eHistory

30A. Franská ríša.

Po zániku Západorímskej ríše (476), keď sa o jej zánik pričinili germánske kmene, vytvárajúce nové štátne útvary na jej území: v Taliansku Odoakerová ríša (476), po ktorej sa kontroly nad časťou Talianska zmocnili Ostrogóti (493), na juhu Francúzska a v Španielsku ríša Vizigótov (415), na severe Afriky a na stredozemských ostrovoch Vandalovia, v severnej časti Francúzska, v Belgicku, Luxembursku a Holandsku Franská ríša (486), keď z tohto súpisu prežila do dnešnej doby jediná Franská ríša – Nemecké kráľovstvo – Nemecká ríša – Nemecko.

Silnejúci tlak germánskych kmeňov na Rýnskej a Dunajskej hranici, na tak širokom fronte, nedokázali západný Rímania účinne paralizovať. Asi aj preto riešenie hľadali v spolupráci s niekdajšími protivníkmi a to známou rímskou taktikou, keď buď proti sebe navzájom poštvali dvoch nepriateľov (v minulosti Germánov proti Keltom), alebo neskôr v IV. stor. niektorým z germánskych kmeňov povolili usadenie sa na rímskom území, za čo mali povinnosť slúžiť v rímskom vojsku (foederáti), podieľať sa na obrane rímskeho územia a bojovať práve proti iným germánskym kmeňom. Foederátmi sa dala považovať skupina viacerých germánskych kmeňov, ktorým bolo dovolené usadiť sa v oblasti horného toku rieky Rýn (v Holandsku, Belgicku, Luxembursku a v severozápadnom Nemecku), ktorým Rímania dovolili vlastnú samosprávu (od IV. do konca V. stor., čiže počas agónie Západorímskej ríše), ktorá doviedla k vytvoreniu jedného spoločného územného útvaru – známeho pod pomenovaním Franské kráľovstvo. Kým za existencie Západorímskej ríše resp. za prvých franských kráľov (od Mallobaudesa od pol. IV. stor. po Childericha I. vládol v r. 440 – 481) zamerali sa na kontrolu nad všetkými germánskymi kmeňmi na severozápad od rieky Rýn, po zániku Západorímskej ríše po nástupe Chlodvíka (481 – 511), Frankovia v r. 486 porazili správcu niekdajšej rímskej provincie Gália Syagriusa, čím sa zmocnili severnej polovice Francúzska a Chlodvík svoje sídlo preniesol z Tournai do Paríža. Prenikol aj na východ od rieky Rýn (približne do oblasti dnešného Hesenska), kde narazil na rovnako prenikajúcich (od východu) Durínčanov, ktorých síce porazil, ale od ďalšieho postupu týmto smerom zatiaľ upustil a venoval sa ďalším lokalitám okolo svojho kráľovstva. Sobášom zo zištných dôvodov sa dala považovať svadba s burgundskou kňažnou Chlotildou (493), následne v Aquitánii porazil Vizigótov (platili mu tribút), Alemanov (496), ktorý sa stali trvalou súčasťou Franskej ríše a z vďaky, ale hlavne že bol pod vplyvom svojej manželky Chlodvík prijal kresťanstvo (496). Chlodvík sa dokonca odhodlal zasiahnúť aj proti krajine svojej manželky a v r. 500 porazil aj Burgundov, ktorý mu tiež odvádzali tribút. Z pohľadu rozlohy vtedajšej Franskej ríše, veľká časť krajiny sa nachádzala na západ od Rýna a na východ od Rýna súčasťou bolo východné Porýnie a Alamania (približne dnešný Baden-Württemberg) až po Ausburg, ktorý je dnes už súčasťou Bavorska. Niekoľko storočí pod rímskou správou a obsadzovanie krajín pod niekdajšiu rímskou správou, mali silný vplyv na počiatočnú organizáciu Franského kráľovstva (organizácia vojska a hradnej správy) čo sa odzrkadlilo prijatím franského právneho zákonníka „Salické právo; lat. Lex Salica“ (keď salum z latiny znamená severné more, čím sa dá voľne preložiť, že sa malo jednať o krajiny na severe Západorímskej ríše, alebo o krajiny ležiace pri mori resp. pri Severnom mori), kde boli zahrnuté aj franské resp. germánske zvyky a práva. Chlodvík zanechal štyroch synov – Theuderich (511 – 534, najstarší syn s porovnaní s ostatnými bratmi považovaný za najväčšieho dobyvateľa), Childebert (511 – 558), Chlodomer (511 – 524), Chlothar I. (511 – 561), ktorý si síce rozdelili veľkú krajinu, ale pokračovali v otcových dobyvačných snahách, keď k Franskej ríši pripojili od Vizigótov Aquitániu (508), Durínsko (531), Burgundsko (534), od Ostrogótov Provence (536). Posledný preživší z bratov Chlothar I. znova na niekoľko rokov zjednotil Franskú ríšu (558).

