny obyvateľstva musel spôsobiť buď konflikt s ešte väčšou skupinou obyvateľstva alebo zmena prírodných podmienok v Stredoázijskej oblasti. Pravdepodobnejšou verziou pripadá dlhodobé globálne otepľovanie na Zemi, čomu nasvedčuje nielen dnešný prírodný charakter Stredoázijskej oblasti, ale aj zmena získavania obživy obyvateľstva z loveckej, zberačskej a poľnohospodárskej spoločnosti na spoločnosti s prevahou pastierstva. Otázkou je však kto ostal resp. kto vyvolal exodus Indoeurópskych kmeňov do okolitého Sveta, keď malo dôjsť k ťažkým životným okolnostiam. Mohlo sa jednať o veľký zväz Skýtskych kmeňov, keď do ich príbuzenstva prípadne do ich zväzu boli zaraďované všetky stredoázijské kmene, ktoré zotrvali v Stredoázijskom priestore aj v neskoršom období. K ďalším vojenským rozbrojom v Stredoázijskej oblasti, tentoraz spomínaných aj kronikármi, došlo v VIII. stor. p. n. l., keď sa rozpadol Veľký Skýtsky zväz na západnú časť Skýtov a východný zväz Massagetských kmeňov, ktorý donútili západné Skýtske kmene ustúpiť na sever Stredoázijskej oblasti a do východnej Európy.

Pri predpokladaných veľkých vojenských konfliktoch medzi tzv. Skýtskymi kmeňmi v r. 2.300 – 750 p. n. l. sa nedá vylúčiť aj prípadná ďalšia resp. neustála konfrontácia s Uralskými kmeňmi. V širokom zábere takmer dvoch tisícročí, práve u Uralských kmeňoch došlo k postupnému rozpadávaniu sa na viacero častí: najprv odchod fínskej kmeňov do severnej časti európskeho Ruska a k Baltickému moru a potom nasledoval rozpad ostatných zanechaných uralských kmeňov, jej Obské (Obi) a Maďarské (Ugor) kmene a odchod Obských kmeňov na sever do oblasti ústia rieky Irtyš do Obu do oblasti dnešného mesta Chanty-Mansijsk, kým kmeň Maďar (Ugor) ostal v oblasti riek Tobol a Turgaj.

V Stredoázijskej oblasti sa dominantnými stali Massageti. Samotný výraz Massageti sa skladá z dvoch slov, keď Massa sa dá z perzštiny preložiť aj ako „veľký“, čiže aj ako „Veľký zväz Getov“. Vytvoril sa ako koalícia kmeňov, ktorú pôvodne mohol viesť najväčší z kmeňov Getovia. Avšak až okolo polovice prvého tis. p. n. l. sa objavili o nich aj prvé písomné správy a do ich zväzu patrili okrem vládnucich Getov aj kmene Dahov, Apasiakov, Sakaravakov, Chorezmianov, Derbikov, Asianov, Sakov, Tocharianov a ďalšie. Prvá písomne doložená konfrontácia bola s Perzskou ríšou, ktorá v prvom storočí svojej existencie (vznikla v r. 650 p. n. l.), po pokorení Médskej ríše (v pol. VI. stor. p. n. l.) započala dobývanie okolitého Sveta a aj proti Massagetom viedla viacero vojenských výprav. Peržania do Stredoázijského priestoru prenikli už okolo r. 540 p. n. l. a pripojili k svojej ríši Baktriu a zrejme aj Sogdianu. Peržania potom čo porazili a obsadili krajiny od hraníc dnešného Pakistanu až po Malú Áziu (Stredný a Blízky východ), svoju pozornosť obrátili aj proti svojim severným susedom Massagetom a Skýtom. Peržania sa v r. 530 p. n. l. stretli s vojskami massagetskej panovníčky Tomyris a jej syna Spargapisesa a v bitke utrpel Kyros II. (zakladateľ Perzskej ríše) zranenie, ktorému podľahol (udalosť uviedol aj grécky historik Herodotos). Nielen žena na panovníckom tróne, ale údajne v massagetskej spoločnosti (prípadne u Chetitov, Etruskov a Sarmatov) mali dôležité postavenie ženy, ktoré sa zdokonaľovali vo vojenskej zručnosti a zúčastňovali vojenských výprav, z čoho vznikli báje o Amazonkách. Massagetov Perzia zrejme považovala za nebezpečného suseda, a preto aj niekoľko ďalších jej panovníkov viedlo vojenské výpravy (Dareios I. okolo r. 517 p. n. l.), ale až Xerxes I. pokoril kmene v Massagetskom zväze, keďže vo výprave proti Grécku (480 p. n. l.) boli spomenuté aj vojenské oddiely z Chorezmie z čoho je možné predpokladať, že v V. stor. p. n. l. mohla mať najdôležitejšie postavenie v Massagetskej koalícii už práve Chorezmia. V Perzských písomnostiach sa uvádza 24 satrapii, z čoho sa dá zložiť mapa jej územných celkov, keď v severnej časti, čiže v stredoázijskom priestore, sú spomenuté satrapie Dahov (na juh a západ od Aralského jazera), Chorezmia (perz. Uvárazmiš a nachádzali sa na juhovýchod od Dáhov), Massagetov (perz. Saka Tigrakuadá a nachádzala sa na východ od Aralského jazera a na sever od Chorezmie), Sogdia (na juh od Massagetov), Bactria (na juh od Sogdie) a Amyrgoi (perz. Saka Haumavargá a nachádzala sa v Sedemriečí medzi jazerami Balchaš a Issyk Kuľ na území dnešného východného Kazachstanu). Tým pádom väčšia južnejšia časť stredoázijskej oblasti patrila pod kontrolu Perzskej ríše resp. uznali jej nadvládu a na sever od Aralského jazera sa v tej dobe mohli ešte nachádzať Sarmati, ktorý sa pridali na stranu Skýtov a spolu s nimi sa podieľali na obrane južného Ruska a Ukrajiny proti Peržanom (513 / 512 p. n. l.), čo môže znamenať o úplné pripojenie resp. zaradenie územia niekdajšej ríše Massagetov do Perzie.

