eHistory

42M. Čiernomorská step – nové národy – nové delenie

(893 – 1100).

Vojenské dianie v priestore Ázie aj naďalej veľmi výrazne ovplyvňovalo vývoj vo východnej Európe, miestami zasahovalo až na Balkán a do strednej Európy. Na konci IX. stor. v tomto dotknutom priestore fungovali, alebo s ním susedili štyri veľké štátne útvary: Chazarský kaganát, Byzantské cisárstvo, Bulharský chanát a kniežatstvo Kyjevskej Rusi. Popri tom sa tu zdržiavali rôzne národy, menšie kmeňové zväzy, ktoré sa buď nachádzali vo vazalskom stave k niektorej zo spomínaných ríš, alebo sa pokúšali proti nim bojovať a vytvoriť si priestor na vlastné a samostatné účinkovanie v tomto priestore.

Chazarský kaganát pomaly strácal dych, ako aj územia a vazalov po obvode svojej ríše, ktorý sa prv podieľali na vojenskej obrane krajiny proti prípadným útokom susedov.

Tlmenie vojenských aktivít susedov oslabená ríša už nezvládala a obdobie narastania malých presunov a sťahovaní sa zmenilo na tzv. „Malé sťahovanie národov“. Vyvolali ho lúpežnícke nájazdy kočovných Oguzov (Úzov) na územie susedných arabských emirátov v oblasti dnešného Turkmenistánu, ktoré neustále pokračovali do r. 892. Odveta prišla v roku 893, keď samarkandský a bucharský emir Ismail ibn Ahmed zorganizoval vojenskú výpravu, v ktorej porazil Oguzov a donútil ich opustiť svoje sídla v kazašskej stepi a presunúť sa po východné brehy rieky Ural, kde vtiahli na územia ďalších kočovníkov Pečenehov (rus. Plavcov, maď. Besenyők), porazili ich a Pečenehov vytlačili do južného Povolžia, do priestoru medzi rieky Ural a Volga, na územie Chazarskej ríše. Tá sa spolčila práve s Oguzmi, spoločne znova porazili Pečenehov, ktorý po porážke prekročili rieku Volga, obišli oblasti pod kontrolou Chazarskej ríše a usadili sa medzi riekami Volga a Don, ako západný susedia (Po)Volžských Bulharov (najskôr v priestore medzi riekami Medvedica a Sal). V nasledujúcom roku (894) Pečenehovia spoločne s (Po)Volžskými Bulharmi vpadli do Meotisu (do niekdajšej Levedie), do oblasti medzi riekami Don a Dneper, porazili tamojšie kmene z Tureckého zväzu (asi len Staroturecké kmene vedené karchom, maď. harkom, horkom), ktoré donútili ustúpiť za rieku Dneper do Medziriečia (maď. Etelköz). Pohyb Starotureckých kmeňov v smere na západ zasiahol tamojšie Maďarské, Kabarské Starobulharské kmene, ktoré sa odtiaľto museli presunúť do Moldavska, Multánska a Valašska. Následná koalícia s Bulharmi (896), Pečenehom dodala ešte viac odvahy a podnikli ďalší útok aj do Medziriečia (maď. Etelközu), kde znova porazili Staroturecké kmene, donútili ich ustúpiť až do Moldavska a Multánska k Dolnému Dunaju, odkiaľ boli vypudené Kabarské kmene na sever do oblasti stredných tokov riek Prut a Seret. Zároveň Bulhari napadli Maďarské a zrejme aj Onogurské kmene v severnom Bulharsku a vo Valašsku a vypudili ich do Alföldu (slov. Dolnej zemi) a do Zátisia (maď. Tiszántúl). Dá sa predpokladať, ak Pečenehovia konali výpravy na západ, rovnako mohli mať agresívne konanie aj ostatnými smermi, proti ostatným susedom. Ojedinelá správa popisuje, že koncom IX. stor. sa Chazarskej ríši a Alanom podarilo poraziť Pečenehov. Z tejto lokality sú neskôr známe priateľské vzťahy Pečenehov s Kyjevskou Rusou, s ktorými podnikali útoky do Chazarskej a aj do Byzantskej ríše (944) a v r. 965 spoločne Rusi, Pečenehovia a Oguzi podnikli výpravu a dokonali zánik Chazarskej ríše. Pečenehovia si však perspektívne spojenectvo s Kyjevskou Rusou neudržali a prijali rolu spojenca Byzantskej ríše, keď s ich finančnou podporou zaútočili proti Rusom a neúspešne sa pokúsili obliehať aj Kyjev (968). V stepiach pri Čiernom mori si Pečenehovia obhájili svoju prítomnosť a so striedavými úspechmi bojovali proti Kyjevskej Rusi, keď dosiahli víťazstvá v r. 972 (pri rieke Dneper zabili kyjevského kniežaťa Svjatoslava) a 996, ale utrpeli aj radu porážok v r. 993 (pri rieke Trubež), 1019 (pri rieke Alta), 1036 (neúspešne obliehali Kyjev). Po tom čo západné kmene Oguzov (Úzov) v r. 1055 prekročili rieku Dneper a po nich aj Kumáni (Kimäkovia, rus. Polovci) Pečenehom povstali v stepi vážnejší nepriatelia, ktorý sa podieľali na ich zániku. Utlačený Pečenehovia sa z južného Moldavska a Multánska pokúsili o vpád na územie Byzantskej ríše do Bulharska, v r. 1086 porazili východorímske (byzantské) vojská, ale v r. 1091 boli byzantskými vojskami u Leburnu definitívne porazený, ich obyvateľstvo sa rozutekalo do okolitých krajín a národ Pečenehov zanikol asimiláciou (v Uhorsku, Kyjevskej Rusi a v Byzantskej ríši). V Uhorsku aj na Slovensku po prítomnosti Pečenehov (Plavcov) ostalo viacero jazykových pamiatok v názvoch sídiel (Pečeňady, Plavecký Štvrtok, Plaveč a ďalšie).