Avšak na ostatnej väčšej časti Nemecka a Rakúska a koniec koncov i v stredoeurópskom priestore sa zatiaľ dial úplne opačný proces. Nastával ústup, zánik a odchod germánskeho obyvateľstva resp. prenikanie a vzostup Slovanského obyvateľstva. V druhej pol. V. stor. Durínčania a Sasi od západu a Slovania od východu spôsobili odchod germánskych Longobardov z oblasti východného Nemecka, ktorý cez Čechy do Rakúska (sú tu spomínaný v r. 488), následne do Panónie (okolo r. 510, aj na juhozápadnom Slovensku), aby sa odtiaľ pred Avarmi presunuli do severného Talianska (569). Odchodom Longobardov sa na dlhé storočia zakonzervovala hranica medzi germánskym a slovanským obyvateľstvom, približne v línii tokov riek dolnej Labe a Sale. Na severe ešte stále neboli pokorený Sasi a na juhu Bavori, aj keď v prípade Bavorov je známa udalosť z r. 591 s franským zásahom a zvrhnutím panovníka Garibalda I. a jeho nahradením Tassilom, avšak ešte takmer dve storočia Bavorsko fungovalo ako nezávislé kniežatstvo. Dôvodom mohol byť nie úplne jasný pôvod obyvateľstva, ktoré nebolo len Germánske (spomínaný sú Markomani), z ďalších menej známych resp. menších germánskych kmeňov, ale v početnom zastúpení sa tu mohlo nachádzať aj obyvateľstvo keltského pôvodu (keď aj význam slova Bavorsko sa predpokladá v latinskom výraze, ktorý by sa dal preložiť „ľud prichádzajúci zo zeme Bojov“). A k tomu skupiny prenikajúceho Slovanského obyvateľstva a v neposlednom rade sa tu mohlo a malo nachádzať aj románske obyvateľstvo (z doby Rímskej ríše), majúce vplyv na chod krajiny (aj preberaním mien v prípade panovníkov – Garibald I., II., Tassilo I. – III., Theodo I. a II. a Odilo – všetky znejúce až príliš románsky). Spomínaný termín „ľud prichádzajúci zo zeme Bójov“ poukazuje na veľký fenomén vzostupu resp. prejavu obyvateľstva organizovaných do Slovanských kmeňov a spoločenstiev. Kým po odchode Hunov sa ponúkal uvoľnený priestor na opätovné získanie nadvlády Germánov nad strednou a východnou Európou. Predpokladaný proces nevysvetliteľne stagnoval, ustúpil alebo do niektorých lokalít sa Germáni už nikdy ani nevrátili. Že by nepochopiteľné a zároveň ani nevysvetliteľné, alebo len zamlčované a prehliadavané v chápaní hlavne anglicky a nemecky publikujúcich autorov. Predchádzajúci a aj nasledovný vývoj vo viacerých lokalitách stavia teórie hlavne anglicky a nemecky píšucich autorov len do pozície krátkej germánskej dejinnej epizódy a na viac ako polovici rozlohy územia Európy prítomnosť negermánskeho obyvateľstva aj v dobe účinkovanie Germánov v týchto lokalitách.

