www.eHistory.eu-Lužická kultúra

8A. Lužická kultúra popolnicových polí.

Európsky priestor ponúkal rôzne existenčné podmienky, z toho vyplývajúce hospodárske zameranie obyvateľstva a fungovanie spoločenstva. Na juhovýchode Európy a prípadne aj ďalej na východ, Stredoázijskom priestore, to boli trávnaté (stepné) podmienky, ktoré zmenili veľké skupiny tunajšieho obyvateľstva, z príležitostných lovcov a pastierov na pastiersko-vojenský resp. nomádsko-vojenský ľud, ktorý sa prezentovali lepšou organizovanosťou, mobilitou a vojenskou zručnosťou. Najprv prirodzenou rozpínavosťou (od III. tis. p. n. l. z východnej Európy), neskôr zrejme hlavne z dôvodu vzájomných konfliktov vo vnútri spomínanej veľkej krajiny (v prvej pol. II. tis. p. n. l., zo Stredoázijského priestoru) sa presúvali nomádsko-vojenské kmene do okolitého Sveta - aj do východnej Európy, a odtiaľ aj ďalej na západ do ostatnej Európy. Už aj niekoľko tisícročí prv dosídľovali Európsky kontinent rôzne skupiny obyvateľstva prichádzajúce z východnej Európy, buď prirodzeným prenikaním, alebo aj útekom pred nebezpečenstvom. Jednalo sa o obyvateľstvo hovoriace indoeurópskym jazykom a živiace sa rôznymi spôsobmi, ako pastierstvom, poľnohospodárstvom, lovom, zberom.

S určitosťou sa dá tvrdiť, že Európsky kontinent nebol ľudoprázdny ani pred prenikaním prvých Indoeurópanov, keď nie je vylúčená ani účasť resp. prítomnosť Indoeurópanov v rôznych kultúrach. Presné pomenovanie predchádzajúceho starobylého európskeho obyvateľstva sa podľa etnicity nezachovalo, a preto v rôznych súvislostiach toto obyvateľstvo sa skôr objavovalo resp. získalo pomenovanie buď podľa lokality kde sa nachádzali, alebo čím sa prezentovali, keď najčastejšie niesli pomenovania: Mediteránske (Stredomorské), Atlantské, Alpínske, Nordické (Severské) a Stavitelia Megalitických stavieb. Bolo dôležité do akej lokality sa obyvateľstvo užívajúce spoločný indoeurópsky resp. staroeurópsky jazyk dostalo, či do susedstva, kontaktu, alebo pod vzájomný vplyv s pôvodným obyvateľstvom. Dochádzalo k nejakej symbióze prichádzajúceho obyvateľstva a ich jazykov, čím sa v priebehu druhého a prvého tisícročia v rôznych európskych lokalitách vytvárali nové európske jazyky a ich dialekty:

na juhu Európy, kde na Balkáne, Apeninskom a Iberijskom polostrove splynuli s tunajším mediteránskym resp. s obyvateľstvom pri Stredozemnom mori a vytvorili nové jazykové dialekty (budúce grécke a románske jazyky a im príbuzné dialekty);
do západnej Európy, kde vo Francúzsku a v Nemecku splynuli s tunajším obyvateľstvom vytvorili nové jazykové dialekty (jazyk užívaný Keltským obyvateľstvom);
do severnej Európy, na Jutskom polostrove a v Škandinávii splynuli s tunajším obyvateľstvom (Severským obyvateľstvom) vytvorili nové jazykové dialekty (budúce germánske jazyky a ich dialekty).

Len v priestore strednej a východnej Európy, odkiaľ pochádzala resp. kade sa aj do ostatnej Európy dostala väčšina práve spomínaného indoeurópskeho obyvateľstva (Latinovia, Kelti, aj Germáni), akoby nebol, prípadne sa nevytvoril žiaden nový jazyk alebo jeho dialekty.

Že by tu nebol žiaden ľud, čiže ani žiaden jazyk?