Oguzi, presnejšie ich východné kmene známe aj pod pomenovaním Úzovia, po zániku Chazarskej ríše (965), obsadili dolné Povolžie, zo Strednej Ázie s vojskami Kyjevskej Rusi viedli vojenskú výpravu a porazili (Po)Volžské Bulharsko (985). Ich vzostupu zabránili Kypčakovia a Kimäkovia, ktorý Oguzov porazili (1043), niektoré ich kmene rozohnali po okolí, ďalšie sa presunuli do iných lokalít, z ktorých boli najznámejšie dve časti východný Oguzi (cez Irán sa dostali do Turecka, kde boli známy aj pod pomenovaním

seldžucký Turci) a západných Úzi (vo východnej Európe ich Rusi nazývali aj Torkovia, Turkovia), ktorý sa vydali k rieke Dneper, na južnú hranicu Kyjevského a Perejaslavského kniežatstva do Meotisu, čím vnikli na územie Pečenehov. Úzov aj naďalej prenasledovali ich východný susedia Kypčakovia (v ruskom prostredí známy pod pomenovaním Kumáni, maď. Kúnok), pred ktorými v r. 1055 museli ustúpiť na západ, prekročili rieku Dneper a vstúpili do Medziriečia (počas prítomnosti maďarských kmeňov známeho aj pod pomenovaním Etelköz). V r. 1060 proti Úzom zorganizovali veľkú vojenskú výpravu aj ruské kniežatá, ale Úzovia pred nimi ustúpili do Moldavska a Multánska a na zač. r. 1060 táborili medzi riekami Prut a Seret odkiaľ pred nimi na územie Byzancie (domnievam sa, že do Valašska) ustúpili Pečenehovia. Úzom sa tým otvoril priestor dolného Dunaja, odkiaľ podnikali lúpežné výpravy na Balkán a do uhorského Sedmohradska. Tým na seba upozornili ešte viac. Vrhli sa na nich všetci zo všetkých strán a tentoraz sa rozpadli na veľa častí a porozdeľovali si ich silnejší okolitý aktéri:

• u Kumánov (spolu s nimi vpadli v r. 1068 do Sedmohradska, kde boli pri Kerlési porazený uhorskými kniežatami Gejzom a Ladislavom);

• v Kyjevskej Rusi (Úzovia pod vedením vojvodu Uzasa sa zapojili do potlačenia búriacich sa Pečenehov);