Zaujímavo sa vyvíjalo dianie vo Franskej ríši aj v ďalšom období, keď po Chlotharovi došlo k deleniu franskej ríše medzi jeho štyroch synov – Chilperich I. (561 – 584) sa ujal Neustrie, Charibert I. (561 – 567) sa ujal Akvitánie, Guntramovi (561 – 592) pripadlo Burgundsko a Sigertovi (561 – 575) pripadla Austrasia. Avšak ako oni, aj ich ďalší nasledovníci (dediči), proti sebe intrigovali, čím oslabovali panovnícku moc, na vzostupe bola galorománska šľachta a nastalo zriadenie úradu kráľovského správcu majordóma. Až Chlothar II. (584 – 628; syn zavraždeného Chilpericha I., vládol v Soissons a v Paríži) už ako štvormesačný bol v Paríži uvedený ako dedičný panovník pod regentstvom matky Fredegundy a strýka Guntrama, kým v ostatných častiach ríše síce vládli príslušníci z ďalších vetiev rodu (panujúcich v Orleáns a Métach), ale na záver vlády v r. 613 zjednotil krajinu pod svoju vládu. V jeho stopách mal snahu pokračovať i jeho syn Dagobert I., ten však zomrel len vo veku 36 rokov (639) a bol posledným spoločným Merovejským panovníkom nad ríšou, keď aj on sám inicioval delenie ríše medzi svojich neplnoletých synov, namiesto ktorých si silnejšie postavenie získavali ich majordómovia (správcovia). Jedným z majordómov bol austrasijský majordóm Pipin I. (580 – 640), ktorý získal vplyv za Chlothara II., počas Dagoberta I. žil v ústraní (z dôvodu účasti na povstaní šľachty), ale po Dagobertovej predčasnej smrti, znova boli obnovené úrady majordomov, ktorý sa starali o chod ríše a viedli vojenské výpravy a aj Pipin opäť získal úrad austrasijskeho majordóma. Nastávajúce obdobie medzi r. 639 – 687 sa považuje za bezvládie. K jeho ukončeniu predchádzalo súperenie už len dvoch strán zastúpených majordómami austrasije Pipinom II. a neustrijskym Ebroinom, ktorého v r. 681 zavraždili a jeho nástupca Berchaire utrpel porážku práve od Pipina II. (687). Zjednotením Franskej ríše Pipin II. získal titul „princeps Francorum“, čím sa stal faktickým vládcom a merovejovský králi do r. 751 plnili už len reprezentačné povinnosti. Dynastickým sporom sa však nevyhli ani Pipinovci, keď sa k moci dostal nemanželský syn Pipina II. a jeho konkubíny Chalpaidy Karol Martel (majordómom od 714 – 741), ktorý odňal majetky Pipinovej manželke Planktrude (jej vnukov nechal povraždiť) a práve ním bol založený rod Karlovcov. Pretože sa nedal korunovať, vedú sa diskusie a prvým Karlovcom sa považuje buď Pipin III. (korunovaný za kráľa v r. 751), alebo až ďalší nástupca Karol Veľký, ktorý získal v r. 800 aj titul cisára Rímskej ríše. Karol Martel bol schopný aj na vojenskom poli a ku krajine znova pripojil Durínsko, Aquitániu, Frízsko a Provensálsko a na krátko aj Bavorsko (to sa v r. 737 znova odtrhlo od Franskej ríše). Porazil Sasov a arabských Maurov (v bitke pri Poitiers v r. 732 a zatlačil ich späť do Španielska). Svojim oddaným prívržencom ako léno daroval majetky a pôdu, neskôr rušil merovejovské donácie a odňal časť pôdy aj cirkvi, aby tak mohol naďalej udeľovať svojim prívržencom majetky. Asi preto Karol dostal k menu prívlastok Martel – čo znamená kladivo, lebo vládol pevnou rukou. Jeho nástupcami sa stali obaja synovia, avšak Karoloman vstúpil do kláštora (747), svoj diel prepustil bratovi Pipinovi III. Krátkemu a ten sa stal jediným majordómom vo Franskej ríši. Po tom čo sa Pipinovi III. narodil syn Karol (okolo r. 748) začal uvažovať o získaní Franskej koruny a legitímnym spôsobom to šlo jedine za pomoci pápeža Zachariáša, ktorý v r. 751 nariadil korunovať Pipina III. za kráľa a zosadený Childerich III. z rodu Merovejovcov aj so synom boli umiestnený do kláštora.