Ale archeologických pamiatok o prítomnosti a pôsobeniu ľudu v strednej Európe je nespočetne veľa, od Neolitu, Eneolitu, dobu Bronzovú až po príchod Keltov do Stredoeurópskeho priestoru (aj do Karpatskej kotliny), čo je však dlhý časový úsek viacerých tisícročí, počas ktorých sa striedali obdobia s vyššou a nižšou zaľudnenosťou. Napríklad na území Slovenska členitý terén (nížiny, lesy a hory), ale v širšom celosvetovom meradle hlavne klimatické podmienky (globálne otepľovanie a prenikanie obyvateľstva do severnejších častí Európy) sa stávali dôležitým faktorom prípadného úpadku, alebo vzostupu regiónu. Priaznivejšie klimatické podnebie podnietilo prenikanie resp. početnejší príchod obyvateľstva, ale aj stúpajúca pôrodnosť, čím okolo r. 1200 p. n. l. tak napríklad aj na území dnešného Slovenska vzrástol počet obyvateľov (odhady odborníkov sa pohybujú zo 60 tisíc na 200 tisíc ľudí), čomu nasvedčuje aj zvyšujúci sa počet archeologických kultúr (v porovnaní oproti predchádzajúcemu chudobnejšiemu obdobiu Dunajských mohylových kultúr) a nebývalo obrovský nárast počtu archeologických lokalít. Kedže tu (v Stredoeurópskom priestore) nejaké obyvateľstvo pôsobilo a aj ostalo, a ak posledných niekoľko tisícročí (do V. stor. p. n. l. - do príchodu Keltov), prichádzali sem len početné skupiny obyvateľstva z východnej Európy, kam sa kladie vznik indoeurópskej jazykovej skupiny obyvateľstva, aj pôvod obyvateľstva v stredoeurópskom priestore mohol byť indoeurópsky. Preto ak si obyvateľstvo v stredoeurópskom priestore údajne nevytvorilo žiaden známy novoveký dialekt, jeho jazyk ostal pôvodný a najskôr ním bol buď staroveký indoeurópsky jazyk alebo jeho nasledujúce dialekty staroeurópske a severoiránske jazyky. Stredoeurópsky (aj východoeurópsky) priestor sa po veľa tisícročí stával asi najnavštevovanejšou lokalitou Európy, kade prv od východu prichádzali, po menšej resp. po väčšej zastávke zotrvali, predkovia takmer všetkých nám známych národov - Kelti, Germáni, Latinovia (len mimochodom sa neskôr z ostatných častí Európy znova sem navracali), keď navyše sem neustále prichádzali aj ďalšie skupiny obyvateľstva a organizované kmene z východu.

Ako aj prichádzajúce resp. aj tu prv zdržujúce sa obyvateľstvo využívalo viacero hospodárskych činností, ktoré Stredoeurópsky priestor ponúkal. V prevahe to boli roľníci, lovci a pastieri. Hlavne u pastierskych kmeňov, ktoré sem od konca III. tis. p. n. l. sem začali prenikať omnoho častejšie a hojnejších počtoch, čo im umožnilo využitie zmeny vo fungovaní ich pastierskych kmeňov od lovenia, cez chov až po intenzívne pastierstvo (s veľkými stádami) prevádzkované na veľkých trávnatých stepiach. S veľkým nárastom počtov dobytka súviselo získavanie s obsadzovaním vhodných pastvín, čím sa pastieri zdokonalili aj na vojakov a kmeňové organizácie na nomádsko-vojenské spoločnosti. Buď kvôli získavaniu a rozširovaniu krajiny o ďalšie pastviny, alebo z dôvodu neustáleho súperenia so susedmi donútili prípadných porazených k ústupu do okolitého Sveta, ako napríklad do východnej a následne aj do strednej Európy, kde sa im ponúkala trávnatá step na východe Maďarska pri rieke Tisa (nazývané aj Potisie). Prenikajúce nomádsko-vojenské obyvateľstvo bolo tiež indoeurópskeho pôvodu, ale pochádzajúce hlavne zo Stredoázijského priestoru, kde sa vyvinuli východné - severoiránske jazyky a dialekty, zaraďované medzi sametové jazyky, kam len mimochodom patria aj slovanské a baltské jazyky. Spoločná skupina sametových jazykov je zároveň aj vážnym dôkazom o veľkom resp. dlhotrvajúcom vplyve (veľa storočí aj viac než tisícročie trvajúce) nomádskych spoločností na starobylé východoeurópske a aj na časť stredoeurópskeho obyvateľstva hovoriaceho pôvodným indoeurópskym jazykom alebo jeho dialektmi, z ktorého sa vyvinuli spomínané slovanské a baltské jazyky. Prítomnosť nomádsko-vojenských kmeňov na východe Karpatskej kotliny znamenalo veľké nebezpečenstvo pre široké a dostupné okolie, keď od jari do jesene, mohlo sa stávať aj ďalšie okolie kočovným teritóriom, kam mohol doputovať statok za pastvinami samozrejme so svojim ozbrojeným sprievodom. O tomto období, o starobylom obyvateľstve hovoriacom indoeurópskym jazykom resp. staroeurópskym a sevoroiránskym dialektom nenachádzame dostatok informácií a archeologických pamiatok (zdevastovanie a zničenie krajiny prichádzajúcim etnikom a jeho úpadok na viac ako storočie, alebo aj pokorené obyvateľstvo, ktoré prežilo resp. ostalo, sa stalo súčasťou resp. prezentovalo prichádzajúcu nomádsku kultúru - keramika, pohrebný rítus atď.), ale na druhej stránke až veľmi okázalo sa píše o príchode ďalších a ďalších skupín obyvateľstva z východnej Európy na západ, ktorý sa iste nevyhýbali ani strednej Európe. Dokonca veľmi často ich cesta smerovala práve tam a následne odtiaľ sa niektoré skupiny kmeňov prirodzenou rozpínavosťou dostávali ďalej na juh, sever a západ. Asi sme dostali odpoveď aj na otázku „Odkiaľ sa potom vzalo už spomínané obyvateľstvo prichádzajúce na Balkán (budúce Grécke, Trácke, Ilýrske kmene), na Apeninský polostrov (budúce Latinské kmene), do západnej Európy (budúce Keltské kmene) do severnej Európy (budúce germánske kmene)“. Z tohto výpočtu akoby sa východná Európa stala liahňou obyvateľstva po tisíce rokov produkujúceho, ponúkajúceho a odtiaľ prúdiaceho obyvateľstva do celého vtedajšieho známeho Sveta (medzi VI. – II. tis. p. n. l.).

