eHistory

14M. Juan-juani (IV. stor. – pol. VI.stor.).

Celý Svet sa neustále zmietal vo veľmi nepokojnom období. Skôr by sa dalo povedať, že práve konfrontácie a vojny doprevádzali ľudstvo počas celej jeho existencie. Trefne by sa dalo tvrdiť, že kto viedol vojny (hlavne tie víťazné) o tom sa v histórii zachovalo aj najviac správ, a preto by sa niekedy dala doba Staroveku a Antiky nazývať aj „Dejinami vojen“.

V podobnom duchu sa niesol aj Stredovek, na ktorého počiatku sa odvíjala jedna z najväčších udalostí prvého tisícročia „Sťahovanie národov“ ovplyvňujúce takmer celý známy Svet. Kým v predchádzajúcich storočiach resp. tisícročiach vojnové konflikty boli len lokálnymi vojnami, až pôsobenie (parazitovanie) Hunských kmeňov pokúšajúcich sa presadiť postupne od krajného východu Ázie (medzi II. stor. p. n. l. – I. stor. n. l.), cez Stredoázijskú oblasť (medzi II. stor. – VI. stor. n. l.), východnú Európu (od pol. IV. stor. do konca V. stor.) až po Strednú a západnú Európu (od konca IV. stor. do polovice V. stor.), vyvolalo veľké presuny obyvateľstva, kmeňov a etník. Konflikty, v priestore Východnej Ázie, sa nedokázali doriešiť na mieste vzniku a preniesli sa nielen do okolitého a často aj ďalej do širokého i vzdialeného Sveta. Čínska ríša, ako najdôležitejšie etnikum – civilizácia v tejto časti Sveta pútala kvôli svojmu bohatstvu na seba pozornosť a na jej periférii (v priestore dnešnej Číny, Mongólska, ruského Zabajkalska a Poamuria) sa odohrával veľký boj o získanie civilizačných výdobytkov a účasti na obchode (Hodvábna cesta). Čerpaním informácii od autora Milasko sa dozvedáme aj o zániku Hunskej ríše v tejto lokalite (I. stor. n. l.), južný Hunovia v severozápadnej Číne – Džungarsku sa dostali pod nadvládu Číny a severný Hunovia nachádzajúci sa v Mongólsku boli podrobený a zanikli v ríši Sien-pi a ich existencia aj naďalej zvyšovala napätie a počet vojenských konfliktov s katastrofálnymi dopadmi na obyvateľstvo. V Čínskom regióne, za stopäťdesiat rokov poklesol počet obyvateľov o viac ako šesťnásobok (zo 60 miliónov v pol. II. stor. n. l. – na menej ako 10 miliónov obyvateľov na konci III. stor. n. l.). Vojny pokračovali aj v nasledujúcich storočiach) a hladomor v tridsiatych rokoch VI. stor. len na území zanikajúcej ríše Pej Wej pripravil o život okolo 80% ľudí.

