eHistory.eu - Cháni Dengizi a Ernakh

10M. Hunsky cháni Dengizi a Ernakh (454 – 476).

Po smrti hunských chánov Attilu (453) a jeho najstaršieho syna Ellacka (454), ústupe Hunov zo strednej Európy, končila len prvá epizóda (prvá polovica) Veľkého sťahovania národov a s ňou súvisiace zmeny v geopolitickom rozdelení Sveta. Turko-tatárske a altajsko-mongólske národy ustúpili do juhovýchodnej Európy a zo seveverovýchodnej Európy do uvoľneného priestoru v strednej Európe a na Balkán šikovne prenikali Slovanské kmene a etniká.

Podrobenie veľkého počtu rozmanitých etník Hunskou vládnucou vrstvou malo v rôznych lokalitách rozdielnu a len krátku životnosť: v strednej Európe pol storočia (medzi r. 395 – 454) a východnej Európe asi storočie (od r. 372 – do r. 476). Po r. 454, sa hunské panstvo zachovalo len na východe Európy v zastúpení, v osobách dvoch žijúcich Attilových synov Ernaka a Dengizika. Ich kontrolované lokality a kmene mohli byť:

Povolžskú step (od pohoria Ural až po rieku Don) získal pod kontrolu chán Ernak (Irnik, Bel-Kermek) a okrem svojho hunského ľudu (jej ostatkov a šľachty) sa v tejto oblasti pohybovali aj Hunmi podrobené východné etniká medzi ktorými najpočetnejšie boli kmene Sabirov a Onogurov. Medzi Sabirmi sa mohli nachádzať aj ďalšie kmene Barsilov, Alanov, Agathyrsov (tí boli predchodcami Chazarov). Medzi Onogurmi sa mohli nachádzať aj ďalšie kmene Saraguri, Urogovia, Alzekovia, Chakagarovia, Kotrágovia, Vindurovia a ďalšie menšie a menej známe kmene. Sem sa však mohli patriť aj niektoré kmene z Uralskej jazykovej skupiny obyvateľstva, ku ktorým patril aj kmeň Maďarov.
Čiernomorskú step získal pod kontrolu chán Dengizik (Dengezi) a toho tiež sprevádzala lojálna hunská šľachta a obyvateľstvo (teda len jej zvyšky), nachádzali sa tu vo veľkej prevahe ďalšie bulharské etniká Utigurov, Kutrigurov, ako aj slovanský Antovia, iná skupina Alanov, Skýti a germánsky Góti na Kryme a ďalšie menšie a menej známe etniká a kmene.

Kým u Hunskej spoločnosti ich panovníci užívali tituly vládcov v hunskom hierarchickom pomenovaní, v novovzniknutých dvoch chanátoch sa udomácnili tituly užívané väčšinovým bulharským obyvateľstvom a zrejme sa jednalo tiež o kniežatá a hunský titul šan-jü sa v starobulharskom resp. aj v čínskom jazyku znel sjan-tchan, čím sa vo východorímskych záznamoch objavuje už len jeho časť a panovníci bulharských kmeňov (aj panovníci ich jazykovo príbuzných Sabirských kmeňov) sa hrdili titulom tchan resp. chán (knieža). Panovanie chánov Dengiziho a Ernaka sa však už nemuselo niesť za tak výhodných podmienok pre Hunov ako predtým fungovala Hunská ríša a zrejme tu už bola aj účasť (podiel) na moci pre bulharské a sabirské etniká, čo sa odzrkadľovalo vytrácaním sa samostatných hunských pomenovaní a ich nahradzovanie v byzantských záznamoch s prívlastkom hunský Kutrigurovia, hunský Utigurovia, hunský Sabirovia a hunský Onoguri. Chánovi Dengizikovi sa za asi desaťročie (453 – 460) podarilo vytvoriť štátny útvar pri Čiernom mori s centrom v Besarabii (dnešnom Moldavsku) a podľa východorímskych prameňov je spomínaný aj ako panovník chán Kutrigurov. Prezentoval sa ako jeho hunský predkovia, ako panovník podnikajúci agresiou do okolia a aj na územie byzantskej Dobruže a južnej Dacie (neskoršieho Valašska), kam od r. 460 začali smerovať jeho vojenské výpravy. Záverečné obdobie Dengizikovej agresie prišlo v zime r. 467. Hunský Kutriguri prekročili rieku Dunaj, chán Dengizik požadoval výkupné v zlate, čo však východorímsky cisár Lev I. (457 – 474) odmietol a preto chán Dengizik začal s pustošením východorímskeho územia. Cisár Lev I. vyslal proti nim veliteľa Anagestesa. Po dvojročnej vojne (468 – 469) Byzancia hunských Kutrigurov porazila a v boji padol aj chán Dengizik, ktorého hlavu napichli na oštep, priniesli pred byzantského cisára a napokon nosili po uliciach Konstantinopolu. Najmladší z bratov chán Ernak pôsobil ďaleko na východe a údajne sa stal chánom Sabirov, ktorý viedli vojnu resp. snahy o ovládnutie ostatných okolitých menších etník. Jeden z vojnových konfliktov prebiehal v Severokaukazskom regióne od r. 461, keď Sabirovia zdržujúci sa pri Kaspickom mori napadli alebo následne aj dlhodobo viedli vojnu proti Zväzu bulharských Onogurov a mohlo to súvisieť so snahami hunského chána Ernaka dostať pod kontrolu aj podkaukazskú časť niekdajšieho hunského panstva. Práve z dôsledkov vojny v r. 463 niektoré časti Zväzu bulharských Onogurov ustúpili z Kubáne na sever a najskôr sa pohybovali na pravej strane stredného toku rieky Volga (možno niekde v oblasti riek Don, Chopior, Medvedica a Sura a prípadne aj na východnej strane Volgy v priestore ústia rieky Kama do Volgy). V súvislosti so Sabirskou expanziou sa spomína ich vojnový konflikt aj s etnikami Saragur a Urog, ktorý mohli pôvodne tiež patriť do Zväzu bulharských Onogurov. Konkrétne Saraguri sa nachádzali aj v neskoršom období (o tri storočia neskôr v Chazarskej ríši) práve v oblasti severokaukazského regiónu. Pomenovania Saragur a Urog sú až nápadne podobné k názvu Ugor (z Uralskej jazykovej skupiny), ale v V. stor. tento výraz mohol byť len výsledkom náhodnej slovnej hračky / skomoleninou alebo výslovnosťou v rôznych jazykoch okolitých etník a skutočný význam bol opäť len v turko-tatárskom slove kmeň – ogur.