K tomuto posúvaniu hraníc Perzskej ríše vypovedá aj archeológia, ktorá k obdobiu od V. stor. p. n. l. zaznamenala v oblasti východného Povolžia Prochorovskú kultúru nesúcu stredoázijské prvky, čo však podporuje skôr opačnú teóriu a Massagetskú krajinu síce Peržania mohli pripojiť k svojmu územiu, ale tieto územia pokojne mohli opustiť viaceré ďalšie kmene z niekdajšieho Massagetského zväzu a na sever, západ a východ. Najprv z dôvodu ústupu pred tlakom Perzie (od zač. V. stor. p. n. l.), neskôr po oslabení panovníckej moci perzských Achajmenovcov (od konca V. stor. p. n. l., za perzského panovníka Artaxerxesa II., keď sa spod ich moci vymanil aj Egypt) znova narastala moc aj rozloha ríše Massagetov, resp. nástupníckeho štátneho útvaru v tejto lokalite (keď sa nevie, ktorý so spomínaných bývalých severných perzských satrapii získal hlavné postavenie vo zväze: Sarmati, Alani a či niektorý z ďalších kmeňov). Zrejme si svoje pôvodné sídla neuhájili ani východné kmene Sarmatov, ktoré presunuli hlavné ťažisko svojej moci do východnej Európy (podieľali sa na obrane proti Perzii od r. 513 p. n. l.) a najprv (na zač. V. stor. p. n. l.) mohli ustúpiť od jazera Aral a zo Stredoázijskej oblasti, do východného Povolžia (už spomínaná Prochorovská kultúra) a približne o storočie neskôr (najskôr na konci V. stor. p. n. l.) ustúpili do východnej Európy do oblasti západného Povolžia a vyvolávali tlak na široké okolie, keď nie je vylúčený kontakt a či vojenský konflikt aj s Uralskými kmeňmi, ktoré sa po predchádzajúcom dlhodobom spojenectve so Skýtskymi kmeňmi (od pol. III. tis. p. n. l.), neskôr s niektorými etnikami zo zväzu Massagetov (od VIII. stor. p. n. l.), pohybujúcich sa na severe Kazachstanu, (mohli nimi byť najprv Sarmati a neskôr Alani.

Asi rovnako ako na sever a západ mohli prenikať kmene z Massagetského zväzu aj na východ. Tu sa im otvárala cesta cez Sedemriečie do Džungárska (do západnej Číny), kde posilnili už predchádzajúce Indoeurópske kmene Tochariánov, ktorým je prisudzované osídľovanie západnej Číny už od II. tis. p. n. l. (stovky múmií, ľudí s podlhovastými lebkami a ryšavými vlasmi z púšte Taklamakan).