Ak však vychádzame z rovnakého alebo podobného modelu zaľudnenia kontinentu, juh Európy zrejme ponúkal najprijateľnejšie klimatické podmienky a tam zrejme bola aj vyššia hustota obyvateľstva, sever práve naopak s podstatne nižšou hustotou zaľudnenosti, čiže od východnej, cez strednú až po západnú Európu približne rovnaké podnebie a predpokladaná priemerná zaľudnenosť.

Už len ostáva určiť pôvod obyvateľstva.

Európu prirodzenou rozpínavosťou za niekoľko tisícročí zaľudnilo aj obyvateľstvo užívajúci spoločný indoeurópsky resp. staroeurópsky jazyk. Až okolo r. 2.000 p. n. l. už spomínaným zaujatím rôznych európskych lokalít, sa mohol začať proces vývoja samostatných jazykov a ich dialektov, čím položili základy k vzniku etník a národov. Aký jazyk však užívalo obyvateľstvo, kde proces samostatného a izolovaného vzniku, čiže potrebne dlhý čas (pol alebo až celé tisícročie) nenastal, alebo presnejšie bol neustále narušovaný pohybom, príchodom ďalších skupín obyvateľstva, alebo najpravdepodobnejšou možnosťou, útokmi, vpádmi a nadvládou nomádsko-vojenských kmeňov z východnej Európy a zo stredoázijského priestoru. Táto etapa prenikania Indoeurópskeho obyvateľstva sa však už nedá porovnať s obdobím prirodzeného prenikania, ale nomádsko-vojenské kmene svojou organizovanosťou, mobilitou a bojovou zručnosťou nedopriali dostatok času uniknúť početnejším skupinám obyvateľstva. Ak uniklo, zrejme to mohlo byť len malé percento, keďže pri roľníckom obyvateľstve z dôvodu viazanosti k obrábaniu a získavaniu novej pôdy, bol asi veľmi problematický ich náhly odchod a ani pastierske obyvateľstvo asi nemalo veľkú šancu uspieť hneď v dvoch konfliktoch, keď neuspeli ani proti útočníkovi a potom ak sa rozhodli k opusteniu krajiny museli by sa vrhať do ďalšieho konfliktu pri svojom presune a dobývaniu ďalšej krajiny. Následne ak tieto lokality buď navštívili cudzinci (obchodníci, historici, vojaci), alebo ak cudzinci náhodou prišli do kontaktu s tunajšími obyvateľmi vnímali hlavne jazyk etnika, ktoré malo nadvládu a tým boli po dlhé stáročia nomádsko-vojenské kmene. Čiže panujúca menšina ovládala ten svoj jazyk a ovládaná väčšina aj svoj indoeurópsky resp. staroeurópsky jazyk aj jazyk vládnuceho etnika.