Na začiatku IV. stor. došlo k vymaneniu sa južných Hunov (zdržiavajúcich sa v severozápadnej Číne – Džungarsku a v Mongolsku) spod čínskej nadvlády a rozšírili svoju moc hlbšie do severnej Číny. Zanedlho však medzi Hunmi prepukli vzájomné boje vedúce k vyvraždeniu hunskej šľachty (v r. 329). Dôvodom konfliktu sa stalo zloženie obyvateľstva, keď pod nadvládou Hunov sa nachádzalo aj pohunštené čínske obyvateľstvo (poľnohospodári) nazývanými Kulami, ktoré sa popri ostatným okolitým kmeňom podieľalo na úplnom vyvraždení aj ostatného Hunského obyvateľstva. Kulamovia bez vlastnej šľachty a lepšej organizácie spoločnosti ešte dlho prežívali len na pokraji resp. pod nadvládou rôznych okolitých ríš najprv to boli kmene Mu-jung (patriace prv do ríše Sien-pi), potom sa tuná presadzovali Tanguti (od r. 370), neuspeli Tabgači (nazývané aj Toba), následne do západnej a severnej Číny vpadli aj Tibeťania (391) a tých donútili k ústupu, na druhý pokus, kmene Tabgači vedené chánom Toba Guj, ktorý v r. 398 založil ríšu Pej Wej a chán sa prehlásil cisárom. Aj naďalej však vo veľkej a výraznej prevahe bolo čínske obyvateľstvo zaoberajúce sa poľnohospodárskou, remeselníckou činnosťou, ale aj pastierskou činnosťou, znášajúce resp. boli zasiahnutý vojnami. Nemali vlastnú širšiu organizáciu, ani vojenskú podporu a stávali sa ľahkým cieľom útokov a rabovania. Asi aj preto vojnové útrapy vyvolali v radoch obyčajného obyvateľstva nespokojnosť, hľadanie východiská a ochranu pred vojnami, nájazdmi a plienením svojich sídiel, čoho výsledkom bolo zlučovanie sa rôznych menších skupín obyvateľstva (roľníkov, remeselníkov a kočovníkov), ale aj spolčovaním sa nižších územných (miestnych) vládcov z rôznych kmeňov a etník do vytváranej vlastnej organizácie, ktorej spoločné meno nebolo známe, ale tvorili ju s prevahou už prv spomínaný pôvodne čínsky Kulami, ale aj obyvateľstvo z radov Hunov a Sien-pi a Gökturk (v preklade Starý Turci, ale nazývané aj Tu-kju, Turkutov resp. Turkitov). V čínskom prostredí dostali pomenovanie Juan-juan (čítaj Žuan-žuan), čo v čínštine posmešne znamená Hemžiaci hmyz resp. háveď. Údajným zjednocovateľom nespokojného obyvateľstva sa stal trestanec odsúdený na smrť Űgülüj, ktorý užíval titul kagan (čínsky chán), keď tento titul bol tabgačského pôvodu. Boje v severnej Číne pokračovali aj naďalej a Juan-juani ustupovali do severozápadného Mongolska (okolo r. 398) do oblasti pohoria Changaj, kde dosiahli prvý výrazný úspech a najprv si podrobili kmene Teleskov a zanedlho prenikli ešte severnejšie a pod pohorím Sajan, okolo horného toku rieky Jenisej si podrobili aj kmene Kyrgyzov. Juan-juani sa tým výrazne posilnili a s kaganom Datanom sa od 20-tych rokov V. stor. odhodlali aj na útok proti ríši Pej Wej (Tagbačom). Vpadli na ich územie, ovládli časť krajiny aj s hlavným mestom, ale čoskoro sa zo Sedemriečia do konfliktu, na strane ríše Pej Wej, zaangažovali hunské kmene Jüe-ban, Juan-juani boli porazený, donútený ustúpiť do severozápadného Mongólska. A navyše porážka mala aj ďalšiu odozvu a od Juan-Juanov sa oddelili Teleskovia. Celé desaťročia ostali utlačený a územne si neprilepšili ani žiadnymi výpravami. Náznak zmeny nastal až po pol. V. stor., keď najprv po rokoch veľkého sucha zaniklo kniežatstvo Jüe-ban, čo dovolilo Juan-juanom obsadiť severnú časť Západného kraja nazývaného Džungársko. Zo Stredoázijskej oblasti cez ferganské priesmyky, zatiaľ južnú časť Západného kraja obsadili hunský Heftaliti (Hioniti, Hjóno), čím sa im pod kontrolu dostali ďalšie obchodné mestá na Hodvábnej ceste.

Bez nejakých väčších konfliktov, ktoré by viedli k výraznejším územným zmenám, prítomnosť Juan-juanov v Džungársku trvala vyše pol storočia (menšie konflikty mali v r. 487 s Teleskami a v r. 490 s ríšou Pej Wej). Až v 20-tych rokoch VI. skončila pokojnejšia fáza a potom juan-juanský kagan a jeho rod prijal Budhizmus, došlo k povstaniu a k zavraždeniu kagana, pričom sa zachránili len tí členovia rodu a ich prívrženci, ktorý ušli do Číny. Nasledoval rozklad centrálnej moci, zrejme aj rozpad juan-juanských kmeňov a pôsobenie viacerých kmeňov samostatne.

​

​

​