Viaceré ďalšie Massagetské kmene zotrvali pod perzskou nadvládou aj v V. stor. p. n. l., ale najneskôr v prvej pol. IV. stor. p. n. l. sa vymanili, a preto neboli už spomínané v spoločných vojskách vo veľkých bitkách perzského Dareia III. proti Alexandrovi III. Veľkému Macedónskemu (v r. 334 – 330 p. n. l.). V južnej časti Stredoázijskej oblasti sa odvíjal už iný príbeh a konfrontácia dvoch veľkých ríš v konečnom dôsledku znamenala zánik jednej z nich - Perzskej ríše. Po sérii porážok Dareios ušiel do Baktrie, kde ho zajal a nechal (v júli 330. P. n. l.) zavraždiť jeho príbuzný baktrijský satrapa Béssos a ten sa vyhlásil za perzského veľkokráľa s menom Artaxerxés IV. V r. 329 p. n. l. vojská Alexandra Macedónskeho Artaxerxésa prenasledovali cez Baktriu do Sogdiany, kde ho zo strachu zajali vlastný veľmoži a vydali. Alexander Macedónsky Artaxerxésa odovzdal Oxyartésovi (bratovi Dareia III.), ktorý ho nechal, popraviť. Hrozba, že by Alexander Macedónsky pokračoval vo výprave na sever, zrejme donútila chorezmianskeho panovníka Farasmana prísť do Markandu (Samarkandu v Sogdiane) a uzavrieť s Alexandrom spojeneckú dohodu. Tá zrejme bola z nutnosti, lebo hneď v nasledujúcom roku Farasman podporoval povstanie perzského vojvodcu Spitamenésa zo Sogdiany. Grécke vojská sa pokúšali zasiahnuť, ale povstalci sa vyhýbali otvorenému boju, narušoval postup gréckych vojsk, ktoré na oplátku pustošili sogdiansku krajinu. Alexandrovi sa podarilo poraziť povstanie až na ďalší rok (328 p. n. l.), po návrate do Sogdiany. Grécke vojská pustošili po krajine celý rok a klesala aj podpora Spitamenésa, keď niektorý ho opustili a tí čo ostali pri ňom boli zneistený až ho nakoniec v decembri sami zavraždili. V priebehu roka 327 p. n. l. Alexander Macedónsky opustil Sogdianu, Baktriu i juh Stredoázijskej oblasti a pokračoval vo svojej výprave do Indie.

Po smrti Alexandra Macedónskeho (323 p. n. l.) obrovskú grécku ríšu pre maloletého Alexandra IV. Aiga (Roxane sa narodil až po otcovej smrti) spravovali diadochovia, ktorými boli vo väčšine grécky generáli. Východná časť ríše (aj Baktria a Sogdiana) pripadli regentovi Perdikkásovi so sídlom v Babylone, ktorého zástupcom bol Seleukos a práve aj ten sa podieľal na zavraždení Perdikkása (321 p. n. l.) a Seleukos sa na východe ujal úradu Babylonského satrapu (navyše jeho manželkou bola od r. 324 p. n. l. sogdijská kňažná Apamé, s ktorou získal podporu domácich veľmožov). V r. 306 p. n. l. vyvrcholilo obdobie bojov diadochov a postupne všetci štyria diadochovia sa vyhlásili za kráľov (Seleukos sa vyhlásil za kráľa v r. 305 p. n. l.), čím na východe vznikla Seleukovská ríša siahajúca na severe až po rieku Jaxartés (dnes Syr-darja). Preto že všetci panovníci Seleukovskej dynastie sa orientovali predovšetkým na západ do Sýrie, Palestíny a do Malej Ázie, na východe sa, bez väčšieho protiopatrenia, okolo r. 250 p. n. l. odtrhli a vyhlásili samostatnosť dve satrapy, na ktorých vznikli Partská ríša (založil ju partský panovník Arsak a existovala až do III. stor. n. l.) a Grécko-baktrijská ríša (zakladateľom sa stal baktrijský satrapa Diodot a existovala len vyše storočia do asi r. 125 p. n. l.). Ani pri Seleukovskej, Partskej a či Grécko-baktrijskej ríši nie sú spomínané nejaké dôležité kontakty (či obchodné, susedské alebo vojenské) v smere na sever k tunajším kmeňom z Indoeurópskej jazykovej skupiny zdržiavajúcim sa okolo jazera Aral. Avšak aj tu prebiehalo pomerne rušné dianie a rôzne presuny obyvateľstva či až do východnej Európy, alebo aj opačným smerom cez Sedemriečie do Džungárska (do západnej Číny), preto nemala byť vylúčená ani konfrontácia so spomínanými južnými susedmi, alebo predpokladanými susedmi na severe, kde sa popri inom obyvateľstve zdržiavali kmene a obyvateľstvo z Uralskej jazykovej skupiny (Maďarské resp. Ugorské), ale aj neuralského pôvodu - Ogurské kmene. Jedným z kontaktov mohlo byť susedstvo kmeňov Dahov zdržiavajúcich sa v oblasti medzi Aralským jazerom a Kaspickým morom, odkiaľ z neudávaného dôvodu ustúpili niektoré Dahské kmene nazývané Parnovia na územie Partskej satrapy, kde sa pripojili k miestnym nespokojencom a založili Partskú ríšu. K tomuto obdobiu sa v čínskych záznamoch už uvádzajú aj politické a vojenské udalosti, ale len v ich západnom susedstve. Jednalo sa o zvýšenú aktivitu tunajších indoeurópskych kmeňov, ktoré nazývali Jüe-č´ a mohlo sa jednať o kmene Tochariánov, ku ktorým sa pridávali Asiáni a zrejme aj Sakovia (skýtske kmene). V priebehu III. stor. p. n. l. narástla sila a početnosť kmeňov Jüe-č´ a z Džungárska prenikali aj do severnej Číny, kde porazili kmene Hunov a Wu-sunov, keď viaceré Hunské kmene sa nachádzali aj pod ich nadvládou. Na zač. II. stor. p. n. l. došlo k zjednoteniu Hunských kmeňov, vymanili sa spod nadvlády Jüe-č´, porazili ich a donútili ustúpiť do Džungárska. Tam za nimi potiahli aj kmene Wu-sunov (zrejme aj s podporou Hunov, keďže Wu-sunovia sa nachádzali už pod nadvládou Hunov), v priebehu 60-tych rokov II. stor. p. n. l. dosiahli sériu víťazstiev nad Jüe-č´ a donútili ich k ústupu najprv z Džungárska a následne aj zo Sedemriečia. Kmene Jüe-č´ aj naďalej ustupovali na juh a so sebou strhli kmene Sakov, s ktorými od 30-tych rokov II. stor. p. n. l. prenikali na územie Grécko-baktrijskej ríše, kde okolo r. 135 p. n. l. tunajších 5 kmeňov (Apasiakovia, Asiáni, Sakaravakovia, Sakovia a Tochariáni) založilo Kušánsku ríšu (čínsky Kuej-šuang) a existovala do asi r. 250 n. l. (a bola zaradená do Novoperzskej ríše).