Kým v ostatných európskych lokalít (na juhu, severe a západe) už nastúpili prvé charakteristické črty jazyka a etnicite obyvateľstva, pôvod a jazyk obyvateľstva na území Poľska, východného Nemecka a ďalšieho okolia nahradilo skôr pracovné pomenovanie od archeologickej lokality. Jednalo sa o narastajúcu Lužickú kultúru popolnicových polí, ktorá existovala v r. 1.400 – 400 p. n. l. Súčasťou Lužickej kultúry sa stali indoeurópske etniká pôsobiace v priestore východného Nemecka, Poľska, Bieloruska, severnej Ukrajiny a Slovenska (tzv. Sliezský horizont), čiže sa jednalo o archeologickú kultúru spred germánskeho a spred keltského obdobia a z tohto dôvodu sa nejednalo o lokálnu, ale zasiahla pomerne veľkú rozlohu okolo r. 750 tis. km2 (Skanzen na ostrove na jazere pri poľskom meste Biskupin nachádzajúceho sa severovýchodne od mesta Poznaň). Po r. 700 p. n. l. zo svojich pôvodných pôsobísk, zrejme aj z dôvodu tlaku Skýtov, Lužická kultúra svoju orientáciu preniesla v smere na západ a jej rozšírenie a dosah bol až za riekou Odra vo východnom Nemecku (práve jej názov je odvodený od pomenovania tamojšej rieky Lužica). Prenikla aj južne do oblasti severných Čiech, Moravy známa ako Platěnická skupina (750 – 550 p. n. l.) a na Slovensku, kde jej neskoršia vetva niesla pomenovanie Oravská skupina (550 – 300 p. n. l.). Asi najväčšou neznámou je však určenie pôvodu obyvateľstva a ich zaradenie k niektorým neskorším známym etnikám resp. národom. Ako Lužická aj niekoľko nastupujúcich kultúr po nej nesú prvky viacerých neskorších etník Germánskych, Baltských a Slovanských. Vznikala v dobe, keď ešte všetky tri spomínané etniká mohli hovoriť jedným spoločným indoeurópskym resp. staroeurópskym jazykom. Možno za zmienku stojí aj tvrdenie nemeckých autorov ako napríklad H. Müller, K. F. Krieger a H. Vollrathovou z publikácie Dějiny států – Dějiny Německa, keď okolo polovice II. tis. p. n. l., severozápadné kmene Indoeurópanov „ustúpili až k hornému toku rieky Labe, do Dánska a do južnejšej časti Škandinávie“, kde vytvorili „súvislý kultúrny okruh“. Striedanie sa teplých a chladnejších cyklov nemuselo hrať pre obyvateľstvo južnej Škandinávie až tak dôležitú úlohu ak v tejto klimaticky menejhostinnejšej časti Európy (s porovnaním so strednou alebo južnou Európou) zotrvali asi tisícročie, bez toho aby sa už skôr vydali na juh. Posúvanie sa obyvateľstva aj do severnejších priestorov sa dá prirovnať k dominu, keď na jednom konci sa do východnej Európy medzi r. 2.300 až 1.500 p. n. l. dobýjali severoiránske kočovné kmene a pred nimi postupne ustupovalo obyvateľstvo, ktoré neskoršie vytvorilo európske národy.

Približne okolo r. 700 - 600 p. n. l. (čiže po takmer tisícročí) v stredoeurópskom priestore, v časti východného Nemecka a Poľska, pribudol nový etnický element - Germánske kmene a v ich prospech, čo do kontroly krajiny, remeselníckej zručnosti a vojenskej činnosti, sa začal výrazne meniť obraz krajiny. Zo Škandinávie cez Jutský polostrov (Dánsko), severné Nemecko a na lodiach aj cez Baltické more bola odštartovaná Germánska invázia do okolitej Európy. Započalo to ich prenikaním na juh do susedného Saska a následne na západ po ústie rieky Rýn a na východ po ústie rieky Visla. Samostatný vývin po dobu jedného tisícročia z jej obyvateľstva vytvoril kultúru a národ s vlastným jazykom. Rovnakým kultúrnym okruhom sa potom dá nazvať aj Lužická kultúra ak hlavne doba jej vzniku sa tiež kladie do rovnakých rokov. V tom prípade je tu niekoľko do dnes nezodpovedaných otázok:

Aký národ s akým jazykom mal možnosť vzniknúť v „Lužickom kultúrnom okruhu“?
Kam sa potom podelo obyvateľstvo Lužickej kultúry?