Po smrti chána Dengiziho (469), aj jeho údelu sa zmocnil posledný známy hunský chán Ernak a podarilo sa mu získať kontrolu nad obrovskú krajinu, od pohoria Ural až po ústie rieky Dunaj. Chán Ernak panoval do roku 476, kedy údajne padol v bitke s germánskymi Ostrogótmi (ďalšie pramene uvádzajú jeho vládu do r. 589, alebo až do r. 603, čo je však menej pravdepodobné, keďže už v priebehu 80-tych rokoch je spomínané meno iného už len bulharského chána).

Preto v poslednej štvrtine V. stor. zaujímavo vyznel záver Hunskej existencie – tentoraz sa Huni obávane prizerali, ako sa prv nimi podrobené etniká dostávali do pozície dobyvateľov a strojcov nových ríš. Kto bol účastníkom tohto procesu, ušlo sa mu nejaké sústo vo forme územného zisku, na ktorom sa zdržiavala ich etnická skupina obyvateľstva. De facto sa tým rozpadla veľká Hunská ríša aj vo východnej Európe a v jej obrysoch (na jej niekdajšej rozlohe) registrujeme rušné politické dianie, vojenské rošády a snahy podmanených etník o vytvorenie samostatných resp. etnických útvarov pod svojimi vlastnými názvami. Naskytol sa nový obraz – nová mapa etnických útvarov s viacerými zmenami so vznikom a identifikáciou na základe etnického zloženia obyvateľstva. Takýchto národov, etník a kmeňov od strednej Európy v smere na východ bolo viac a medzi tie najznámejšie patrili:

v strednej Európe sa vymanili spod hunskej nadvlády viaceré Germánske kmene;
v priestore medzi riekami Dunaj a Dneper bol zanedlho zaregistrovaný vzostup slovanských kmeňov Antov a Sklávov, bulharských Kutrigurov a zdržiavali sa tu aj kmene Alanov a na Kryme germánsky Góti;
medzi riekami Dneper a Don kmene bulharských Utigurov;
medzi riekami Don a Volga vrátane Kubáňskej nížiny sa nachádzalo viacero bulharských resp. aj turko-tatárskych kmeňov spomínaných pod pomenovaním Onogur (Zväz bulharských kmeňov Onogurov);
na západnej strane Povolžskej stepi (na dolnom toku rieky Volga) a na západnej strane Kaspického mora Sabirovia (Savirovia, Sabéni);
pod Kaukazom (pri Kaspickom mori) sa pohyboval ďalší kmeň Alanov (Albánov), kmene Sabirov a bulharské resp. turko-tatáske kmene Barsilov, Burdžilov a ďalšie;
v priestore riek Volga, Ural a Kama sa zdržiavali rôzne turko-tatáske kmene a Uralské kmene (aj Maďari);
okolo stredného toku rieky Volga sa zdržiavali ďalšie Uralské (Fínske) kmene;
okolo dolného toku rieky Ural sa pohybovali Agathyrsovia (neskorší Chazari) a ďalšie bulharské resp. turko-tatárske kmene (Buljari a ďalší);

Vo východnej Európe samotné Hunské obyvateľstvo sa nachádzalo vo viacerých menších enklávach, ale bolo už len súčasťou iných etník: Savirov, Bulharov a Alanov, kde prežívalo ešte niekoľko desaťročí, známe sú prípady keď sa nechávali najímať do Byzantských vojenských služieb (záznamy ich spomínajú ešte aj na zač. VI. stor.).