Aj za hranicami Franskej ríše sa odohrávali veľmi komplikované susedské vzťahy, ako na Apeninskom polostrove, tak aj v Stredoeurópskom priestore. Každá z lokalít mala svoj dominantný národ a zároveň iné podrobené, ale väčšinové etnikum. V Karpatskej kotline vyše dvoch storočí pôsobili Avari, chovajúci sa voči zajatým národom a aj proti susedom agresívne. Prevažne Slovanské obyvateľstvo v Karantánii resp. v Korutánsku sa nachádzalo v ich bezprostrednom susedstve a trpelo ich častými nájazdmi a asi aj preto tunajšie knieža Borut v r. 745 dobrovoľne požiadal o ochranu Bavorska, ktoré v r. 757 donútila k podriadeniu sa Franská ríša, čím sa aj územie Korutánska ocitlo ako vazal Franskej ríši. Osud Bavorska však mal ďalšie pokračovanie v r. 788 a jej panovníka Tasilla III. franský kráľ Karol Veľký zosadil, oslepil a poslal do kláštora z dôvodu neúčasti na vojenských výpravách Franskej ríše. Bavorsko, Korutánsko a Kraňsko boli zaradené do Franskej ríše a vo všetkých troch krajinách boli dosadený franský správcovia. Už v r. 795 sa všetky tri krajiny poslušne zúčastnili veľkej vojenskej výpravy do Panónie, pri ktorej franské vojská Avarom uštedrili tak vážnu porážku, že viedla k výraznému úpadku, oslabeniu a zanedlho aj k zániku.

Na Apeninskom polostrove, ešte počas existencie Západorímskej ríše, rímske obyvateľstvo, sa ocitalo buď ohrozované lúpežiacimi hunskými a germánskymi kmeňmi (Vizigóti, Vandali), alebo po zániku Západorímskej ríše, trpelo prítomnosť a nadvládu ďalších germánskych kmeňov, ktorý si podávali (!) resp. bojom získavali dedičstvo tunajšej krajiny ako vzácny poklad (Odoaker, Ostrogóti, Longobardi). Práve tak sa chovali aj posledný menovaný Longobardi, snažiaci sa v pol. VIII. stor. ovládnuť aj samostatné pôsobiace lokality, alebo oblasti pod ochranou Byzantskej ríše. Longobardský kráľ Aistulf, ktorý v r. 751 obsadil viaceré byzantské dŕžavy v strednom Taliansku (aj Ravenu a Pentapolis – päť miest: Rimini, Pesaro, Fano, Senigallia a Ancona), čím zanikol Ravenský exarchát (ten zriadila Byzantská ríša v pol. VI. stor. na ochranu svojich záujmov na Apeninskom polostrove proti Longobardom a na jeho území sa nachádzal aj Rím). Aistulf sa vyhlásil za rímskeho cisára a vyzýval Rímanov na poddanie sa, inak vojensky obsadí Rím. Preto pápež Štefan II. požiadal o pomoc franského kráľa Pipina III. Ten bol za udelenie kráľovského titulu povďačný, čím zasiahol proti Longobardom, v r. 754 pritiahol do Talianska, obľahol Páviu a od Aistulfa vynútil prepustenie obsadených miest na území bývalého Ravenského exarchátu a daroval ich pápežskému úradu, čím touto donáciou sa pokladá založenie Pápežského štátu (existujúceho v r. 754 – 1870). V nasledujúcom roku (875) longobardský Aistulf pritiahol s vojskami k Rímu, obkľúčil ho a snažil sa ho dobývať. Pipin III. znova pritiahol do Talianska, obkľúčil Páviu. Aistulf sa Pipinovi III. poddal, potvrdil platnosť sľubu z minulého roka, musel sa vykúpiť a prepustil tretinu svojich pokladov Pipinovi III., zaviazal sa vazalstvom a platením tribútu.

O najväčší územný rozmach sa zaslúžil Pipinov syn Karol I. (768 – 814), ktorý pripojil Longobardskú ríšu (774), Sasko (785), porazil Avarov a pripojil Panóniu (795) a na ríšskom sneme v r. 805 formálne vazalstvo sľúbili vyslanci Čechov, Moravanov a Avarov. Veľká krajina, akú predstavovala Franská ríša, sa v západnej Európe stávala ako protiváha resp. súper Byzantskej ríše, a zároveň aj ochrankyňa kresťanstva a zriaďovateľ pápežského štátu, čím aj pápež Lev III. pristúpil k obnove titulu cisára Rímskej ríše a počas Vianoc (26. 12. 800) korunoval Karola I. Veľkého za cisára.