Na severnom, strednom a západnom Slovensku sa už zhruba od polovice strednej bronzovej doby a až do polovice doby železnej, vyskytovala Lužická kultúra. Okrem veľkého množstva sídiel a bronzových nálezov s mečmi liptovského typu sa na území Slovenska budovali opevnené hradiská a pochovávanie sa postupne zmenilo z mohylového na prevažne popolnicové.

Na Slovensku sa lokalizovali náleziská: Banská Bystrica (BB), Beckov (NM), Beluša (PU), Beluša – Podhorie (PU), Bešeňová (LM), Bitarová (ZA), Blatnica (MT), Bošáca (NM), Bošáca – Haluzice (NM); Bracovce (MI), Buclovany (BJ), Bučany (HC), Budmerice (PK), Cerovo (KA), Čabradský Vrbovok (KA), Čachtice (NM), Červený Kameň (IL), Demänovská Dolina (LM), Detva (DT), Devičie (KA), Diviacka Nová Ves (PD), Diviaky nad Nitrou (PD), Divinka – Veľký vrch (ZA), Dolné Lovčice – Horné Lovčice (TT), Dolný Badín (KA), Dolný Kubín – Na Kapustných hradoch (DK), Domaníky (KA), Dubnica nad Váhom (IL), Ďurčiná (ZA), Handlová (PD), Hermanovce (PO), Hontianske Nemce (KA), Hôrky (ZA), Horné Plachtince (VK), Hradište (PE), Hraničná pri Hornáde (KS), Hubošovce (SB), Chmeľov (PO), Chocholná – Velčice (TN), Ilava – Porubská Dolina (IL), Jasenica (PB), Jasenová (DK), Jasenovo – hradisko Vyšehrad (DK), Jastrabá (ZH), Jazernica (TR), Kočovce (NM), Koniarovce (TO), Kostoľany pod Tribečom (ZM) Kostolné (MY), Košariská (MY), Košeca (PB), Krásna Ves (BN), Križovany nad Dudváhom (TT), Krnča (TO), Krpeľany (MT), Krupina (KA), Kšinná (BN), Kvášov (PU), Kyjatice (RS), Ladzany (KA), Lednica (PU), Lehota pod Vtáčnikom (PD), Levoča (LE), Lietava (ZA), Liptovské Sliače (RK), Liptovský Mikuláš – Iľanovo (LM), Liptovský Mikuláš – Ploštín (LM), Lisková – jaskyňa na vrchu Mních (RK), Lišov (KA), Ľubiná (NM), Malé Krštenany (PE), Martin – Košúty, Martin – Priekopa (MT), Martin – Záturčie (MT), Medovarce (KA), Melčice – Lieskové časť Zemianske Lieskové (TN), Mikušovce (IL), Moravské Lieskové (NM), Moštenica (BB), Nemšová – Luborča (TN), Nitrianske Pravno (PD), Nosice (PU), Nováky (PD), Nové Mesto nad Váhom (NM), Ochodnica (KM), Omastiná – Podkamienová (BN), Ondrášová (TR), Oravský Podzámok (DK), Ostratice (PE), Ovčiarsko (ZA), Partizánske (PE), Partizánske – Veľké Bielice (TO), Pažiť – Pod Hradiskom (PE), Pečenice (LV), Piešťany – Kocúrice (PN), Plavecké Podhradie – Na Hradisku (MA), Pobedim (NM), Podolie (NM), Podtureň (LM), Považská Bystrica (PB), Považská Bystrica – Považská Teplá (PB), Prašník (PN), Prečín – Zemianska Závada (PB), Prenčov (BS), Príbovce (MT), Prievidza (PD), Púchov (PU), Rosina (ZA), Ružomberok (RK), Sedmerovec (IL), Selce (BB), Skalka nad Váhom (TN), Sklabinský Podzámok (MT), Súľov – Hradná (BY), Svätý Anton (BS), Svederník (ZA), Švábovce (PP), Timoradza (BN), Trenčianska Teplá (TN), Trenčianske Teplice (TN), Tuchyňa (IL), Turčianky (PE), Valaská (BR), Varín (ZA), Veličná (DK), Veľké Hoste (BN), Vítkovce (SN), Vršatecké Podhradie (IL), Vrútky (MT), Vyšný Kubín – Na Tupej Skale (DK), Zlaté Moravce (ZM), Zvolen (ZV), Zvolenská Slatina (ZV), Žiar nad Hronom (ZH), Žilina (ZA), Žilina – Zástranie (ZA),