• v Byzantskej ríši (v r. 1071 bojovali pri Manzikerte, kde počas bitky práve Úzi dezertovali a pridali sa k protivníkovi, svojim príbuzným Oguzom – seldžuckým Turkom); 

• vo Valašsku (asimilovali sa do románskeho obyvateľstva);

• v Moldavsku (niekoľko kmeňov Úzov sa vyhlo úplnej asimilácii, práve medzi riekami Dnester a Seret zachovali svoje etnikum a svoju kultúru a dnes na území Moldavskej republiky sa nachádza etnická skupina Gagauzov, ktorej počet sa pohybuje okolo 300 tis. ľudí);

• v Uhorsku nebol zaznamenaný väčší prílev a usadenie sa Úzov a ich menšie skupiny zanechali svoju prítomnosť v názvoch sídiel Uz, Uza, Uzdi, Uzlar, alebo prípadne v odvodenine türk (tork) v sedmohradskej lokalite Barca v pomenovaní Türkös. V južných Karpatoch je priesmyk s menom Úzský a v jeho údolí tečie potok Úz. Mesto Ózd v severnom Maďarsku nesie meno tiež po Úzoch. Kráľ Ladislav IV. v r. 1279 vo vydanej listine boli menovaný vysoký kumánsky predstavitelia medzi ktorými je menovaných aj 275 úzkych pánov. Uhorský kronikári Úzov pomenúvali aj Čiernými Kumánmi, ktorých odlíšili od Bielych Kumánov nachádzajúcich sa pri Kipčakoch.

Najdlhšie sa na túto dobu vo východnej Európe zdržali Kumáni (Kypčakovia). V r. 1054 sú spomínaný v Meotise (medzi riekami Don a Dneper) na južnej hranici Perejaslavského kniežatstva, odkiaľ viedli nájazdy na susedné územia, kde lúpili. V 60-tych rokoch XI. stor. prenikli až ku Karpatskému pohoriu (už prv spomínanom r. 1068 vpadli do uhorského Sedmohradska). Vyhovoval im aj rozpad Kyjevskej Rusi na menšie kniežatstvá a občas sa stávali spojencami ruských slovanských kniežatstiev v boji proti inému ruskému slovanskému kniežatstvu. Pohyb Kumánov v priestore dlhom viac ako 1.000 km ich rozdelil na dve časti Dneperskú a Donskú, čo umožnilo ruským kniežatám Svjatopolkovi a následne aj Vladimírovi Monomachovi účinnejšie zasiahnuť proti niektorým z nich. V r. 1103 – 1107 ruské kniežatá najprv porazili dneperských Kumánov a v r. 1109 – 1116 aj donských a Kumáni ustúpili na Kaukaz. Až po smrti kyjevského kniežaťa Vladimíra Monomacha (1125) sa Kumáni opäť vrátili na Don a v druhej pol. XII. stor. aj na Dneper a znova začali vzájomné vojny s ruskými kniežatami. Tie trvali až do r. 1223, keď k Uralu pritiahli mongolské hordy a na rieke Kalke utrpeli spoločné rusko-kumánske vojská porážku. Kumáni boli Mongolmi porazený znova v r. 1239 pri Astrachani pri Volge a Kumáni vedený svojím chánom Kotányim ustúpili cez východnú Európu až do Uhorska a z tohto dôvodu Mongolské vojská vpadli v r. 1241 do Uhorska a takmer rok pustošili na jeho území. Kumáni sa usadili v Bulharsku a Uhorsku. V Uhorsku sa usadili v Potisí a získali obmedzený druh autonómie. Dokonca aby si ich kráľ Belo IV. pripútal oženil svojho syna budúceho kráľa Štefana V. s kumánskou šľachtičnou Alžbetou a z ich manželstva sa narodil syn Ladislav IV. Kumánsky. Ten sa netajil so svojimi väzbami ku Kumánom, svojou nečinnosťou dovolil uhorským oligarchom rozkrádať kráľovský majetok, kvôli čomu bol kráľ Ladislav cirkevnými predstaviteľmi exkomunikovaný, ale nakoniec práve Kumánmi bol zavraždený (1290). Kumáni si až do príchodu Turkov v XVI. stor. udržali privilégia, kultúru a jazyk. Po odchode Turkov z územia Uhorska došlo aj k zániku a asimilácii Kumánov (do konca XVIII. stor.).

​