eHistory

36M. Slovania a Varjagovia (do r. 840).

Slovania. Kto sú, kde vznikli, aký je ich pôvod?

K Slovanom, ako k celku veľkej skupiny kmeňov, sa vzťahuje od asi II. až III. stor. n.l. viacero pomenovaní, ktoré sa objavovali v latinsky a grécky písaných dielach: Vened, Sclavin, Anti a všetky pôvodne patriace do spoločného kmeňa Spor (Sporoi – zaznamenal Prokopius v II. stor.). Ako sa mohla len tak a nečakane objaviť taká veľká skupina obyvateľstva, dovtedy nespomenutá a ani nepovšimnutá žiadnymi okolitými krajinami a navyše neznámy aj pre archeológiu, tiež nenachádzajúca žiaden významný dôkaz pre komunitu obyvateľstva vzťahujúcu sa k Slovanským kmeňom. Lingvistický výskum slovanský jazyk zaraďuje medzi indoeurópske, kam patria aj iné staršie známe skupiny jazykov (románske, germánske, severoiránske). Veľká spojitosť je so severoiránskymi dialektmi, kam sa pôvodne zaraďujú staršie zaniknuté kultúry ako Kimmeri a Skýti, čím Slovanov potom usádza niekde do susedstva prípadne pod nadvládu spomínaných národov. Aj pôvod európskeho obyvateľstva (gréckeho, ilýrskeho, dáckeho, latinského, germánskeho a baltského) sa hľadá tiež v lokalite juhovýchodnej Európy, práve v lokalitách, odkiaľ aj oni odišli, sa v II. až III. stor. n. l. z čista-jasna zjavili slovanské kmene. Obmedzené a chýbajúce informácie skôr poukazujú na veľký kolaps spoločnosti kam mohli pôvodne dlhé stáročia patriť aj Slovania. Skoro by to naznačovalo, že sa to udialo v dobe, keď z východnej Európy odišiel dominantný národ, predchádzajúcej nomádsko-vojenskej spoločnosti Skýtov a následne aj pomalý úpadok ich príbuzných Sarmatov a Alanov. V Meotise (medzi riekami Dneper a Don) a Medziriečí (medzi riekami Dneper a Seret), kam na konci II. stor. n. l. pritiahli kmene germánskych Gótov, porazili a vytlačili Alanov až za rieku Don do Povolžia. Góti síce jedných porazili, ale ich ďalším nepriateľom sa stal tunajší a okolitý nekočovný (roľnícky, zberačský a lovecký) ľud nazývaný Anti. Germánsky Góti sú následne spomínaný vo vojnách s Antami (Jordanes uvádza: v IV. stor. Góti porazili vojská Antov vedených ich kráľom menom Boz, s prítomnými ďalšími 70-timi náčelníkmi), keď ich buď porazili, pokorili alebo sa pokonali a stali spojencami v dobe hunskej prítomnosti, keď dokonca ich niektorý kmeňový panovníci (kunungovia) až povedome majú negermánske mená (že by naznačovali ich slovanský pôvod?): Vitimer (spomínaný v r. 375), neskôr v Strednej Európe Valamir (451) a Theodomir (454).

Skýtske etniká (aj Masageti, Sakovia a ďalšie), ktoré sa pohybovali vo veľkej časti Ázijskeho kontinentu, až do obdobia prenikania altajsko-mongólskych a turko-tatárskych etník, sa včlenili do prichádzajúcich národov a asimiláciou zanikli. Iný obraz skýtskej (aj Sarmati, Alani a ďalšie) spoločnosti však vznikol vo východoeurópskom priestore a prichádzajúce altajsko-mongólske a turko-tatárske kultúry vytvorili aj priestor k vzniku novej národnosti Slovanov zo zmesi, ktorej základ mohlo tvoriť vo veľkej väčšine obyvateľstvo indoeurópskeho pôvodu. Až podivný nesúlad, úplne odlišný osud tam nachádzajúceho sa obyvateľstva, ktoré neskončilo pod nadvládou a nebolo ani asimilované Germánmi prenikajúcimi zo severo-západu a ani altajsko-mongólskymi a turko-tatárskymi (resp. tureckými) prichádzajúcimi od východu. Slovanské kmene po väčšine upadli pod nadvládu (roľníci spravidla neopúšťali obrábanú zem), vládnúca vrstva, jej rodinný príslušníci a bojovníci ustúpili (boli porazený, vytlačený a zahnaný) po väčšine severnejšie do severnej Ukrajiny, Bieloruska a západného Ruska, kde ale nenašli dostatok vhodného priestoru (časť územia sú však aj bažiny a mokrade) a veľká časť kmeňov, v nasledujúcich niekoľkých najbližších storočí pokračovala ďalej a prenikala do najbližšieho okolia (na sever k ruským jazerám a na východ až po ústie rieky Oka do Volgy), resp. cez prv spomínaný priestor bažín a mokradí prenikali do ostatných svetových strán (na západ do Poľska a strednej Európy; neskôr aj späť na juh a na Balkán).