Zatiaľ aj v Stredoázijskom priestore pokračoval vzostup a rozširovanie územia pod kontrolou altajsko-mongolských kmeňov Wu-sun, ktoré prenikli až po Aralské jazero. Ak pred Wu-sunmi ustupovali kmene Jüe-č´ a Sakovia, zo severovýchodu Stredoázijskej oblasti mohli pred nimi ustúpiť aj niektoré kmene patriace do niekdajšieho Massagetského zväzu, prípadne aj Uralské kmene (aj Maďari). Po rade nevýrazných hunských panovníkov (šan-jü), v 20-tych rokoch II. stor. p. n. l. sa Wu-sunovia vymanili spod ich nadvlády, čím na seba upútali pozornosť hneď dvoch susedov, nielen Hunov, ale aj Číňanov. Preto Wu-sunovia počas celého I. stor. p. n. l. museli venovať väčšiu pozornosť hlavne oblastiam v Číne, čo ich vyčerpávalo, aj výrazne oslabilo a rozdelilo Wu-sunov na prohúnske a pročínske časti. Paradoxom sa stal obraz Sedemriečia, ktorý síce mali spojenectvo s Čínou (s jej nedostatočnou podporou), ale nachádzali sa vo vojne s Hunmi a ich spojencami indoeurópskymi kmeňmi Kang-jü, keď Huni viedli výpravy do Džungárska, kým Kang-jü do Sedemriečia (v 40-tych a 30-tych rokoch I. stor. p. n. l.). Kto však mohli byť kmene Kang-jü? Čínsky kronikári ich lokalizovaný na juh od Aralského jazera, čím by sa v širšom meradle dali identifikovať ako územie niekdajšieho zväzu Massagetov, kde už od IV. stor. p. n. l. asi najvážnejším kandidátom na riadenie tohto útvaru boli Chorezmovia, ktorý mohli rozšíriť svoju ríšu až po jazero Balchaš (preto sa dobýjali aj do susedného Sedemriečia). Pod kontrolou Chorezmie sa mohla dostať nielen celá stredná a východná časť Stredoázijskej oblasti, ale aj podstatne bližšie oblasti resp. nachádzajúce sa v priamom susedstve nielen ostatných indoeurópskych skýtskych kmeňov (Sarmatov, Alanov, Roxolanov, ...), ale aj s uralskými (aj Maďarským etnikom) a s Ogurmi (keď nie je vylúčená ani ich kontrola resp. iná forma spojenectva s tunajšími kmeňmi). Prítomnosť a existencia kmeňov Wu-sun v Sedemriečí končila, zanikali aj v Džungársku a od zač. nášho letopočtu už netvorili vážneho účastníka ani v západnej Číne a boli len súčasťou okolitých ríš, kým nezanikli.