Na zač. VI. stor. Prokopius o Slovanoch zaznamenáva: Anti a Sclavi hovoria tou istou rečou; konkrétne Antov opisuje ako nomádov, bosých, polonahých a uctievajúcich boha blesku. Po odchode Hunov, na územie Byzantskej ríše viedli vojenské výpravy Bulhari, Sclavi a Antovia, prípadne Antovia spoločne z Byzantíncami viedli výpravu proti Bulharom (r. 545), keď z tohto obdobia sa zachovali aj antské mená ich vodcov Mezamir a Dabragez. Medzi r. 558 – 560 Avari porazili a pokorili Antov, ktorý však do konca VI. stor. bojujú aj na strane Byzantskej ríše (proti Bulharom a Sclavom), ale v r. 602 im Avari na južnej Ukrajine zasadili definitívny úder, porazili Zväz Antov a ten sa rozpadol a zanikol. Ostali tu mnohé menšie slovanské kmene zdržiavajúce sa na území dnešnej Ukrajiny, Moldavska a východného Rumunska a ocitali sa buď pod nadvládou alebo aj v spojenectve s Avarmi, Bulharmi. Ďalšie Slovanské kmene zdržujúce sa v ich severnom susedstve, spájajúce sa so Sclavínmi a Venedmi, vytvorili si kmeňové spoločenstvá (Tiverci, Uliči, Poljania, Severjani, Vjatiči a ďalšie). Popri týchto spomínaných slovanských kmeňoch sa na severe vytvárali ešte ďalšie kmeňové celky (Biely Chorváti, Volyňania, Drevľania, Dregoviči, Radimiči, Kriviči, Ilmeni a ďalšie). Známym faktom bola ich nesvornosť, vzájomné konflikty a vojny. Slovanské kmene nachádzajúce sa na hraniciach a v susedstve iných národov, od Karpatského pohoria až po rieku Volga, sa často stávali poplatné alebo podriadené známym veľkým krajinám, ktorými postupne boli Starí Turci a ich Zväz Dulu (555 – 666), Bulhari (630 – 890), Chazarská ríša (750 – 969) a Zväzu Tureckých, Uralských (aj Maďari), Starobulharských (Onogurov a Sabirov) a Kabarských kmeňov (820 – 896).

Ani sever ruskej krajiny neostal bez povšimnutia okolitých krajín. Už od VII. stor. od pobrežia Baltského mora, z dôvodu rozširovania obchodných aktivít a hľadania cesty na trhy v ďalších krajinách, začali prenikať Vikingovia (nazývaný aj Normani, Severania, Švédi) nesúci medzi Slovanmi pomenovanie Varjagovia, prevzaté zo severského výrazu Vaeringar (Vaeringjar), keď Var vo význame vyjadruje prísahu a vernosť k svojej spoločnosti. Na pomenovanie Rus sa nachádza viacero názorov na vysvetlenie. Vo fínskom jazyku však títo severania niesli pomenovanie „Ruotsi“ (aj dnes má význam ako Švédi), od ktorého sa odvodzuje aj pomenovanie krajiny (Ruska), ktorú mali pod kontrolou, cez ktorú prenikali a aj pomenovanie tamojšieho obyvateľstva (aj Slovanských kmeňov) neskôr výslovnosťou znejúce Rus. Iná verzia predkladá švédske slovo „rodher“ s významom veslár, čo by odzrkadľovalo spôsob dopravy Varjagov. Prvé pevnosti vo vnútrozemí si zakladali po toku rieky Neva, Ladožského jazera, kde ležali ich najvýznamnejšie pevnosti Ladoga (švédsky Aldeigjuborg, dnes Stará Ladoga) a Lubšin. Odtiaľ prenikali dvomi smermi, ktoré dostali pomenovanie podľa svojho cieľa: Arabská a Grécka obchodná cesta. Najprv prenikli po vodných cestách po rieke Volga až do Kaspického mora, kde cestou obchodovali s (Po)Volžskými Bulharmi, Chazarmi a Arabmi (obchodovanie Varjagov na Volge je spomínané už okolo r. 780). Druhá prepravná cesta bola po rieke Dneper, ktorú sprevádzkovali až v priebehu IX. stor. a smerovala cez Čierne more do Byzantskej ríše. Prenikanie Varjagov do vnútrozemia znamenalo aj stretnutie sa s obyvateľstvom Slovanských kmeňov. Pod zámienkou obchodu si zriaďovali obchodné miesta, na ktorých zrejme zriaďovali pevnosti so svojimi posádkami. Musela existovať nejaká komunikácia – dohoda s miestnym obyvateľstvom, tolerujúca varjagský obchod a prepravu po riekach, inak by sa mohli ocitnúť v trvalom nebezpečenstve a čeliť útokom. Varjagovia fungovali ako štát s vlastnými pravidlami (prísaha vernosti) obklopený slovanskými kmeňmi. Keďže prichádzali od severu, na severe krajiny mali v VIII. stor. najviac a najväčšie posádky. Kontakt s okolím bol aj zdrojom informácií o sile tamojších väčšinou nejednotných slovanských kmeňov. Slovanská prevaha sa nakoniec síce prejavila poslovanštením ich spoločnosti, ale svoju varjagskú organizáciu a chod krajiny preniesli – udržali a stali sa elementom zjednocujúcim alebo zhromažďujúcim rôzne slovanské kmene pod vlastnú resp. pod jednú správu.

​